O aké povolania v knihovníctve ide?

Hlavné články / Main Articles

Úvodom

Úvahy o tom, čo je a do čoho sa vyvíja knihovníctvo a s ním celá profesia, bývajú dnes často predznamenané veľkým otáznikom. Akú vlastne budú mať knižnice úlohu v nastávajúcej digitálnej ére komunikácie poznatkov – a prežijú vôbec ? Vari už ani nenájdeme knihovnícky časopis, v ktorom by nebola úvaha končiaca záverom, že neprežijú. Prečo však znova a znova tá istá otázka ? Pravdepodobne preto, že napriek našim všetkým sebauisteniam je tu stále tá istá pochybnosť. Navyše je tu realita vstupu nielen knihovníctva, ale čoraz väčšmi i jeho klientely do “kybernetického priestoru” internetu, a na druhej strane je to transformácia nakladateľov na producentov databáz, najmä plných textov periodík, a nadväzne budovanie vlastných elektronických fondov sprístupňovaných priamo, online, koncovým používateľom – čitateľom.

Knihovníci aj v tých najvyspelejších a najkybernetizovanejších krajinách stále píšu o nespochybniteľnej budúcnosti knižníc. Obvykle sa zaštiťujú nasledujúcou tézou: “Napriek všetkým doterajším hrozbám bezpapierového sveta, ktoré sa, samozrejme, nesplnili, sme paradoxne svedkami počítačovo generovanej záplavy tlačovín všetkého druhu. Knižný obchod je stále jedným z najlukratívnejších, pozri napr. štatistiku z posledných knižných veľtrhov vo Frankfurte, kde sa nemeckí kníhkupci a nakladatelia vykazujú dokonca na 5. mieste, čo do objemu obratu medzi všetkými trhovými sektormi.” Napr. prezident a výkonný viceprezident OCLC, tohto vari najvýznamnejšieho svetového knihovníckeho servisného centra, Wayne Smith a Donald J. Muccine v úvode k výročnej správe konkurencieschopnosť digitálnych knižníc na internete oproti knižniciam klasickým rázne zavrhli. Ich odpoveď na neprestajne sa objavujúce predpovede konca knižníc, v danom prípade už vďaka predpokladanému rozvoju internetu, znela: “Nič nemôže byť ďalej od pravdy: sieť nie je knižnica. Divoké hranice internetu asi vždy zostanú divokými, ale neďaleko od nich bude existovať to podstatné, umenie informačného manažmentu knihovníkov, knižníc a knihovníckych systémov. O tom niet pochybností.” Ako istý kompromis a reálna cesta vývoja súčasných “kamenných” knižníc sa javí koncepcia tzv. “hybridnej knižnice”, t. j. sčasti uchovávajúcej hmotné dokumenty a sčasti budujúcej a sprístupňujúcej elektronické fondy, či už cestou vlastnou, alebo cestou licencií databáze vzdialených serverov.

Na druhej strane sú tu kuvici, ktorí sa pýtajú: “Načo sú dnešné knižnice, aj keď ponúkajú nielen tlačené dokumenty? Zájdu do nich čitatelia vybavení ľahkými, prenosnými notebookmi so zabudovanými prijímačmi a vysielačmi na prácu aj v digitalizovaných rádiokomunikáciách (dodávam podľa názvu jedného Svěrákovho filmu Na samotě u lesa) a prostredníctvom nich v celom kybernetickom priestore informačných diaľnic a na ne napojených servisných knihovníckych systémov? Budú knižnice vyhľadávať diváci domácich televízií slúžiacich súčasne ako terminály, resp. klienti všetkých možných svetových systémov ponúkajúcich elektronické verzie diel takpovediac celej svetovej literatúry? Budú vôbec potrebovať svoje ústavné, podnikové a akademické knižnice vedeckí a výskumní pracovníci ovládajúci na svojom pracovnom stole umiestnenú vyspelú multimediálnu stanicu, prostredníctvom ktorej vstupujú do plných textov (samozrejme, so všetkou grafikou) väčšiny z relevantných dokumentov – časopiseckých článkov, encyklopédií a slovníkov, výskumných správ, zborníkov z konferencií, patentov, noriem atď., sprístupňovaných dnes už v množstve databázových centier pod používateľsky veľmi príjemnými rozhraniami a za rapídne klesajúce ceny času i poskytovaných dát, ktoré tieto systémy ponúkajú?

suboj.gif (39302 bytes)

Stále sa opakuje otázka, čím je knihovníctvo v prostredí kybernetického priestoru. A práve túto otázku si musia položiť najmä pracovníci zodpovední za knihovnícke vzdelávanie, lebo je kľúčovou pre budúcnosť celého odboru. Provokuje stovky diskusií vedených pravidelne najmä v súvislosti s výmenou generácií na najrôznejších miestach praxe ako vo verejných, tak aj v odborných a špecializovaných knižniciach a tiež v mnohých rôznych typoch informačnej praxe. Otázka nadobúda čoraz väčší význam v súvislosti s koncepciami týkajúcimi sa budúceho charakteru práce knižníc a od nej odvíjaných dôsledkov v knihovníckej profesii. Táto diskusia nebude asi nikdy uzavretá, pretože dokumenty, vrátane krásnych kníh, sa tlačia na papieri, a hlavne čítať sa v tejto podobe s najväčšou pravdepodobnosťou neprestane. Na druhej strane však bude asi podstatná časť všetkého písomníctva uložená, ale aj sprístupňovaná v digitálnej forme prostredníctvom všeobecne dostupných servisných systémov pracujúcich vo všeobjímajúcich počítačových a telekomunikačných sieťach. Objavil sa fenomén “informačnej superdiaľnice” vytvárajúci chrbtovú kosť “globálnej informačnej infraštruktúry” a my – či chceme, alebo nechceme – čelíme rastúcej možnosti našich čitateľov namiesto v knižnici získať prístup k publikácii doma alebo vo svojej kancelárii prostredníctvom čoraz dostupnejšej klientskej stanice nekonečnej siete čoraz ústretovejších serverov.

 

Nie je knižnica ako knižnica

Ide o to, že inštitúcie, odbor a profesie, o ktorých sa hovorí a píše, dnes už nemožno všeobecne pomenovať termínmi “knižnica”, “knihovníctvo” a “knihovník”. Predovšetkým: celkom iná paradigma služieb platí pre knižnice, ktoré slúžia v pracovnom procese zamestnancom inštitúcie, v ktorej pôsobia (knižnice výskumných ústavov, škôl, priemyselných podnikov, nemocníc, úradov atď.) a celkom iná pre verejné knižnice, ktoré z podstaty svojej existencie slúžia bez rozdielu všetkým obyvateľom obce, regiónu, a to aj v ich voľnom čase, na uspokojenie ich občianskych informačných a kultúrnych potrieb.

Je na počudovanie, že sa aj v úvahách renomovaných odborníkov na toto zásadné kritérium, ktoré celkom radikálne orientuje všetky úvahy o súčasnosti a budúcnosti tejto inštitúcie a s ňou súvisiace profesie, zabúda. Dnes už v žiadnom prípade nemožno zlučovať problematiku služieb verejných a “neverejných” knižníc. A napríklad tvrdenie, že aj vysokoškolské knižnice sú v USA a v ďalších vyspelých krajinách, často i u nás, spravidla prístupné aj širšej verejnosti, neobstojí. Tieto knižnice, aj keď sú verejne prístupné, nie sú štatutárne knižnicami slúžiacimi všetkým občanom na uspokojenie tých potrieb, ktoré z podstaty svojej existencie uspokojujú verejné knižnice. Sú orientované na služby vyžadované a tiež vymedzené vzdelávacím a výskumným procesom školy a nijako sa neprispôsobujú potrebám vopred nedefinovateľnej “verejnosti”, ktorá ich tiež, samozrejme, ale len príležitostne, navštevuje. Tá môže využiť iba to, čo už tieto knižnice danej univerzite, technike alebo inej forme školy na najvyšších stupňoch vzdelávania poskytujú.

Knižnice neverejné

Medzi knižnicami, ktoré sú spravidla organizačnými súčasťami inštitúcií a podnikov a slúžia im “služobne” v pracovnom procese ich zamestnancov, už tradične zaujímajú významné miesto vysokoškolské (akademické) knižnice, ktoré slúžia vysokým školám všetkého druhu. Tie sa musia stále ešte sústreďovať na sprístupňovanie určitého spektra nielen odborných periodík, ale všetkých ďalších, vo vedeckom odbornom svete podstatných druhov dokumentov, medzi ktorými (okrem humanitných odborov) tvoria knižné monografie často iba zlomok percenta. Ide, samozrejme, ako o ich “analógové”, tak aj o digitálne formy. Ale nielen to. Vezmime si u nás často ani netušené možnosti nároku vysokoškolských učiteľov na univerzitách v západných krajinách, napospol súčasne vý-znamných vedeckých a výskumných pracovníkov na to, čomu sa hovorí “informačná podpora používateľa”. Akademická obec požaduje nielen vlastnú, základnú obsluhu dokumentmi, ale aj asistenciu pri vyhľadávaní informácií. Tá by sa nemala zastaviť na jednoduchom sprístupnení profesionálnych dialógových databázových informačných systémov, aké spravidla predstavujú dnešné databázové centrá, a na inštruktáži, ako ich využívať. Výskumný pracovník, opäť s výnimkou humanitných a sčasti sociálnych odborov, ani nemá čas, ani nemôže sám spoľahlivo a kvalifikovane v takých sofistikovaných systémoch vyhľadávať. Zakúpiť či konzorciálne zabezpečiť prístup do elektronických informačných zdrojov, ako sú napr. EBSCO alebo Web of Science, a potom už ponechať ich využívanie na vlastnú iniciatívu a um, aj keď podporované nejakou formou “školení používateľov”, to je pre súčasné informačné systémy a služby úplne nezodpovedajúci spôsob práce personálu knižnice. Tu sa naše vysokoškolské knižnice musia vo svojom chápaní úplne zmeniť.

Rešeršné a nadväzujúce analytické formy uspokojovania informačných potrieb nielen tejto používateľskej sféry však vyžadujú aj vysoko kvalifikovanú, špecificky zameranú prípravu informačných špecialistov. Tí sa potom tiež stávajú platnými členmi vlastných výskumných tímov a ich práca, aj keď podporná, sa chápe ako neoddeliteľná súčasť práce vedeckej. Títo informační špecialisti sú, samozrejme, žiadaní nielen v akademickej sfére a vo vedeckých ústavoch základného výskumu typu našej akadémie vied (kde ich, bohužiaľ, zatiaľ vôbec niet), ale aj v praktickej medicíne a vo farmácii, v priemysle, potravinárstve a poľnohospodárstve a vôbec všade tam, kde ide tiež o aplikovaný výskum a vývoj, o konštrukciu a dizajn, o vynálezcovstvo, a teda i o patentovú činnosť. Navyše sa v týchto inštitúciách požaduje kvalifikovaná informačná podpora manažmentu – či už na úrovni strategického, taktického, či operatívneho riadenia. Sú všade tam, kde si ich konkrétne potreby v tej-ktorej inštitúcii vyžadujú, ale s podmienkou, že si ich tá inštitúcia dokáže aj zaplatiť. Ak neašpiruje na vlastný vývoj a výskum, nie je o čom hovoriť.

Týmto kvalifikačným nárokom zodpovedá aj vlastné inštitucionálne postavenie pracoviska, kde títo informační pracovníci pôsobia. Na anglosaských vysokých školách sa už štandardne zaviedla funkcia CIO, čiže “Cheef Information Officer”, pre ktorú, bohužiaľ, u nás doposiaľ nemáme ani zodpovedajúci výraz v materčine, ani akokoľvek zavedenú funkciu. Ide o vysokú manažérsku úroveň, zhruba na prodekanských a prorektorských funkciách, nie informaticky, ale informačne a manažérsky vzdelanú. A ak skúmame, akú úlohu na týchto západných školách dnes plnia vedúci pracovníci inštitútov, ktoré sa ešte tradične nazývajú “academic libraries”, niekde už i vo funkcii CIO, zistíme, že sú to vysoko graduovaní členovia akademickej obce, spravidla na profesorskej či (podľa našej nomenklatúry) docentskej aprobácii. Samozrejme, že sa tiež podieľajú na výučbe v danej škole, a to nie tak, že učia kolegov – učiteľov, ako vyhľadávať informácie na internete či v profesionálnych dosažiteľných serveroch, ale učia študentov regulárne predmety, napr. “informačnú prípravu vedeckej práce” a pod.

Ešte výraznejšie sú nad rámec štandardných knihovníckych služieb profilované požiadavky aplikovaného výskumu a vývoja, konštrukcie, projekcie a ďalších inžinierskych a manažérskych činností v podnikoch a vo výskumnej sfére priamo pracujúcich či už pre sektor priemyslu, poľnohospodárstva alebo služieb. Nielenže sa tu uplatňujú priebežné signálne informačné služby na báze odborne vyprofilovaných rešeršných požiadaviek pre jednotlivcov, ale okrem z času na čas spracovaných retrospektívnych rešerší musia takéto pracoviská zvládať aj patentové prieskumy, analýzy trhu a konkurencie typu CI (competitive intelligence), v obchodnom a bankovom sektore sa navyše realizujú firemné analýzy tzv. kancelárskych informačných zdrojov, ktorých cieľom je zistiť “bonitu”, čiže potenciálnu výkonnosť a spoľahlivosť komerčného partnera.

Je takéto pracovisko ešte knižnicou? Jeho činnosť je bez knihovníckeho základu nemysliteľná. Napríklad u nás sa už pred 2. svetovou vojnou v našich najvýznamnejších priemyselných podnikoch, ako boli napríklad plzenské Škodove závody, vytvárali okrem knižnice tzv. “technické dokumentačné strediská, známe pod skratkou TDS”. Ukázalo sa však, že správnou cestou je ich spojenie so závodnými, resp. technickými knižnicami, ako to u nás už stanovila koncepcia budovania celej sústavy TDS, známa ako “Medonosov návrh”, ktorý zvíťazil v súťaži vypísanej na konci 2. svetovej vojny Masarykovou akadémiou práce. Naďalej sa potom, ako napríklad aj v susednej Spolkovej republike Nemecko alebo vo Francúzsku a na druhej strane, podľa týchto modelov, aj vo vtedajších krajinách sovietskeho bloku, budovala celá sieť vedecko-technických informačných stredísk rôznej úrovne, ale vždy zahrnujúcich knižnicu a jej fundamentálne dokumentové i dokumentografické (katalogizačné a bibliografické) služby, bez ktorých sú vyššie typy informačných činností akoby odtrhnuté od základu, ktorý, či chceme, či nechceme, tvorí primárny informačný fond. Riadenie tejto knižnice a hlavné odborné práce, ako sú akvizícia, správa fondov a katalogizácia, vyžadujú spravidla vyššie odborné vzdelanie než len stredoškolské (vyššia odborná škola alebo bakalárske knihovnícke štúdium). Ale riadenie celého informačného pracoviska, v rámci ktorého takáto knižnica pôsobí, ktoré však zabezpečuje všetku potrebnú informačnú podporu používateľov organizácie, t. j. rešeršné, analytické a ďalšie formy sofistikovaných informačných služieb, niekde vrátane koncepcie a budovania bázy dát, vyžaduje univerzitné graduované vzdelanie, často nielen v informačných odboroch, ale aj – aspoň prehľadové – v odboroch, na ktoré sú informačné služby zamerané.

Verejné knižnice

Primárne fondy a aj všetky činnosti, ktoré sú s ich získavaním, spracovávaním, ukladaním, vyhľadávaním a sprístupňovaním spojené, tvoria jadro inštitúcie, ktorá je označovaná ako “verejná knižnica”. Nejde o slovo “verejná” ako zdôraznenie opaku k označeniu “neverejná”, ale o už štandardizované označenie, v celosvetovom meradle prekladané do rôznych národných jazykov z anglického “public library”. U nás sa používal nie príliš vhodný termín “ľudová knižnica”. Práve na tieto knižnice sa vzťahujú dokumenty typu Manifestu UNESCO o verejných knižniciach alebo v poslednom čase napríklad dokumenty Európskej únie, ktorá sa začala plne presadzovať najmä práve na prelome minulého a tohto storočia, predovšetkým v mohutne financovanom rámcovom programe (FRAMEWORK IV a V). V súvisiacom koncepčnom materiáli – v Zelenej knihe o úlohe knižníc v modernom svete – sa uvádza napríklad nasledujúca téza: “Jedinečnou funkciou knižníc je získavanie, spracovanie, ponuka na využívanie a uchovávanie verejne dostupného materiálu bez ohľadu na jeho formu… takým spôsobom, aby v prípade potreby mohol byť nájdený a použitý.” Alebo: “Žiadna iná inštitúcia nerobí takúto dlhodobú systematickú prácu. V informačnej spoločnosti budú knižnice omnoho väčšmi v strede diania, než je to v spoločnosti industriálnej. Toto postavenie dosiahnu vďaka podobe virtuálnej knižnice.” A ďalej: “V modernej spoločnosti je knižnica obzvlášť dôležitá ako sprostredkovateľ, ktorý zabezpečuje prístup všetkým občanom k poznatkom a kultúre na základe ich vlastného priania. Investovanie do knižníc znamená investovanie do demokracie a rovnoprávnosti.”

Ako už bolo spomenuté, ani tu sa spracovateľ celkom nevyhol ešte stále pretrvávajúcim tendenciám nerozlišovať v materiáloch o knihovníctve rozdielne úlohy verejných a ostatných knižníc; ak hovorí o službe občanom, myslí sa tým predovšetkým knihovníctvo verejné. Pre ne platí, že ich vedúci pracovníci patria v danej lokalite tiež medzi vedúce kultúrne osobnosti, ktoré sa značne podieľajú na organizovaní vhodnej náplne voľného času občanov všetkých vekových kategórií, vrátane práce s deťmi a mládežou (ide aj o školské knižnice), a súčasne sú schopné vytvárať a spravovať automatizovaný knihovnícky systém (ako systémoví knihovníci) vrátane jeho sieťových verzií a organizovať po-skytovanie verejných informačných služieb nielen v kultúre a umení, ale i pre bežný hospodársky a politický život v mieste, kde občan ako používateľ verejnej knižnice žije. Pokiaľ ide o vzdelanie, vyžaduje sa, samozrejme, univerzitné na najvyšších aprobačných stupňoch, opäť najlepšie v kombinácii informačnej a ďalšej, tu však najlepšie kultúrne alebo sociálne orientovaných odborov. A aj tu sa uplatnia pracovníci s knihovníckym vyšším odborným alebo bakalárskynm stupňom vzdelania pri zabezpečovaní základných knihovníckych prác a služieb. Rozdiel oproti knižnici slúžiacej v rámci pracovného procesu svojich používateľov je v tom, že aj v súvislosti s výpožičným protokolom by vo verejnej knižnici mala byť pre občanov a deti zabezpečovaná kvalifikovaná konzultácia schopná odporúčať literatúru.

Knihovnícke profesie a knihovnícke vzdelávanie

Spolu s ujasnením si rôznych paradigiem verejného a ostatného knihovníctva treba sa pozerať na to, čo sú dnes vlastné knihovnícke profesie a akým smerom treba viesť knihovnícke vzdelávanie. Ako odborný základ sa už jednoznačne etablovala Informačná veda (Information Science, Informationswissenschaft, Science de l´information). Ako vedný a študijný odbor sa pestuje a vyučuje už od 60. rokov na desiatkach univerzít a iných typov vysokých škôl vo všetkých krajinách civilizovaného sveta. Aj keď sa na rôznych školách uplatňujú rôzne chápania a rozličné smery v chápaní informačnej vedy, možno sa zhodnúť na všeobecnom určení jeho predmetu, ktorým je systémovo chápaný, cielený proces komunikácie informácií ako v nejakom kóde vyjadrených, uchovateľných a prenášateľných poznatkov.

To vonkoncom nezahŕňa požiadavku účasti akejkoľvek počítačovej či telekomunikačnej techniky a aj vlastnej profesie informačného pracovníka ako špecialistu pracujúceho profesionálne na akomkoľvek úseku známeho informačného reťazca zber – spracovanie – ukladanie – vyhľadávanie – šírenie, ktorý vznikol dávno pred vynálezom tejto techniky. Informačná veda nie je ani prienikom a zloženinou rôznych iných vied a odborov, ako sa niekedy mylne uvádza (pozri napríklad známy Vennov diagram). Počiatky odboru, ktorý je dnes informačnou vedou teoreticky zaštítený, možno klásť dôvodne až do dávnoveku, keď vznikli prvé zbierky profesionálne usporiadaných dokumentov nesúcich záznam ľudského poznania, čiže knižnice (ako prvá preukázateľná knihovnícka služba sa spravidla uvádza správa knižnice kráľa Ašurbanipala zo 7. storočia pred Kristom). Na druhej strane však informačnú profesiu nemožno definovať na inštitucionálnom základe. Ak vychádzame z axiómy, že táto profesia, ktorej teoretickým základom sa stala informačná veda, vznikla v knižnici, neznamená to, že je knižnicou ako inštitúciou vymedzená. Ide o viac informačných odborov, a to v plnom zmysle slova “informačný”. Samozrejme, vychádza i z chápania knižnice ako informačnej inštitúcie, nie však jedinej informačnej inštitúcie, a z chápania knihovníctva ako informačného odboru, nie však jediného informačného odboru. Informačná veda dnes vytvára teoretický základ celého radu informačných odborov sústredených okolo praktickej činnosti celého radu typov informačných inštitúcií a informačných pracovísk.

V knihovníctve, a to ako vo verejnom, tak aj v tom, ktoré slúži špecifickým odborným požiadavkám iných profesií, ide predovšetkým o metodológiu práce s dokumentom ako nositeľom nielen odborného poznatku, ale aj umeleckého artefaktu. Pritom treba pojem “dokument” chápať ako univerzálny komunikát, ktorý bez ohľadu na druh média (údaje, texty, obrazy, zvuk – na papieri, filme a čoraz viac na počítačovom médiu v digitálnej forme) nesie určitý obsah oznamovaný jeho tvorcom a oznamovateľný jeho potenciálnym adresátom. Od hlinených doštičiek, papyrusu a papiera sme postúpili až k multimediálnym digitálnym komunikátom, označovaným niekedy už len ako “digitálne objekty”. Vznikli digitálne knižnice. Nielen ako nadstavba “kamenných” knižníc, ktoré sa tak stávajú tzv. “hybridnými” knižnicami, ale čoraz viac prevažujú elektronické dokumentové fondy vytvárané, spravované a aj čitateľom priamo sprí-stupňované jednotlivými nakladateľstvami alebo firmami, ktoré doposiaľ sprostredkovávali “papierový” knižný a časopisecký obchod (pozri napr. EBSCO). Sú zatiaľ spravidla využívané za pomoci existujúcich typov knižníc. To sa však za čas, až bude internet prístupný všeobecne, môže zmeniť v prospech priameho kontaktu takto komerčne fungujúcich elektronických knižníc s jednotlivými čitateľmi, bez sprostredkovateľskej funkcie ich “materských” knižníc.

Vo vzdelávaní však ide o to, do akej miery sa práve vo funkcii vytvárania a v správe elektronických knižníc uplatnia moderné metódy aj vlastnej knihovníckej profesie. Je zrejmé, že sa tu už otvorila dosť široká brána pre vstup knihovníkov schopných sa uplatniť priamo jadrom svojej odbornosti. Tým je nepochybne identifikačný a vecný popis dokumentu, a to aj v prípade dokumentu typu “digitálneho objektu” vo virtuálnom kybernetickom priestore, aby ho bolo možné spätne vyhľadať. Je ním aj správa zbierok, v prípade digitálnych knižníc správa informačných databáz, na ktorú sa dnes knihovníci pripravujú na moderných odborných školách.

V knihovníckom vzdelávaní predsa len existuje, a to napriek rozdielnym paradigmám jednotlivých kategórií knižníc a nárokov na ich služby, istý spoločný základ, možno povedať jadro vlastného knihovníckeho remesla, ktoré musia zvládnuť všetci knihovníci. To možno pozorovať spravidla v znalosti základných spracovateľských procesov viazaných na dokument, samozrejme, ako už bolo povedané, na dokument v zmysle informačného komunikátu, a to v akejkoľvek forme a na akomkoľvek médiu. To znamená umenie budovať primárny dokumentový fond, čiže zabezpečiť akvizíciu, katalogizáciu, organizovať zbierky dokumentov na akýchkoľvek médiách s cieľom fyzicky ich sprístupniť formou výpožičky, riadiť výpožičný protokol a aj poznať sociálno-psychologické zásady umenia zaobchádzať s čitateľom, resp. používateľom či klientom. Navyše však nastupuje ďalšie, bezpochyby už špecializované vzdelanie a aj profesie, ktoré sa nad základné knihovnícke služby vetvia na jednej strane k informačnému a znalostnému manažmentu a na druhej strane ku kultúrno-politickým, občiansky orientovaným manažérskym funkciám. Ide už o špecializácie, ktorých vrcholy sa od seba výrazne vzďaľujú.

Je zrejmé, že vonkoncom iné nároky, a to nielen čo do profesijného vzdelania, ale aj čo do osobnostných vlastností, majú knižnice, ktorých poslaním je byť kultúrnym centrom a zároveň akýmsi referenčným informačným strediskom pre úplne všetkých obyvateľov príslušnej lokality, od detských rokov do neskorej staroby, než aké sa kladú na informačných pracovníkov slúžiacich uzatvorenej komunite inštitúcie a podliehajúce odborným požiadavkám na odborné bibliografické, dokumentačné a rešeršné služby, ako aj na ich nadstavbové zložky, ako sú moderné metódy informačných analýz napr. typu CI. Rozdiel oboch smerov možno prirovnať k rozdielnosti takých profesií, ako sú napr. lekár a lekárnik. Aj ony majú významné spoločné profesijné jadro, no predsa sa vyučujú na rôznych fakultách. Nemožno už naďalej vidieť širokú odbornú informačnú sféru iba cez úzku prizmu zavedenej a verejnosti ľahko pochopiteľnej inštitúcie knižnice a knihovníctva. Pritom treba zdôrazniť, že nielen už spomínaný vlastný profesijný základ, ale aj počítačová a telekomunikačná technika a technológia sa mierou intenzity využitia v oboch hlavných profesijných vetvách knihovníckeho povolania, teda ako v oblasti služieb odborníkom v rôznych profesiách, tak aj v službách nárokovaných vo verejných knižniciach, vôbec nelíšia. Nie je pravdepodobne vhodné špecializačne rozdeľovať knihovnícke vzdelanie skôr ako na magisterskom stupni, nadväzujúce na základné, spoločné knihovnícko-informačné bakalárske štúdium.

Zdôrazňovanie skutočnosti, že ide o dve rozdielne vetvy informačného, a teda i knihovníckeho povolania, sa niekedy chápe zle, ako podceňovanie knihovníctva. Opak je pravdou. Nerozlíšenie škodí na jednej strane profesiám, ktoré sa musia stotožniť s vedeckovýskumnou sférou úplne špecifickými službami, ktoré sa vo verejných knižniciach nemôžu uplatniť. Na druhej strane verejné knižnice vystupujú (na rozdiel od vedeckoinformačných stredísk) v obci, kraji i v štáte ako svojbytné právne subjekty, ktoré sú významnými centrami kultúry, všeobecného vzdelávania a zároveň občianskymi informačnými strediskami. Na rozdiel od knižníc, ktoré tvoria súčasť vedeckoinformačných pracovísk, vytvárajú vlastnú stratégiu v akvizícii a v typoch služieb. Osobnosť vedúceho pracovníka verejnej knižnice sa profiluje vo verejných občianskych funkciách. Je partnerom orgánov miestnej samosprávy a v prípade krajských, zemských či národných knižníc partnerom správnych a vládnych orgánov štátu.

Na záver

Knihovníctvo nie je jedno. Má viac tvárí zodpovedajúcich dnešnému prostrediu, v ktorom sa rozvíja. Nie je rozhodujúca technika a technológia, ale poslanie inštitúcie, kde sa knihovnícke aktivity uskutočňujú. Áno, všetky knižnice musia robiť akvizíciu dokumentov, katalogizáciu (aj keď v podmienkach spoločne využívaných súborných katalógov na internete je to úplne iná klasická katalogizácia) a vo väčšine (dnes už však nie vo všetkých knižniciach) sa dokumenty požičiavajú (v elektronických knižniciach ide o iný typ služby, aj keď s rovnakým cieľom, ako je výpožička). Čím sa však odlišuje poslanie a od neho odvodené činnosti veľkých verejných knižníc typu národných, zemských, ústredných či u nás tzv. “štátnych vedeckých”, dnes transformovaných na “krajské”, od verejných knižníc v pravom zmysle toho slova – u nás mestských, okresných a miestnych, resp. obecných. Celkom iné postavenie a poslanie majú knižnice, ktoré sú súčasťou inštitúcií zameraných na vzdelávanie alebo na výskum a vývoj. A ešte o čosi sa od nich líšia knižnice v podnikateľských subjektoch, či už v obchode, službách alebo priamo vo výrobe.

Niekedy je ťažké skončiť s tendenciou návratu k chápaniu všeobjímajúcej jednotnej sústavy knižníc, ako ju presadzovali niektorí naši minulému režimu oddaní kolegovia, a to v príkrom rozpore nielen s realitou, ale aj s tradíciami európskeho kontinentálneho chápania knihovníckych a informačných odborov. Ako keby vo Francúzsku okrem národnej knižnice a verejných “mediaték” neexistovalo národné vedeckoinformačné centrum INIST a celá skupina odborných dokumentačných a informačných pracovísk s vlastnou profesijnou organizáciou ADBS, alebo ako keby v Nemecku okrem radu verejných knižníc, vrátane národných, neexistovala celá sústava tzv. FIZ, čiže obdoby našich odvetvových informačných stredísk a špecializovaných informačných inštitúcií. Budeme opakovať socialistické ťaženie proti kozmopolitným dokumentaristom v technických odboroch v mene posvätných tradícií nášho ľudového knihovníctva, ako to bolo v “stalinských” 50. rokoch minulého storočia, alebo sa radšej prikloníme k zahraničným vzorom našich ekonomicky aj inak vyspelejších európskych susedov?

Literatúra:

SMITH, K. Wayne – MUCCINO, Donald J. This issue… In: Annual review of OCLC research. Dublin, OCLC 1994, p. 5.

VLASÁK, Rudolf. Informační sektor, informačná profese a informačné vzdelávání. In: Národní knihovna. – Roč. 12, č. 3 (2001), s. 159-168.

Správa o zelené knize a o úloze knihoven v moderním světe. In: Knihovny současnosti ´99. Brno, SDRUK 1999, s. 19-20.

Zdieľať:
Obsah čísla