Tak ako to je s tou knižnicou?

Predstavujeme / Introducing

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo knižnice neustále priťahujú pozornosť skupinky odborníkov a určitého množstva verejnosti? Prečo sa knihovníci stále, napriek všetkým prekážkam, nepochopeniu, slabému ohodnoteniu (v akomkoľvek zmysle), venujú knižnici, starajú sa o ňu, zanietene diskutujú o jej premenách, možnostiach?

Aby som sa priznala, ja som začala uvažovať o odpovedi na otázku, čo je na knižnici také “čarovné”, až na sklonku svojho vysokoškolského štúdia, keď som si vyberala tému jednej z posledných seminárnych prác. Táto seminárna práca vlastne už od začiatku odolávala všetkým snahám zaradiť ju medzi ostatné, viac-menej tradičné práce. S požiadavkou vytvoriť konkrétny projekt, produkt či podujatie sme sa už stretli aj na iných predmetoch – v tomto zmysle bolo zadanie PhDr. P. Rankova dokonca až priveľmi veľkorysé: akékoľvek podujatie v knižnici určené pre dospelých používateľov nemôže byť predsa problém. Nová však bola požiadavka zrealizovať vymyslené podujatie v konkrétnej knižnici. Od realizácie či kvality prípravy sa odvíjalo hodnotenie predmetu.

A dni plynuli… Zrazu sa jeden semester zdal príliš krátky na nájdenie námetu, prípravu a realizáciu podujatia, najmä ak sa blížil koniec roka a v knižniciach už bolo všetko vymyslené, pripravené alebo zrealizované… Po nejakej chvíli rozhodovania sa mi ako najvhodnejší, na prvý pohľad najmenej náročný typ podujatia javila výstava. A pre námet (tému) predsa netreba chodiť ďaleko – knižnica je ich plná, teda čo tak vytvoriť výstavu v knižnici o knižnici.

Práve tu nastal ten “zásadný” moment, keď som sa nevyhnutne musela zamyslieť nad tým, čo ma vlastne na knižnici zaujíma natoľko, aby som to dokázala prezentovať “verejnosti”. Skúste teda uvažovať spolu so mnou: knižnica je dynamická, vyžaduje si interakciu a medziľudské vzťahy; sem-tam je trochu staromódna, ale keď treba, vie sa nadchnúť pre rôzne novinky, vylepšenia; mám rada, keď sa mi podarí “vytiahnuť” z nej nejakú užitočnú informáciu, ktorá poteší používateľa, a nielen poteší, ale aj vyrieši jeho informačný problém; teší ma, keď knižnica rastie, rozvíja sa a zmysluplne sa mení; je prekvapujúce, koľko činností stojí za tak zdanlivo prirodzenými “vecami”, ako sú knižnično-informačné služby; na knižnici ma priťahuje hlavne tá rôznorodosť činností, postupov, záujmov, obsahu, tém, charakterov, prístupov… Určite by ste si vedeli doplniť množstvo iných dôležitých aspektov knižnice, ale ja som v jednej chvíli “objavila Ameriku” – na knižnici je fascinujúce, že má jednoducho svoj život, či už ten “súkromný”, “odborný”, “knihovnícky”, alebo “verejný”, čitateľom a používateľom prístupný.

Myšlienka, že knižnica je živý organizmus, nie je vskutku priveľmi originálna a ako sa to niekedy stáva, neskôr sa mi “vyjasnilo” a spomenula som si, že niečo podobné som už kdesi čítala. S. R. Ranganathan v jednom zo svojich piatich pravidiel formuloval tézu, že knižnica je rozvíjajúci sa (rastúci) organizmus. Keď sa mi už nepodarilo predbehnúť niekoľko “starších” knihovníkov a vymyslieť metaforu živej knižnice aspoň pol roka pred nimi, rozhodla som sa, že nájdem sústavu dôkazov o tomto priam nadprirodzenom jave. Mojím cieľom sa stala snaha prezentovať získané dôkazy používateľom knižnice, aby si aj oni mohli nájsť cestičku k takému zaujímavému “tvorovi”, akým knižnica bezpochyby je.

Takže: Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna Knižnica…

Verím, že ste si všimli veľké začiatočné písmeno v oslovení našej hlavnej hrdinky – totižto už nejde len o akýsi predmet, vec, ale skutočne o živú a vôbec nie rozprávkovú bytosť. Knižnica sa, samozrejme, tu na svete neocitla len tak z ničoho-nič a hoci sa o niektorých etapách jej života dostane na “verejnosť” len málo informácií, môžeme skoro s istotou tvrdiť, že Knižnica sa niekedy narodila. Vlastne sa rodí každý deň. V každodenných odborných činnostiach vznikajú nové a nové “bunky” jej tela a výsledok vníma čitateľ ako knižnično-informačný fond a služby. Samozrejme, že Knižnica rastie – dokonca môžeme spozorovať, že Knižnica rastie nielen po fyzickej stránke, ale aj po stránke duševnej. Knižnica sa veľmi rada učí – čitatelia môžu vypozorovať jej kladný vzťah k vzdelávaniu, a zavádzaniu nových technológií do služieb a získavaniu nových typov dokumentov. Tí najpozornejší používatelia si môžu dokonca všimnúť, ako niekedy nenápadne, niekedy intenzívne pribúdajú centimetre knižničného fondu, obmieňajú sa zastarané informácie za nové a podobne. Nemusím azda zdôrazňovať, že Knižnica vidí, počuje a rozumie svojim čitateľom, ani to, že rozpráva a pozná množstvo jazykov, že sa vyzná v mnohých odborných disciplínach a vie dokonca recitovať poéziu. Čitatelia už určite majú prehľad o jej schopnostiach a možnostiach a vedia, že knihovníci môžu fungovať ako “tlmočníci” medzi nimi a Knižnicou, ak je to potrebné.

Ďalšou oblasťou života Knižnice, ktorú čitatelia nemusia vôbec spoznať, pretože sa dotýka doslova jej súkromia, sú jej chute – čo má a čo nemá rada, informácie o jej nepriateľoch a jej vzťah k zábave i športu. Pre mnohých môže byť skutočne prekvapujúce, aký pozitívny vzťah má Knižnica k pohybu vôbec – zvyčajne sa nám totiž javí ako vyslovene statická, priam lenivá bytosť. Prirodzene, tento dojem sa často nezakladá na pravde – stačí sa len na ňu pozrieť z iného uhla pohľadu a zbadáme, že Knižnica sa stále “hmýri” – najviac je postrehnuteľný pohyb čitateľov. Zároveň Knižnica drží na svojich pleciach neuveriteľné množstvo dokumentov, čím neustále posilňuje. V niektorých prípadoch dokonca chodí za svojimi čitateľmi do ich domovov, či naopak, pozýva si ich “k sebe” na rôzne “akcie” – Knižnica má jednoducho rada spoločnosť. Čo sa týka otázky nepriateľov Knižnice a jej chutí, jej veľkým problémom sú škodcovia rôzneho charakteru – o ich činnosti by sa dalo uvažovať na ploche, ktorá presahuje rozsah tohto článku. V porovnaní s už spomínanými detailmi zo súkromia Knižnice je jej vôňa síce tiež intímna “záležitosť”, ale len ťažko je možné ukryť ju pred používateľmi – jej vnímanie je vysoko individuálne u každého používateľa.

Citlivejším, ale o to zaujímavejším okruhom dôkazov o živote Knižnice je jej starnutie a smrť. Musíme si priznať, že ani Knižnica jednoducho nedokáže “donekonečna” skrývať svoj vek a v istom okamihu nám začne pred očami starnúť. V starnutí sa Knižnica v mnohom podobá na ľudí – niekedy starne do krásy, niekedy sa priam “rozpadáva”. Smutnejšie bývajú prípady, keď Knižnica zomiera pod vplyvom rôznych vonkajších okolností, vtedy je potrebné uvažovať nad možnosťami jej záchrany. Knižnice majú vo všeobecnosti tendenciu k dlhovekosti a bolo by tragédiou, ak by sme vedome či nevedomky skracovali jej život.

K posledným dôkazom, ktoré svedčia o tom, že Knižnica je jedinečnou živou bytosťou, patrí fakt, že má prakticky tisíce životov (v tomto ďaleko predstihla mačky s ich deviatimi životmi). Knižnica žije životy svojich používateľov (mnohých si pamätá od detstva), svojich knihovníkov (mnohých vyprevádza až do hrobu) a zároveň má schopnosť z času na čas “vstať z popola” – v novej sile a s novým prístupom k životu.

…a tak žila šťastne a žije až dodnes…

Pri hľadaní uvedených dôkazov o živote Knižnice som dúfala, že získané indície nebudú len výplodom mojej fantázie, preto som oslovila Knižnicu Ružinov s prosbou prezentovať “živú knižnicu” v jej priestoroch. Veľmi ma potešilo, že môj nápad prijali s pochopením, najprv Mgr. P. Kuzma a krátko nato aj pani riaditeľka PhDr. D. Horáková, a poskytli mi priestor v pobočke na Miletičovej ulici. Musím sa priznať, že takú ústretovú spoluprácu som neočakávala, a som veľmi rada, že som 17. decembra 2004 mohla na vernisáži výstavy Živá knižnica uviesť do života svoj reálny projekt pre reálnych používateľov v reálnej knižnici. Teraz len môžem znova dúfať, že myšlienka živej Knižnice aspoň trochu oslovila aj čitateľov.


Poznámka redakcie:

Výstava Živá knižnica na 15 paneloch ( Knižnica sa rodí, Knižnica rastie, Knižnica sa pohybuje, Knižnica zomiera, Knižnica počuje, Knižnica vidí, Knižnica má svoju vôňu, Knižnica vám rozumie, Knižnica má svojich nepriateľov, Knižnica má svoje chute, Knižnica sa zabáva a športuje, Knižnica rozpráva, Knižnica sa učí, Knižnica starne, Knižnica má 1 000 životov) je momentálne prístupná v pobočke Knižnice Ružinov na Miletičovej ulici č. 47 v Bratislave. V prípade, že by niekto mal záujem inštalovať túto nevšednú expozíciu na istý čas v priestoroch svojej knižnice, môže sa skontaktovať priamo s autorkou článku aj výstavy ( jana_subova@post.sk).

Zdieľať:
Obsah čísla