Informačné zabezpečenie akademického prostredia – výzvy a perspektívy

Hlavné články / Main Articles

 1    Úvod

 Vysokoškolské vzdelávanie na Slovensku prechádza v poslednom desaťročí významnými zmenami, ktoré súvisia so vstupom SR do Európskej únie, prihlásením sa k bolonskému procesu, snahou o zvýšenie počtu vysokoškolsky vzdelaných odborníkov a nadväzným hľadaním modelu financovania akademickej sféry. Tieto koncepčné posuny a v niektorých prípadoch i zásadné zlomy v organizácii akademického prostredia sa odrážajú aj vo fungovaní akademických knižníc, v náplni ich práce a v potrebe zvládať technologické výzvy, ktoré sú ešte naliehavejšie ako v prípade ostatných typov knižníc.

Cieľom tohto príspevku je priblížiť spomínané systémové zmeny vo vysokoškolskom vzdelávaní a cez všeobecnejší pohľad na aktuálne vplyvy vývoja informačných a komunikačných technológií na knižnice, naznačiť niektoré smery ďalšieho rozvoja akademických knižníc. V ďalšej časti sa štúdia zameriava na bližšiu charakteristiku aktuálnych trendov v oblasti inštitucionálnych repozitárov, ktoré predstavujú perspektívny spôsob riešenia koncepcií otvoreného prístupu k informačným zdrojom v sieťovom elektronickom prostredí a v ktorých by akademické knižnice mohli zohrať kľúčovú úlohu.

2    Zmeny vo vysokoškolskom vzdelávaní

Vysokoškolské vzdelávanie  v súčasnosti charakterizuje niekoľko dominantných čŕt, spomedzi ktorých možno ako najvýznamnejšie spomenúť:

1. Koncept celoživotného vzdelávania

Vedomosti, schopnosti a zručnosti, ktoré človek nadobudne v priebehu vysokoškolského štúdia, nemožno v dnešnej dynamicky sa rozvíjajúcej spoločnosti považovať za finálnu podobu znalostného modelu potrebného na vykonávanie určitej profesie. Táto potreba je daná dvoma primárnymi dôvodmi:

  • vedomosti treba stále aktualizovať a dopĺňať výsledkami najnovších výskumov z vyštudovanej oblasti poznania;
  • dynamický vývoj na trhu práce spôsobuje, že študijný odbor, ktorý študenti absolvujú v rámci vysokoškolského štúdia, pre mnohých nie je reálnou oblasťou uplatnenia – či už z vlastného rozhodnutia alebo na základe tlaku objektívnych okolností.

2. Dištančné vzdelávanie

Celoživotné vzdelávanie sa dá realizovať formálnou alebo neformálnou cestou. Na formálnom vzdelávaní sa významnou mierou podieľajú vysokoškolské inštitúcie a v súčasnosti sú tieto ich aktivity často technologicky podporované metódami e-learningu. E-learning prináša do pedagogického procesu nový dôraz na individuálny prístup k učeniu a poskytuje nástroje umožňujúce zapojenie multimediálnych prezentácií informácií, diskusných fór, využívanie obrovského množstva dostupných elektronických sieťových zdrojov.

3. Internacionalizácia

Európska integrácia a otváranie sa jednotlivých národných systémov vzdelávania smerujú k tomu, aby študenti mali možnosť aspoň časť svojho štúdia realizovať na vysokej škole v zahraničí. Spolupráca akademických inštitúcií na úrovni tvorby a realizácie študijných programov má zase na základe synergického efektu napomôcť skvalitnenie a zatraktívnenie štúdia na európskych univerzitách.

V duchu aktuálnych trendov internacionalizácie sa slovenské vysoké školy snažia zapojiť sa do prebiehajúceho bolonského procesu. Bolonská deklarácia z roku 1999 stanovila pre európske výchovno–vzdelávacie inštitúcie na úrovni vysokých škôl 6 hlavných akčných smerov:

  • prijatie systému ľahko čitateľných a porovnateľných vzdelávacích programov;
  • prijatie systému principiálne postaveného na 2 cykloch;
  • prijatie systému kreditov;
  • podpora mobility;
  • podpora európskej spolupráce v oblasti zabezpečenia kvality;
  • podpora európskeho rozmeru vo vyššom vzdelávaní.

Tieto princípy boli neskôr aktualizované a doplnené na stretnutí, resp. konferencii európskych ministrov pre vysokoškolské vzdelávanie v Prahe (2001), v Berlíne (2003) a Bergene (2005) o otázky celoživotného vzdelávania, podporu atraktívnosti EHEA (European Higher Education Area – Európsky priestor vyššieho vzdelávania) a problematiku doktorandského vzdelávania na základe tézy o synergii medzi EHEA a ERA (European Research Area – Európsky výskumný priestor).

V súvislosti s vysokoškolským zákonom z roku 2002, ale tiež vďaka aplikácii progresívnych trendov európskeho vysokoškolského vzdelávania aj mimo legislatívneho rámca sa niektoré z uvedených princípov už presadili alebo sa postupne presadzujú do pedagogickej praxe na Slovensku. Z hľadiska budúceho vývoja významné výzvy predstavuje najmä podpora európskeho rozmeru vo vyššom vzdelávaní, ktorá sa v praktickej rovine odzrkadľuje predovšetkým v projektoch spoločných diplomov/programov. Na týchto aktivitách sa vysoké školy v SR podieľajú predovšetkým svojou účasťou v celoeurópskych projektoch, akými sú napríklad UNICA (sieť univerzít hlavných miest Európy) a Univerzitná sieť Stredoeurópskej iniciatívy.

2.1     Spoločné programy/diplomy

S postupom bolonského procesu vytvárania jednotného európskeho vysokoškolského priestoru sa jednou z aktuálnych úloh, ktoré stoja pred európskymi univerzitami, stáva presadzovanie modelu spoločných programov/diplomov (joint degrees). Ide o realizáciu takých študijných programov, na ktorých po stránke organizačnej i obsahovej participujú aspoň dve európske univerzity. Medzi základné charakteristiky tohto typu programov možno zaradiť:

  • spoločný vývoj a akceptácia programov na základe spolupráce viacerých inštitúcií;
  • študenti z každej zúčastnenej inštitúcie študujú časť programu na partnerskej inštitúcii, pričom pobyt študentov na partnerských inštitúciách je časovo porovnateľný;
  • semestre štúdia a skúšky absolvované na partnerskej inštitúcii sa plne a automaticky uznávajú;
  • profesori z každej zúčastnenej inštitúcie vyučujú aj na partnerských školách, spoločne vypracovávajú obsah štúdia a vytvárajú spoločné prijímacie i skúšobné komisie;
  • po skončení programu študent získava buď spoločný diplom všetkých partnerských škôl, alebo jednotlivé diplomy všetkých participujúcich inštitúcií.

Prieskum Európskej asociácie univerzít Developing Joint Masters Programmes for Europe (http://www.eua.be/eua/jsp/en/upload/Joint_Masters_report.1087219975578.pdf) z roku 2004 ukázal, že v súčasnosti je rozšírený predovšetkým taký model spoločných programov, v ktorom sa „národný“ diplom vydáva absolventovi spolu s certifikátom potvrdzujúcim účasť všetkých participujúcich univerzít. Otázka skutočného zavedenia spoločných diplomov do európskej vzdelávacej praxe je spojená s potrebou príslušných úprav v národnej legislatíve jednotlivých krajín. Tie okrem iného súvisia aj s prekonaním v súčasnosti bežnej praxe, že študent je zväčša prijatý len na jednu vysokú školu, na ktorej získava kvalifikáciu.

Existujúce spoločné programy sa zameriavajú najmä na interdisciplinárne témy a sú odôvodnené v takých prípadoch, keď sa príslušná problematika nedá primerane obsiahnuť na národnej úrovni či z pohľadu jednej inštitúcie. Technická realizácia štúdia a mobilít je v zásade dvojaká. V prípade väčších univerzitných zoskupení študenti zväčša študujú vo svojej domovskej inštitúcii podobné moduly alebo „kurzy jadra“ predtým, ako cestujú do zahraničia, obyčajne na jeden semester. Úroveň a intenzita participácie partnerských inštitúcií je rozdielna – je bežné, že v rámci zoskupenia existuje niekoľko „nosných“ univerzít, ktoré zabezpečujú základné kurzy, a iné partnerské inštitúcie sa podieľajú na získavaní študentov a poskytujú niektoré špecifické kurzy. Spoločné programy postavené na menšom množstve participujúcich univerzít a počte študentov častejšie využívajú funkčný model, v ktorom sa študenti presúvajú postupne do každej inštitúcie na obdobie jedného semestra.

V úvahách o perspektívach spoločných programov nie je zanedbateľným faktorom ani skutočnosť, že v rámci nového programu EÚ Erasmus Mundus, ale tiež v rámci iných programov či organizačných zoskupení, je možné na realizáciu takýchto študijných programov, najmä v spolupráci s tretími krajinami (mimo EÚ), získať aj finančné prostriedky.

2.2     Doktorandské štúdium

Jednou z najdiskutovanejších oblastí, ktoré rámcujú zmeny vo sfére vysokoškolského vzdelávania, je doktorandské štúdium a hľadanie možností spolupráce medzi univerzitami. Zvýšený záujem o prvé dva stupne vysokoškolského vzdelávania (bakalárske a magisterské štúdium) vedie k čoraz frekventovanejším úvahám o tom, že práve doktorandské štúdium sa stáva nosným stupňom štúdia, do ktorého sa presúva dôraz na „produkciu“ kvalitných, vedeckovýskumne zdatných absolventov príslušných študijných odborov.

V súlade so snahami o zvyšovanie kvality a úspešnosti vzdelávania na 3. stupni štúdia napríklad švajčiarske univerzity pristúpili k integrovanému modelu doktorandského štúdia, k vytváraniu tzv. doktorandských škôl. Ide o spoločne financované organizačné útvary, ktorých úlohou je zabezpečiť vzdelávanie pre doktorandov z celých univerzít, či dokonca z viacerých univerzít, a cieľom je poskytnúť vyššiu úroveň medziodborového vzdelania a silnejšiu väzbu na prax tak, aby absolventi tretieho stupňa štúdia boli vhodne pripravení na plnenie úloh po vstupe do zamestnania. Doktorandi sú v takomto režime práce študentmi vlastnej fakulty, ale značná časť výučby, a to ako na teoretickej (napr. metodológia výskumu), tak aj na praktickej úrovni (tvorba projektov, písanie grantov a podobne) sa realizuje práve v doktorandských školách.

Diskusie o budúcich podobách doktorandského štúdia sa sústreďujú okolo niekoľkých základných tém a problémových okruhov:

  • štrukturácia PhD programov – do akej miery sú jednotlivé programy reprezentované v presne definovaných jednotkách, ktoré na jednej strane uľahčujú mobilitu a spoluprácu, na druhej strane „zošnurovávajú“ výskum; do akej miery je či nie je vhodné aplikovať kreditový systém na doktorandské štúdium;
  • vytváranie silnejších väzieb medzi vedeckým výskumom a mimouniverzitnými zamestnávateľmi;
  • otázka integrácie alebo diverzifikácie doktorandských programov v rámci univerzity, resp. fakulty – do akej miery je napr. vhodné mať na 1 fakulte 20 PhD programov, alebo len 5 s viacerými špecializáciami…;
  • význam a možnosti definovania tzv. prevoditeľných zručností (transferable skills) – ide o znalosti, zručnosti, názory a postoje, ktoré študent získa počas štúdia 3. stupňa a ktoré mu pomôžu zamestnať sa aj mimo akademického prostredia. Môžu byť predmetovo špecifické alebo všeobecné – písanie vedeckej práce, tvorivosť, vodcovstvo, písanie žiadostí/projektov, vedecká komunikácia, projektový manažment, intelektuálne vlastníctvo, účtovníctvo, veda a spoločnosť, etika výskumu, manažment času, tímová práca atď.;
  • informačná politika a transparentnosť programov tretieho cyklu – ako zabezpečiť transparentnosť a poskytnúť záujemcom prehľad (najlepšie na webe) formálnych a neformálnych procesov, ktoré sú na univerzite spojené s prijímaním na 3. stupeň štúdia. Ide o také informácie ako financovanie a štipendiá, organizácia mobilít, stratégia internacionalizácie a získavania kvalitných študentov zo zahraničia;
  • zavedenie systému kvalifikačných rámcov, ktoré by mali definovať vzdelávací program nie po stránke obsahovej (aké predmety študent počas štúdia absolvoval), ale skôr z hľadiska dosiahnutých výstupov vzdelávania, teda aké činnosti a na akej úrovni je absolvent daného študijného programu schopný vykonávať;
  • zameranie na sociálne dimenzie bolonského procesu, najmä s ohľadom na sociálnu integráciu študentov so špeciálnymi potrebami;
  • technicko-organizačné otázky spojené napríklad so synchronizáciou akademického roka, definovaním pracovnej záťaže, hodnoty ECTS kreditu a podobne.

3    Informačné zabezpečenie vysokej školy

Ako vyplýva z predchádzajúcej kapitoly, zmeny v systéme vysokoškolského vzdelávania kladú zvýšené nároky na organizáciu štúdia. Nárast nových informácií si vyžaduje nielen flexibilnú organizáciu, ale aj flexibilný obsah. Čoraz výraznejšiu úlohu zohrávajú v tomto smere informačné a komunikačné technológie. Zameriavajú sa jednak na evidenciu všetkých administratívno-správnych dát súvisiacich so štúdiom, ale aj na poskytovanie prístupu k študijným materiálom. Analogická je situácia aj vo výskumnej oblasti. Pritom informačné zdroje presahujú rámec samotnej vysokej školy.

Tradične sa evidencia údajov v rámci vysokej školy (resp. fakulty) rozdeľuje do niekoľkých samostatných agend. Kimlička (2005) vo svojom pokuse o systemizáciu informačných tokov v akademickom prostredí a pri hľadaní miesta knižnično-informačného systému v informačnom systéme vysokej školy definuje štruktúru štyroch (pod)systémov. Pre potreby tejto štúdie budeme vychádzať z kompozície piatich agend – študijnej, personálnej, vedeckovýskumnej, zahraničnej, ekonomicko-prevádzkovej. Zatiaľ čo prvé štyri by sme mohli pokladať za bazálne, posledná agenda má podporný charakter. Je symptomatické, že v akademickom prostredí sa knižnica a informácie, ktoré zhromažďuje a poskytuje, nezvyknú pokladať za integrálnu súčasť „technológie“ systému, ale skôr za špeciálnu službu, ktorú vysoká škola poskytuje svojim zamestnancom a študentom.

Študijná agenda zabezpečuje evidenciu a spracovanie informácií o dvoch rozsiahlych entitách – študijných programoch a študentoch. Dátová štruktúra evidencie študijných programov musí odzrkadľovať všetky údaje, ktoré s daným programom súvisia – jednotlivé povinné, povinne voliteľné a výberové predmety programu, ich kreditovú a hodinovú dotáciu, odporúčaný rok a semester štúdia, meno vyučujúceho, spôsob hodnotenia, prípadné prerekvizity, teda predmety, ktorých absolvovanie je podmienkou zápisu daného predmetu. Samostatnú kapitolu predstavuje detailnejšia charakteristika každého predmetu vo forme tzv. informačného listu, ktorý obsahuje okrem iného stručnú obsahovú anotáciu, tematickú štruktúru predmetu a odporúčanú literatúru. Zápisom si študent vyberá predmety pre konkrétny semester, resp. rok štúdia, čím vzniká ďalšia rozsiahla agenda, študijné plány jednotlivých študentov, do ktorých vyučujúci na konci semestra zapisujú hodnotenia.

Personálna agenda sa zameriava na evidenciu skutočností súvisiacich s vytvorením a trvaním pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Dôležitou súčasťou tejto agendy v akademickom prostredí je evidencia kariérnych postupov (vedecké a pedagogické tituly) a garantovania jednotlivých študijných programov na všetkých troch stupňoch štúdia.

Vedeckovýskumná agenda sa venuje evidencii a podpore výskumných aktivít realizovaných na vysokej škole. Ide predovšetkým o evidenciu účasti v projektoch národného či medzinárodného významu, podporu vlastných univerzitných/fakultných výskumných projektov. Súčasťou aktivít je aj podpora činnosti vedeckej rady a realizácia akademických postupov, teda konanie súvisiace s udeľovaním titulov docent a profesor. V tejto oblasti príslušné oddelenie zvyčajne úzko spolupracuje s akademickou knižnicou, ktorá má na starosti evidenciu publikačnej činnosti pracovníkov vysokej školy.

Zahraničná agenda sa koncentruje na zabezpečovanie a evidenciu aktivít, ktoré súvisia s mobilitou študentov i zamestnancov vysokej školy, realizovaných v rámci zmluvných vzťahov. Významnou zložkou práce príslušného organizačného oddelenia je prijímanie zahraničných študentov, evidencia ich študijných výsledkov a vystavovanie potvrdení o úspešnom ukončení študijného pobytu.

Akademická knižnica – na rozdiel od predchádzajúcich systémov technologického charakteru – predstavuje v rámci vysokej školy informačný systém vedeckoinformačného typu. Jeho základnou úlohou je poskytovať akademickým pracovníkom a študentom prístup k primárnym i sekundárnym informáciám mapujúcim poznanie v relevantných oblastiach akademického výskumu a vzdelávania. Aktuálne trendy elektronického komunikovania posúvajú akademickú knižnicu z pozície tradičného poskytovateľa tlačených materiálov k úlohe integrátora zabezpečujúceho inštitucionálny prístup k externým elektronickým zdrojom. Čoraz častejšie akademická knižnica vykonáva aj ďalšie evidenčné či propagačné funkcie, súvisiace s prevádzkou celého akademického systému. Medzi takéto funkcie v poslednom čase patrí najmä evidencia publikačnej činnosti (EPC) pracovníkov vysokej školy a zverejňovanie plných textov prác, ktoré vznikli na pôde vysokej školy.

Z uvedených krátkych charakteristík je zrejmé, že informácie v jednotlivých agendách sú navzájom úzko poprepájané, do značnej miery pracujú so spoločnými dátovými prvkami. Je teda namieste aktívnejšie presadzovanie integrovaného prístupu k spracovaniu a využívaniu informácií v akademickom prostredí. To je do značnej miery diktované aktuálnou situáciou v oblasti manažmentu vysokých škôl, kde sa v doteraz nezvyklom rozsahu vyžaduje zapájanie informácií z rôznych oblastí akademickej práce pri tvorbe komplexných výstupov a výkazov potrebných na získanie základných rozpočtových prostriedkov z úrovne ministerstva školstva.

Okrem dnes už tradičných výkazov, ako je evidencia publikačnej činnosti a jej kategorizácia, evidencia vedeckovýskumných projektov a ich vstupov i výstupov k takýmto integrovaným typom informácií, možno medzi ne zaradiť napríklad už spomenuté informačné listy jednotlivých predmetov, ktoré sa vyučujú v rámci študijných programov, vytváranie podkladov pre akreditáciu a rôzne druhy evaluácií. V neposlednom rade tu možno spomenúť aj rozličné inovatívne prístupy spolupráce medzi vyučovacím procesom (učiteľom) a akademickou knižnicou, o ktorých zatiaľ skôr čítame v zahraničnej literatúre – napríklad rezervovanie či príprava materiálov na vyučovaciu hodinu.

susol1.jpg (56147 bytes)

Obr. 1 Informačný systém akademických činností (podľa Rešetová, 2008)

Rešetová (2007) svoj prístup ku koncipovaniu modelu informačného manažmentu akademickej knižnice konkretizovala s ohľadom na potrebu väčšej integrovanosti a na východiská informačného, resp. znalostného manažmentu v komplexnom prostredí vysokej školy. Model je postavený na centrálnej pozícii akademickej knižnice v systéme manažmentu informácií vysokej školy. Takéto riešenie sa môže zdať ambiciózne, ale vzhľadom na skúsenosti informačných pracovníkov v oblasti spracovania informácií a pri absencii iných pracovísk, ktoré by boli schopné prevziať na seba úlohu manažovania komplexného systému akademických informácií, je takýto prístup opodstatnený. Otázne je, do akej miery sú akademické knižnice pri ich aktuálnom personálnom a odbornom vybudovaní a finančnom zabezpečení schopné prevziať na seba ďalšiu pomerne náročnú agendu.

Pochopiteľne, dynamicky sa meniaci obraz o aktivitách knižníc v poslednom čase dopĺňajú trendy a technologické inovácie, ktoré súvisia so zmenami v samotnom webe a so snahou o premietnutie týchto zmien do postupov v knižnično-informačnej činnosti. Web 2.0 ponúka novšie možnosti individualizácie v informačných a komunikačných technológiách a v ich využívaní, najmä s ohľadom na komunikáciu, smerom k vytváraniu sociálnych sietí.

Ako pred časom výstižne konštatoval Stuart Weibel v diskusii o „online živote“, je šťastnou iróniou, že sme svedkami postupného posunu vnímania miesta výpočtovej technológie od niečoho, čo predstavuje odcudzujúci faktor v našich životoch smerom k technológii, ktorá nám umožňuje lepšiu komunikáciu a spojenie (Libraries…, 2007). Aj v tomto kontexte je na mieste zmena koncepcie, paradigmy vnímania používateľov knižníc – začať uvažovať o knižnici v prostredí používateľa, a nie ako to bolo doteraz, o používateľovi v prostredí knižnice (Storey, 2006).

Konkrétne kroky v tomto smere podniká napríklad OCLC, ktoré smeruje k vytváraniu WorldCat komunity okolo vlastného súborného katalógu. Táto komunita sa definuje prostredníctvom osobných profilov, ktoré si používatelia vytvárajú cez vlastné používateľské účty v katalógu WorldCat. Katalóg tak zabezpečuje nielen vyhľadávanie bibliografických informácií a väzbu na lokálnu knižnicu, ale poskytuje používateľom aj možnosť pridávať recenzie, hodnotenia či odporúčania k jednotlivým záznamom, resp. titulom. Nadstavbou nad základnými funkciami súborného katalógu OCLC je aplikácia WorldCat Local, ktorá funguje ako nástroj na vyhľadávanie a prístup k informačným zdrojom, integruje prístup k celému fondu zdrojov knižnice cez jednoduchý vyhľadávací box, ktorý prehľadáva WorldCat (Gauder, 2008).

Ďalšími konkrétnymi technológiami, ktoré možno vystopovať v rámci trendu približovania, resp. presúvania sa knižnice do prostredia používateľov, je tzv. zmiešavanie (mixing up) obsahu, služieb a ideí. Môže ísť napríklad o integráciu so systémami správ (instant messaging system) alebo systémami manažmentu kurzov (course management system). Výsledkom takejto integrácie je to, že každý semester knižnica importuje sadu údajov o predmetoch a spája ich s vhodnými knižničnými zdrojmi, čím sa buduje efektívny systém prístupu študentov k odporúčaným zdrojom či prepojenie výsledkov vyhľadávania v Amazone na zobrazenie knižničných holdingov tých dokumentov, ktoré má knižnica vo fonde (Storey, 2008).

4    Vedecká komunikácia v akademickom prostredí

Jednou z významných a perspektívnych úloh, ktoré akademické knižnice zrejme prevezmú na svoje plecia, je oblasť inštitucionálneho publikovania. Mnohé vysoké školy na Slovensku už v súčasnosti experimentujú alebo dokonca plne prevádzkujú systémy zabezpečujúce archiváciu a poskytovanie prístupu k elektronickým verziám záverečných prác absolventov rôznych stupňov a foriem štúdia. Platí to však aj pre oblasť poskytovania prístupu k publikačným výstupom vlastných akademických výskumov.

Dnešné, moderné univerzity sa považujú za otvorené, v zmysle prijímania a šírenia poznania nielen na základe výsledkov vlastného vedeckého bádania, ale aj výsledkov externého prostredia. Rozpoznanie potreby získania informácií, ich sprístupnenie, vyhodnotenie a efektívne využívanie je nevyhnutnou súčasťou oboch hlavných činností univerzít – vzdelávania a výskumu.

Generovanie nových poznatkov predstavuje kľúčovú podmienku rozvoja spoločnosti a je typické pre univerzitné prostredie. Patrí k základným ukazovateľom kvality akademických pracovníkov a rovnako aj celej univerzity. Exponenciálny nárast nových vedeckých informácií a skracovanie inovačných technologických cyklov sa prejavil požiadavkami na ich rýchle sprístupnenie širokej vedeckej komunite, ako aj ich používateľom v praxi. Zvýšila sa frekvencia komunikácie medzi vedcami, vedeckými tímami i celými inštitúciami. Informačné a komunikačné technológie zasiahli celý proces realizácie vedeckého výskumu. Poskytujú nástroje na komunikáciu, kolaboráciu, získavanie a zdieľanie digitálnych údajov, ich spracovanie a následné vyhodnotenie.

Dôležitou formou integrácie informačných zdrojov zameraných na určitú oblasť poznania sú informačné portály. Môžu byť určené pre zamestnancov inštitúcie alebo pre odbornú verejnosť. Obsahujú linky na odborné publikácie, expertov a inštitúcie. Poskytujú aktuálne informácie o odborných podujatiach a pod. Často sa tu nachádzajú aj nástroje elektronickej komunikácie, ako napr. diskusné skupiny a elektronické konferencie.

Špecializované informačné systémy venované vede sprístupňujú databázy, v ktorých možno nájsť aktuálne údaje o realizovaných výskumných projektoch, registre expertov z jednotlivých oblastí, vybavenie pracovísk a zoznam inštitúcií vykonávajúcich výskum. Na Slovensku je to Informačný systém výskumného a vývojového potenciálu (http://www.veda-technika.sk/databazy.htm).

Vedecká komunita vyžaduje hlavne rýchle sprístupnenie nových vedeckých výsledkov, o čo má záujem nielen odborná verejnosť, ale najmä autori, pretože tvorba nových vedeckých výsledkov je totiž bezprostredne spojená s originalitou a prvenstvom. Originalita zaručuje novosť myšlienky, prvenstvo zasa autorstvo tejto myšlienky.

Tradičnou formou vedeckej komunikácie je publikovanie vedeckých výsledkov v recenzovaných časopisoch. Ukazuje sa však, že práve tento model komunikácie sa stáva brzdou pri sprístupňovaní nových poznatkov. Dôvodov k nespokojnosti je viac:

  • príliš dlhý čas od zadania príspevku do časopisu na publikovanie po jeho skutočné publikovanie v danom časopise;
  • stále narastajúca cena recenzovaných vedeckých odborných časopisov a posilnenie monopolov komerčných vydavateľstiev;
  • limitované prostriedky akademických knižníc nestačia na nákup časopisov a tým sa stávajú nedostupnými pre vedeckú komunitu;
  • nedostupnosť vedeckých publikácií spôsobuje nižšiu citovanosť autorov (Yiotis, 2005).

Vážnosť uvedených skutočností potvrdzuje štúdia Európskej komisie The study on the economic and technical evolution of the scientific publication markets in Europe, Final Report – January 2006 (Dewatripont, 2006). Východiskom z krízy by mohlo byť aplikovanie princípu otvoreného prístupu.

4.1     Open access – Otvorený prístup

Otvorený prístup je snahou sprístupniť vedecké publikácie prostredníctvom internetu bezplatne širokej odbornej verejnosti. Iniciatíva vznikla v roku 2002 v Budapešti a často sa o nej hovorí ako o Budapest Open Access Initiative (BOAI, 2002).

BOAI sa chápe ako formulovanie princípov, stratégií a záväzkov. V jej dokumentoch sa konštatuje, že stará tradícia a nová technológia konvergovali do stavu, ktorý môže priniesť bezprecedentné verejné dobro. Starou tradíciou je ochota vedcov a učencov publikovať ovocie ich práce vo vedeckých časopisoch bezplatne kvôli bádaniu a znalostiam. Novou technológiou je internet. Verejným dobrom, ktoré tieto princípy môžu priniesť, je celosvetová elektronická distribúcia recenzovanej časopiseckej literatúry s úplne bezplatným a neobmedzeným prístupom (Open Access) pre všetkých vedcov, učencov, učiteľov, študentov, ale aj ostatných zvedavých ľudí.

Na dosiahnutie otvoreného prístupu odporúča BOAI dve možnosti, dnes známe ako stratégia I a stratégia II. Sú definované nasledujúcim spôsobom:

  • Stratégia I. Samoarchivácia: Vedci potrebujú nástroje a asistenciu na uloženie ich recenzovaných časopiseckých článkov v otvorených elektronických archívoch. Ak sú tieto archívy vytvorené v súlade so štandardami OAI, potom vyhľadávacie stroje a ostatné nástroje môžu zaobchádzať s rôznymi archívmi ako s jedným.
  • Stratégia II. Open access časopisy: Vedci potrebujú prostriedky na spustenie novej generácie časopisov angažovaných v open access a pomoc existujúcim časopisom, ktoré sa rozhodnú prejsť na open access. Pretože časopisecké články by sa mali čo najviac šíriť, tieto časopisy by nevyužívali copyright na obmedzenie prístupu a ďalšieho využívania. Namiesto toho by sa copyright používal na zabezpečenie permanentného otvoreného prístupu pre všetky články, ktoré publikujú. Pretože cena je bariérou prístupu, tieto časopisy by nevyberali poplatky za objednávky alebo prístup, ale výdavky by kryli z iných zdrojov a iným spôsobom.

Zaujímavejšia a celospoločensky aj dôležitejšia je však oblasť ziskov, resp. prínosov. Open access znamená predovšetkým „bohatšie sprístupňovanie“, keďže nebráni nikomu v prístupe a uplatňovaním IKT je aj rýchlejšie. Prínosy preto možno hľadať ako v samotnom výskume, tak v aplikácii výsledkov. Možno ich zhrnúť nasledujúcim spôsobom (Houghton Sheehan, 2006):

Výskum:

  • rýchlejší prístup, urýchlenie výskumného procesu, narastajúca návratnosť investícií do výskumu, redukcia času/ceny na získanie výsledkov a zlepšenie výkonnosti výskumu,
  • zlepšený prístup vedie k „lepšie informovanému“ výskumu, redukuje sledovanie slepých ciest, šetrí náklady na zbytočný a duplicitný výskum a zlepšuje výkonnosť výskumu,
  • širší prístup poskytuje bohatšie príležitosti pre multidisciplinárny výskum, medziinštitucionálnu a medziodborovú spoluprácu a umožňuje výskumníkom študovať v širšom kontexte, ktorý potenciálne môže viesť k nárastu príležitostí komerčného využitia,
  • širší prístup vedie k zlepšeniu vzdelávacích výstupov.
  • Aplikácia výsledkov:
  • potenciál pre širší prístup zrýchľuje a rozširuje príležitosti na prijatie a komercializáciu výskumných výsledkov,
  • potenciál pre širší prístup pre tých, ktorí nemajú dostatok finančných prostriedkov, ako sú malé firmy, ale aj jednotlivci,
  • potenciál pre vznik nových odvetví založených na open access.

Samozrejme, že pri posudzovaní prínosov z open access treba brať do úvahy aj povahu odboru a charakter inštitúcie. Citlivé sú predovšetkým tie odbory, ktoré majú rýchly inovačný cyklus.

4.2     Inštitucionálne repozitáre

Okrem formálnej komunikácie vedeckých výsledkov vedci využívali a stále využívajú aj neformálnu výmenu svojich poznatkov. Predmetom tejto komunikácie sú často ešte nepublikované práce – preprinty. Ide teda o príspevok, ktorý je zo strany autora výskumne ukončený, ale z hľadiska publikovania je v procese prípravy na publikovanie, a teda nie je ani isté, či vôbec bude, prípadne v akej forme bude publikovaný. Môže ísť dokonca o výskumnú správu, ktorá sa neplánuje publikovať.

Informačné a komunikačné technológie spôsobili mimoriadne zrýchlenie sprístupňovania preprintov. Umožnili prezentovať výsledky výskumu v nepapierovej elektronickej forme, a preto sa tieto materiály označujú ako eprinty. Tu sa zúročili skúsenosti zo šírenia nových vedeckých výsledkov cez preprinty, ktoré vyústili do systému zahŕňajúceho archív dokumentov spolu s požadovanými službami. Spolu s eprintom sa do databázy ukladajú metadáta, ako je napríklad meno autora, či a kde bol daný dokument publikovaný, či bol recenzovaný a pod. (Ondrišová, 2005).

Eprintové archívy boli vytvárané v rámci užšie špecifikovaných odborných komunít, zo začiatku predovšetkým z oblastí fyziky. Najznámejším a najväčším eprintovým archívom je ArXiv (http://arxiv.org/), ktorý obsahuje viac ako 500 000 eprintov.

susol2.jpg (261743 bytes)
Obr. 2  Webová stránka ArXiv.org

Neskôr začali vznikať archívy v rámci inštitúcií (univerzít) ako „digitálna zbierka sústreďujúca a uchovávajúca intelektuálne výstupy univerzitnej komunity“ (Crow, 2002). Ich rýchle rozširovanie malo za následok prirodzenú požiadavku interoperability týchto systémov, ktorá bola realizovaná iniciatívou The Open Archives Initiative (OAI) pomocou protokolu OAI-PMH. OAI tak poskytuje štandard, ktorý zabezpečuje interoperabilitu archívov. Na vytvorenie takýchto archívov ponúka aj bezplatný Open source softvér. Aktéri zúčastňujúci sa na procese využívania interoperability archívov sa rozdeľujú na:

  • Data Providers – poskytovateľov údajov, teda prevádzkovateľov archívov.
  • Service Providers – poskytovateľov služby, ktorá je vykonávaná prostredníctvom zbierania metaúdajov týkajúcich sa položiek uložených v jednotlivých archívoch. Zozbierané údaje umožňujú vytvorenie jednotného interfejsu pre paralelné vyhľadávanie dokumentov z viacerých distribuovaných archívov. V tomto kontexte lepšie vyniká požiadavka na štandardizáciu metaúdajov. Zoznam archívov vytvorených podľa OAI štandardov sa nachádza v registri, ktorý spravuje OAI.

Kým na začiatku bol eprintový archív určený na rýchlejšie šírenie vedeckých výsledkov, interoperabilita a s ňou spojené efektívnejšie vyhľadávanie vedeckých dokumentov má za následok aj ďalšie výhody pre autorov. Viaceré štúdie dokumentujú pozitívne dôsledky vo forme nárastu citovanosti publikácií uložených v repozitároch (Hajjem, 2005). Často sa inštitucionálne repozitáre využívajú na ukladanie a uchovávanie nielen vedeckých publikácií, ale aj výučbových materiálov, súborov výskumných údajov, administratívnych dokumentov a univerzitných záznamov.

Úloha vytvorenia a prevádzkovania inštitucionálnych repozitárov pripadá celkom prirodzene akademickým knižniciam, najmä v súvislosti s evidenciou publikačnej činnosti pracovníkov univerzity. V súčasnosti viacero akademických knižníc využíva na zadávanie údajov o publikáciách elektronické formuláre, do ktorých vkladajú údaje samotní autori. K metaúdajom môžu pridať aj plný text publikácie. Ide o rovnaký spôsob ako pri samoarchivácii, ktorá sa používa v repozitároch. Voľne dostupný softvér na vytvorenie repozitára napr. Eprints obsahuje aj systém navigácie na vkladanie jednotlivých druhov publikácií.

susol3.jpg (206566 bytes)
Obr. 3  Samoarchivácia v systéme Eprints

Inštitucionálny repozitár predstavuje spôsob, ako nielen evidovať, ale aj archivovať, no hlavne sprístupňovať publikačné výstupy.

Úspech implementácie a využívania repozitára závisí od politiky univerzity. Ide o komplexný proces, ktorý zahŕňa presnú špecifikáciu požiadaviek a parametrov, vyškolenie a motiváciu autorov a efektívne služby (Ondrišová, 2007). Účasť akademických knižníc je v tomto procese nevyhnutná. Spočíva v definovaní metaúdajov, spôsobe kategorizácie publikácií, kontrole vkladaných záznamov a v poslednom čase aj veľmi diskutovanom spôsobe dlhodobej archivácie. Výskum, ktorý sme v poslednom období robili (Ondrišová, 2007), ukazuje, že akademické knižnice majú všetky predpoklady i dostatočný entuziazmus túto úlohu nielen zvládnuť, ale ju aj inicializovať.

5    Záver

Nevyhnutnou podmienkou vedeckej i pedagogickej činnosti je práca s informáciami, zohľadnenie
a využívanie informačného prostredia, a to ako interného, tak aj externého. Nové informačné a komunikačné technológie nám síce umožňujú sprístupniť informácie bez ohľadu na miesto ich výskytu, ale vyžadujú si od nás nové kompetencie, schopnosti a znalosti nazývané aj informačná gramotnosť.

Zmeny v oblasti informačných a komunikačných technológií i vo sfére organizácie vysokoškolského vzdelávania vplývajú na formovanie funkcií a úloh, ktoré stoja pred akademickými knižnicami. Spomenúť treba najmä dve. Je to jednak potreba väčšej integrácie systému akademickej knižnice s ostatnými informačnými systémami/agendami, ktoré sa budujú a využívajú v akademickom prostredí. Tento trend vyplýva najmä z aktuálnej situácie v oblasti manažmentu vysokých škôl, kde sa v doteraz nezvyklom rozsahu vyžaduje zapájanie informácií z rôznych oblastí akademickej práce pri tvorbe komplexných výstupov a výkazov pre vyššie úrovne riadenia.

Druhou významnou úlohou, ktorú akademické knižnice zrejme prevezmú na svoje plecia, je oblasť inštitucionálneho publikovania. Vytváranie elektronických repozitárov intelektuálnej produkcie zamestnancov univerzity na základe princípu otvoreného prístupu je formou samoarchivácie a zároveň propagáciou vysokej školy. Obe tieto úlohy ponúkajú akademickým knižniciam príležitosť na výraznejšiu integráciu ich činnosti do informačného prostredia vysokej školy.

 

Použité a odporúčané zdroje:

Budapest Open Access Initiative (BOAI). 2002 [online]. [cit. 2008-01-18]. Dostupné na internete: < http://www.soros.org/openaccess/read.shtml>.

DEWATRIPONT, M. et al. 2006. Study on the economic and technical evolution of the scientific publication markets in Europe. Final Report, January 2006 [online].

Commisioned by Directorate-General for Research, European Commision, Brusel, 2006 [cit. 2008-01-18]. Dostupné na internete: <http://europa.eu.int/comm/research/rtdinfo/index_en.html>.

Crow, R. 2002. The Case for Institutional Repositories: A SPARC Position Paper [online]. SPARC, August 27, 2002 [cit. 2007-12-15]. Dostupné na internete: <http://www.arl.org/sparc/IR/ir.html>.

Gauder, B. 2008. Moving discovery and delivery to the network. Next Space, No. 9, June 2008, pp. 16-17. ISSN 1559-0011.

Hajjem,C., Gingras, Y., Brody, T., Carr, L., and Harnad, S. 2005. Open Access to Research Increases Citation Impact [online].  Technical Report. Institut des sciences cognitives, Université du Québec a Montréal, 2005 [cit.2008-01-10]. Dostupné na internete: <http://eprints.ecs.soton.ac.uk/11687/>

Harnad, S. 2003. Electronic Preprints and Postprints. In Dekker, M. Encyclopedia of Library and Information Science [online], 2003  [cit.2007-01-10]. Dostupné na internete: <http://www.dekker.com/sdek/search>.

Houghton, J., Sheehan, P. 2006. The economic impact of enhanced access to research findings [online]. CSES Working paper No. 23. Victoria university, Melbourne, 2006 [cit. 2007-12-06].

Dostupné na internete: <http://www.businessandlaw.vu.edu.au/cses/documents/working_papers/cses/2006/wp23_2006_houghton_sheehan.pdf>.

Informačný systém výskumného a vývojového potenciálu. 2008 [online]. [cit. 2008-01-18]. Dostupné na internete: <http://www.veda-technika.sk/databazy.htm>.

Kimlička, Š. 2005. Postavenie a úloha knižnično-informačného systému v informačnom systéme vysokej školy. In Ikaros [online]. 2005, roč. 9, č. 1 [cit. 2008-07-17].
Dostupné na internete: <http://www.ikaros.cz/node/1842>. URN-NBN:cz-ik1842. ISSN 1212-5075.

Libraries and social networking: The thoughts of nine experts about our increasingly online lives. In Next Space, No. 7, September 2007, pp. 4-10. ISSN 1559-0011.

LMS, The Backbone of Your Training System. By THINQ’s Research Department. [nedat.] [cit. 2005-02-14].

Lynch, C. A. 2003. Institutional Repositories: Essential Infrastructure for Scholarship in the Digital Age. In ARL Bimonthly Report [online]. February 2003, 1-7 [cit. 2008-01-15]. Dostupné na internete: <http://www.arl.org/newsltr/226/ir.html>.

McGOVERN, G., NORTON, R. 2002. Content Critical. London : Pearson Education Limited, 2002. 241 s.

McGOVERN, G. 2001. Information Architecture Versus Graphic Design In ClickZ Today.

Ondrišová, M. 2005. Preprintové servery. In ITlib. Informačné technológie a knižnice [online], 2005, č. 02 [cit. 2007-07-31]. Dostupné na internete <http://www.cvtisr.sk/itlib/itlib052/ondrisova.htm>. ISSN 1336-0779.

ONDRIŠOVÁ, M. 2007. Informačná gramotnosť a inštitucionálne repozitáre ako súčasť informačnej stratégie univerzity. Doktorandská dizertačná práca. Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského. 2007. 129 s.

Open Archives Initiative Protocol for Metadata Harvesting [online]. [cit.2008-01-10]. Dostupné na internete: <http://www.openarchives.org/OAI/openarchivesprotocol.html>.

Rešetová, K. 2007. Model informačného manažmentu akademickej knižnice. Doktorandská dizertačná práca. Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského. 2007. 125 s.

ROSENFELD, L., MORVILLE, P. 2002. Information Architecture for the World Wide Web. 2. vyd. Sebastopol : O´Reilly&Associates, 2002, 461 s. ISBN 0-596-00035-9

Storey, T. 2006. Moving to the network level. Next Space, No. 4, September 2006, pp. 6-11. ISSN 1559-0011.

Storey, T. 2008. Mixing it up: Libraries mash up content, services and ideas. In Next Space, No. 9, June 2008, pp. 6-11. ISSN 1559-0011.

SVIČEK, P. 2003. World Wide Web konzorcium a jeho úloha pri rozvoji štandardizácie internetu. Diplomová práca. Bratislava : FiF UK, 2003. 87 s.

TETŘEVOVÁ, M. 2002. Vzdelávanie v digitálnom svete. In Knižnica európskeho štandardu. Zborník z medzinárodnej konferencie konanej pri príležitosti 50. výročia založenia Slovenskej lesníckej a drevárskej knižnice. Zvolen 9. – 10. september 2002. Zvolen : Technická univerzita, 2002. s. 77–83. ISBN 80-228-1154-8.

Yiotis, K. 2005b. The Open Archives initiative and Eprints repositories. In b/ITe [online]. ISSN 1542-7980, 2005, vol. 22, issue 2    Supplement [cit. 2008-01-18]. Dostupné na internete: <www.sla.org/division/dite/bite/julaug2005/bitesupp07082005.pdf.>.

 

 


1 Príspevok bol spracovaný s podporou grantovej úlohy – KEGA 3/3059/05 Súbor interaktívnych učebných textov pre integrovaný predmet Informačné systémy v oblasti vedy, výskumu a vzdelávania.

Zdieľať: