Knihovník v čase

Hlavné články / Main Articles

Nedávno som pri jednej celkom inej príležitosti listoval v celom rade publikácií našich humoristov – karikaturistov. Okrem väčšej či menšej zábavy som si s prekvapením uvedomil, že vari niet autora, ktorý by sa vo svojej tvorbe nedotkol témy, ako je kniha, knižnica a kde-tu i knihovník. Možno sa mýlim, ale ak platí všeobecné pravidlo o humore ako zrkadle bazálneho vedomia spoločnosti, potom aj téma našej profesie rezonuje v spoločenskom vedomí nie práve malou mierou. Ak pokročíme ďalej a pozornejšie začneme sledovať niť obrazu knihovníka v širšom prostredí komunity, bez veľkej námahy, a možno i bez prekvapenia, nájdeme desiatky stôp o neformálnej akceptácii a tým i o nenahraditeľnej existencii knihy a knihovníka v realite doby. Neviem, či voľakto sa zaoberal hľadaním množstva stvárnení nášho povolania v priamom odraze v iných profesijných činnostiach, ale určite niet na svete veľa povolaní, ktoré by rovnako často boli literárne či výtvarne stvárnené, či prosto len tak v bežných občianskych rozhovoroch. Treba však jedným dychom dodať, že sú to často len miniatúrne, často nepodstatné čriepky v rámci širšej kompozičnej stavby celkom inej témy. Čriepky, ktoré mnohí ani nevidia. Pozoruhodné je, že práve takéto “nepodstatné” segmenty dotvárajú reálny obraz autora o realite, ktorú chcel vyjadriť a sprostredkovať iným, a to mnohokrát v presvedčení, že poskytuje informáciu významnú pre ďalšie generácie.

Odhliadnuc od podtextu situácie, v ktorej sa dané zobrazenie vytvára, faktom ostáva, že v živote spoločnosti sa knihovník akceptuje ako jej prirodzená súčasť. A platí to v historickej kontinuite. Druhým aspektom je však podtext, v ktorom sa obraz knihovníka predstavuje. Stvárnenie knihovníka v epizodickej funkcii má často z pohľadu celého kontextu odrazu reality nereálny status. Typovo je takýto obraz funkčný ako skratka, možno až metaforická, na vyjadrenie dačoho, čo existuje, je tu, ale viac o tom netreba vedieť. Práve takéto poznanie vedie i nás pri konfrontácii s denným životom k nárekom, že naša profesionálna akceptácia spoločnosťou je nedostatočná, že sme vytláčaní na okraj. Otázka znie: ako je možné, že profesia s dejinným zázemím v slede storočí a tisícročí je prijímaná marginálne? Ako sa vytvoril obraz povolania, ktoré každý vníma ako súčasť života, ale jeho spoločenská váha nie je adekvátna prežitiu času? Ak načrieme do histórie, knihovník sa objavuje už v čase, keď iné profesie neboli ešte ani počaté. V antickej literatúre sa stretávame s podobou knihovníka často, ale najmä v predstave vzdelaného otroka, ktorý svoj nedôstojný osud nesie medzi zvitkami a pomáha slobodným intelektuálom v ich raste. Spomeňme len osud Ezopa či postavu knihovníka v Zlatom somárovi. Intelektuál odsúdený na otrocký intelektualizmus. A takéto postavenie pretrváva a udomácňuje sa. Knižnice často sanujú vzdelanci, ktorým osud voľačo nedoprial. Prehrali v bitke o ideál krásna či dokonalosti tela, prehrali v bitke o názory či politické postoje. Niet v ľudských dejinách spoločnosti, ktorá by vetovala knihu, ktorá by nedeklarovala potrebu knihy a tým i knižníc a ľudí, ktorí v nich pracujú. Napriek tomu spoločenské postavenie knihovníckej profesie nemalo silu porovnateľnú s inými dejinne podobne “starými” zamestnaniami. Ak už uvedený text zhrnieme do otázky prečo, hľadanie odpovede je mimoriadne ťažké a zložité. Obávam sa, že odpoveď je až mystická.

pisariSK.jpg (33347 bytes)
pismo.jpg (58358 bytes)

Knihovnícke povolanie sa formuje na základni historického vývinu svojich podsystémov ako potreba spoločnosti zabezpečiť systemizáciu infraštruktúry teórie a praxe. Takýto večný cieľ charakterizuje cesty ku konštituovaniu vedy, ale súčasne, tak ako píše J. G. Žatkuliak v súvislosti s informatikou, “vyvoláva osobitne vážne problémy, rozpornosti a nejasnosti”. Spoločnosť potrebuje saturovať v sebe nevyhnutnosť kontinuity ako podstatu vlastného pohybu dopredu. V knihe kníh – Biblii – čítame slová: “Na počiatku bolo slovo a slovo bolo u Boha a Boh bol slovo.” Tieto slová evanjelistu Jána, tak často citované, domnievam sa, trochu napovedajú a odhaľujú generálny problém spoločenského postavenia knihovníka. Knihovnícka profesia vzniká ako aspekt komunikačných procesov. Ako taká buduje spoločenskú pamäť, buduje aparát odpovedí na jej využívanie. Knihovník teda nezasahuje priamo do toku poznatkov – informácií, hodnotovo ich nemodeluje. Stáva sa však aktívnym pozorovateľom ako tvorca budovania všetkých prístupových selekčných modulov pôsobiacich ako urýchľovací prvok komunikačného procesu. Urýchľovanie nie je teda len akceleračný proces v časovom horizonte, ale pôsobením na sofistikáciu výberových parametrov zrýchľuje tvorbu nových aspektov informácie a často i kvalitatívne novú informáciu. Na knihovníkovi do značnej miery leží váha zodpovednosti za transfer slov.

Mystifikáciu informačných procesov vnímame ako samostatný spoločenský proces, ktorého korene majú hlboké tradicionalistické podstavy. Ukazuje sa, že je po-trebné o tom hovoriť. V prvom rade si musíme pripustiť, že knihovník v spoločenskej hierarchii sa dejinne vsunul do sociálne nevyhranenej skupiny. Tradične bol vnímaný ako všeznalec-intelektuál. Knihovníkom sa človek stával na ceste vedeckej tvorby v inom odbore. Pri sledovaní vývoja knižničnej a informačnej vedy celkom jasne dominujú poznania, ktoré vynikali ako súbežný proces inej odbornej práce. Spomeňme klasifikačné systémy, informačné technológie ap. Tento model knihovníka u nás vlastne už ani nie je a okolie je zaskočené. Knižnice nemajú tradičných intelektuálov a verejnosť dosť ťažko vníma a prijíma túto novú skutočnosť. Jeho nová akceptácia je síce bezvýhradná, ale veľmi rozpačitá. Poznanie úloh knihovníka je veľmi plytké a to sa prirodzene odráža i v jeho spoločenskom statuse. Vo svojej integračnej funkcii dáva a pričasto i zadáva široký priestor na manipuláciu v posudzovaní vlastných spoločenských úloh. Štruktúra nárokov na našu profesiu sa vlastne ani nelimituje. Žiada sa to, čo letí. Plní úlohy vychovávateľov, učiteľov, vedeckých pracovníkov, “uchovávačov”, sprostredkovávateľov, služobníkov, ideológov i deklarantov apolitickosti. Na mnohé “nároky” som určite zabudol. Vnímanie okolím je preto často zmätené a nejasné. Negatíva nejasnosti sa prejavujú najmä v obdobiach nejasných stratégií spoločnosti. Čím je spoločnosť vyspelejšia, a nemusí to byť len ekonomicky, tým zreteľnejší a vyhranenejší je pohľad na túto profesiu a žiadanie plnenia cieľov, ktoré sama sleduje.

V dejinnom vývoji u nás sa celkom jasne prejavuje deintelektualizácia. Začnime len súčasnými najaktuálnejšími problémami verejných knižníc. Fungovanie týchto inštitúcií je ohrozené. Spájajú sa, integrujú do celkov, ktoré majú spoločné len to, že jednotlivé segmenty poskytujú službu občanom. Chybou je, že zodpovední nepochopili intelektuálne imanentno knižnice. Bez rozumovej podstaty knižnica stráca svoj dedovizný zmysel. Ešte zreteľnejšie je to pri iných typoch knižníc, kde intelektuálny vklad knihovníka je zreteľne nevyhnutý a nenahraditeľný. Skoro ako zlý sen znejú hlasy o presadzovaní miesta vedeckých knižníc, rozumej vrátane akademických na pôdach vysokých škôl, akadémie vrátane tej s genitívnou väzbou “vied”, v prostredí, kde majú tvoriť bazálnu podstatu výkonnej praxe okolia. Niekde je chyba. V celom svete, aj chudobnom, samosprávy aspoň udržujú chod knižníc, napomáhajú ich rozvoj. Ošetriť si knižnicu patrí k podstatným riadiacim prvkom školstva a vedy vo vyspelých i menej vyspelých štátoch. Hľadajme chybu a nemystifikujme. Problém knižníc hľadajme minimálne v dvoch polohách. Obe sú veľmi nepríjemné, lebo nastavujú zrkadlo, v ktorom vidíme množstvo nepríjemného. Dovolím si trochu nadnesene a so subjektívnou istotou vysloviť názor, že naša spoločnosť nie je vnútorne presvedčená o význame znalostí a tým i informácií pre vlastný rozvoj. Rôzne deklarácie sú tragikomickým klišé portfólia spoločenskej scény. V čase rýchlo sa rozvíjajúceho sa informačného veku reálne nikto informácie nehľadá. Tí, čo to vedia, už fungujú v iných štruktúrach veľkého sveta, ostatní sa vezú a tvária. Ale to je oblasť zložitá a uvedené zjednodušovanie by nás mohlo doviesť k programovanému nihilizmu. Samozrejme, realita je predsa len trochu iná, žiaľ, len v detailoch.

Druhá poloha nastavuje zrkadlujúci sa trblietavý obraz našej knihovníckej reality. Je isté, že v značnej miere odráža podobu vykreslenú v predchádzajúcich vetách. Otázka visí vo vzduchu. Zvládajú knižnice na Slovensku úlohy, ktoré sú štandardné vo svete? Nezvládajú! Bite ma, ale nezvládajú. Nenariekajme nad ekonomickým nedostatkom. Je všade, je výsledkom desaťročí chýb systému. Život ukazuje, že financovanie knižníc je síce problém, ale vždy sa našli aspoň čiastkové riešenia. Veľmi málo hovoríme v tejto súvislosti o nás.

Spoločenskou úlohou knižnice je sprostredkovať používateľovi, čitateľovi či “len” občanovi informáciu v obohacovacom procese poznania. Knihovník v tomto prejave by mal zaisťovať informovanosť a prispievať k poznaniu používateľov pomocou vlastnej informačnej činnosti. Tá si vyžaduje vysoké kvality individuálneho poznania odboru a súčasne schopnosť špecifickými informačnými cestami ho optimalizovať. Ostatné roky napriek množstvu ekonomických problémov, s výraznou pomocou sponzorov a nadácií, sa podarilo k nám priviesť zo zahraničia informačný potenciál, databázy, internetové prepojenia, dokumenty najrôznejšej typológie na štandardnej vysokej svetovej úrovni. Pomerne rýchlo sme sa naučili s nimi pracovať, naučili sme sa surfovať po internete. Nenechali sme si však priestor na vlastný vklad do sveta informácií. Nakupujeme, poskytujeme služby, len netvoríme. Chýba nám tvorivá informačná práca. Knihovník sa zdevastoval. Do informačných reťazcov vstupuje len ako sprostredkovateľ – požičiavateľ, ten, ktorý má monopolný prístup k médiu. Nepíšu sa mi tieto slová ľahko, ale tak to počúvam z vonku a, žiaľ, tak to i vidím. Prestali sme byť partnerom. Už spomínaný intelektuálny potenciál prepadáva. Paradoxné je, že sa to udialo v čase informatizácie spoločnosti. Už od 70. rokov minulého storočia do knižníc vstupoval nový fenomén – výpočtová technika. Jej význam v informačných procesoch je bezvýhradne revolučný. Celý svet pochopil, že počítač je schopný takých manévrov, ktoré by jedinec zvládal niekoľko rokov. Technizácii knižníc vivat! Všetko sa zrýchlilo, všetko ide na gombík, rýchlo, čisto, jasne. Cez prsty sa začalo pozerať na tradičného knihovníka. Netreba nič, len výkonnú techniku, dobré systémy. Treba ľudí, ktorí s nimi vedia pracovať, poskytnúť informáciu. Podobne išiel na to i okolitý svet. Ale…

Čas najmä v 90. rokoch ukázal, že svet rýchlo buduje moderné databázy, že sa z nich dá žiť. Informačná práca je efektná. Vieme vlastne všetko nájsť, už horšie je to so sprostredkovaním. Akoby sme si nevšimli, že svet si všimol i inú rovinu technizácie knižnice. Ukázalo sa, že vyspelá technika je schopná “tvoriť” len do výšky svojho prevádzkovateľa. Až teraz by sa mohol knihovník prejaviť v plnej sile svojho intelektu. Efektívnosť vedeckej práce je kľúčovým prvkom modernej spoločnosti. Úspech tejto strategickej úlohy do veľmi veľkej miery závisí od efektívneho fungovania aktívneho uchovávania a spro-stredkovávania informácií. Takto formulované dominanty organizácie informácií vyžadujú vnútorný proces výstavby takých metód práce, ktoré svoj know-how opierajú o originálne intelektuálne riešenie.

Informačný vek – to nie je fráza. To je schopnosť myšlienkovo zvládnuť systemizáciu a kvalitatívnu premenu informácie na vstupný produkt všetkých, aspoň profesionalizovaných, spoločenských aktivít. Technika vyžaduje partnera, ktorý ju nielen sedlá, ale ktorý je schopný ju plniť kvalitou násobne vyššou, lebo i výstup z technického zariadenia je očakávaný na vyššej kvalitatívnej úrovni. Ak “počítač” dostane hodnotne spracovanú informáciu, technoproces je schopný ju obohatiť len o rýchlosť. Rovnako obohatí aj jej opak – hlúpo spracovanú informáciu. Ak sa “poprechádzate” po rôznych automatizovaných bázach, neuveriteľne skoro máte jasno v kvalite ich spracovania. Automatizované bázy nám neuveriteľne spoľahlivo dajú obraz odbornej úrovne informačných prístupov ich tvorby. Posúdenie klasických katalógov trvalo roky. Technika “umožňuje” denne narážať na chybu, omyl, nevedomosť. Prepracovanosť a vysoký štandard informačných báz je závislý jedine od intelektuálnej úrovne spracovávateľov. Technika, normy, metodika, to sú univerzá, špecifiká, to cenné je človek, jeho profesionálne umenie. Posurfujte si po veľkých, najmä amerických databázach. S úžasom zistíte, koľko intelektuálnej práce je vloženej do spracovania jednotlivých položiek. Dnes ma už neudivuje, že na tvorbe Science Citation Index sa podieľajú najkvalifikovanejší odborníci USA vrátane nositeľov Nobelových cien. Za to sa platí, výsledky sa obdivujú. Len tak na okraj, v 30. rokoch minulého storočia československá knihovnícka škola bola svetovou špičkou. Je veľká škoda, že vtedy sa ešte netvorili automatizované bázy…

Neschopnosť poskytnúť moderne modelovanú informačnú základňu pre jednotlivé činnosti je spoločenskou retardáciou. Dynamika takéhoto procesu je len v človeku. A nech sa ten človek volá knihovník či informatik. Nedávame si pozor na tradície. Úplne vymazávame zo svojej pamäti tradičnosť knihovníckeho povolania. Je naivné si myslieť, že je rozdiel medzi kvalitným knihovníkom spred sto rokov a kvalitným informačným pracovníkom dnes. Rozdiel je vo forme. Obsah ostáva. Ak však dnes v presvedčení, že modernosť je väčšia či menšia negácia tradičnosti, opúšťame široko vzdelaného knihovníka, je to cesta zrútenia. Súčasná informačná technika priam kričí po intelekte. Možnosti, ktoré dáva, spĺňajú sny knižničných pracovníkov mnohých storočí. Ide len o to, že ju musia ideovo, obsahovo napĺňať ľudia znalí veci. Ľudský špecifický faktor v tomto procese je prioritný a zhodnocujúci. Ak sa len preberajú výsledky informačných realít zvonku, anticipuje sa fázový prepad poznania, neoptimalizuje sa historická, sociálna, geografická a ekonomická špecifika prijímania informácie. Informácia ako produkt duševných pochodov človeka-tvorcu musí byť objektívne sprostredkovaná, ale na úrovni, ktorá zrýchľuje nové poznanie. Tým sa vytvára platforma na posuny v tvorbe informácií u používateľa informácií. Preto intelektuálne zázemie informačnej praxe je dominujúcim prvkom informačnej spoločnosti.

Zamýšľať sa nad profesiou knihovníka má tisíc ciest a kľukatín. Zamýšľať sa nad sebou samým je ešte komplikovanejšie. Na písanie tohto príspevku som sa tešil, plný energie, s hlavou plnou nápadov a konšpirácií. A odrazu som dospel k poznaniu, že hryziem do veľkého krajca a v mnohých miestach tvrdého na neprehryznutie. Ospravedlňujem sa čitateľovi, ak som dospel k sentencii, s ktorou nesúhlasí. Dávam ju na zváženie.

Zdieľať:
Obsah čísla