Elektronické formy publikovania a činnosť knižnice

Hlavné články / Main Articles

Úvod

Pojmy publikovanie, publikovať (z lat. publicum = verejnosť) označujú aktivitu, ktorej cieľom je niečo verejne sprístupniť, zverejniť. Publikovanie sa najčastejšie chápe ako podmnožina komunikačných aktivít, predovšetkým tá ich časť, ktorá sa realizuje v difúznom komunikačnom modeli. Ide teda najmä o jednosmerné rozširovanie informácií bez priamej spätnej väzby a s masovým dosahom, hoci masovosť publikovania je potrebné chápať relatívne. Publikovať, zverejniť možno napríklad aj informácie na prednáške či v miestnom rozhlase.

Z uvedených charakteristík vyplýva, že pri posudzovaní relevantnosti použitia termínu publikovanie v rozličných komunikačných kontextoch možno považovať za kľúčové dva aspekty – mieru zverejnenia informácií a trvanlivosť komunikátu. Publikovanie v jeho neelektronickej (tradičnej) podobe možno vymedziť ako podsystém komunikačného systému spoločnosti reprezentovaný špecifickými komunikačnými kanálmi, zameraný predovšetkým na produkciu a distribúciu informačných produktov označovaných najčastejšie spoločným termínom dokumenty. Základnými charakteristikami neelektronického publikovania sú:

  • využívanie prevažne diskurzívnych metód komunikácie;
  • realizácia predovšetkým prostredníctvom formálnych/inštitucionalizovaných komunikačných kanálov;
  • využívanie médií, ktoré neumožňujú okamžitú reakciu;
  • orientácia na širšie cieľové publikum.

Počas vývoja komunikačných technológií ľudstvo vyvinulo na účely komunikácie, resp. publikovania množstvo komunikačných médií a ich variácií. Evolúcia komunikačných médií smerovala od prvotnej priamej mimojazykovej a jazykovej komunikácie cez materiálne fixovanie informácií, ktorého cieľom bolo prekonať priestorové a časové bariéry, ďalej cez elektromagnetické médiá až po médiá elektronické, ktoré umožňujú prekonávať priestorové bariéry aj v oblasti multimediálnej interaktívnej komunikácie.

1. Elektronické publikovanie

Elektronické publikovanie je taká forma publikačnej aktivity, pri ktorej sa ako komunikačný kanál využívajú prostriedky moderných komunikačných a informačných technológií. Publikovanie sa ako samostatná forma v systéme vedeckej i elektronickej komunikácie vyčleňuje na základe kritérií času (asynchrónnosť), priestoru (difúzia, rozširovanie informácií väčšiemu počtu príjemcov), ale predovšetkým formálnosti komunikačných kanálov. Jedným z hlavných problémov pri analýze ekonomických, sociálnych a ďalších aspektov elektronického publikovania je potreba presného vymedzenia elektronického publikovania voči elektronickej komunikácii všeobecne. Ak sa za publikovanie považuje akékoľvek sprístupnenie vedeckej práce alebo informácie na internete (aj neformálne, teda napríklad na vlastnej webovej stránke alebo prostredníctvom elektronickej konferencie), potom je možné hovoriť o stieraní hraníc medzi pojmami komunikácia a publikovanie v elektronickom prostredí.

Všetky formy skupinovej elektronickej komunikácie tým, že sú verejné a že sa archivujú, možno považovať za určitý spôsob publikovania. Ešte výraznejšie to platí o technológiách asynchrónnej komunikácie, ktoré sú primárne orientované na vytváranie časovo nelimitovaných a opakovane vyhľadateľných informačných zdrojov. Ak však vychádzame z tradičného chápania publikovania s dôrazom na fakt, že ide o zámernú tvorbu informačných produktov/informačných konzerv a ich distribúciu, respektíve sprístupňovanie, je potrebné obsah pojmu elektronické publikovanie zúžiť na také činnosti a technológie, ktoré sú intencionálne zamerané na tvorbu a časovo neobmedzené sprístupňovanie elektronických zdrojov.

Na dokreslenie celkového obrazu je potrebné pripomenúť, že spektrum elektronického publikovania dopĺňa forma mediálneho publikovania. Podobne ako v prípade papiera v ňom ide o tvorbu a množenie produktov, ktoré sa rozširujú na materiálnom elektronickom nosiči, najčastejšie na CD-ROM-e. Na rozdiel od sieťových foriem je mediálne elektronické publikovanie typickým príkladom využívania formálnych komunikačných kanálov.

Rozdiely v tradičnom a elektronickom publikovaní

Základné rozdiely medzi tradičným a elektronickým systémom publikovania vyplývajú z odlišností, ktoré súvisia s využívaním rozdielnych typov zdrojov – papierových a elektronických – a s ich komunikačnými vlastnosťami. V tomto zmysle je možné vyčleniť nasledujúce špecifiká elektronického publikovania v porovnaní s tradičným:

  • okamžitá dostupnosť – elektronický zdroj je kedykoľvek a okamžite dostupný, v ideálnom prípade hneď po jeho vytvorení;
  • globálnosť/internacionálnosť – globálne počítačové siete zabezpečujú, že takéto zdroje sú prístupné celosvetovo, bez bariér štátnych hraníc a lokálnych trhov;
  • interaktívnosť – systém elektronického publikovania poskytuje používateľovi aktívnu spätnú väzbu, možnosť reagovať na to, čo sa v komunikáte dozvedel;
  • kinetickosť – v zmysle dynamickosť, aktualizovateľnosť a možná zmena v obsahu zdroja; ide o vlastnosť, ktorú z určitého hľadiska možno vnímať pozitívne, ale s ohľadom na iné, najmä archivačné potreby predstavuje v oblasti elektronických zdrojov závažnú výzvu;
  • multimediálnosť – možnosť zaradiť do publikácie aj iné typy médií (pozri napr. Fillmore, 1994).

Uvedené charakteristiky vymedzujú pojem elektronické publikovanie v najširšom, komunikačnom chápaní, predstavujú však skôr ideálny stav ako realitu. Napr. faktor okamžitej dostupnosti nie je charakteristický pre všetky druhy formálneho publikovania, keďže pre jeho technologické procesy sú typické zdržania v procesoch redakčnej prípravy. Interaktívnosť ako princíp spätnej väzby je v zásade limitovaná na užšie chápané komunikačné, teda neintencionálne spektrum publikovania, ktoré sa realizuje skôr v oblasti výmeny správ a nie v oblasti tvorby a sprístupňovania informačných produktov.

Aspekt “výhod a nevýhod” elektronického publikovania vo vede však nemožno sledovať len na základe charakteristík elektronických zdrojov, je potrebné ho vnímať v širších spoločensko-ekonomických súvislostiach. Harnadova vízia elektronickej komunikácie ako štvrtej revolúcie v prostriedkoch tvorby poznania (v historickej postupnosti reč – písmo – tlač – elektronické publikovanie) vychádza z predpokladu, že nové komunikačné technológie budú mať, podobne ako tie predchádzajúce, kvalitatívny vplyv na spôsob myslenia. Nové formy elektronickej komunikácie vo vede Harnad pomenúva termínom scholarly skywriting (“písanie na oblohu”) a na príklade vedeckého časopisu porovnáva ich efektívnosť s tradičným publikačným systémom (Harnad, 1991).

V tlačenom časopise príspevok autora prechádza komplikovaným technologickým postupom prípravy rukopisu, posudzovania a publikovania, po ktorom so značným oneskorením nasleduje distribúcia a čitateľská percepcia, reakcie, zaraďovanie do iných teórií, prípadne rozvíjanie autorových myšlienok. V takomto systéme trvá aj niekoľko rokov, kým literatúra vo forme iných článkov a citácií zareaguje na autorov príspevok – samozrejme, ak sa tak vôbec stane. Paradoxom je podľa Harnada to, že v tom čase zvyčajne autor už rieši úplne iné vedecké problémy. Z vedeckej komunikácie v podobe formálneho publikovania sa tak vytráca dôležitý faktor okamžitej interakcie, výmeny myšlienok a kritických nápadov, ktorý by mohol proces vývoja vedeckého myslenia výrazne posunúť vpred.

Elektronická komunikácia takýto potenciál má, ale brzdí ho niekoľko faktorov:

  • súčasná demografia internetu a jeho stereotypné vnímanie ako média nevhodného na vedeckú komunikáciu;
  • návyk vedeckej/odbornej komunity na papierové publikácie;
  • vplyv publikačného priemyslu a jeho záujmov;
  • predpojatosť, ktorá súvisí s vnímaním takých premenných ako kvalita publikácie, akademický kredit, bezpečnosť publikovaných informácií (autorské právo).

2. Elektronická publikácia

Na základe vymedzenia pojmu elektronické publikovanie je možné charakterizovať elektronickú publikáciu ako digitálny zdroj, ktorý bol zverejnený s využitím elektronických komunikačných technológií. Pre potreby sledovania vedeckej a odbornej publikačnej činnosti Kimlička (1998) definuje publikovaný dokument ako zverejnený dokument akéhokoľvek druhu, rozširovaný v minimálne 50 identických exemplároch. (…) Pre dokumenty v elektronickej forme je podmienkou zverejnenia ich trvalá prístupnosť na internete.

Viacerí autori si v tejto súvislosti uvedomujú rozdielnosť prístupov k skúmaniu problematiky elektronickej publikácie/ publikovania a prezentujú ideu publikácie ako kontinua (Frankel, 2000; Kling, 2002), širšej škály konkrétnych typov informačných zdrojov, ktoré sa v sieti aj mimo nej komunikujú. Často sa hovorí o publikácii (zaraďuje sa sem všetko od jednodňovej správy na webovej stránke po tlačený príspevok v prestížnom vedeckom časopise), neelektronickom preprinte (rukopis, ktorý vedec rozposiela svojim kolegom kvôli komentáru, ale aj článok, ktorý už bol odoslaný do časopisu a akceptovaný, ale ešte nebol reálne publikovaný) a e-printe, elektronickej verzii rukopisu, ktorý sa používa ako ekvivalent elektronického preprintu. Analýza vzťahov medzi týmito termínmi naznačuje, že ide vlastne o rôzne fázy rozpracovania a prípravy príspevku na publikovanie, ktorý v tradičnom prístupe a hodnotení tiež vyjadruje “kvalitu”, definitívnosť daného zdroja.

Na tomto základe je postavený aj koncept definitívnej publikácie, ktorý vychádza z predpokladu, že publikácia je základným nástrojom ustanovenia priority vedeckého objavu a hodnotenia kvality vedeckej práce v prípade akademických postupov. Ak v tlačenom prostredí pojem definitívnej publikácie reprezentuje finálna publikovaná verzia dokumentu, ktorá väčšinou prechádza procesom recenzovania, v prostredí elektronických sietí možno ďalšie požiadavky na publikáciu formulovať takto (Frankel, 2000):

  • musí byť verejne dostupná;
  • príslušná vedecká komunita musí byť informovaná o jej existencii;
  • musí existovať systém dlhodobého prístupu a vyhľadávania (napr. systém Handle);
  • musí byť obsahovo stabilná, nesmie sa meniť (nutnosť technickej ochrany a/alebo certifikácie);
  • nesmie byť odstránená (len ak je to legislatívne nevyhnutné);
  • musí byť jednoznačne identifikovaná (napr. prostredníctvom systémov SICI alebo DOI);
  • musí mať vytvorený bibliografický záznam (metadáta), ktorý obsahuje určité minimálne informácie;
  • musí byť zabezpečené jej archivovanie a dlhodobá ochrana.

Na prvý pohľad je jasné, že uvedený súbor predstavuje pomerne náročný systém požiadaviek a je otázne, akú časť publikácií zverejnených cez neformálne komunikačné kanály bude možné medzi takto definované elektronické publikácie zahrnúť.

3. Inštitucionálny model publikovania

V komerčnom komunikačno-publikačnom cykle majú svoje miesto tvorcovia, vydavatelia a konzumenti publikácií a sprostredkovateľskú funkciu plní prevažne knižný obchod. Vo vedeckej komunikácii je informačný reťazec mierne modifikovaný a obvykle na ňom participujú:

  • výskumní pracovníci ako tvorcovia informácií;
  • vydavatelia ako producenti a distribútori informačných produktov;
  • knižnice ako primárni sprostredkovatelia;
  • výskumní pracovníci ako používatelia informácií.

Diskusie o opodstatnenosti sprostredkovateľov, knižníc i vydavateľov v elektronickom prostredí sa v literatúre vedú už celé jedno desaťročie. Jednoduchá predstava elektronických sietí, v rámci ktorých každý môže priamo publikovať svoje články na vlastnom či inštitucionálnom serveri a naopak bez problémov s využitím bežných webových vyhľadávačov nájsť relevantné publikácie k problematike, o ktorú má záujem, takúto predstavu podporuje. Triezve hlasy však zdôrazňujú, že sprostredkovanie na oboch stranách publikačného reťazca má svoj význam aj v elektronickom prostredí.

Úloha vydavateľov

Za hlavné oblasti, v ktorých vydavateľ zhodnocuje publikovaný informačný produkt, sa zvyčajne považujú zabezpečenie kvality obsahu, prezentácia, prístup a distribúcia (Pullinger, 1996). Funkcie vydavateľa v oblasti elektronického publikovania konkrétnejšie vyplývajú z požiadaviek na elektronické publikácie, ktoré možno sformulovať takto:

  • kontrola kvality a filter obsahu;
  • overovanie a zabezpečovanie autenticity súborov;
  • vytváranie kontextu okolo základného obsahu (najmä hypertextové prepojenia na odkazované zdroje);
  • vývoj a udržiavanie vyrovnaného systému platieb na základe množstva prístupov;
  • úprava obsahu pre čitateľov (s dôrazom na kontextuálne prostredie berúce do úvahy preferencie čitateľa);
  • vývoj a starostlivosť o kolektívnu čitateľskú skúsenosť (napr. udržiavanie elektronických diskusných skupín k určitej problematike);
  • vývoj hybridných foriem medzi tradičným a elektronickým publikovaním (napr. online predaj tlačených dokumentov a pod.) (Fillmore, 1994).

Úloha knižníc

V informačnom reťazci komerčného publikovania je pozícia knižníc skôr doplnková, z hľadiska ich sociálno-informačných funkcií ich tvorcovia a vydavatelia viac-menej tolerujú. Naproti tomu v odbornom publikačnom modeli knižnice často predstavujú podstatnú, až dominantnú zložku trhu, na ktorom sa konkrétny informačný produkt realizuje. Významnú úlohu zohráva predovšetkým ich agregačná funkcia, spočívajúca v tom, že pre pracovníkov určitej inštitúcie (akadémie, vysokej školy, výskumného ústavu a pod.) centrálne zabezpečujú prístup k množine relevantných informačných zdrojov, najmä takých, ktoré nie sú v prostredí internetu voľne dostupné. Tento faktor následne definuje, najmä v prípade efektívneho spájania síl vo forme knižničných konzorcií, aj postavenie knižníc ako jedného z kľúčových aktérov na scéne odborného publikovania.

Vytváranie knižničných konzorcií je aktuálnym trendom, ktorý umožňuje viacerým knižniciam (trebárs aj všetkým v rámci jednej krajiny) vystupovať jednotne voči vydavateľom elektronických publikácií a zabezpečiť pre všetky členské knižnice prístup k rovnakým zdrojom. Diskusie o efektívnosti takéhoto prístupu zo strany knižníc i vydavateľov sú nespočetné; Jewell napr. zdôrazňuje, že takýto spôsob obchodovania prináša nemalé výhody aj pre vydavateľov. Patrí medzi ne napríklad zníženie marketingových a fakturačných nákladov, ale tiež skutočnosť, že týmto spôsobom majú vydavatelia dosah aj na malé inštitúcie, ktoré by si inak nemohli dovoliť predplatiť žiadne ich časopisy (Jewell, 2001).

Relatívne silný potenciál a vplyv knižníc v oblasti odborného publikovania však zatiaľ nie je veľmi zreteľný a v odbornej komunikačnej literatúre sa čoraz častejšie objavujú názory, že celý systém predovšetkým časopiseckého publikovania je postavený na nezdravých základoch. Tie sa prejavujú najmä v ekonomickej oblasti, kde sa dosť protichodne križujú záujmy vydavateľov a používateľov. Odlyzko porovnával viaceré ekonomické faktory (napr. cena za jednu stranu) v produkcii tlačených i elektronických odborných časopisov a dospel k záveru, že ide o priemysel s málo efektívnou konkurenciou, keď si vydavatelia môžu ponechať vyše 75 % príjmov len za distribúciu výsledných produktov. Paradoxné je tiež to, že časopisy si nekonkurujú cenou, pretože tá v konečnom dôsledku neurčuje ich úspešnosť. Významnejšiu úlohu zohráva status jednotlivých titulov na publikačnom trhu v danom odbore (Odlyzko, 1997).

V kontexte celého publikačného systému vedy sa dokonca nezriedka hovorí o prevrátených hodnotách, ktoré do značnej miery súvisia aj so slabým zainteresovaním autorov na ekonomickej efektívnosti komunikačného cyklu. Prejavujú sa tu viaceré faktory, ktoré vyplývajú z nevyváženého vzťahu medzi autorom/používateľom, knižnicou a vydavateľom:

  • požiadavky vedeckovýskumných pracovníkov na nákup časopisov sa zakladajú na “kvalite” titulov, cena je pre nich väčšinou druhoradá;
  • drahšie sú zväčša časopisy, ktoré sú renomované, respektíve také, v ktorých autori neplatia žiadne poplatky za publikovanie;
  • autori dávajú prednosť publikovaniu v renomovaných, a teda drahších časopisoch;
  • rozpočty knižníc a výskumu sú zvyčajne dotované z odlišných zdrojov, takže autori/čitatelia nie sú finančne motivovaní k výberu lacnejších titulov (Odlyzko, 1997).

Z porovnania tradičného a elektronického modelu vedeckého publikovania z hľadiska inštitucionálnych štruktúr vyplýva, že sprostredkovateľská pozícia vydavateľov i knižníc v elektronickom prostredí sa oslabuje, keďže počítačové siete ponúkajú používateľom priamy prístup k množstvu elektronických zdrojov. V žiadnom prípade však nemožno hovoriť o zrušení funkcie týchto komunikačných sprostredkovateľov v oblasti vedeckej komunikácie.

4. Alternatívne formy elektronického publikovania

Najvýznamnejšia kritika súčasného systému formálneho publikovania, a to najmä v oblasti vedy, vychádza zo základnej tézy postavenej na ekonomickej analýze vedeckého komunikačného procesu. Podľa nej sa výskum realizuje v prevažnej miere vo verejných výskumných inštitúciách, respektíve na univerzitách, za peniaze daňových poplatníkov, prípadne s výrazným prispením nadácií. Výsledky výskumu sa vo forme rukopisov odovzdajú vydavateľom, ktorí ich publikujú a spätne predávajú knižniciam a ich prostredníctvom výskumníkom. Štát tak vlastne za kolobeh informácií vo vedeckom výskume platí dvakrát – pri tvorbe poznania a pri jeho “nákupe”. Základná otázka stojí tak, či hodnota, ktorú v procese publikovania k informačným produktom pridajú vydavatelia, naozaj zodpovedá neustále vzrastajúcej cene, ktorú za túto službu požadujú. Druhým aspektom kritiky formálnych komunikačných kanálov v sieťovom prostredí je už spomenutý časový faktor, v súvislosti s oneskorovaním cyklov interakcie pri realizácii technologických procesov formálnej komunikácie.

V týchto súvislostiach sa v radoch vedeckých pracovníkov a ich stavovských organizácií, na fórach informačných a sieťových technológov i rozličných nadácií, ale aj v kruhoch knižnično-informačných pracovníkov čoraz častejšie diskutuje o alternatívach k zabehnutým formám publikovania. A nezostáva len pri diskusiách, objavili sa už viaceré organizačné a technologické návrhy, ktoré sa pomaly presadzujú v praxi a ktoré naznačujú spôsoby, akými by sa knižnice mohli účinnejšie zapojiť do publikačných aktivít.

Otvorený prístup

Myšlienka a hnutie open access (otvorený prístup) sa zameriava na dosiahnutie voľnej dostupnosti literatúry v prostredí “verejného internetu”. Jej hlavným cieľom je umožniť ktorémukoľvek používateľovi čítať, downloadovať, kopírovať, distribuovať, tlačiť, vytvárať linky na plné texty, indexovať tieto texty, vkladať ich ako dáta do softvéru alebo použiť na akýkoľvek zákonný účel bez finančných, právnych alebo technických bariér okrem tých, ktoré sú súčasťou prístupu k internetu ako takému (Case, 2002). Otvorený prístup by tak mal zabezpečiť možnosť využívania výsledkov vedeckého výskumu komukoľvek a kdekoľvek na svete, bez obmedzení geografických, ale najmä finančných.

Paralelne s termínom otvorený prístup sa v rámci iniciatív tohto zamerania čoraz častejšie objavuje aj termín free online scholarship (voľný/slobodný online prístup k vede, ku skúmaniu), ktorý možno považovať za synonymum. Suber (2002) ho síce definuje ako hnutie za voľný prístup k článkom recenzovaných vedeckých časopisov (teda o niečo užšie ako open access), ale vymenovanie jeho základných princípov a cieľov predsa len naznačuje o niečo širší záber. Za najvýznamnejšie trendy free online scholarship sa považujú:

  • vytváranie preprintových/e-printových archívov v rôznych oblastiach vedeckého skúmania;
  • rozširovanie inštitucionálneho samoarchivovania vlastného výskumu na univerzitách;
  • experimenty komerčných časopisov s možnosťami poskytnúť online prístup k určitej časti svojho obsahu zadarmo a hľadanie ciest, ako pokryť náklady na tento prístup (napr. vydavateľstvo Elsevier a iné);
  • frekventované požiadavky vedcov, aby časopisy poskytovali voľný prístup k ich vlastným zdrojom;
  • nárast množstva projektov a iniciatív, ktoré podporujú protokol OAI (Open Archives Initiative).

Iniciatívy otvoreného prístupu

Myšlienka otvoreného prístupu je základom viacerých programov a iniciatív, ktoré sa na medzinárodnej scéne objavujú najmä v priebehu posledných troch rokov. Aktívnu úlohu v jej presadzovaní a v hľadaní alternatív k existujúcim formálnym publikačným kanálom zohrávajú knižničné organizácie.

Asociácia vedeckých knižníc USA bola hlavným iniciátorom programu SPARC (Scholarly Publishing and Resource Coalition), ktorý vznikol v roku 1998. Na programe SPARC participuje zhruba 200 vedeckovýskumných inštitúcií, knižníc a organizácií s celosvetovou pôsobnosťou. Jeho hlavným cieľom je podpora konkurencie na trhu vedeckého publikovania na základe zavádzania nových riešení najmä v oblasti publikovania časopisov, rozširovanie prístupu k informačným zdrojom podporovaním využívania nových technológií a vytváranie strategických partnerstiev s vydavateľmi s cieľom sprístupniť kvalitný nízkonákladový výskum širšej verejnosti (Buckholtz, 2001).

Budapeštianska iniciatíva otvoreného prístupu (Budapest Open Access Initiative – www.soros.org/openaccess/) vznikla vo februári 2002 ako petičná akcia s finančnou podporou Open Society Foundation. Sústreďuje sa na mobilizáciu finančných zdrojov na podporu transformácie ekonomického modelu existujúcich časopisov, ale aj na podporu vzniku nových časopisov či univerzít, ktoré majú záujem participovať na princípoch samoarchivovania s využitím myšlienok a štandardov presadzovaných v rámci modelu OAI. Filozofia hnutia nesmeruje ani proti princípom autorského práva (autor sám rozhoduje o voľnom sprístupnení svojho diela), ani proti princípom recenzovania. Ekonomická predstava realizácie otvoreného prístupu vychádza z faktu, že autori zväčša nepožadujú platbu za svoje príspevky a takisto recenzenti vo väčšine vedných odborov vykonávajú svoju činnosť zadarmo. Financovanie publikovania by sa v takomto modeli malo realizovať nie zo strany prístupu, teda používateľov – naopak, všetky náklady publikovania by sa mali hradiť zo strany publikujúceho/autora takým spôsobom, že by sa zohľadňovali ako súčasť grantových výskumných prostriedkov, prípadne s využitím reklamy a pod.

Iniciatíva Create change (voľne možno preložiť ako Zmeň to!) je spoločnou iniciatívou americkej Asociácie vedeckých knižníc (Association of Research Libraries), Asociácie akademických knižníc (Association of College and Research Libraries), spomenutého kooperatívneho programu SPARC a nadácie Gladys Krieble Delmas Foundation. Iniciatíva vznikla ako odpoveď na krízu vedeckej komunikácie a na svojich webových stránkach (http://www.createchange.org/home.html) predstavuje rozličné zdroje a návody pre pracovníkov vysokých škôl a knihovníkov snažiacich sa o znovuzískanie kontroly nad vedeckou komunikáciou.

Medzi základné odporúčané aktivity patria:

  • podporiť všetky snahy v rámci daného odboru, ktoré smerujú k získaniu kontroly nad vedeckou komunikáciou;
  • priamo vplývať na rozhodovanie vedeckých združení a redakčných rád, ktorých sú členmi;
  • zaujímať sa (najmä v prípade členov redakčných rád) o obchodné aspekty časopisu; prípadne zvažovať presun časopisu k nekomerčnému vydavateľovi alebo vytvorenie alternatívnych časopisov;
  • pochopiť širší uhol pohľadu: ide o spoločný problém vedcov vo všetkých oblastiach vedy;
  • stať sa rozumným spotrebiteľom pri zvažovaní ceny, hodnoty a lokálneho využitia, keď sa knižnici odporúča nákup alebo zrušenie predplatného toho-ktorého časopisu;
  • získavať informácie o alternatívach ku komerčnému publikovaniu;
  • meniť vlastnú prax rokovania s vydavateľmi; napr. sa nevzdávať určitých práv na publikované dielo;
  • podporiť snahy o rozvoj konkurencie vo vedeckej komunikácii cez také programy, ako je SPARC (Overview, 2000).

E-printy

Preprinty časopiseckých článkov vznikli ako metóda riešenia krízy publikovania v oblasti vedeckých časopisov ešte v období tlačených periodík a ich cieľom bola selektívna distribúcia kópií textov príspevkov z redakcií ešte pred ich posúdením a oficiálnym publikovaním. Operatívnosť tohto systému bola vysoká, keďže preprinty predbiehali vytlačené články o 4 – 6 mesiacov, niekedy aj o rok (Nováková, 1983). Postupné rozširovanie webu začiatkom 90. rokov 20. storočia viedlo aj k zmene technológie distribúcie a vzhľadu preprintov na základe využívania multimédií a grafiky. Preprinty sa tak postupne transformovali na e-printy a online databázy, z ktorých sa distribuujú, zvyknú sa označovať ako archívy e-printov (Lawal, 2002).

Paul Ginsparg z Národného fyzikálneho laboratória v Los Alamos (Los Alamos National Laboratory) bol otcom myšlienky založenia prvého archívu e-printov v oblasti fyziky pod názvom ArXiv v roku 1991 (www.arxiv.org). Jedným zo základných znakov fungovania ArXiv je princíp samoarchivovania. Anglický termín self-archiving vyjadruje skutočnosť, že o zverejnenie sa starajú samotní autori bez sprostredkovania vydavateľov. Vedeckovýskumní pracovníci z oblasti fyziky v tomto archíve verejne “samoarchivujú” články o svojich výskumoch online – verzie pred aj po recenzovaní (tzv. preprinty a postprinty). Archív ku koncu roka 2002 obsahoval okolo 150 000 článkov. Počet nových článkov sa v súčasnosti pohybuje okolo 30 000 ročne. Archív má 14 replikačných serverov po celom svete a denne ho prehľadáva alebo z neho “sťahuje” informácie okolo 160 000 používateľov (Harnad, 2002).

Ako zdôrazňuje sám pôvodca myšlienky a správca archívu, je dôležité odlíšiť túto formu komunikácie od bežných elektronických konferencií (Ginsparg, 1996). V e-printových archívoch vedeckovýskumní pracovníci komunikujú výlučne prostredníctvom abstraktov, ktoré opisujú materiál inak vhodný na konvenčné publikovanie. Ide v podstate o veľmi formálny spôsob komunikácie, pri ktorom sa každý zdroj archivuje a indexuje pre potreby neskoršieho vyhľadania.

Voľný prístup k elektronickým časopisom

Public Library of Science (Verejná knižnica vedy – www.publiclibraryofscience.org) je iniciatíva vedcov z oblasti biologických vied, pri ktorej údaje z roku 2002 uvádzajú vyše 29 000 signatárov. Jej cieľom je vyzvať vydavateľov, aby ukladali svoje časopisy po uplynutí 6 mesiacov od vydania v centrálne vytvorených archívoch. Signatári iniciatívy veria, že informácie z väčšieho množstva zdrojov uložené v jednotnom formáte v centrálnych repozitároch môžu významne zvýšiť ich schopnosť vyhľadávať relevantné zdroje bez ohľadu na ich pôvod, spracovávať ich a vyvíjať nástroje umožňujúce integráciu literatúry s množstvom iných informačných zdrojov.

PubMed Central (www.pubmedcentral.nih.gov) je jedným z centrálnych archívov. Je to digitálny repozitár časopiseckej literatúry z oblasti biologických vied, ktorý spravuje National Center for Biotechnology Information v rámci National Library of Medicine (USA). Prístup k archívu je voľný a neobmedzený, účasť na jeho aktivitách je dobrovoľná a vydavatelia môžu svoje články v archíve uložiť kedykoľvek.

Myšlienka vytvárania centralizovaných archívov sa však nestretáva len s pozitívnymi reakciami. Odlyzko argumentuje, že vyžadovaním voľného prístupu k publikovaným článkom po 6 mesiacoch sa automaticky akceptuje oprávnenie vydavateľov zaviesť bariéry nútiace predplatiteľov zaplatiť za možnosť okamžitého prezerania aktuálnych zdrojov (Odlyzko, 2001). Z hľadiska filozofie otvorenosti a prispôsobivosti je omnoho príťažlivejšia a efektívnejšia distribuovaná technológia otvorených archívov, ktorá je okrem iného nezávislá aj od typu média, čo umožňuje zaraďovať do archívov a vytvárať linky nielen na časopisecké články, ale tiež na správy, knihy a iné typy zdrojov.

Otázka poskytovania voľného prístupu k aktuálnemu, frekventovane využívanému materiálu je najmä z pohľadu komerčných vydavateľov veľmi citlivá. V literatúre sa objavilo už niekoľko štúdií zaoberajúcich sa vplyvom voľného prístupu na využívanie publikovaných zdrojov. Predstavitelia organizácie the Public Library of Science napríklad konštatovali, že pre časopisy PNAS a Molecular Biology of the Cell, ktoré participujú na ich projekte PubMedCentral, sa počet predplatiteľov v dôsledku zavedenia voľného prístupu neznížil. Skúsenosti Oxford University Press na základe zaradenia 11 titulov do voľne prístupného archívu vedeckých časopisov Highwire (asi s ročným posunom za publikovaním papierovej verzie periodika) ukazujú, že nedošlo k zvýšeniu využívania týchto periodík. Počas troch rokov po ich sprístupnení online sa však znížilo inštitucionálne predplatné týchto časopisov ročne v priemere o 3 % (Richardson, 2002).

Inštitucionálne samoarchivovanie

Kľúčovú úlohu v iniciatíve samoarchivovania zohrávajú inštitucionálne repozitáre – digitálne zbierky, ktoré sústreďujú a uchovávajú intelektuálnu produkciu jednej, prípadne viacerých (predovšetkým univerzitných) komunít. Publikačný systém, v ktorom dominujú inštitúcie publikujúce vlastnú intelektuálnu produkciu vo vlastných archívoch, by mal prispieť k vytvoreniu globálneho distribuovaného systému, akejsi “virtuálnej” organizácie s multivyhľadávaním v geograficky rozptýlených archívoch.

Johnson (2002) definuje inštitucionálny repozitár na základe štyroch charakteristík:

  • inštitucionálna príslušnosť – obmedzenie na publikačnú produkciu spravidla jednej inštitúcie;
  • vedeckosť – koncentrácia na uchovávanie vedeckých dokumentov z produkcie univerzity;
  • kumulatívnosť a stálosť – postupné pribúdanie vedeckých prác a starostlivosť o zabezpečenie ich permanentného uloženia;
  • otvorenosť a interoperabilita – poskytnutie prístupu iným inštitúciám.

Okrem dôležitej vedeckokomunikačnej funkcie slúžia inštitucionálne repozitáre ako koncentrované indikátory akademických kvalít inštitúcie, a to najmä v porovnaní so súčasným systémom, v ktorom je intelektuálny výstup univerzity zväčša rozptýlený v tisíckach rôznych časopisov.

Podpora interoperability je dôležitá preto, aby bolo možné poskytnúť prístup k vlastným informáciám cez viaceré internetové vyhľadávacie stroje. Na jej zabezpečenie nie je potrebné implementovať technológie vyhľadávania a indexovania, ale stačí budovať a vystavovať metadáta, ktoré umožnia iným službám zbierať a vyhľadávať ponúkaný obsah. Inštitúcie, ktoré majú záujem o využívanie princípov samoarchivovania, majú možnosť získať od iniciatívy rovnakého názvu (The self-archiving initiativewww.eprints.org) softvér podporujúci vytváranie archívov podľa zásad OAI (Open Archives Initiative), zaregistrovať sa a poskytnúť svoje informácie na zber do prehľadávateľných globálnych archívov (Harnad, 2002).

Záver

Významným indikátorom, ktorý hovorí o potrebe zvyšovania podielov elektronických zdrojov v knižničných fondoch, ale aj

o užitočnosti zapájania sa knižníc do publikačných aktivít, sú rôzne štatistiky využívania elektronických zdrojov a prieskumy používateľských, resp. autorských preferencií. Výsledky takýchto prieskumov sa v odbornej literatúre prezentujú už viac ako jedno desaťročie a vyplývajú z nich niektoré zaujímavé poznatky:

  • ľahká dostupnosť – tak z hľadiska operatívneho online prístupu, ako aj formátu dokumentu (napr. PDF) – stimuluje záujem zo strany omnoho širšieho publika (Odlyzko, 2002);
  • napriek tomu, že podľa výsledkov niektorých prieskumov väčšina respondentov nedôveruje online zdrojom, má väčšina z nich tendenciu hľadať informácie najskôr v online zdrojoch (90 %), až potom sa obracajú na zdroje tlačené (Carlson, 2002);
  • publikácie, ktoré nie sú okamžite dostupné v plnom texte, budú postupne odsúvané “na druhú koľaj” – nie pre nízku kvalitu, ale preto, lebo používatelia budú preferovať dostupnosť tých zdrojov, ktoré môžu mať ihneď (Lynch, 1997, Odlyzko, 2001);
  • v oblasti autorských preferencií sa ukázalo, že len 16 % respondentov publikovalo svoje práce v referovanom elektronickom zdroji, zatiaľ čo až 61 % na to využilo iné komunikačné kanály (Rockwell, 2000).

O niečo novšie výskumy preferencií používateľov akademických knižníc v oblasti elektronických informačných zdrojov v slovenských podmienkach sa realizovali v rokoch 2002 – 2003 v rámci výskumnej úlohy VEGA 1/9236/02 Interakcia človeka s informačným prostredím. Elektronické zdroje jednoznačne preferuje 42 % respondentov, často ich skutočne využíva 68 % respondentov. Analýzy niektorých výsledkov výskumu (Steinerová et al., 2004) naznačili, že v zásade je úroveň akceptácie porovnateľná so situáciou vo svete, aj keď do značnej miery závisí od vednej disciplíny a takisto od veku používateľov/autorov.

Analýza dát z hľadiska porovnania preferencií a reálneho využívania elektronických komunikačných kanálov ukazuje, že pripravenosť využívať informačné zdroje je o niečo vyššia ako ochota publikovať prostredníctvom elektronických sietí. Dokonca aj zhruba tretina tých respondentov, ktorí využívajú elektronické zdroje často, odmieta využívať sieťové technológie na publikovanie svojich prác. Tieto rozdiely v preferenciách môžu mať niekoľko dôvodov. Jedným z najdôležitejších je zrejme efekt zotrvačnosti a aplikácie tradičných kritérií pri posudzovaní kvality a vhodnosti elektronických publikačných kanálov v rámci širšej, najmä akademickej komunity (Šušol, 2005).


Použité zdroje:

BUCKHOLTZ, A. 2001. Returning Scientific Publishing to Scientists. In The Journal of Electronic Publishing [online]. August, 2001, Volume 7, Issue 1. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.press.umich.edu/jep/07-01/buckholtz.html>. ISSN 1080-2711.

CARLSON, S. 2002. Students and Faculty Members Turn to Online Library Materials Before Printed Ones, Study Finds. In The Chronicle of Higher Education, Daily news. [online]. 10/03/2002. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://chronicle.com/free/2002/10/2002100301t.htm>.

CASE, M. M. – ADLER, P. S. 2002. Promoting Open Access: Developing New Strategies for Managing Copyright and Intellectual Property. In ARL Bimonthly Report 220. [online]. February 2002. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.arl.org/newsltr/220/access.html>.

FILLMORE, L. 1994. Internet Publishing in a Borderless Environment: Bookworms into Butterflies. In Journal of Electronic Publishing [online]. February 1995, Volume 1. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.press.umich.edu/jep/works/fillmore.butterflies.html>. ISSN 1080-2711.

FRANKEL, M. S. et al. 2000. Defining and Certifying Electronic Publication in Science [online]. A Proposal to the International Association of STM Publishers. Originally Drafted October 1999; Revised March and June/July 2000 [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.aaas.org/spp/sfrl/projects/epub/define.shtml>.

FRIEDLANDER, A. 2002. Dimensions and Use of the Scholarly Information Environment. Introduction to a Data Set Assembled by the Digital Library Federation and Outsell, Inc. [online]. Washington : CLIR, 2002. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.clir.org/pubs/abstract/pub110abst.html>. ISBN 1-887334-94-7.

GINSPARG, P. 1996. Winners and Losers in the Global Research Village [online]. Invited contribution for Conference held at UNESCO HQ, Paris, 19-23 Feb 1996, during session Scientist’s View of Electronic Publishing and Issues Raised, Wed 21 Feb 1996. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://gateway.library.uiuc.edu/icsu/ginsparg.htm>.

HARNAD, S. 1991. Post-Gutenberg Galaxy: The Fourth Revolution in the Means of Production of Knowledge. In The Public-Access Computer Systems Review [online]. 2, no. 1 (1991) [cit. 2006-10-20]. pp. 39-53. Dostupné na internete:
<http://www.ecs.soton.ac.uk/~harnad/Papers/Harnad/harnad91.postgutenberg.html>.

HARNAD, S. 2002. The Self-archiving initiative. In Nature [online]. 2002, Web Debates. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.nature.com/nature/debates/e-access/self-archiving.htm>.

JEWELL, T. D. 2001. Selection and Presentation of Commercially Available Electronic Resources: Issues and Practices [online]. Washington, DC : Digital Library Federation, 2001. 56 s. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.clir.org/pubs/abstract/pub99abst.html>.

JOHNSON, R. K. 2002. Institutional Repositories: Partnering with Faculty to Enhance Scholarly Communication. In D-Lib Magazine [online]. 2002, vol. 8, no. 11. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.dlib.org/dlib/november02/johnson/11johnson.html>.

KIMLIČKA, Š. 1998. Spracovanie zoznamov publikačnej činnosti, ohlasov a aktivít: Metodika prípravy podkladov a zaraďovania publikácií, ohlasov a aktivít do kategórií. Bratislava : Stimul, 1998. 56 s.

KLING, R. – SPECTOR, L. – McKIM, G. 2002. Locally Controlled Scholarly Publishing Via The Internet: The Guild Model. In The Journal of Electronic Publishing [online]. August, 2002, Volume 8, Issue 1. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.press.umich.edu/jep/08-01/kling.html>. ISSN 1080-2711.

LAWAL, I. 2002. Scholarly Communication: The Use and Non-Use of E-Print Archives for the Dissemination of Scientific Information. In Issues in Science and Technology Librarianship [online]. Fall 2002. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.istl.org/02-fall/article3.html>.

LYNCH, C. 1997. Identifiers and Their Role in Networked Information Applications. In ARL : A Bimonthly Newsletter of Research Library Issues and Actions [online]. 194, October 1997. Washington, DC : Association of Research Libraries, 1997. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.arl.org/newsltr/194/identifier.html>.

NOVÁKOVÁ, M. 1983. Informačné pramene. Bratislava : SPN, 1983. 221 s.

ODLYZKO, A. M. 1997. The economics of electronic journals. In First Monday – Peer reviewed journal on the internet [online]. August 1997, Vol. 2, No. 8. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.firstmonday.dk/issues/issue2_8/odlyzko/>.

ODLYZKO, A. 2001. The Public Library of Science and the ongoing revolution in scholarly communication. In Nature [online]. 2001, Web Debates. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.nature.com/nature/debates/e-access/Articles/odlyzko.html>.

ODLYZKO, A. 2002. The rapid evolution of scholarly communication. In Learned Publishing, Jan. 2002, 15, no. 1, pp. 7-19. [cit. 2006-10-

20]. Dostupné aj na internete: <http://www.dtc.umn.edu/~odlyzko/doc/rapid.evolution.pdf>. Overview of the Issues : Scholars under Siege – The Scholarly Communication Crisis. 2000. [online]. Create Change, 2000. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.createchange.org/librarians/issues/quick.html>.

PULLINGER, D. J. 1996. Economics and organisation of primary scientific publication [online]. Joint ICSU Press/UNESCO Expert Conference on Electronic Publishing in Science, UNESCO, Paris, 19-23 February 1996 [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://users.ox.ac.uk/~icsuinfo/pullinge.htm>.

RANKOV, P. 2002. Masová komunikácia : masmédiá a informačná spoločnosť. Levice : Koloman Kertész Bagala, L.C.A. 2002. 82 s. RICHARDSON, M. 2002. Impact of free access. In Nature [online]. 2002, Web Debates. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.nature.com/nature/debates/e-access/Articles/richardson.html>.

ROCKWELL, G. – SIEMENS, L. 2000. The Credibility of Electronic Publishing : Report on Responses to the Questionnaire [online]. Malaspina University, 2000. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://web.mala.bc.ca/hssfc/Final/QuestionnaireR.htm>.

ROOSENDAAL, H. E. – GEURTS, P. A. – VAN DER VET, P. 2001. Higher education needs may determine the future of scientific e-publishing. In Nature [online]. 2001, Web Debates. [cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.nature.com/nature/debates/e-access/Articles/roosendaal.html>.

STEINEROVÁ, J. a kol. 2004. Správa o empirickom prieskume používateľov knižníc ako súčasť grantovej úlohy VEGA 1/9236/02 Interakcia človeka s informačným prostredím v informačnej spoločnosti. Jela Steinerová, Jaroslav Šušol, Soňa Makulová, Marta Matthaeidesová, Jana Verčeková, Pavol Rankov. Bratislava : Filozofická fakulta UK, KKIV, 2004. 113 s. Dostupné aj na internete: http://www.fphil.uniba.sk/~kkvi  

SUBER, P. 2002. Where Does the Free Online Scholarship Movement Stand Today? In ARL Bimonthly Report 220 [online]. February 2002.
[cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.arl.org/newsltr/220/scholar.html>.

ŠUŠOL, J. 2003. Elektronická komunikácia vo vede. Bratislava : Centrum VTI SR, 2003. 156 s. ISBN: 80-85165-88-0.

ŠUŠOL, J. 2005. Elektronické informačné zdroje – vzťah používateľských a autorských preferencií. In Ikaros [online]. 2005, roč. 9, č. 9
[cit. 2006-10-20]. Dostupné na internete: <http://www.ikaros.cz/node/2004>. URN-NBN:cz-ik2004. ISSN 1212-5075.

 

 


1 Článok bol spracovaný ako výber z monografie Elektronická komunikácia vo vede. Vznikol s podporou grantového projektu KEGA 3/3059/05 Súbor interaktívnych učebných textov pre integrovaný predmet Informačné systémy v oblasti vedy, výskumu a vzdelávania, a grantovej úlohy VEGA 1/2481/05 Využívanie informácií pri informačnom správaní vo vzdelávaní a vede.

Zdieľať:
Obsah čísla