Potrebujeme verejné knižnice?

Autorka analyzuje súčasný stav slovenského verejného knihovníctva a porovnáva jeho vývoj za roky 1970 – 2004 s českým verejným knihovníctvom. Upozorňuje na základné nedostatky vo fungovaní verejných knižníc, s osobitným zreteľom na ich financovanie.

Neobmedzený prístup k dokumentom je predpokladom ekonomického a kultúrneho rozvoja, prispieva k intelektuálnej slobode, k ochrane demokratických hodnôt a základných ľudských práv. Knižničné a informačné služby sú v tomto procese jedným zo základných činiteľov. Ich poskytovanie v konkrétnej komunite musí byť zabezpečené bez ohľadu na vek, pohlavie, ekonomické alebo pracovné postavenie, vzdelanie, technickú zručnosť, náboženstvo alebo politické presvedčenie. Služby, ktoré knižnice poskytujú komunite, môžu mať geografický základ, ale v súčasnosti sa čoraz väčšmi globalizujú, potláčajúc územný princíp. Takto charakterizuje knižničné a informačné služby materiál IFLA: Informácie pre všetkých : Kľúčová úloha knižníc v informačnej spoločnosti, ktorý bol pripravený koncom roku 2003 pre World Summit on the Information Society.

Aká je však situácia na Slovensku, predovšetkým v oblasti verejných knižníc? Neradostná, napriek tomu, že máme Stratégiu rozvoja slovenských knižníc, napriek tomu, že v posledných rokoch sa urobil veľký krok dopredu najmä v regionálnych knižniciach v oblasti elektronizácie a internetizácie. Porovnávanie slovenských verejných knižníc s verejnými knižnicami v zahraničí a porovnanie s odporúčaniami IFLA sme už v minulosti zverejnili.

V tomto príspevku sme sa zamerali na porovnanie rozvoja slovenských a českých knižníc za posledných 25 rokov. Porovnávali sme základné ukazovatele od r. 1970 do r. 1989 a potom za roky 1999, resp. 2000 a 2003. V porovnaní za r. 1970 – 1989 sme čerpali údaje zo štátnych štatistických ročeniek. Za roky 1999 až 2003 z ročných štatistických výkazov KULT(MK SR) 10-01 a z prehľadu NK ČR, ktorý bol zverejnený na internete. Keďže údaje za ČR za r. 1999 a 2003 zahŕňajú aj vedecké knižnice a Národní knihovnu, zahrnuli sme údaje za vedecké knižnice a SNK do výsledkov za SR.

Kým v SR sa počet verejných knižníc ustálil, v ČR vzrástol. Počet knižníc, najmä obecných neprofesionálnych, považujem však na Slovensku za zbytočne veľký. Mnohé knižnice prakticky nevykonávajú svoju činnosť, mnohé živoria na hranici zániku. V blízkej budúcnosti sa bude treba zamerať na racionalizáciu a súčasne efektivitu poskytovania knižnično-informačných služieb v obciach, kde nie sú profesionálne knižnice. Za najvhodnejšie považujeme opätovne hovoriť o pojazdných knižniciach, o bibliobusoch. Skúsenosti zo Svidníka jednoznačne hovoria o vhodnosti takéhoto poskytovania služieb. Bibliobusy sú však finančne náročné, najmä počiatočná investícia. Združovania prostriedkov obcí by však dlhodobo vyriešilo tento problém a občania by mali zabezpečené knižnično-informačné služby na úrovni zodpovedajúcej 21. storočiu vrátane prístupu na internet. Presvedčiť však starostov obcí nebude jednoduchá záležitosť, najmä pri ich známom postoji ku knižnici.

pozn.: Údaje sú uvedené v tis.

Z uvedenej tabuľky i grafu môžeme iba konštatovať, že kým v rokoch 1970 až 1989 sa na Slovensku zvýšil počet čitateľov o viac ako 77 % a v Česku len o 48 %, v posledných rokoch je vývoj opačný, počet čitateľov v ČR pomaly stúpa, kým v SR prudko klesá. V rokoch 1989 až 2003 poklesol počet čitateľov o 184 000, v SR o 417 000. Tieto čísla sú alarmujúce a veľmi znepokojivé. Nemožno sa pritom vyhovárať na pomalší rast obyvateľstva, na úbytok školopovinných detí atď., pretože tieto problémy majú i v ČR. Podľa nášho názoru hlavným problémom, prečo sa znižuje počet čitateľov, je nevyhovujúca skladba fondov, ktorá vyplýva z nízkej obnoviteľnosti fondov, z malého počtu exemplárov z jednotlivých titulov, čo je dôsledok sústavného podfinancovania knižníc, najmä v oblasti doplňovania fondov. Aby sme neuvádzali iba absolútne čísla, pripájame i graf o vývoji počtu čitateľov z počtu obyvateľov.

Knihovníci v 70. a 80. rokoch urobili všetko pre to, aby naučili obyvateľov navštevovať knižnice a využívať ich služby. Osobitnú pozornosť venovali deťom a mládeži. Verejné knižnice si budovali čitateľské zázemie, postupne sa zameriavali na poskytovanie cielených služieb. Deväťdesiate roky sú na jednej strane poznačené prudkým nástupom nových technológií aj do verejných knižníc, orientáciou knižníc poskytovať používateľom čo najrýchlejšie požadované informácie, no zároveň na druhej strane prudkým poklesom počtu čitateľov, ktorý iste do značnej miery súvisí s nástupom nových technológií, s audiovizuálnymi dokumentmi, s predstavou, že tlačený dokument nepotrebujeme, so znižovaním počtu detí. Ale nielen s tým. Svedčia o tom aj výsledky v ČR, kde sa čitateľ opätovne vracia do knižnice, ale i stúpajúci počet výpožičiek v ostatných štátoch. Renesancia knihy je zrejmá a dúfajme, že i trvalá. Nešťastné a nepremyslené reorganizácie regionálnych knižníc na Slovensku v 90. rokoch spustili lavínu, ktorá sa len veľmi ťažko zastavuje. A čo je tiež veľmi negatívne, sústavne sa zvyšujú rozdiely medzi jednotlivými oblasťami Slovenska. Niekdajšia výkladná skriňa slovenského knihovníctva – východné Slovensko, obzvlášť Košický kraj, je v súčasnosti na tom najhoršie.

Od počtu čitateľov sa odvíjajú výpožičky. V rokoch 1970 – 1989 počet výpožičiek v oboch štátoch sústavne rástol, v 90. rokoch začal klesať a pokles, na rozdiel od ČR, však stále pokračuje.

Počet výpožičiek na Slovensku sa v r. 2003 dostal na úroveň roku 1980, kým v ČR vzrástol o viac ako 6 miliónov. Oveľa hrozivejší je však údaj, že za tri roky vzrástli výpožičky v ČR skoro o 2 %, kým na Slovensku klesli o 7 %. Počet výpožičiek na 1 obyvateľa je v súčasnosti na Slovensku 4,75, kým v Česku je to 7 (v r. 1989 ich bolo v ČR 6 a v SR 6,4).

V oboch republikách vzrástli fondy od r. 1989 o viac ako 60 %, no rast je v posledných rokoch oveľa väčší v ČR ako na Slovensku – o 2 %. Počet zväzkov na obyvateľa je približne rovnaký – v ČR 6 a v SR 5,8 zväzku.

Žiaľ, tieto čísla nehovoria nič o skladbe fondov. Prevažná väčšina slovenských knižníc má knižničný fond nielen zastaraný, ale i fyzicky opotrebovaný. Nové knihy, najmä encyklopédie, slovníky, náučná literatúra, sú pre malé obecné knižnice len nenaplneným snom.

Z ďalších porovnateľných údajov uvádzame ešte počet návštevníkov – kým v ČR za posledné roky stúpol o 2,2 %, na Slovensku klesol o 12 %. Počet zamestnancov v Čechách stúpol o 5,4 %, na Slovensku klesol o 2 %.

Pokiaľ ide o internetizáciu a informatizáciu knižníc, urobil sa v SR v posledných rokoch veľký pokrok. Všetky regionálne a značná časť mestských knižníc je vybavená výpočtovou technikou a pripojená na internet. V posledných dvoch rokoch aj granty MK SR (program Ex Libris, podprogram 2.7) značne pomohli knižniciam vybaviť sa, resp. obnoviť si výpočtovú techniku. Osobitne sa venuje pozornosť prístupu používateľov na internet. Rieši sa projekt KIS3G, ktorý by práve v tejto oblasti mal knižniciam veľmi pomôcť. V tejto súvislosti však nemožno nespomenúť programy informatizácie a internetizácie v ČR, kde štát poskytol desiatky miliónov korún na obdobné programy. Treba komentár?

Opätovne sa vrátime ku knižničnému fondu a k financovaniu knižníc.

Veľmi výrazný pokles v nákupe fondu nastal po nešťastnej reorganizácii a vytvorení regionálnych kultúrnych centier (medzi r. 1990 a 1995 poklesol nákup na polovicu). Druhý výrazný pokles nastal po prechode regionálnych knižníc pod VÚC – v r. 2001 nakúpili verejné knižnice 187 000 kníh, r. 2003 už len 162 000, v r. 2004 170 000. Výrazné zvýšenie ceny knihy je ďalším dôvodom – v r. 2000 bola priemerná cena knihy zakúpenej verejnou knižnicou 182,4 Sk, v r. 2003 217 Sk a v roku 2004 je ešte vyššia – 240 Sk.

Podľa odporúčania IFLA by mal byť ročný prírastok na 1 obyvateľa 0,25 zväzku. Verejné knižnice na Slovensku by mali nakúpiť 1 250 000 zväzkov, realitou je ročný prírastok na 1 obyvateľa 0,04 zväzku.

Aby knižnice mohli dodržať odporúčania IFLA, mali by mať na nákup fondov 175 miliónov Sk, čo predstavuje na jedného obyvateľa 35 Sk. Mohli by tak nakúpiť približne jeden milión kníh (20 % produkcie slovenských vydavateľstiev). Vlani mali na nákup 41 mil. Sk a oproti r. 2003 sa vďaka grantovému systému MK SR zvýšil o 6 mil. Sk (bez neho by bol opäť poklesol). Rozdiel oproti odporúčaniu bol 134 miliónov Sk.

Porovnajme si opäť čísla za SR a ČR (v tomto prípade ide len o verejné knižnice v chápaní zákona č. 183/2000 Z. z.):

Údaje v tabuľke sú uvedené v miliónoch.

Česká republika vynaložila na nákup fondov na 1 obyvateľa približne 20 českých korún a Slovenská republika približne 8 slovenských korún. Keby sme prirátali kurzový rozdiel, bolo by to ešte o 25 percent menej.

Nehovorili sme o mzdách knihovníkov, ktoré nedosahujú ani dve tretiny celoštátneho priemeru, hoci kvalifikačne prevyšujú priemer. Ani o mnohých ďalších veciach, ako je postavenie verejnej knižnice ako komunitného centra kultúry ako významného článku pri dokumentácii života regiónu. V situácii, keď knižnice bojujú o prežitie, je to priam irónia.

Problémom je i postoj zriaďovateľov voči knižniciam. VÚC zabezpečujú síce pre svoje knižnice základné finančné prostriedky na prevádzku (ale nezohľadňujú nárast cien energie, kníh atď.), čo spôsobuje sústavné znižovanie kvality a aktuálnosti knižničných fondov.

Knižnice zriaďované obcami sú na tom ešte horšie. Tieto knižnice poväčšine dostávajú finančné prostriedky len vtedy, ak obci v jej rozpočte niečo “zvýši”. Aj tu sa prejavuje čoraz väčšia teritoriálna nevyrovnanosť. Sú obce, kde fungujú verejné knižnice vďaka pochopeniu starostu a zastupiteľov výborne, ale celé oblasti východného a južného Slovenska sú v kritickom stave.

Zákon o knižniciach im síce ukladá zabezpečovať knižnično-informačné služby pre obyvateľov, ale realita je iná. Nielenže finančne nedostatočne zabezpečujú činnosť knižníc, ale napr. vyberaním poplatkov za výpožičky ich priamo nútia porušovať zákon.

V poslednom čase zriaďovatelia v snahe znížiť náklady na miestnu kultúru opäť začali uvažovať o zlučovaní kultúrnych zariadení. Tieto ich snahy považujeme za nepremyslené, o čom svedčia aj opakovane veľmi zlé skúsenosti s takouto reorganizáciou, ktorá vždy priniesla zníženie financovania knižníc a už dvakrát skončila krachom.

Problémom sú i priestory. Mnohí zriaďovatelia sťahujú, alebo sa snažia presťahovať, knižnice do iných, zväčša menej vyhovujúcich priestorov a súčasné priestory využiť “lukratívnejšie”.

Verejné knižnice napriek všetkým problémom, v ktorých žijú, sa zo všetkých síl snažia uspokojovať potreby používateľov, či už klasickými službami, alebo prostredníctvom informačných technológií. Nedostatok financií na nákup fondov však v podstatnej miere znižuje funkčnosť knižníc a v konečnom dôsledku spôsobuje čoraz väčšiu priepasť medzi knihou a jej čitateľom, a to v čase, keď pre prevažnú časť obyvateľstva sa knihy stali luxusným tovarom a deti prestávajú čítať.

Financie vynaložené na knižnice, na nákup literatúry sú investíciou do budúcnosti, do vzdelania a môžu značnou mierou ovplyvniť fungovanie spoločnosti nielen v oblasti duchovného, ale i hospodárskeho rozvoja. Všetky okolité štáty si to už uvedomili a podstatne zvýšili dotácie do verejného knihovníctva. U nás však výrazne absentuje program kultúrnej politiky štátu, vrátane knižníc, i keď Stratégia rozvoja slovenského knihovníctva do roku 2006 by mohla byť dobrým základom.

Odborná verejnosť je znepokojená týmto stavom, ale, žiaľ, presvedčiť zriaďovateľov, že primerané financovanie knižníc je nevyhnutné z hľadiska budúcnosti, je vo väčšine prípadov hlas volajúceho na púšti. I keď česť výnimkám.

Ale táto krátkozrakosť sa vypomstí, raz bude kanalizácia v každej obci, aj dobrá cesta, aj internet. Ale aký bude duševný obzor mladých ľudí? Aké budú ich životné postoje? Aká bude úroveň vzdelania vrátane celoživotného? Toto sa nedá merať reálnymi peniazmi a ani donekonečna opakovať, že investície do kultúry, do knižníc sú investíciami do budúcnosti, tým viac, že ušiam, ktoré sú zalepené voskom, je márne húsť i tú najkrajšiu pesničku. O to horšie bude precitnutie.