Knižnice, občania knihovníci a ich postavenie a šance v parlamentnej demokracii (Zamyslenie z praxe)

Približne pre štyrmi rokmi som sa v mojom vystúpení na zjazde SKIP zamýšľala nad úlohou knižníc a politikov a uviedla
som ho voľne preloženým citátom známeho britského knihovníka Grahama Cornischa z roku 1994: “Štát má uskutočňovať to, čo
ľudia, občania, chcú. My knihovníci by sme mali byť tými, ktorí to počujú a získané informácie o potrebách občanov oznamujú a
odovzdávajú štátu.”

Zhrniem a doplním iba niekoľko myšlienok, ktoré som vtedy do môjho vystúpenia vložila a o ktorých sa i naďalej
domnievam, že stále majú svoje opodstatnenie a mohli by byť inšpiratívne pre konanie nielen slovenských kolegov, ktorí ma
požiadali o príspevok.

Objavujeme mnoho nových podnetov, názorov, zmien, voľnosti, ale aj zodpovednosti v porovnaní so “zabezpečeným pohodlím”
predchádzajúceho paternalistického poňatia života občana, znásobeného totalitnou bedlivosťou a manipuláciou s jeho konaním,
osudom i tvorivou prácou.

Učí sa občan i politik, učíme sa i my, ktorí máme na základe poverenia obce alebo štátu občanovi slúžiť. Učíme sa to
vlastne vzájomne a odlišnou rýchlosťou.

Proces pochopenia, že štát slúži občanovi, v kontexte s predchádzajúcou opačnou skúsenosťou prebieha pomalšie, ako by
sme si to priali. Preto aj rozvoj služieb patrí k najviac opomínanej oblasti našej spoločnosti. Myslím si, že vzdelávacie
služby – knižnice, ale aj školstvo, zdravotníctvo, polícia a súdy – prioritne patria do oblasti služieb. Slabá spätná väzba,
slabý dôraz na overené potreby občana, ale aj inštitúcie, ktoré mu majú slúžiť, sa odrážajú v našom (knihovníckom) prostredí
ako disproporcia medzi používateľskou potrebou a schopnosťou uspokojiť ju. Preto tak často dochádza k vývoju, ktorý zvyšuje
rozdiel medzi klasickou knižnicou a centrom občianskych informačných služieb namiesto toho, aby sa tento rozdiel programovo
znižoval, ako je to napríklad v krajinách, ktorým by sme sa chceli vyrovnať.

Samozrejmosť, s akou u nás knižnice existujú (prezieravou legislatívou našich predchodcov z roku 1919), ako sa
využívajú a v akej hustote sú rozmiestnené, by nasvedčovala tomu, že by mohli byť aj tak ctené, chránené, rozvíjané a
financované.

Zamýšľam sa nad tým, prečo to tak mnohokrát nie je. Je to tým, že pri rozvoji trhového hospodárstva, budovaní
infraštruktúry (do ktorej sa kultúrne, resp. vzdelávacie služby v programoch politických strán, vlád alebo miestnych
samospráv stále nezmestia) sa s knižnicami ráta iba okrajovo?

Môže to tak byť však aj preto, lebo zriaďovatelia, zahltení riešením problémov privatizácie, transformácie, obnovy
inžinierskych, domových a iných sietí, nezachytili trendy a priority vyspelých štátov. Mám konkrétne na mysli vzdelanosť
občanov – programy vlád i obcí so systémami celoživotného vzdelávania, kam sú služby knižníc zahŕňané, programy rozvoja
informačnej a občianskej spoločnosti.

Má na tom podiel aj malá skúsenosť občana i jeho často pasívneho zástupcu v orgánoch samospráv či v parlamente,
byrokracia a deravá legislatíva? Je to preto, lebo knižnice sú pre mnohých dosiaľ “iba” kultúrne zariadenia (požičovne)
poskytujúce prostriedky na skrátenie voľného času…? Alebo je to tiež preto, lebo nie vždy sme schopní plniť jedno z našich
poslaní, t. j. sprostredkovávať informácie o potrebách občanov orgánom štátnej správy a miestnej samosprávy. Môže to
znamenať, že viac počujeme a vnímame potreby občanov, ale málo alebo vôbec ich neodovzdávame ďalej – štátu, obci,
zriaďovateľovi, že naše vlastné občianske a profesijné vedomie je stále ešte málo zrelé a utešuje sa tým, že sa predsa niekto
dovtípi a postará za nás?

Domnievam sa, že je to celý súbor už spomínaných príčin a akiste aj kolotoč neustálych zmien v exekutíve často
založenej na osobných či straníckych vzťahoch, a nie na vecných a profesijných riešeniach a programoch.

Nič však nie je neriešiteľné. Ak počítame s tým, že občan je stredobodom nášho záujmu, že aj politik alebo zástupca v
komunálnej sfére je tu kvôli nemu, nič mi nebráni, aby som svoju občiansku hrdosť uplatnila. Máme predsa možnosť navštíviť
nielen zástupcu, prípadne poslanca, senátora, zasadnutia zastupiteľstva alebo Snemovne či Senátu Parlamentu! (Autorka
vychádza z českej reality – pozn. red.)

Napriek tomu, že základným predpokladom úspešného rokovania je precízne sformulovaná predstava, vízia toho, čo chcem
alebo potrebujem (nielen) pre knižnicu, stále je tou hnacou silou vytrvalosť, trpezlivosť a argumentácia opierajúca sa o
používateľskú potrebu. Navyše sme dnes väčšmi než inokedy pracovníci verejní a v zmysle uvedeného motta nesieme viac
občianskej zodpovednosti.

Príkladom toho je schválenie Knižničného zákona v Česku, ktorý sme vďaka obrovskej aktivite, odborným diskusiám na
všetkých úrovniach a lobingom vlastne v Parlamente vydolovali sami. A sme na to patrične hrdí. I keď sa nedomnievame, že je
to ideál. Takto vzniklo niekoľko ďalších zákonov, ktoré sa knihovníctva dotýkajú (autorský, o slobodnom prístupe k
informáciám…). Nenechali sme si ujsť príležitosť zasiahnuť do diskusií poslancov a senátorov, presviedčať, oboznamovať ich
s úlohou knižníc. Tak vznikala i stavba libereckej knižnice, resp. tak sa darilo jej i alternatívne financovanie po zmenách
prístupu ministerstva kultúry k tejto medzinárodne sledovanej stavbe. Veľmi pomohli sami poslanci Snemovne Parlamentu ČR –
ich tri generácie.

Príklady najrôznejších úspechov dokazujú to, že prepojenie občianskeho a profesijného vedomia i aktivita pri hľadaní
riešenia môže pri dostatočnej miere trpezlivosti a vytrvalosti priniesť očakávanú zmenu. Mnohí si nie dostatočne uvedomujeme,
že veci verejné sú vecou našou a že nami zvolení zástupcovia v komunálnej sfére, práve tak ako poslanci parlamentu, sú tu pre
nás občanov. My sme im dali mandát na rozhodovanie, ale v rozhodovacom procese sa majú opierať o opodstatnené potreby väčšiny
z nás.

Mohla by som uviesť veľmi veľké množstvo príkladov, že dostatočne veľká odhodlanosť občanov, kvalifikované argumenty a
vízie prinášajú úspech. Naučiť sa byť pri tom (napr. pri spracúvaní strategického a územného plánu, rozpočtu obce, príprave
vyhlášok… obce), či už priamo na zasadnutiach zastupiteľských zborov, alebo ich prostredníctvom znamená spolurozhodovať o
zmene. Pravda, nie vždy na prospech väčšiny, pokiaľ sa združia záujmové skupiny menšiny a ich tlak na poslancov alebo
zastupiteľov je silnejší, ide o zmenu z pohľadu inej skupiny negatívnu.

Predčasnú stratu povinného výtlačku neperiodických publikácií v roku 1995 považujem za našu vtedy slabú argumentačnú
schopnosť presvedčiť poslancov proti vydavateľom a nakladateľom, že poškodená ostane obrovská skupina používateľov v
regiónoch, pretože nedostatočné rozpočty knižníc, nepripravenosť systému kooperatívne využívanej katalogizácie, resp.
súborného katalógu, depozitára pre multiplikáty knižníc v Národnej knižnici… paralyzuje nielen medziknižničnú službu, ale i
služby ďalšie. Ale i to je z nášho pohľadu negatívnym, avšak predsa len príkladom schopnosti, ako sa stať účastníkom
rozhodovania.

Bez účasti občanov, mimovládnych organizácií, ktoré ich často zastupujú, bez ich vlastnej iniciatívy v rozhodovacom
procese, sa odohrá mnoho vecí mimo nich.

Neskonale dobré je zbierať skúsenosti v krajinách s vyspelou demokraciou a ja sa musím priznať, že taká spoločná
skúsenosť mi bola oporou pre posilnenie môjho vlastného občianskeho vedomia a bohato som ju využila pri svojej práci v
sektore služieb. “Opisovať” v tomto prípade je určite dovolené. A mnohí z nás sa to už naučili.

Pozdravujem touto cestou naše slovenské kolegyne a kolegov. Azda som ich nechala trošičku nahliadnuť do našich
skúseností a môjho názoru na zvolenú tému. Som presvedčená, že podobné príklady zo slovenskej praxe by niektorí z nich mohli
uviesť tiež.