Úspechy a sklamania alebo Na margo vzťahu spoločnosť a knižnice

P. S. na úvod:

…zatváranie okresných nemocníc, znižovanie sociálnych dávok pre ťažko zdravotne postihnutých, štrajk železničiarov kvôli rušeniu regionálnych tratí, suché záchody v základnej škole na východnom Slovensku, Rooseveltova nemocnica kvôli blokovaniu účtov bez prostriedkov…
Obávam sa, že v danej chvíli nedokážem byť ani dostatočne objektívnou autorkou článku pre odborné periodikum, ani zanietenou knihovníčkou, ktorá sa trápi výlučne osudom vlastnej profesie.
Prosím, neviňte za to redakciu. Čítanie (nielen tohto článku) nie je ani povinné, ani nevyhnutné, ani životne dôležité.
Škoda, že práve na tom sa zakladá vzťah „spoločnosť a knižnice“.

Každý, kto sa nejakým spôsobom mal možnosť zapojiť, alebo čo i len zvonku zaujímať o proces riadenia a organizácie knižničného systému v Slovenskej republike v hociktorom z jeho článkov, musí súhlasiť s konštatovaním, že nám bytostne chýbajú analytici – profesionáli. Takí mladí, kultivovaní a presvedčiví, akých má každá (aj slušná) finančná inštitúcia na Slovensku. Takí, ktorých úsudok spoločnosť vyhľadáva, dožaduje sa ho, sleduje, hodnotí, polemizuje s ním, alebo ho s väčšími či menšími výhradami prijíma, prípadne sa ním necháva ovplyvňovať, lebo ho viac-menej môže považovať za nestranný.

My de facto nestrannú analýzu knižničného systému v svojej mladej republike nemáme. Ku cti nám slúži, že sa snažíme aspoň sledovať štatistické údaje a že vieme celkom slušne opísať stav konkrétnych knižničných inštitúcií alebo ich sietí (nebojím sa toho slova). S hľadaním súvislostí, vzťahov, príčin a dôsledkov, s objektivizáciou, zovšeobecnením a prezentáciou pre verejnosť je to už horšie. Ak sa aj ojedinelo v médiách o knižniciach a knihovníctve niečo vyskytne, buď to zaváňa ambíciou novinára stoj čo stoj nájsť nejakú senzáciu (negatívnu, ako inak), alebo ambíciou knihovníka – aj keď sebalepšieho profesionála na istú oblasť knižničnej práce či naozaj výborného riaditeľa knižnice – prezentovať svoju pravdu (napokon, koho iného). Úplne najradšej a najčastejšie rozprávame sami sebe (veď kto iný by sa zúčastňoval knihovníckych podujatí) a o všetkom stále tí istí (veď kde vziať nové tváre!).

Výsledkom je zväčša plač nad žalostným stavom slovenských knižníc, za ktorý môže spoločnosť. Lebo si nás neváži, nedáva nám peniaze a neuvedomuje si, ako nás ešte raz bude potrebovať, keď aj u nás zavládne skutočná informačná spoločnosť.

Kto je v takomto prípade spoločnosť? No predsa štát. Presnejšie štátny (alebo nejaký iný) úrad a keď treba ukázať na vinníka, tak je to štátny (alebo nejaký iný) úradník. My predsa od neho (štátu) chceme tak málo. Len aby dával peniaze. Ak nedáva, nepotrebujeme ho. Iba sme si akosi zabudli povšimnúť, že sa situácia výrazne zmenila. Že štát neprodukuje peniaze, lebo nevlastní potrebné kapacity, že len delí (podľa nás dosť nespravodlivo) to, čo vyprodukoval daňový poplatník, že sa jeho kompetencie i priama ingerencia výrazne znížili a že naozaj bude zabezpečovať len to, čo zaňho nemôže urobiť nik iný. Hovorí sa tomu „verejný záujem“ alebo zabezpečovanie „verejných služieb“.

Knižnično-informačné služby zodpovedajú takmer všetkým charakteristikám, ktorými sa služby vo verejnom záujme zvyknú definovať. Vrátane toho (žiaľ), že „neraz nefungujú tak, ako si občania predstavujú; nezriedka je to však dôsledkom toho, že verejné služby poskytované verejným sektorom sú nedofinancované, technicky zaostalé a ich zamestnanci sú slabo zaplatení“ (Lenský, 2000). Škoda len, že zreteľne artikulovanú objednávku na zabezpečenie knižničných služieb, vrátane úhrady vopred dohodnutej ceny za objednané výkony, orgány verejnej správy nevyslovujú. Len nevedno, pre ktorú stranu je to väčšmi výhodné.

Nie je tomu tak dávno, čo sa knihovnícka obec oprávnene sťažovala na to, že v Slovenskej republike nemáme ozajstný ústredný orgán štátnej správy pre knižnice, že ministerstvo kultúry, ktoré plnilo túto funkciu takpovediac podľa zvykového práva, je k nej ľahostajné, ba až hluché.

Deklarácia 1. slovenského knihovníckeho kongresu1 (Nitra, 1996), pritvrdená vyhlásením účastníkov konferencie Slovenské knižnice 972 (Sielnica, 1997), formulovala dosť jasne požiadavky, ktorých realizácia mala priniesť minimálne stabilizáciu knižničného sektora. S odstupom času sa môžeme zamyslieť nad tým, či prijaté odporúčania naozaj dokázali vystihnúť podstatu toho, čo knižnice potrebujú, a pomenovať aj príčinu zlej situácie. Dá sa totiž dokladovať, že väčšina definovaných úloh bola splnená, ale výrazný efekt vo forme vytúženého zlepšenia knižničných služieb to neprinieslo.

Napriek tomu sa ako človek z knižničnej praxe, ktorý mal možnosť istý čas pôsobiť v štátnej správe v oblasti knižníc, domnievam, že snaha nebola vždy márna.

Pamätáme sa na situáciu v roku 1996, keď Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky integráciou všetkých druhov a typov štátnych kultúrnych zariadení zriadilo regionálne kultúrne centrá a zmluvami ich odovzdalo do pôsobnosti miestnych orgánov štátnej správy. Krajské úrady ich začali de facto finančne zabezpečovať 1. januára 1997, pričom reálna majetková delimitácia, ktorá mala tento proces sprevádzať, nikdy nenastala. Touto dekoncentráciou štátnej kultúry ministerstvo kultúry výrazne zredukovalo svoje hospodársko-organizačné funkcie vo vzťahu k zariadeniam kultúry a tým aj priamy vplyv na ne. To možno na jednej strane považovať za pozitívny krok smerom k postupnej decentralizácii verejnej správy, na druhej strane zariadenia vyjadrovali nespokojnosť s nepripravenosťou tohto kroku a mali námietky k absencii podporných prvkov, ktorými by sa zabezpečila kontinuita vo vývoji, jednotná koncepcia riadenia a predovšetkým finančná podpora zo strany Ministerstva kultúry SR.

Redukcia zriaďovateľských funkcií, akokoľvek vnímaná zo strany verejnosti, umožnila ministerstvu kultúry väčšmi orientovať svoju činnosť na koncepčnú a legislatívnu oblasť a na výkon štátnej správy vo vymedzených oblastiach. Ani v tomto smere však východisková situácia nebola lichotivá, lebo platný kompetenčný zákon napríklad pojme „múzeum, galéria a knižnica“ (až do roku 2001) vôbec nepoznal. Napriek tomu po nástupe vlády v roku 1998 vznikol v sekcii kultúrneho dedičstva odbor múzeí, galérií a knižníc, ktorý logicky aj veľmi progresívne vo vzťahu k svetovým trendom integroval starostlivosť o inštitúcie fondového alebo zbierkového typu. V súčasnosti zabezpečuje výkon všetkých úloh štátnej správy vo vzťahu k osobitným zákonom, koordináciu činností v jednotlivých oblastiach a vykonáva úlohy súvisiace so zriaďovateľskou pôsobnosťou ministerstva smerom k organizáciám rezortu.

Už pri koncipovaní ťažiskových úloh sa ukázala nevyhnutná potreba opätovného nadviazania kontaktov s odborníkmi z organizácií, ale aj profesijných združení (Slovenská asociácia knižníc, Spolok slovenských knihovníkov). Komunikácia s nimi bola obnovená úspešne či už pri obsadzovaní výberových komisií ministerstva na obsadzovanie miest riaditeľov priamo riadených organizácií, či kreovaní všetkých poradných orgánov ministra, grantových komisií a následnej príprave všetkých strategických, koncepčných a legislatívnych materiálov.

V marci 1999 sa konštituovala Ústredná knižničná rada ako poradný, iniciatívny a expertný orgán MK SR a na základe dopytu, ktorý vychádzal z neuspokojivej situácie pri schvaľovaní projektov knižníc v komisií pre regionálnu kultúru, bola v máji 1999 zriadená samostatná Komisia knihovníctva Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia. Od roku 1999 rozhodla o podpore v objeme asi 4,5 mil. Sk pre 311 knižničných projektov.

V roku 1999 postupne všetky krajské úrady pristúpili k rozčleneniu regionálnych kultúrnych centier a prinavráteniu právnej subjektivity 33 knižniciam, z ktorých 32 zostalo v zriaďovateľskej pôsobnosti krajských úradov a následne samosprávnych krajov. Ústredná knižnica pre nevidiacich M. Hrebendu v Levoči sa delimitovala z pôsobnosti KÚ v Prešove do zriaďovateľskej pôsobnosti MK SR k 1. januáru 1999, vydala sa nová zriaďovacia listina a kvôli jej celoslovenskému poslaniu na úseku zabezpečovania knižnično-informačných služieb pre nevidiacich a slabozrakých občanov Slovenska (vrátane spracovávania dokumentov do foriem prístupných pre týchto používateľov) bola premenovaná na Slovenskú knižnicu pre nevidiacich M. Hrebendu v Levoči.

Nosnou úlohou definovanou v Rozpracovaní Programového vyhlásenia vlády SR v pôsobnosti MK SR bolo prehodnotiť súčasné právne predpisy a vytvoriť vhodné legislatívne prostredie na rozvoj kultúry a ochranu jej hodnôt.

Vo forme vládneho návrhu zákona bol prijatý zákon č. 183/2000 Z. z. o knižniciach, o doplnení zákona SNR č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti a o zmene a doplnení zákona č. 68/1997 Z. z. o Matici slovenskej, ktorý mal nahradiť zákon č. 53/1959 Zb. o jednotnej sústave knižníc. Zákon po prvýkrát ustanovil právnu ochranu, využívanie a sprístupňovanie historických knižničných dokumentov a fondov ako osobitnej a špecifickej súčasti národného kultúrneho dedičstva. Od roku 2000 sa vydalo 100 rozhodnutí o vyhlásení dokumentov za historický knižničný dokument a 8 rozhodnutí o vyhlásení súborov dokumentov za historický knižničný fond (celkom 4 412 knižničných jednotiek).

Zákonom č. 183/2000 Z. z. bola zriadená samostatná Slovenská národná knižnica ako vrcholná národná kultúrna inštitúcia v oblasti knihovníctva v SR v pôsobnosti Ministerstva kultúry SR. SNK v Martine sa opäť stala ústredným metodickým pracoviskom pre knižnice knižničného systému v SR a postupne začína plniť úlohy, ktoré národná knižnica štandardne plniť má.

Zákon o knižniciach bol v rámci legislatívneho zabezpečenia reformy verejnej správy novelizovaný zákonom č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky. Ním sa rieši prechod zriaďovateľskej funkcie ku krajským a regionálnym knižniciam z orgánov miestnej štátnej správy na samosprávne kraje. V tejto súvislosti treba spomenúť, že sme pri tvorbe zákona č. 416/2001 Z. z., ako aj zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných celkov iniciovali presadenie ustanovení zamedzujúcich svojvoľné rušenie knižníc, ktoré štát odovzdal samosprávnym krajom, a zabezpečujúcich účelové využitie majetku kultúrnych inštitúcií.

Novelou sa prehodnotilo postavenie a úlohy štátnych vedeckých knižníc, ktoré sa v rámci reformy verejnej správy opätovne k 1. aprílu 2002 stali organizáciami patriacimi do pôsobnosti MK SR. Týmto krokom sa v rámci knižničného systému SR zjednotilo zriaďovanie univerzálnych vedeckých knižníc ústredným orgánom štátnej správy.

Vychádzajúc z kompetencií stanovených zákonom o knižniciach, ale aj zákonom č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ministerstvo začalo viac spolupracovať s knižnicami iných rezortov, čo ovplyvnilo aj zriadenie Slovenskej pedagogickej knižnice ako samostatného právneho subjektu v pôsobnosti Ministerstva školstva SR.

Absencia celoštátneho strednodobého plánovania v knihovníctve sa vyriešila vypracovaním zásadného programového dokumentu s názvom Stratégia rozvoja slovenského knihovníctva do roku 2006, ktorý vláda SR schválila uznesením č. 310/2001. Aj v záujme napĺňania stratégie sa na rokovanie vlády pripravilo viacero súvisiacich materiálov. Program záchrany, stabilizácie a konzervovania tradičných nosičov informácií v SR (uznesenie č. 766/2002) analyzuje súčasný stav a rozsah ohrozenia kníh a archívnych dokumentov na drevitom papieri (tzv. kyslom) a definuje potrebu hľadania takého riešenia na ich záchranu, ktoré sa bude dať hromadne a efektívne použiť v knižniciach a archívoch. Program elektronizácie knižníc v Slovenskej republike (uznesenie č. 801/2002) by sa mal stať komplexným ideovým dokumentom, ktorého realizácia umožní zlepšenie verejných knižnično-informačných služieb pre obyvateľov na báze informačných a komunikačných technológií.

Prijatím a zaradením medzinárodného programu UNESCO Pamäť sveta do programov UNESCO v SR (uznesenie č. 68/2000) sa zabezpečili podmienky na efektívne a komplexné fungovanie Slovenského výboru pre program UNESCO Pamäť sveta a realizáciu schválených projektov. Za Slovenskú republiku boli doteraz do svetového registra Pamäte sveta navrhnuté a zaradené dva projekty: Iluminované kódexy knižnice Bratislavskej kapituly – antifonáre a Bašagičova zbierka islamských rukopisov vo fondoch Univerzitnej knižnice v Bratislave. Z projektu digitalizácie Bratislavských antifonárov už bol vydaný úvodný projekt na CD-ROM-e – Bratislavský antifonár II a pokračujú práce na vydaní Bratislavského antifonára I. Tento projekt zabezpečuje SNK v Martine v spolupráci s archívnymi pracoviskami. Na základe pridelenia účelových finančných prostriedkov z MK SR Univerzitná knižnica v Bratislave v roku 2002 začala s úvodnými prácami aj na príprave digitalizácie a vydania CD-ROM-u najvýznamnejších islamských rukopisov.

V rámci Programu štátnych štatistických zisťovaní v zmysle zákona č. 540/2001 Z. z. o štátnej štatistike a kvôli zosúladeniu štatistického zisťovania s požiadavkami EÚ sa v spolupráci so SNK v Martine pripravil nový štatistický výkaz KULT o knižnici, v ktorom sa od roku 2002 sledujú aj siete špeciálnych knižníc. Úspešne sa začala rozvíjať spolupráca s vojenskými a väzenskými knižnicami, čo doposiaľ nebolo.

Na základe návštevy a ponuky guvernéra Rozvojovej banky Rady Európy Ralpha Alomara vypracovala Univerzitná knižnica v Bratislave projekt Multifunkčné kultúrne a knižničné centrum – Obnova a revitalizácia historických budov Univerzitnej knižnice v Bratislave na poskytnutie pôžičky z Rozvojovej banky Rady Európy vo výške 137,15 mil. Sk, ktorú vláda SR schválila. Celá rekonštrukcia UKB predpokladá investície vo výške 361 mil. Sk, z čoho štátny rozpočet bude saturovať zvyšnú časť výdavkov (vrátane DPH). Rekonštrukcia sa má ukončiť v roku 2004 a jej výsledkom bude nielen obnovené historické a kultúrne dedičstvo, ale aj moderná knižničná inštitúcia.

MK SR sa spolupodieľalo na organizačnom a finančnom zabezpečení mnohých významných celoslovenských aktivít, ako napr. 2. slovenského knihovníckeho kongresu, medzinárodného sympózia INFOS, medzinárodného seminára CASLIN, odborne zameraných knihovníckych podujatí – 10. bibliografická konferencia, Literárne kluby, knižnice a kolektívne formy práce, Vedecká a odborná literatúra v knižniciach, Výskum ako súčasť procesov v knižnici – predpoklad efektívneho knižničného manažmentu, Knižničná práca s postihnutými používateľmi v Piešťanoch a ďalších. Podporilo sa vydanie a tlač viacerých informačných a monografických knihovníckych publikácií. Aktívne sa pristupovalo k podujatiam v rámci Týždňa slovenských knižníc, ktorého sa realizovali tri ročníky.

Dovolíme si spomenúť aj výsledky knižníc, ktoré Ministerstvo kultúry SR v súčasnosti zriaďuje, aj keď priamu zásluhu (okrem dosť podstatného zabezpečenia finančných prostriedkov nad rámec bežne schválených výdavkov, keďže ide prevažne o rozpočtové organizácie) na ich realizácii nemá.

Slovenská národná knižnica je samostatným právnym subjektom. Po zvládnutí množstva počiatočných administratívnych úloh, ktoré súvisia s jej kreovaním a vlečúcimi sa spormi o správu majetku štátu, sa postupne začali prejavovať výsledky. Vydal sa CD-ROM Slovenskej národnej bibliografie, ktorý je aj vďaka príspevku MK SR cenovo prístupný pre knižnice v SR. Okrem toho sprístupnila SNK od r. 2001 databázy Súbežnej slovenskej národnej bibliografie na internete. SNK vydala slovenský zväzok Príručky nemeckých historických knižničných fondov, Sprievodcu po historických knižniciach na Slovensku, Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia, I. zväzok Biografického lexikónu. Zrealizovalo sa obstaranie hardvéru a prebehla implementácia vyššej verzie knižničného systému ALEPH 500 nielen pre spracovanie knižničných, ale aj archívnych zbierok a biografických súborov. Vybudovali sa verejne prístupné počítačové stanice pre používateľov na využívanie externých zdrojov. Začali sa poskytovať informačné zdroje eIFL Direct – EBSCO, vďaka ministerstvu školstva Web of Science. SNK zrekonštruovala priestory bývalej zasadacej miestnosti tzv. Zlatej nite a vybudovala univerzálnu študovňu. Vďaka grantu Mellonovej nadácie a finančnej podpore z ministerstva kultúry pokročili práce na retrokonverzii generálnej bázy slovacikálnych dokumentov, komplexne sú prepísané slovaciká 20. storočia. Výrazne pokročili práce na Súbornom katalógu slovenských knižníc (s podporou NOS), zrekonštruované boli priestory konferenčnej sály a počítačovej učebne pre potreby doškoľovania knihovníkov.

Univerzitná knižnica v Bratislave (UKB) plnila v plnom rozsahu základné a špecializované odborné funkcie univerzálnej štátnej vedeckej knižnice. Jej hlavným cieľom bolo rozšírenie, modernizácia a automatizácia knižnično-informačných služieb v súlade so svetovým trendom. V záujme skvalitnenia služieb pre používateľov bola 26. marca 2001 v UKB otvorená multimediálna študovňa vybavená moderným technickým vybavením, ktoré získala na základe projektu podporeného z Kultúrneho grantu vyhlasovaného japonskou vládou. Implementovali vyššiu verziu informačného systému ALEPH 500, v priebehu roka 2001 sa spustila aj prevádzka automatizovaného výpožičného systému, do prevádzky bol uvedený výťah pre imobilných občanov.

Pretože rozvoj a využitie elektronického zasielania dokumentov sa stali strategickou úlohou slovenského knihovníctva, MK SR podporovalo finančné zabezpečenie úhrady celoštátnej licencie elektronickej článkovej bibliografie JADE, elektronických časopisov SpringerLink a Pro Quest a úhradu služby – licencie elektronického zasielania dokumentov JASON pre všetky typy knižníc, čím sa táto služba etablovala pre používateľov v knižniciach SR. V súvislosti s už spomínanou rekonštrukciou historických objektov knižnica kúpila a zrekonštruovala depozitný sklad na Továrenskej ulici. Z projektu PRE NAME knižnica dostala prostriedky na akvizície informačných zdrojov, ktoré majú slúžiť na zvyšovanie informovanosti občanov o NATO a EÚ. UKB sa aktívne zapájala do medzinárodných projektov. V spolupráci s knižnicami v Brne a Bielefelde vypracovali a prevádzkujú BBB portál digitálnej knižnice CASLIN.SK.

Slovenská knižnica pre nevidiacich M. Hrebendu v Levoči bola z prostriedkov MK SR vybavená špičkovým polygrafickým zariadením na tlač dokumentov v Braillovom písme a zariadením na výrobu reliéfnych obrázkov, roku 2001 ukončila rekonštrukciu pamiatkového objektu budovy na Námestí Majstra Pavla pre potreby skvalitnenia poskytovaných knižnično-informačných služieb pre používateľov. S cieľom zlepšiť pracovné podmienky načítavačov zvukových kníh inštalovali klimatizačné zariadenia vo zvukových štúdiách. So zámerom rozšíriť ponuku služieb pre nevidiacich a slabozrakých používateľov začali s experimentálnym zasielaním v elektronickej forme. Slovenská knižnica pre nevidiacich M. Hrebendu v Levoči v roku 2002 získala finančnú podporu Kultúrneho grantu japonskej vlády na základe projektu na dodávku technických zariadení na nahrávanie, kopírovanie a archivovanie zvukových kníh a časopisov v analógovej a digitálnej forme.

Štátne vedecké knižnice v Banskej Bystrici, Košiciach a Prešove sú v pôsobnosti MK SR len krátko. Napriek tomu sa v roku 2002 podarilo zabezpečiť finančné prostriedky na posilnenie akvizičnej činnosti a elektronizáciu knižníc. Vo všetkých začali pracovať strediská európskych informácií, ktoré vznikli na základe dohody s Informačnou kanceláriou Rady Európy v Bratislave.

V Banskej Bystrici sa sprístupnili zrekonštruované priestory univerzálnej študovne a komplexu ďalších študovní. Po mnohoročných úsiliach sa sprístupnili zrekonštruované priestory podkrovia.

Štátna vedecká knižnica v Košiciach v oblasti knižnično-informačných služieb sprístupnila upravené priestory študovne a čitárne, zaviedla elektronický katalóg OPAC a využívanie internetu pri komunikácií s používateľmi. Kvôli urýchleniu výpožičného procesu premiestnili sklad knižničného fondu do centra mesta. V rámci využívania knižničného systému prešli na systém Aleph 500.

Skvalitňovanie služieb v Štátnej vedeckej knižnici v Prešove viedlo knižnicu k zriadeniu databázovej študovne, zakúpeniu pedagogickej databázy Wilson Education Plus Text, k otvoreniu poradenského centra pre výučbu nemeckého jazyka a online prístupu ku knižničnému fondu na domovskej stránke knižnice.

K pozitívnym krokom štátnej správy vo vzťahu ku knihovníkom, resp. k zamestnancom, ktorí vykonávajú odborné činnosti v oblasti tvorby a šírenia kultúrnych hodnôt, treba zaradiť aj schválenie novely zákona č. 133/2001 Z. z. o verejnej službe, podľa ktorej sa môže pri zaraďovaní pracovníkov uplatňovať vyššia platová tabuľka. Za presadenie poslaneckých návrhov treba v prvom rade poďakovať iniciátorom, t. j. Slovenskému odborovému zväzu pracovníkov kultúry a spoločenských organizácií, ale pri spresnení textu predmetného odseku druhou novelou a pri presadzovaní zákona hlavne v praxi tých zamestnávateľov, ktorí nepatria do oblasti kultúry (akademické a špeciálne knižnice), zohralo dôležitú úlohu MK SR.

Všeobecne sa od ústredného orgánu štátnej správy pre knižnice očakávalo riešenie viacerých ďalších problémov, teda s výsledkami nemôžeme byť spokojní.

V legislatívnej oblasti sa malo riešiť všetko, čo sa nepodarilo zakomponovať do zákona o knižniciach (napr. poštové služby, daňová politika, verejné obstarávanie, ukazuje sa, že i ochrana osobných údajov atď.) a čo bolo treba ošetriť priamymi novelami v osobitných zákonoch. Išlo o právne predpisy, kde nositeľom legislatívnej iniciatívy nebolo ministerstvo kultúry. Niektoré zákony sa doteraz vôbec nenovelizovali, s niektorými gestormi sme sa nedokázali dohodnúť, lebo naše požiadavky išli podľa nich nad rámec zámerov novelizácií a boli nepriechodné. Prioritou bola aproximácia práva vo vzťahu k Európskej únii, pričom výnimky a úľavy nikdy nemôžu ísť nad rámec záväzných európskych smerníc. V tomto sú naši odborníci v oblasti legislatívy nadmieru dôslední. Pri presadzovaní rozporných stanovísk na úrovni ústredných orgánov, ale i priamo vlády SR (nielen pri legislatívnych materiáloch), sa ukázalo, že rezort nemá dostatočnú silu, aby sa presadil proti tzv. ekonomickým ministrom. Žiadny materiál sa na rokovanie vlády nemôže doručiť bez stanoviska ministerstva financií, ktoré bolo väčšinou vopred zrejmé („zásadne nesúhlasíme“, „len do výšky pridelených výdavkov v rámci kapitoly“), a vláda ako kolektívny orgán len výnimočne schválila niečo bez konsenzu s ním. V takýchto prípadoch sa medzi členmi kabinetu neuplatňoval ani princíp straníckej podpory. Nezáväzne (často len účelovo) deklarovaná podpora kultúry a vzdelávania ako vládnej priority (pozri vládna priorita – novostavba Slovenského národného divadla) sa výrazne neprejavila, nazeranie na nás ako na „nadstavbu“, na ktorú v štátnom rozpočte zväčša nezostáva, sa v myslení väčšiny verejných predstaviteľov nepodarilo zmeniť.

Viac nás však musí mrzieť, že sa nevyriešili ani všetky tie problémy, ktorých riešenie bolo v kompetencii MK SR. Nepodarilo sa uspokojivo vysporiadať s úhradami odmien na požičiavanie rozmnoženín autorských diel v knižniciach v súlade s autorským zákonom napriek tomu, že i jeho gestorom (ako gestorom knižničného zákona) je MK SR. Odbor múzeí, galérií a knižníc po rokovaniach s LITA našiel možný spôsob riešenia a pripravil návrh tzv. hromadnej zmluvy, na základe ktorej mali byť úhrady zo štátneho rozpočtu za celý knižničný systém realizované prostredníctvom SNK v Martine. Tento model pre nedostatok prostriedkov v kapitole (a veľmi častú otázku ekonómov, že prečo máme znášať poplatky aj za tie knižnice, ktoré nám rozpočtovo nepatria, čo, žiaľ, korešponduje s rozpočtovými pravidlami) nebol podporený ani na pôde samotného ministerstva kultúry.

Za uspokojivú nemôžeme považovať ani zákonnú úpravu v oblasti povinných výtlačkov – na jednej strane vydavatelia často nezasielajú PV mnohým knižniciam, ktorým to podľa zákona patrí, na druhej strane sú značne zaťažené (administratívne i priestorovo) tie knižnice, ktoré nemajú konzervačnú funkciu a chceli by povinné výtlačky prioritne využívať vo výpožičných službách. Upustenie od odovzdávania elektronických povinných výtlačkov rovnako nemožno považovať za výhru.

Knižnice sa sťažujú na absenciu vykonávacích vyhlášok k zákonu č. 183/2002 Z. z. Situácia síce nie je tragická (vyhlášky prinesú záväzné povinnosti), ale ani lichotivá. Spôsobená je hlavne nedostatočnými legislatívnymi kapacitami na ministerstve kultúry, ktoré boli schopné zvládnuť nielen legislatívno-technickú stránku predpisu, ale aj dôležitosť jeho obsahu.

Asi najväčším problémom, ktorý sa dlhodobo nerieši, je absencia adresného financovania knižníc zo strany verejnej správy, a to hlavne v oblasti doplňovania. V ostatných rokoch sa podarilo mierne posilniť rozpočty knižníc v priamej zriaďovateľskej pôsobnosti MK SR s prioritným určením na úhradu multilicenčného prístupu k elektronickým informačným zdrojom, ale právne ošetriť oficiálne zriaďovanie konzorcií na tento účel sa nepodarilo. Účelový fond na knižničné akvizície sa nezriadil ani v čase, keď ešte štátne fondy existovali. Vláda má práve opačné tendencie, aj keď v rámci reformy riadenia verejných financií by sa dali využiť možnosti tzv. programového rozpočtovania, ktoré sa má vo všetkých rozpočtových kapitolách uplatniť od roku 2004. Kompetentných treba dopredu varovať, že presadiť v rámci štruktúry finančných programov medzirezortný, resp. nadrezortný podprogram alebo aspoň prvok, ku ktorému musia byť okrem cieľov definované aj merateľné identifikátory plnenia, bude veľmi náročné. Dôvodom rovnako vážnym, ako je nedostatok prostriedkov, bude (vždy bolo) v prvom rade nepochopenie zo strany ekonomických zamestnancov samotného ministerstva kultúry, ktorí vo všetkom presadzujú prísne rezortný princíp. Žiaľ, veľké možnosti na dotovanie rozpočtových a príspevkových organizácií mimo kapitoly kultúra (napr. v porovnaní s nadáciami a neziskovými mimovládnymi organizáciami) nedáva ani zákon o rozpočtových pravidlách. Aj z toho dôvodu sa len v jednom roku predchádzajúceho volebného obdobia podarilo vo vedení MK SR a následne na úrovni vlády SR schváliť použitie prostriedkov Všeobecnej pokladničnej správy určených pre kapitolu ministerstva kultúry aj pre verejné knižnice vtedy zriaďované miestnou štátnou správou – krajskými úradmi (celkový objem asi 5,5 mil.).

Požiadavky obecných (mestských) knižníc sa de iure aj de facto vôbec nenaplnili. Vzhľadom na ústavou zaručené, výlučné a originálne kompetencie obecnej samosprávy Legislatívna rada vlády SR nepripustila zakotvenie zákonnej povinnosti obce zriadiť knižnicu či prispievať na doplňovanie fondu povinnou (presne stanovenou) čiastkou a nesúhlasila ani s obmedzením svojvoľného rušenia knižníc.

Veľmi potrebnou optimalizáciou siete verejných knižníc sa nezaoberá žiaden koncepčný materiál z dielne MK SR. Neodstránilo sa ani napätie zastupiteľstiev nových okresných miest, ktoré neuspeli v snahe o zriadenie nových okresných knižníc, presnejšie povedané nepodarilo sa im presadiť, aby starostlivosť o ich mestskú knižnicu opätovne prevzal štát alebo regionálna samospráva. Preto sa navonok dožadujú „rovnoprávnosti“, t. j. aby všetky verejné knižnice zriaďovali obce, pričom ich nadobecné funkcie považujú za nepodstatné.

Aj čoraz viac regionálnych knižníc poukazuje na nedostatočnú legislatívnu ochranu knižníc hlavne pri nakladaní s majetkom, ktorý prešiel do vlastníctva vyšších územných celkov. Máme však právo sa domnievať, že problémom nie sú medzery v legislatíve, ale skôr nedostatočné právne vedomie zo strany volených aj zamestnaných predstaviteľov samosprávnych krajov, ktorých ambície nie vždy prioritne sledujú právnu čistotu riadiacich metód a postupov. Netvrdím, že to robia zámerne, núti ich k tomu celková zlá situácia súvisiaca s preberaním kompetencií bez súbežnej zmeny vyberania a rozdeľovania daní. Ale veľmi ťažko sa proti tomu bojuje. Na druhej strane väčšie pochopenie nových princípov fungovania (či sa s tým stotožňujeme, alebo nie, predsa len demokraticky volenej) územnej samosprávy, ktorá môže robiť všetko, čo jej zákon nezakazuje (na rozdiel od štátu, ktorý môže robiť len to, čo mu zákon ukladá), by niektorým knihovníkom tiež neuškodilo.

Definovať pevné miesto knižníc v informačnej spoločnosti a v systéme verejných informačných služieb v globálnych strategických materiáloch sa nepodarilo nie vinou MK SR, ale preto, že Stratégiu informatizácie spoločnosti pre Slovenskú republiku ministerstvo školstva stále nepripravilo.

Objektívny analytik by pravdepodobne videl a hodnotil vzťah štátu a knižníc inými očami. Neprihrieval by polievočku ani jednej strane. Štátu by sa opýtal, aká je situácia v knižniciach. (Pozn. autorky: Na túto obligátnu novinársku otázku som nikdy nevedela kvalifikovane odpovedať.) Knižníc by sa opýtal, aká je situácia v štáte. Keby mali odpovedať podľa pravdy, museli by pripustiť, že štát nie je voči nim ani pozornosťou ani financiami skúpy o nič viac (žiaľ, ani menej) ako na ostatné sféry služieb, kultúry, vzdelávania, zdravotníctva…

Ale to nie je podstatné. Lebo spoločnosť nemožno stotožniť so žiadnou úradnou autoritou. Spoločnosť tvoria ľudia. Ľudia rozhodujú o všetkom. Aby mali ľudia ku knižniciam vzťah, musia ich potrebovať, aby ich mali radi, musia im splniť očakávania. Potom k nim budú prajní. A človek (aspoň niektorý) knižnicu potrebuje. A keď plní (aspoň niektorá) jeho očakávania, má ju rád. Je to jednoduché.

Poznámky:

1. Deklarácia 1. slovenského knihovníckeho kongresu. In; Bulletin spolku slovenských knihovníkov 1996: materiály z 1. slovenského knihovníckeho kongresu. Bratislava : Spolok slovenských knihovníkov, 1997, s. 7-8.

2. Vyhlásenie účastníkov konferencie Slovenské knižnice ´97: materiály z konferencie Slovenské knižnice ´97. In; Bulletin spolku slovenských knihovníkov a Slovenskej asociácie knižníc. Bratislava : STIMUL, 1997, s. 6-7.