Androvič má šesťdesiat…
Predstavujeme|
(… rokov). Doplnok v zátvorke má predísť prípadnému nedorozumeniu, keďže reč tentoraz nie je o čistom mesačnom plate riaditeľa úseku elektronizácie a integrácie Univerzitnej knižnice v Bratislave, ale o jubileu, ktoré sme si 13. októbra s oslávencom pripomenuli. Ing. Alojz Androvič, PhD., familiárne Lojzo či Alino, sa šesťdesiatky dožíva, takpovediac, v najlepších rokoch. Stretávam sa s ním už asi dvadsať rokov, spočiatku len sporadicky, to pracoval ešte v Slovenskej technickej knižnici, niekoľko rokov ho vídam každý deň, takmer sa nezmenil. Je rovnako dôsledný, náročný na seba i na iných, priamy a vytrvalý, perfektný odborník, jazykovo zdatný a koncepčne mysliaci, tvorivý riešiteľ projektov, ktoré nielen rieši, ale aj realizuje… Je „dobrý“, robota ho baví, fyzicky je na tom tiež dobre, no, šťastný človek! Málo hovorí o sebe, určite sa teší z dcér a vnúčat, a vlastne aj pri tejto príležitosti si uvedomujem, ako málo viem o jeho záľubách, za čo, pravdaže, nemôže len on sám. Už som niekde povedal, že ľudia, ako je Androvič, by nemali byť ministrami – niežeby mu to hrozilo alebo by na to nemal, ale bola by to škoda, chýbal by inde. Takíto ľudia sú ťažko nahraditeľní, keďže robia veci, ktoré urobiť buď vieš alebo nevieš, nedajú sa vyriešiť na poradách ani uzneseniami. V tomto zmysle je Androvič kľúčovou osobnosťou Univerzitky ostatných rokov: popri nasadení informačných technológií, elektronických informačných službách, digitalizácii, čiarovom kóde, turniketoch, knižničnom pase, medzinárodných vzťahoch existuje mnoho ďalších aplikácií, ktoré v knižnici inicioval, projektoval a zaviedol a na ktorých je zreteľný jeho rukopis, erudícia a rozhľad. Androvič má prehľad o zahraničných aplikáciách, viaceré z nich úspešne implementoval doma, alebo ich prispôsobil na naše podmienky. Dlhodobo sa na to teoreticky i prakticky pripravoval. Jubilant je v knihovníckej obci známa osobnosť, takže ho netreba osobitne predstavovať. Kompletný životopis ponecháme na spracovateľa jeho osobného encyklopedického hesla a spomeniem len niektoré, pravdepodobne rozhodujúce fázy jeho profesijného pôsobenia. Narodil sa v Piešťanoch a po absolvovaní gymnaziálneho štúdia získal r. 1970 vysokoškolské vzdelanie na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v odbore kybernetika. Po 15 rokoch výskumnej, technickej a pedagogickej praxe začal r. 1985 pracovať v sektore knižníc v Slovenskej technickej knižnici. O rok nato obhájil dizertáciu a získal titul PhD. To bolo v období postupného nasadzovania výpočtovej techniky v knižniciach, ktorá sa stala hlavnou náplňou jeho odborného pôsobenia. Na začiatku 90. rokov sa pre Androviča doslova otvorili hranice, nadväzoval kontakty so zahraničnými, najmä nemeckými knižnicami, a zavádzal ich produkty a skúsenosti doma. Projekt elektronickej ILL JASON je toho dobrým príkladom. Účasť na medzinárodných konferenciách, projektoch a programoch využil veľmi dobre nielen pre svoj odborný rast a pracovisko, ale aj na podporu implementácie progresívnych riešení v celom sektore slovenských knižníc. Zoznam programov, projektov či zastúpení doma, v zahraničných a medzinárodných inštitúciách, na ktorých v rôznych pozíciách participoval (a podieľa sa na nich dodnes), by bol dlhý: CASLIN, ELAG, UNESCO, EU projekty (PubliCa, LibEcon, Copernicus…), SSK – to sú na ilustráciu len niektoré. Zahraničné pobyty, od USA cez mnohé európske krajiny a prednášky (Berlín, Paríž, Lisabon, Kolín n/R. a i.), využil nielen na prezentáciu svojej materskej inštitúcie, ale celého slovenského knihovníctva. Za Androvičom sú konkrétne a plne funkčné výsledky – často mám pocit, že toto kritérium nie je u nás vždy rozhodujúce a väčšiu uznanie a podporu majú marketingovo prezentované, avšak funkčne nedotiahnuté projekty. Ľudia ako Androvič nie sú vždy pohodlní, sú nároční a často kritickí, nesporne sú však efektívni! To, pravdaže neznamená, že aj tento človek nemá svoje chyby a nedostatky, určite ich má, veď je to tiež len človek. Ale prečo by sa práve na tomto mieste, pri tejto príležitosti a práve nami mali spomínať? Nechajme to iných, možno sa takí nájdu. Príchod Androviča do Univerzitnej knižnice v Bratislave r. 1996 bol pre túto inštitúciu a jeho samého dobrým počinom. Tu dostal priestor na realizáciu, azda to nepreženiem, že mal možnosť realizovať väčšinu toho, čo si zaumienil. Dodávam, že predovšetkým ku prospechu Univerzitky, čo je azda vidieť. Ak môžem byť na trochu osobný: vždy som vedel, že sa treba obklopiť schopnými ľuďmi a vytvoriť im podmienky, aby urobili, čo treba a čo vedia, a takých nie je veľa. Androvič však takým človekom je, má schopnosti odborníka a vlastnosti lídra a manažéra, robí správne veci a robí ich správne. Aj v tejto chvíli oceňujem, že odlišné či sporné situácie, a také sa v živote občas vyskytnú, sa vždy vyriešili korektne. Nuž, existuje len jediný spôsob, ako sa dožiť vysokého veku, a to je zostarnúť. Šesťdesiatka však nie je taký matuzalemský vek, a v prípade nášho jubilanta zďaleka nie, žeby išlo o starca. Registrujem jeho veľké plány, chuť do roboty, ktorú môže tak dobre robiť len človek, ktorému je práca nielen povolaním, ale aj koníčkom. Nech mu dobrá fyzička vydrží aj v desiatom decéniu inštitúcie, v ktorej pôsobí. Veď niektoré z projektov, ktorí rozbieha, siahajú takmer k tomuto časovému horizontu. Teší ma, že sa okolo neho „tmolí“ mládež, ktorú nasmeruje k tomu, čo už naša generácia asi nestihne. Lojzo, drž sa, nech sa Ti darí! Tibor Trgiňa
|
