Bezpečnosť v knižniciach

Článok sa zaoberá problematikou bezpečnosti v knižniciach, jej začlenenia v rámci knižničnej prevádzky.
Patrí tu ochrana priestorov knižnice, jej zamestnancov i návštevníkov, ochrana fondov, ochrana dát v
knižnično-informačných systémoch, zabezpečenie ochrany osobných údajov a bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci. Príspevok rozoberá potrebu riešenia bezpečnostných problémov v knižniciach s dôrazom na prevenciu.
Zamýšľa sa nad súčasnou situáciou pri ochrane knižničného fondu, vytvorenia lepších podmienok na jeho
uskladnenie a uchovanie pre budúcnosť. Rozoberá možnosti zabezpečenia dokumentov pred odcudzením alebo
stratou.

Nevyhnutnou súčasťou riadenia knižnice je riešenie prevádzkových problémov, ku ktorým patrí aj realizácia a
rozvoj bezpečnostnej politiky. V súčasnosti je potrebné zaoberať sa otázkami bezpečnosti o to viac, o čo väčšie je
riziko násilia a terorizmu. Knižnice patria k inštitúciám s potenciálnym ohrozením, pretože sú miestom voľne
prístupným širokej verejnosti a prevádzka vo väčších knižniciach funguje bez výraznejšej kontroly pohybu
návštevníkov. Hoci sú známe niektoré udalosti ohrozujúce pracovníkov i návštevníkov knižnice, stále sa podceňujú
možné riziká. Potenciálnymi hrozbami sa kompetentní zaoberajú len v ojedinelých prípadoch. V knižniciach sa často
riešia problémy s používateľmi, ktorí narúšajú poriadok knižnice alebo poškodzujú knižničný majetok. Mnohokrát sú
pracovníci knižnice bezmocní a nedokážu im v tom zabrániť. Snažia sa nájsť spôsob, ako zaistiť základnú bezpečnosť.
V niektorých knižniciach to manažment rieši zabezpečením súkromných bezpečnostných služieb (pomerne finančne
náročná záležitosť) alebo poskytovaním strážcov z vlastných radov. S tým je však spojené množstvo nedoriešených
problémov, ako napríklad nedostatok finančných prostriedkov, získanie súhlasu potrebných inštitúcií (polícia,
nadriadené orgány), určenie ozbrojenia, druhu rovnošiat ap. Doteraz nie je doriešená ani otázka: Patria takíto
“bodygardi” do knižníc? Určite by to mala byť téma na odbornú diskusiu.

V každej knižnici by mal byť vypracovaný strategický bezpečnostný plán zameraný na zabezpečenie okolia a
vnútorných priestorov budov, predchádzanie trestnému a protispoločenskému správaniu, na zvýšenú bezpečnosť v
priestoroch pre verejnosť a ochrany knižničných fondov. Knižnica je povinná vytvoriť podmienky na účinnú ochranu
majetku, života a zdravia fyzických osôb. Mala by prijať predbežné opatrenia, ako predchádzať nehodám, požiarom,
živelným prírodným a ľudským pohromám a iným mimoriadnym udalostiam. Plán pre prípad pohromy by mal obsahovať:
určenie nebezpečenstva, preventívne opatrenia (poplašné systémy, hasiace systémy, bežná údržba), reakcia v prípade
vypuknutia pohromy a obnova, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Súčasťou plánu by mali byť aj školenia pracovníkov
a pripravenosť na nepredvídané situácie. Základné materiály bezpečnostnej politiky majú väčšinou knižnice
spracované, ale v praxi nie sú dostatočne pripravené na potenciálne riziká.

Prepracovaná bezpečnostná stratégia patrí k firemnej politike každej inštitúcie. V knižniciach predstavuje
ochranu priestorov a majetku knižnice, jej zamestnancov i návštevníkov, ochranu fondov, ochranu dát v
knižnično-informačných systémoch, zabezpečenie ochrany osobných údajov, požiarnej a civilnej ochrany a dodržiavanie
zásad bezpečnosti a ochrany pri práci. Problematika civilnej ochrany obyvateľstva je upravená v zákone č. 421/1994
Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva a problematika požiarnej ochrany v zákone č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred
požiarmi. Bezpečnostná politika by sa mala konzultovať s ostatnými knižnicami, políciou, hasičským útvarom, útvarom
civilnej ochrany a predovšetkým s vlastnými zamestnancami.

1. Ochrana knižničných fondov

Medzi významné nástroje podporujúce ochranu dokumentov patria právne normy:
Knižničný zákon 183/2000 Z. z. o knižniciach (v doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 27/1987 Zb. o
štátnej pamiatkovej starostlivosti a o zmene a doplnení zákona č. 68/1997 Z. z. o Matici slovenskej)
a vyhláška MK SR č. 421 z 9. októbra 2003, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o spôsobe vedenia odbornej
evidencie, vyraďovaní a revízii knižničného fondu v knižniciach. Na rozdiel od smernice, ktorá len odporúča termíny
a rozsah jednotlivých prác, knižničný zákon presne stanovuje povinnosti knižníc pravidelne revidovať svoje fondy v
závislosti od ich rozsahu. Dôležitými legislatívnymi normami v tejto oblasti sú zákon NR SR č. 278/1993 Z. z. o
správe majetku štátu v znení zákona NR SR č. 374/1996 Z. z. a zákona č. 72/1999 Z. z., pričom zákon č. 72/1999 Z.
z. upravuje správu majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére, ktorú
vykonáva správca majetku štátu.

Ochrana knižničných dokumentov

je súhrn opatrení a činností zameraných na zachovanie celistvosti a neporušenosti knižničných zbierok a dobrého
fyzického stavu dokumentov, ktoré sú ich súčasťou. Ochrana KF zahŕňa predovšetkým tieto okruhy problémov:
zabezpečenie fondu pred stratami a odcudzením dokumentov; výchovu používateľov zameranú na šetrné zaobchádzanie s
dokumentmi; poučenú manipuláciu a ukladanie dokumentov v knižnici; výber vhodných materiálov a zariadení používaných
pri manipulácii s dokumentmi, pri skladovaní a ich doprave; optimálne hygienické podmienky skladovania fondu
(kontrola a regulácia klimatických podmienok skladovania, čistota skladovacích priestorov); konzerváciu a
reštaurovanie dokumentov (Nováková, M.: Informačná výchova, s. 246).

Podľa uvedenej definície je ochrana knižničných fondov veľmi náročná a dôležitá činnosť, na realizáciu ktorej
v knižniciach nie sú v súčasnosti vytvorené optimálne podmienky. Pritom zabezpečenie systematickej a dlhodobej
ochrany fondov je predpokladom dlhej životnosti dokumentov, efektívnosti ich využitia a uchovania kultúrneho
dedičstva pre budúce generácie. Nevyhnutným krokom je spracovanie analýzy fyzického stavu budovy, zbierok a
požiadaviek na ich ochranu. Dôraz by sa mal klásť na identifikáciu najväčších hrozieb pre knižničné dokumenty, ako
je charakter samotného materiálu, prírodné a ľudské katastrofy, prostredie skladov a spôsob zaobchádzania s
dokumentmi. Spôsob uskladnenia má priamy vplyv na úžitkovú životnosť materiálu. Je potrebné zabezpečiť, aby objekty
budov a samotné miestnosti slúžiace na uchovávanie knižničných fondov boli v bezchybnom stave. Musí byť zabezpečená
požiarna bezpečnosť, ochrana pred zaplavením vodou, pred negatívnymi faktormi, ako sú teplota, vlhkosť, svetlo,
pleseň, hmyz, prach a znečisťujúce látky v ovzduší. Skladovacie priestory je potrebné vždy udržiavať v čistote a
pravidelne kontrolovať proti vzniku biologickej nákazy alebo výskytu hmyzu. Je potrebné dodržiavať správne zásady
ukladania fondu, dobrú cirkuláciu vzduchu a vetranie, zabezpečovať stabilné podmienky bez výraznejších výkyvov
teplôt a vlhkosti.

Ochrana knižničných fondov má v rôznych typoch knižníc svoj špecifický obsah, závisí od spôsobu používania
zbierok. Najviac sa jej venujú v knižniciach, ktoré uchovávajú historický fond. Ani v týchto knižniciach však nie
sú vždy zabezpečené vhodné podmienky na uskladnenie a ochranu. Na Slovensku knižnice väčšinou fungujú v
priestoroch, ktoré pôvodne neboli určené na tento účel, uskladnenie knižničných fondov nezodpovedá normám a často
sa rieši krátkodobo. Mnohokrát sú knižničné fondy umiestnené v starých, vlhkých budovách a pivniciach, ktoré sú
nedostatočne zabezpečené proti plesniam, hmyzu i krádežiam. Pri existujúcom priestorovom vybavení a finančnom
ohodnotení mnohé knižnice nedokážu zabezpečiť všetky činnosti, a preto
neriešia ochranu komplexne. Zameriavajú sa len na opatrenia na predchádzanie procesu zhoršovania stavu zbierok
alebo aspoň na jeho spomalenie. Pritom dosiahnutie štandardnej úrovne bezpečnosti, regulácie a kontroly
prostredia, skladovania, starostlivosti a zaobchádzania s knižničným materiálom môže spomaliť jeho chemický rozklad
a ochrániť ho pred fyzickým poškodením.

V slovenských knižniciach sa dostatočne nerealizuje ani ochrana novodobých audio- a videonosičov, ktoré sa
musia uchovávať pre budúcnosť, pretože obsahujú veľké množstvo informácií nevyčísliteľnej hodnoty. Podmienky
skladovania a ochrany audiovizuálnych dokumentov sú ešte prísnejšie ako pri papierových dokumentoch. Audiovizuálne
nosiče sa na rozdiel od tlačených dokumentov rýchlejšie vyvíjajú, mení sa ich forma, a preto vyžadujú vyšší stupeň
ochrany a zabezpečenia. Pri zabezpečení ochrany je potrebné dodržiavať optimálne hygienické podmienky, reguláciu
využívania týchto materiálov, stanovenie viacerých rovín ich uchovávania a transfer záznamov na nové nosiče. Nosiče
ako film na statické a dynamické záznamy, magnetická páska na audio- i videozáznamy, disk na mechanické a optické
záznamy sa považujú za málo trvácne materiály a pri opakovanom používaní sa rýchlo opotrebúvajú (s výnimkou CD
nosičov). Problémom sa stávajú zariadenia na prehrávanie tých nosičov, ktoré sú už opotrebované a technicky
zastarané.

Preformátovanie

K ochrane fondov prispievajú rôzne spôsoby preformátovania – fotokopírovanie, mikrofilmovanie a
digitalizácia. Aj pri preformátovaní je potrebná zvýšená starostlivosť, pretože pri tomto procese sa s dokumentom
často manipuluje a vzniká zvýšené riziko možnosti poškodenia. Ploché fotokopírovacie stroje a nešetrné
zaobchádzanie môže mať veľmi škodlivé účinky na štruktúru dokumentov. Na fotokopírovanie by sa nemali používať
bežné kancelárske stroje, ale zariadenia špeciálne stavané na prácu s viazaným materiálom. Kvôli vysokej cene len
málo slovenských knižníc vlastní takéto zariadenia (nemajú ich ani štátne vedecké knižnice, hoci vlastnia veľké
zbierky historických fondov). Finančne a personálne náročnejším príkladom ochrany je mikrofilmovanie a
digitalizácia, ako aj reštaurovanie a konzervovanie dokumentov, ktoré môžu vykonávať len niektoré knižnice a
odborníci-špecialisti, vybavení potrebnými zariadeniami a materiálmi. Preformátovanie sa robí s cieľom chrániť
intelektuálny obsah, znížiť opotrebovanosť originálnych dokumentov a zjednodušiť prístup k dokumentom. Jeho
úspešnosť však závisí od spolupráce jednotlivých inštitúcií na národnej a medzinárodnej úrovni. Na Slovensku sa v
roku 2003 pod gestorstvom Slovenskej národnej knižnice v Martine a za účasti Univerzitnej knižnice v Bratislave,
Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach a v Banskej Bystrici úspešne rozbehol Národný projekt ochranného
mikrofilmovania periodík v SR. V tomto roku sa však zastavil pre nedostatok finančných prostriedkov. Je to veľká
škoda, pretože dokumenty z novinového papiera sú najviac ohrozené. Ak sa nezabezpečí ich rýchla ochrana, nemusia sa
zachovať pre budúce generácie.

Digitalizácia je spôsob zachytávania a uchovávania obrázkov za použitia počítačových technológií. Dáta sú
skladované na magnetických a optických médiách, ako pevné disky, diskety, magnetické pásky, disky CD-ROM, DC-R.
Najkritickejším faktorom digitalizácie je trvanlivosť nosičov digitálneho záznamu, ktorého reálna životnosť sa
pohybuje v rozmedzí 10 až 20 rokov, podľa frekvencie využívania. V praxi to znamená, že morálna životnosť
technológií a technických zariadení, ktorá slúži na dekódovanie digitálneho záznamu, je kratšia než fyzická
životnosť médií, na ktorých je uložený. Knižnice v budúcnosti budú mať problémy s vyhľadávaním informácií uložených
na týchto médiách. So zastarávaním technológií sa bude možné vysporiadať len migráciou archívnych kópií
magnetických a optických médií, akonáhle sa štandardom stanú nové technológie.

Digitalizácia svetového kultúrneho a dokumentárneho dedičstva patrí do stratégií rozvojových programov
významnejších knižníc, archívov, múzeí a galérií. Slúži na spracovanie významných dokumentov, prezentáciu vzácnych
originálov a, samozrejme, ochranu knižničných fondov. Pred uplatňovaním digitalizačných technológií v knižniciach
treba vyriešiť: problematiku autorských práv digitálnych diel, výber dokumentov vhodných na digitalizáciu, otázky
technologického prístupu a softvérových nástrojov, hľadanie spoločných finančných zdrojov a technologickej podpory.
V roku 1994 bola založená European Commission on Preservation and Access (ECPA) ako platforma na výmenu informácií
o ochrane archívnych a knižničných materiálov. Podieľa sa na príprave rôznych odborných projektov, spolupráci a
kooperácii medzi inštitúciami.

Napriek tomu, že o ochrane kultúrneho dedičstva sa často hovorí ako o priorite (je jedným z hlavných cieľov
Stratégie slovenského knihovníctva), neurobilo sa v tejto oblasti dosť. Slovensko zaostáva za vyspelým svetom,
prejavuje sa to aj pri digitalizácii dokumentov. Možnosti slovenských knižníc v oblasti konzervovania a
reštaurovania historických fondov nestačia pokrývať súčasné potreby praxe. Existuje len niekoľko priemerne
vybavených reštaurátorských a konzervátorských dielní, napríklad Slovenská národná knižnica v Martine. (Pri Štátnej
vedeckej knižnici v Košiciach /ďalej len ŠVK/ funguje konzervátorská a reštaurátorská dielňa, ktorá je vybavená iba
základným zariadením a pracujú tu “až” 2 špecialisti). Pritom v SR evidujeme viac ako 4 milióny zväzkov starých
tlačí a v samotnom regióne východného Slovenska okolo 870 000 zväzkov, ktoré potrebujú zvýšenú ochranu a
starostlivosť. Takmer 50 % z týchto dokumentov vykazuje vysoký stupeň kyslosti, teda je tu zvýšené riziko ich
zničenia. Napriek spomínaným ohrozeniam knižnice nemajú dostatok prostriedkov na náročnú ochranu a väčšinou robia
len bežné opravy poškodených dokumentov, ktoré zabezpečujú vo vlastných alebo cudzích kníhviazačských
dielňach.

Zabezpečenie pred stratami

Potreby používateľov nás nútia zvyšovať podiel voľného výberu knižničného fondu. Tento spôsob sprístupnenia
dokumentov kladie vyššie nároky na ich ochranu ako na viazaný výber. Zabezpečenie pred stratou, odcudzením alebo
poškodením si vyžaduje využitie techniky. V slovenských knižniciach sa využívajú rôzne systémy elektronickej
ochrany knižničných fondov (Esselte Meto 2200, Ellipse 2020, Checkpoint Quicksilver, Shop Guard, 3M, Tagsys ap.).
Najčastejšie je to elektromagnetický a rádiofrekvenčný systém. Kamerový systém je vhodný ako doplnok iného
elektronického systému a je efektívny len vtedy, ak knižnica má stáleho pracovníka na sledovanie monitorov. Pri
digitálnom monitorovacom systéme sa postupuje v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov, takže priestory musia
byť označené nálepkou informujúcou o zavedení kamerového systému. Ochranný systém predstavuje určitú technickú a
psychologickú bariéru, ich zavedením sa znižuje počet stratených a nezvestných knižničných fondov sprístupňovaných
voľným výberom. Zatiaľ mnohé knižnice v SR fungujú ešte bez elektronickej ochrany a v blízkej budúcnosti ani nebudú
mať finančné prostriedky na jej zakúpenie. Rozsiahle škody na knižničných fondoch vznikajú pri nešetrnom
zaobchádzaní s dokumentmi, ich úmyselným a násilným poškodzovaním používateľmi. Prvým krokom k náprave je
systematická výchova používateľov, vypracovanie zásad zaobchádzania s knižničnými zbierkami a ich následné
dodržiavanie.

Knižnice nemôžu uchovávať všetko, ale sú povinné zabezpečiť pre svoje zbierky vhodné podmienky. Musia zmeniť
doterajšie aktivity pri ochrane fondov, pretože náklady na opravy alebo náhradu fondov sú omnoho vyššie ako náklady
vynaložené na prevenciu. Ochrana a údržba zbierok je rovnako dôležitá ako ich nadobúdanie. Knižnice by mali pri
ochrane kultúrneho dedičstva navzájom spolupracovať, kooperovať s archívmi, múzeami i galériami, dôslednejšie
presadzovať svoje požiadavky na Ministerstve kultúry SR a byť aktívnejšie pri zadávaní konkrétnych
projektov.

2. Ochrana dát v knižnično-informačných systémoch

Knižnice sa dnes už nezaobídu bez využívania informačných a komunikačných technológií. Čím je však ich význam
väčší a čím viac sme od nich závislí, tým väčšie problémy vznikajú pri ich neopatrnom používaní alebo zneužívaní.
Bezpečnosť a ochrana dát je nevyhnutnou podmienkou pri prenose firemných informácií, pri fungovaní
knižnično-informačných systémov, uchovávaní a využívaní elektronických záznamov. Každá organizácia musí dbať na
bezpečnosť sietí a počítačov a riešiť aj otázku informačnej bezpečnosti.

Bezpečnosť informácií

je možné charakterizovať ako zachovanie ich:

• dôvernosti (ochrana proti neoprávnenému prístupu),

• integrity (ochrana proti ich poškodeniu, zmene, vymazaniu alebo zničeniu),

• dostupnosti (informácie pre používateľov a ochrana proti výpadkom a havarijným situáciám).

Základné
zabezpečenie informačnej bezpečnosti predstavujú tieto technické riešenia ochrany systémov a údajov:

• správne nastavenie bezpečnostných brán – firewallu (oddeľuje počítačovú sieť od internetu, umožňuje
  povoliť alebo zakázať rôzne druhy elektronickej komunikácie smerom dovnútra a von),

• Intrusion Detection System (automatický systém detekcie prieniku do internej počítačovej siete),

• inštalácia antivírusového softvéru s pravidelnou aktualizáciou,

• zabezpečenia autentifikácie (procesu, pri ktorom dochádza ku kontrole totožnosti používateľa),
  prihlasovanie do siete systémom jednorazových hesiel. Prostriedkom silnej autentifikácie nahrádzajúcim
  nedokonalé heslá sú smart karty.

Jedným z najväčších nebezpečenstiev pre používateľa sú počítačové vírusy, ktoré môžu v okamihu zlikvidovať
výsledok práce vytvorenej za dlhý čas. Existuje viac ako 40 000 známych počítačových vírusov a každý mesiac k nim
pribudne ďalších 300 nových. Internet vytvoril nové možnosti narušenia bezpečnosti. Najbežnejším spôsobom prenosu
vírusov sa stala elektronická pošta. Medzi najrozšírenejšie vírusy patria napríklad e-mailové červy, ktoré sú
schopné pripojiť rôzne prílohy z pevného disku, čím zvyšujú jeho dôveryhodnosť. Mnoho používateľov bolo
infikovaných práve vďaka tomu a mnohí z nich prišli aj o cenné dáta. Z toho dôvodu je nevyhnutné dodržiavať
niektoré bezpečnostné zásady, nainštalovať kvalitný antivírusový softvér a vykonávať jeho pravidelný update. Dobrý
antivírusový program by mal byť schopný zapnúť ochranu počítača počas činnosti a strážiť počítač pred rizikovými
operáciami. Na Slovensku sa používajú systémy NOD, AMON, NOD32 a AVG.

Veľkú časť bezpečnostných incidentov však zapríčiní zlyhanie ľudského faktora. Významnú úlohu pri budovaní a
riadení informačnej bezpečnosti zohrávajú okrem technických riešení aj personálne a organizačné opatrenia, ako je
vybudovanie výkonnej organizačnej štruktúry informačnej bezpečnosti, zabezpečenie kontrolnej činnosti, pravidelné
zálohovanie dát a dostatočná podpora zo strany vedenia. Mali by byť vypracované interné smernice s vymedzením
pravidiel, úloh, pracovných postupov, právomocí a zodpovedností špecialistov i koncových používateľov, analýza
rizík. Medzinárodnou normou pre oblasť informačnej bezpečnosti je norma ISO 17799/2000 – Informačné technológie.
Súbor postupov pre riadenie informačnej bezpečnosti. Ďalším vhodným štandardom je norma ISO TR 13335/2000 –
Informačné technológie. Smernice pre riadenie bezpečnosti IT.

Vybudovanie komplexného systému informačnej spoločnosti je vhodné doplniť pravidelnými previerkami
bezpečnosti serverov a komunikačnej štruktúry (tzv. penetračné testovanie – preverenie komunikácie a pripojenia
počítačovej siete k internetu, bezpečnostných nastavení routerov, firewallov ap.). Knižnično-informačné systémy a
obsah elektronických médií musia byť spravované efektívne, s dostatočnou ochranou proti zneužitiu.

3. Ochrana osobných údajov

Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o
svojej osobe (Ústava Slovenskej republiky, čl. 19 ods. 3).

Ochrana údajov patrí do oblasti základných ľudských práv a slobôd. Je garantovaná Ústavou SR v čl. 22. Od 1.
septembra 2002 platí v Slovenskej republike zákon č. 428 o ochrane osobných údajov v platnom znení. Vydanie novej
právnej úpravy vychádza aj z potreby zosúladiť náš právny poriadok s právnym poriadkom štátov Európskej únie, ako
aj s platnými dokumentmi vydanými v rámci Rady Európy. Sú to najmä dohovor Rady Európy o ochrane jednotlivca pri
automatizovanom spracovaní osobných údajov č. 108 z 21. januára 1981, odporúčania Rady Európy č. R/83/0 o ochrane
osobnosti pri štatistickom spracovávaní dát, usmernenie Európskeho spoločenstva pre európske parlamenty k ochrane
osobnosti pri spracovávaní osobných dát a výmene dát č. 95/C 93 z 20. februára 1995.

Zmyslom zákona č. 428/2002 Z. z. je chrániť práva a slobodu každého, koho osobné údaje sa na našom území
spracovávajú alebo sa majú spracúvať v zahraničí. Účelom tohto zákona je predovšetkým ochrana osobnosti všetkých
fyzických osôb a tiež zavedenie právneho poriadku do oblasti používania informačných systémov. Kladie si za cieľ
predovšetkým chrániť osoby poskytujúce údaje do informačných systémov v Slovenskej republike tak, aby sa ich osobné
údaje využívali len na tie účely, na ktoré ich osoba poskytla, a to či už na základe zákona, alebo dobrovoľne.
Osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba,
ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe
jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu,
ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu (§ 3 zákona).

Tento zákon umožňuje občanom Slovenskej republiky slobodne sa rozhodnúť o poskytnutí svojich osobných údajov
prevádzkovateľom informačných systémov na isté konkrétne účely, ktorým má informačný systém slúžiť, v záujme
predpokladaného okruhu používateľov informačného systému. Na zabezpečenie ochrany osobných údajov v informačných
systémoch sa vyžaduje centrálna a zároveň verejne prístupná registrácia. Cieľom takejto registrácie nie je snaha
zamedziť rozvoj alebo využívanie informačných systémov, ale naopak, získať prehľad tak verejnosti, ako aj, a to
najmä, dotknutej osoby o tom, kto prevádzkuje takéto informačné systémy a ako sa zabezpečuje ich ochrana. Zákon č.
428/2002 stanovuje, že za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá prevádzkovateľ informačného systému. Prikazuje
prevádzkovateľom informačných systémov prijať také technické, organizačné a personálne opatrenia, aby sa predišlo
ich strate, poškodeniu alebo odcudzeniu. Opatrenia, ktoré je prevádzkovateľ informačného systému povinný prijať na
základe platnosti zákona o ochrane osobných údajov, je zároveň tiež povinný zdokumentovať v bezpečnostnom projekte,
ktorý musí byť k dispozícii k nahliadnutiu na požiadanie Úradu na ochranu osobných údajov vo forme a štruktúre
predpísanej zákonom o ochrane osobných údajov.

Spracúvať osobné údaje, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženskú vieru alebo
svetonázor, členstvo v politických stranách alebo politických hnutiach, členstvo v odborových organizáciách a údaje
týkajúce sa zdravia alebo pohlavného života, sa
zakazuje (§ 8 zákona). Je potrebné si uvedomiť, že akonáhle poskytujeme údaje do akéhokoľvek informačného
systému, je nutné poskytnúť osobné údaje
pravdivé. Za nepravdivosť osobných údajov zodpovedá ten, kto ich do informačného systému poskytol (§ 11
zákona). Prevádzkovateľ, ktorý získava osobné údaje na účely identifikácie fyzickej osoby pri jej jednorazovom
vstupe do jeho priestorov, je oprávnený (v súlade s § 10 zákona) od nej požadovať: meno, priezvisko, titul, číslo
občianskeho preukazu alebo číslo služobného preukazu, alebo číslo cestovného dokladu a štátnu príslušnosť.

Knižničné informačné systémy v ŠVK v Košiciach KIS-SVS i Aleph spĺňajú podmienky vyplývajúce zo zákona č.
428. Celková bezpečnosť dát je riešená bránami, zálohovaním dát, zabezpečením serverov vo vhodných priestoroch. PC,
na ktorom sa spracovávajú mzdy, nie je zapojený v sieti, prístup je zabezpečený heslom. Personálna agenda nie je
vedená na počítači. Pracovníci prichádzajúci do styku s osobnými údajmi sa riadia vnútornou smernicou.

4. Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci (BOZP)

Systém BOZP v podniku alebo inštitúcii slúži na dodržiavanie zásad ochrany zamestnancov pri práci, stále
zlepšovanie pracovných podmienok, pracovnej disciplíny a celkovej výkonnosti pracovníkov. BOZP nepredstavuje len
tradične chápanú prevenciu proti úrazom a haváriám, ale patrí sem aj psychická a fyzická pohoda, sociálna ochrana,
pracovné podmienky, pracovné vzťahy, hygienické podmienky, sociálne vybavenie pracovísk. Zákonné úpravy ochrany
zamestnancov pri práci vyžadujú rešpektovanie nielen fyzikálnych, mechanických, chemických a biologických
nebezpečenstiev, ale aj zohľadnenie pracovnej záťaže. Možnosti maximálneho využívania potenciálu človeka vedú cez
vytváranie optimálnych pracovných podmienok a pracovnej klímy. Podmienky a klíma v práci sú odrazom slabých a
silných stránok organizácie, jej celkovej kultúry. Koncepcia politiky BOZP by podľa zákona č. 330/1996 Z. z. mala
prezentovať základnú orientáciu vývoja BOZP, filozofiu a kultúru práce, mala by sa zamerať na spoľahlivosť ľudského
činiteľa, zisťovanie determinánt zlyhania človeka, zabezpečenie optimálnych podmienok na prácu a pracovných
vzťahov.

Bezpečnostné opatrenia sa dajú najlepšie dodržiavať, ak knižnice pracujú v účelových budovách vhodných na
činnosť knižnice, uspôsobených na vysokú návštevnosť, využívanie techniky a uskladnenie dokumentov. Dobre
dimenzovaná elektroinštalácia, protipožiarne opatrenia, správna cirkulácia vzduchu by mali byť zaistené v každej
knižnici. Klimatizácia, prípadne inak riešené vetranie môže znížiť vyčerpanosť pracovníkov aj používateľov (ktorí
trávia v knižnici denne aj niekoľko hodín). Budovy treba opatriť dobrým osvetlením, ktoré zvyšuje produktivitu
práce. V podmienkach slovenských knižníc vyznievajú tieto požiadavky mnohokrát ako utópia. Knižnice nedokážu
zabezpečiť vhodné ergonomické podmienky, pretože väčšinou sídlia v neúčelových, starých a nerekonštruovaných
budovách. Riešenie týchto problémov je až na poslednom mieste v hierarchii potrieb knižnice a jej
zamestnancov.

Zo skúsenosti vieme, že v praxi knižníc sa uplatňuje zákon NR SR č. 330/1996 Z. z. o bezpečnosti a ochrane
zdravia pri práci v znení zákona č. 158/2001 Z. z. (uplné znenie zákona NR SR č. 367/2001 Z. z.), ktorý sa zaoberá
otázkou povinnosti poskytovania osobných ochranných pracovných prostriedkov (OOPP). V § 8a ukladá zamestnávateľom
vypracovať hodnotenie nebezpečenstiev vyplývajúcich z pracovného procesu a pracovného prostredia a na jeho základe
potom vypracovať zoznam poskytovania OOPP. V ŠVK v Košiciach je vypracovaná Smernica na zabezpečenie bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci, na základe ktorej sa poskytujú ochranné prostriedky vybraným zamestnancom pracujúcim v
značne znečistenom a chladnejšom prostredí (skladníčky, údržbári).

S bezpečnostnými predpismi je nový zamestnanec povinný sa oboznámiť ešte pred nástupom do práce. Všetci
zamestnanci manipulujúci s knihami by mali byť poučení o správnom spôsobe zdvíhania a nakladania s bremenami. Pri
práci so zbierkami napadnutými plesňou by mali používať jednorazové rukavice, respirátor a ochranný odev. BOZP v
knižniciach vychádza z legislatívnych noriem, ako Zákonník práce č. 311/2001 v platnom znení, nariadenie vlády SR
č. 201/2001 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách na pracovisko a č. 204/2001 Z. z. o
minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri práci s bremenami, č. 45/2002 Z. z. o ochrane zdravia pri
práci s chemickými faktormi a č. 47/2002 Z. z. o ochrane zdravia pri práci s biologickými faktormi.

V súčasnosti sa neodmysliteľnou súčasťou pracovného procesu v knižniciach stalo používanie počítačov. Dlhé
hodiny práce s PC majú vplyv na zdravotnú kondíciu zamestnancov a vzniká jednostranné dlhodobé zaťaženie. Vláda SR
prijala nariadenie č. 247/2001 Z. z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri práci so
zobrazovacími jednotkami, ktoré zamestnávateľovi ukladá:

• organizačne zaistiť bezpečnosť práce s ohľadom na všetky aspekty súvisiace s prácou so zobrazovacími
  jednotkami (účinky nepriaznivých faktorov práce a pracovného prostredia),

• posudzovať riziká práce so zobrazovacími prostriedkami,

• informovať a zaškoľovať zamestnancov, ktorí pracujú so zobrazovacou jednotkou,

• dodržiavať minimálne požiadavky na zariadenie, pracovné prostredie a programové vybavenie.

Záver

Skúseností z našich knižníc svedčia o tom, že pri riešení bežných prevádzkových problémov a činností sa
bezpečnostnej politike nevenuje dostatok priestoru. Výsledkom je nepripravenosť knižníc riešiť konkrétne problémy
bezpečnosti a nepredvídané havarijné situácie. Knižnice by sa mali zamerať na bezpečnostnú prevenciu a riešiť
ochranu koncepčne, s dostatočným predstihom. Vzhľadom na obmedzené množstvo finančných zdrojov a zložitosť
problematiky bezpečnosti je potrebné zamerať sa najmä na ochranu budov, zlepšenie kontroly a regulácie prostredia,
uskladnenia a zaobchádzania s dokumentmi. Manažment knižnice by mal riešiť, ako sa v praxi dodržiavajú všetky
nariadenia, ako sa uplatňujú potrebné zásady BOZP, či sa vytvárajú pre zamestnancov vhodné ergonomické podmienky.
Mal by sa tiež zaoberať konkrétnymi požiadavkami na elimináciu zdravotných rizík pri práci s verejnosťou, so
starými fondmi, v preplnených skladoch, pri práci s ťažkými bremenami alebo s počítačmi. Ministerstvo kultúry SR,
nadriadené orgány a Slovenská národná knižnica v Martine by sa mali viac zaoberať danou problematikou a pomáhať pri
vytváraní vhodných podmienok na zaistenie bezpečnosti v knižniciach.

Zoznam literatúry: