WEB 2.0 – Knižnica 2.0?

Hlavné články / Main Articles

Čo predstavuje web 2.0 – revolúciu alebo ďalšiu bublinu? Kedy a ako prišiel, ako ho definujeme? Čo vieme o webe 2.0 a aké sú skutočné jeho vlastnosti? Aké zmeny prináša knižniciam, aké sú jeho možnosti a nástrahy? Aké sú najpopulárnejšie aplikácie a typické príklady zavádzania služieb web 2.0 do knižnice a ďalšie aplikácie v praxi?

Pred desiatimi rokmi, keď som začal študovať knižničnú a informačnú vedu, všetci v našom odbore hovorili o Internete (áno, vtedy ešte s veľkým „i“), ako keby to bol práve internet, na ktorý knižnice čakali, alebo ako keby sa tu on objavil len kvôli knižniciam. Ale to bolo prirodzené, bolo to obdobie tzv. internetovej prestalgie (opak nostalgie) a len málokto si reálne uvedomoval, na čo, a najmä pre koho tu tá sieť je. Účel internetu sa v druhej polovici 90. rokov presúval z akademickej siete (pochopiteľne v USA, nie v našich končinách) cez nástroj pre firmy a podnikateľov (naopak veľmi rozšírená predstava v počiatočnom kapitalizme) alebo hračku „počítačových maniakov“ až na všeobecnú akceptáciu, ktorá bola základom rozšírenia do domácnosti a vreckových terminálov (najmä mobilných telefónov). Práve toto rozšírenie bolo zasa základným predpokladom toho, aby mohlo vzniknúť niečo ako web 2.0.

V súčasnosti sme už definitívne v tom čase, o ktorom sa snívalo počas tzv. prestalgie, takže môžeme hodnotiť. Začiatok „prítomnosti“ siete v našich životoch je možné datovať od prasknutia dotcomovej bubliny na jeseň roku 2001. Takéto hodnotenie je o to dôležitejšie, o čo viac sa tu a teraz podobá tomu a tam vo vzťahu k webu 2.0. Koľko z predstáv o všeobecnej dostupnosti vzdelanosti, kultúry a vedy sa naplnilo? Ako sa zdemokratizoval pomer autorov/pôvodcov obsahu a jeho recipientov v masmédiách vďaka novému médiu, ktoré umožňuje publikovať „každému“? Kde ostala dúhovo farebná pluralita? Stačí konštatovať holé fakty, aby sme mohli povedať, že štruktúry bežné v „old economy“, ako sú kamenné vydavateľstvá, nadnárodné koncerny a komerčné záujmy, sa preniesli do digitálneho prostredia. Skrátene povedané, 90 % používateľov internetu čerpá informácie z piatich najnavštevovanejších sídiel. Pri vyhľadávaní je tento pomer ešte desivejší a moc takmer monopolného servera tak rastie aj v ďalších oblastiach. Obsah, ktorý sa najčastejšie šíri optickými káblami či inými prenosovými technológiami internetu, by sa v typizácii tlače najpravdepodobnejšie dal charakterizovať ako bulvár. Čo z toho vyplýva? Pre nás dva podstatné závery.

Prvý je značne nelichotivý. Knižnice na internete zlyhali, neurobili žiadnu „dieru do sveta“, ku ktorej sa schyľovalo v čase tzv. prestalgie. Ony sa nestali ničím podstatným, novým alebo žiadaným v digitálnom prostredí, to len internet sa stal nástrojom zjednodušujúcim, zrýchľujúcim a niekedy zefektívňujúcim dovtedajšiu prácu z vnútorného a služby z vonkajšieho pohľadu. Ak sa niekde nejaké inovatívne služby objavili, boli to skôr výnimky. Najvážnejším zlyhaním je okrem pomalej adaptácie aj absolútna absencia endemitov, teda takých elementov, ktoré môžu jestvovať len v týchto podmienkach, na tejto sieti. Zasielanie elektronických dokumentov, e-mailov, je síce pre mnohých, a to dokonca i pre nečitateľov, atraktívna služba, no nevyužíva internet inak ako na prenos. Keby ho nebolo, dokumenty by boli používateľovi doručené iným kanálom (pripúšťam, že menej rýchlym a/alebo pohodlným).

Druhý záver môže na prvé počutie znieť rovnako negativisticky, no ak ho prijmeme ako dôležitý aspekt nášho ďalšieho uvažovania, môže nám pomôcť zamedziť opakovaniu predošlej situácie. Znie: zabudnime na technooptimizmus dvadsiateho storočia! V 60. rokoch odborníci verili, že v roku 2010 technika kompletne ovládne naše životy. Nestalo sa tak. Podobným mýtom však veríme aj dnes. Ako by vyzeral svet na začiatku 21. storočia, keby sa splnilo to, čo nám odborníci predpovedali v 50. a 60. rokoch? Namiesto áut by sme používali osobné lietadlá, ktoré by na pohyb využívali zemskú rotáciu. Naše šaty by mali funkciu samočistenia a boli by vyrobené z materiálu, ktorý by sa dal recyklovať a donekonečna mohol slúžiť na výrobu nového oblečenia. Pracovali by sme už iba z domu a väčšinu manuálnych prác by za nás robili roboty.

Väčšia časť technologických predpovedí spred niekoľkých desaťročí v súčasnosti vyvoláva úsmev na tvári. Vlády štátov, analytici a technologickí giganti však naďalej produkujú rovnako nezmyselné technologické veštby, ktoré sa majú splniť už onedlho. Jedným z moderných mýtov, ktoré priniesol príchod počítačov, je, že už onedlho prestaneme tlačiť akékoľvek dokumenty na papier a vystačíme s ich digitálnou verziou na obrazovke počítača. Príchod počítačov pritom pre papier znamenal presný opak, ako odborníci predpovedali – len e-mail napríklad spôsobil zvýšenie použitia papiera v kanceláriách o štyridsať percent [7], predaj tlačiarní každoročne rastie na nové maximum. Počítačové firmy napriek tomu ponúkajú súpravy zariadení, ktoré majú kanceláriám pomôcť zbaviť sa papiera, ignorujúc fakt, že udržiavanie digitálnej dokumentácie je drahšie a dokumenty zobrazené na monitore sa zle čítajú.

Prečo sme teda náchylní za každým rohom čakať technologickú revolúciu, ktorá kompletne zmení knižnice? Richard Barbrook, autor knihy Imaginary Futures: From Thinking Machine to Global Village, z Westminsterskej univerzity v Londýne, sa dlhodobo venuje štúdiu nezmyslov, do ktorých nás tlačia informačné technológie. Myslí si, že za našou snahou prinášať nereálne vízie stojí snaha presvedčiť ľudí, že technológie, ktoré sa nám predstavujú dnes, znamenajú viac, než je ich skutočná hodnota – raz by totiž mohli prerásť do niečoho, čo zmení svet. „Veríme, že súčasná neokrôchaná kozmická loď sa v budúcnosti zmení na luxusnú medziplanetárnu linku, štiepenie jadra atómu spôsobí, že onedlho budeme mať dostatok energie, potravy a vody pre každého a že vynález počítača automaticky znamená, že raz skonštruujeme bytosť s umelou inteligenciou,“ hovorí spomínaný autor. „Stále veríme teórii, že niekto zostrojí zariadenie, zariadeniu narastú nohy a ono sa rozbehne do sveta, aby ho zmenilo.“ Zárodky dnešného technooptimizmu podľa neho vznikli v čase studenej vojny, keď sa konali preteky v technologických inováciách. Na túto hru pristúpili aj veľké spoločnosti, ktoré sa snažia odpútať pozornosť od toho, čo naše technológie nedokážu, na to, čo by raz dokázať mohli, a tým zvýšiť predajnosť, investovať menej a zarobiť viac. Predpovede z dnešných dní sú pritom podľa Barbrooka stále rovnaké: „V 80. rokoch sme napríklad mali ilúziu veľkého Silicon Valley, v 90. rokoch éru tzv. dotcomu a teraz máme zase bublinu web 2.0“ [3].

Ak teda nechceme sadnúť na lep ďalšej slepej uličke vo vývoji, mali by sme si hneď na začiatku uvedomiť, čo web 2.0 je. Poučený z predchádzajúcich riadkov tu nebudem enumerovať všetko, čím by web 2.0 mal alebo chcel raz byť, ale pokúsim sa opísať to, čím v súčasnosti je a čo sa v najbližšej budúcnosti na ňom nezmení. A to sa dá povedať veľmi jednoducho a jednoznačne. Je to „len“ priblíženie, ďalší krok k tomu vysnívanému webu spred desiatich – pätnástich rokov. Za všetko postačí uviesť rok starý citát z populárneho (a teda neodborného) slovenského portálu o IT Živé.sk: „Ľudia sa vďaka jednoduchým aplikáciám umiestneným na internete doslova sťahujú do virtuálneho sveta. Vďaka týmto stránkam už nie je problémom využívanie messengerov, písanie textových dokumentov, upravovanie fotografií a mnoho ďalšieho bez akejkoľvek inštalácie aplikácií priamo do našich počítačov“ [2]. K týmto skôr technicistickým charakteristikám pripojme ešte vzletnejšie označenie z pseudoencyklopédie Wikipédia – „komunity a služby, ktorých cieľom je napomáhať vznik kreativity, spoluprácu a výmenu informácií medzi používateľmi“ [5]. Neznie to povedomo? Veru áno, sú to tie isté vízie ako pred mnohými rokmi. Vysvetlenie, prečo opakujeme tie isté vízie aj napriek tomu, že už sa raz ukázali ako nepravdivé, poskytuje znova Dr. Richard Barbrook: „Vytvoríme veštbu, ak sa nenaplní, jednoducho na ňu zabudneme a vytvoríme si ju znova“ [3].

Toto stanovisko zastáva i jeden z „vynálezcov“ internetu   Tim Berners-Lee, ktorý doslova povedal: „Väčšina toho, čo sa dnes označuje ako web 2.0, jestvovalo od počiatku webu“ [11]. Neprepadajme však skepse, panike alebo naopak nečinnosti. Fakt, že populárna kultúra stvorila termín, ktorý historicky ani obsahovo veľmi neobstojí, nie je dôvodom, aby sa knižnice nesnažili adaptovať súčasný stav a očakávania, prispôsobiť sa pokroku (i keď pomalému). Je to dôvod na zdravý skepticizmus ako základ strategického myslenia. Web 2.0 síce možno nepredstavuje to, čo deklaruje, to však zďaleka neznamená, že nepredstavuje vôbec nič. Predstavuje, a dokonca niečo veľmi dôležité. Zmenu pohľadu na internet medzi širokými masami jeho používateľov, ktorá sa len zvyšuje so znižujúcim sa vekom. Na ilustráciu vyberám názor jedného blogera: „Na webe sa cítim viac vážený, je o mňa lepšie postarané. Na firemnej stránke už nie som odbitý zoznamom výrobkov a e-mailovou adresou na administrátora webu v pätičke stránky. Moderná webová stránka sa zaujíma o to, čo chcem, čo hľadám, a snaží sa uspokojiť moje záujmy. Denne čítam spravodajstvo. Na modernom webe ho môžem zdieľať s ostatnými. Inteligentný systém, ktorý pracuje pod kapotou, mi ukáže tie najzaujímavejšie články. Rozdiel je v tom, že výber nerobia autori článkov, ale čitatelia, ľudia ako ja. Mám k nim bližšie a ich vkusu dôverujem viac“ [6]. Práve ste čítali názor jednotlivca, no je natoľko rozšírený, že je úplne jedno, kto, presnejšie povedané, ktorý bloger súčasnosti to bol. Blog ako jeden z ďalších deklarovaných fenoménov webu 2.0 síce poskytuje technicky jednoduché a pohodlné nástroje na umožnenie publikovania takmer komukoľvek (tí, ktorí toho boli schopní za použitia zložitejších softvérových nástrojov, mohli takto publikovať už od vzniku WWW, teda prísne vzaté – je to ďalší historický nezmysel), no hlasy týchto digitálnych robotníkov znejú unisono – teda je oprávnené tvrdiť, že počet rôznych názorov alebo zvyšovanie kreativity sa geometrickým nárastom aktívnych používateľov siete/tvorcov obsahu za posledných päť rokov zvýšil len aritmeticky. V tomto prípade to bol „Jaro“ a jeho dielko sa nazýva „Profiblog“. Ak by sme Jarove tvrdenia chceli premeniť (trocha cynicky priznávam) na holé fakty, museli by sme povedať, že web 2.0 je funkčná a použiteľná verzia toho, čo pred pár rokmi síce bolo, no prakticky nefungovalo pre bežného používateľa. Bežnosť v tomto prípade spočíva v jeho schopnosti a znalosti práce s potrebným softvérovým vybavením a súčasne v jeho materiálnych možnostiach prístupu k potrebnému hardvérovému vybaveniu – počítačovému aj telekomunikačnému.

Dajme však slovo i „vynálezcovi“ webu 2.0 Timovi O’Reillymu, majiteľovi a šéfovi známeho vydavateľstva počítačovej literatúry. Práve on a jeho spolupracovníci boli tí, ktorí doslova vymysleli toto slovné spojenie, aby nazvali jednu zo svojich komerčných konferencií v roku 2004. Názov sa zrodil ako snaha vyjadriť nové trendy na sieti, nájsť spoločného menovateľa medzi vznikajúcimi službami, priniesť povzbudenie do atmosféry po prasknutí dotcomovej bubliny. Web 2.0 v roku 2005 definoval dvojako – rozdielnosťou, pokrokom oproti webu 1.0 [1]:

weisen.jpg (53199 bytes)

Novátorstvo ako druhý spôsob definovania webu 2.0 rozdelil do nasledujúcich kategórií:

  • web ako platforma,
  • spájanie kolektívnych vedomostí,
  • dáta sú ďalším „Intel Inside“ logom,
  • koniec životných cyklov programov,
  • zľahčené programovacie modely,
  • širšie uplatnenie programového vybavenia ako jediného zariadenia,
  • „bohaté“ používateľské zážitky.

Teraz sa pokúsime pozrieť na výhody i nevýhody web 2.0. Na začiatok, verní zdravému skepticizmu, nevýhody. Najefektívnejšie sa budú ilustrovať na príklade Wikipédie, ktorá je aplikáciou, technológiou i fenoménom sama osebe. Rovnako ako najpoužívanejší vyhľadávač, aj ona je pre široké masy na internete takým monopolom, o akom môžu juhoamerickí narkobaróni len snívať. Najbizarnejšie pritom je ich spojenie. Ak sme už povedali, že 90 % účastníkov internetu využíva Google alebo Yahoo [12], tak nás ešte stále môže zaskočiť zistenie, že vo väčšine prípadov, ak hľadáme „nekomerčné“ informácie, na prvých troch (a teda najrelevantnejších a najnavštevovanejších) miestach spomedzi výsledkov sa v 90 % prípadov objaví práve Wikipédia. Teda je oprávnená obava, že viac než tri štvrtiny „nekomerčných“ informácií na súčasnom webe poskytuje jeden jediný zdroj. Stala sa dokonca pomenovaním, nahradila pojmy ako encyklopédia alebo databáza (podobne ako sa v 80. rokoch nehovorilo kopírovať, ale „xeroxovať“ – podľa prvého a dominantného výrobcu týchto zariadení). Znepokojivý v tomto prípade je fakt, že Wikipédia nie je prvá encyklopédia.

Fanúšikovia Wikipédie vedia zhrnúť jej klady heslom „funguje to, tak je to dobré“. Argumentujú, že výskum amerického vedeckého časopisu [13] dokázal, že Wiki neobsahuje o nič viac chýb ako chýrna Britannica. Ide však skutočne o chyby? Je možné vulgarizovať hodnotenie kvality, prospešnosti a vplyvu tohto populárneho fenoménu len na faktografické odchýlky? Predstavitelia pozitivistických vied nás už stáročia presviedčajú, že hodnotiť sa dá a má len to, čo je možné merať alebo vážiť. Angloamerická kultúra má zasa tendenciu obmedzovať legitímnosť na legálnosť. A práve tieto dva vplyvy vo Wikipédii vytvárajú jeden veľký problém. Na jednej strane tu máme biele, nepoškvrnené a nevinne sa tváriace biele stránky pod veľkými slovami „slobodná a otvorená“ a na strane druhej do seba uzavretého, prekomplikovaného, skostnateného molocha. Problémom Wikipédie vonkoncom nie je zopár číselných nepresností. Jej kvalitatívnou slabinou totiž vôbec nie je to, čo hovorí, ale, podobne ako to je pri masmédiách, to, čo nehovorí. Vďaka svojmu monopolnému postaveniu vyvoláva vo veľkom množstve (a je oprávnené sa obávať, že v rastúcej väčšine) používateľov internetu dojem univerzálnej studnice múdrosti. Rozšírené sú postoje: „Ak to nie je vo Wikipédii, tak to neexistuje!“ Málo známou skutočnosťou o fungovaní tejto elektronickej databázy textov však je, že síce ich umožňuje komukoľvek obohacovať a meniť, no jej správcovia takéto zásahy so železnou pravidelnosťou sledujú, a najmä vymazávajú, technicky nie je nič jednoduchšie a rýchlejšie ako články vrátiť hromadne do pôvodného stavu. V mnohých aspektoch fungovania pripomína skôr oligarchiu ako pupok ľudového, globálneho liberalizmu. Siahodlhé návody, pravidlá a zvonka nepochopiteľné a nelogické súvislosti totiž bežnému používateľovi siete vlastne znemožňujú presadiť svoj názor pri strete s niekým vo vnútri zemegule z puzzle. Neopominuteľnou, a podľa môjho názoru najväčšou slabinou najpopulárnejšej elektronickej encyklopédie je selekcia a z toho vyplývajúca exkluzivita, elitárstvo a často až polopravdivosť hesiel. Diskrepancia medzi pravdou a „wikikonsenzom“ vzniká najčastejšie aplikáciou už spomínaných, komplikovane prepojených zásad, ktoré zaspali dobu v situáciách, o ktorých nikto nepredpokladal, že niekedy vzniknú, a v rukách ľudí, ktorí nikdy neboli vystavení vplyvu vhodných vedomostí. Ak by sme napríklad chceli zaradiť do „slovenskej“ Wikipédie nejakého súčasného sochára, narazíme na problém, že podmienkou jeho akceptácie ako „hodného vlastného wikičlánku“ je štátna/verejná objednávka na jeho diela, čo znamená, že okrem normalizačných národných a zaslúžilých „umelcov“ je podľa univerzálnej studnice vedenia táto krajina bez sochárov [4]. Takto by sa dalo pokračovať dlho, no nejde o jednotlivosti, znova ide o celok, o systém, v ktorom je chyba. Značnou časťou tohto chybného systému je aj jeho tzv. lokalizácia. Ak som o pár viet skôr slovenskú odnož Wikipédie zaodel do úvodzoviek, malo to vyjadriť mieru skutočnej slovenskosti tejto databázy. Znova nejde o jednotlivé slová, tie sú predsa v jazyku, ktorý skratka SK v adrese reprezentuje. Rozpor je v aplikácii stále rovnakého angloamerického modelu encyklopédie. Problémy začínajú už pri vede, kde napríklad mnohé odbory v USA a Veľkej Británii nie sú vedou (science), ale len humanities.

Riziká plynúce z adaptovania zásad (lebo o niečom inom sa skutočne nedá hovoriť), ktoré sa spoločne označujú ako web 2.0 v knižnici, sú teda ohromné. Knižnica ako inštitúcia môže zareagovať na zmenené očakávania svojich čitateľov a používateľov, a najmä tých potenciálnych a dorastajúcich, hľadaním a vyberaním vhodných metód a aplikácií, no ak to prebehne bez strategického myslenia a s nedostatočnou prípravou, pravdepodobne stratí veľa a zamení to len za módne nezmysly. Na druhej strane, ak nebude schopná reflektovať tieto zmeny v rozumnom čase alebo ich jednoducho odignoruje, tak vo svete, ktorému už bude dominovať generácia považujúca „výdobytky webu 2.0“ za samozrejmé, presnejšie povedané za jediné možné vzhľadom na všeobecný tlak, bude jednoducho zabudnutá. Podobne ako pri zvládaní globálnej zmeny klímy a celkovej ochrane životného prostredia nejde tak veľmi o lásku k prírode, aj keď ekologickí aktivisti nepochybne boli jej veľkými milovníkmi, ale o prežitie. Ak to nezvládneme, ľudský druh proste vyhynie.

Základná zmena, ktorú je nutné reflektovať vzhľadom na budúce generácie, je prenos subjektívneho ja z reality do webového prostredia. Ak ešte pred tromi desiatkami rokov patrilo k reprezentácii jednotlivca (jeho vkusu, vzdelania, pôvodu, statusu) zbierka LP platní, tak na konci 90. rokov to bolo množstvo MP3 súborov na hardisku jeho počítača. V súčasnosti je to napr. jeho „profil“ na sociálnom portáli Last.fm. Tento profil obsahuje všetku obľúbenú hudbu (umožňuje toho omnoho viac, no k tomu sa ešte dostaneme). Analógie založené na knihách, filmoch, móde či iných prezentáciách jednotlivého „ja“ v spoločnosti je možné ľahko nájsť. Ak na začiatku tohto vývoja (teda asi pred 15 – 20 rokmi) jestvoval „len“ avatar, malý obrázok, ktorý spolu s prezývkou „nickom“ tvoril zárodok virtuálnej identity, dnes ju tvorí ohromujúce množstvo multimediálnych dát (hovoriť o informáciách je mnohokrát mylné) a ich vzájomných súvislostí, pričom paleta týchto „sieťových realít“ siaha od populárneho Second Life, ktorý slúži najmä na zábavu a komerciu, až po profesionálne sociálne siete, ako napríklad Linked In spájajúci odborníkov s kolegami. Virtuálna identita, profil sa takisto vymedzuje podobne ako v „objektívnej“ realite do značnej miery vzťahom voči ostatným jednotlivcom, preto neprekvapí fakt, že najcennejšie sú profily, ktoré pozná najväčšie množstvo iných. Známou sa stala situácia, keď jeden z najodoberanejších (v rámci technológie/služby RSS) používateľov social news portálu Digg predával svoj profil a jeho cena sa vyšplhala do dovtedy nepredstaviteľných výšin. Hodnota spočívajúca vo fakte, že každá informácia, ktorú použitím tohto profilu zverejníme, sa okamžite ocitne v záujme množstva ľudí, čo už priamo vyvoláva analógiu s tzv. celebritami z bulvárnej tlače. Posun od kamenného vydavateľstva alebo redakcie v old economy ako gatekeepera je teda dokonaný. Situácia bez gatekeeperov sa nedostavila, alebo ak, bola len prechodným stavom.

Ak teda konštatujeme, že staré štruktúry ostali, len sa preniesli do nových podmienok (oprávnená a pozoruhodná otázka na tomto mieste by bola, či je to tak preto, lebo je to stav pre ľudskú spoločnosť prirodzený, je však mimo záujmu tohto textu), mali by sme sa zamyslieť, ako podrobiť tejto „reinkarnácii“ knižnicu. Bez nároku na úplnosť si dovolím predložiť dve vlastnosti webu 2.0, ktoré sú aplikovateľné bez zvýšenia skôr spomínaných rizík. Tou prvou je mobilita a na jej vysvetlenie použijem znova nášho obľúbeného blogera Jara:„Inštalujem oveľa menej ako predtým. Množstvo užitočných aplikácií, ktoré používam na prácu alebo na zábavu, mám dnes na webe. Stačí mi zájsť do najbližšej internetovej kaviarne a mnoho vecí, ktoré by som ináč nechal doma na pevnom disku, mám dispozícii. Cestujem veľa, a preto je mobilita webu 2.0 pre mňa veľmi dôležitá“ [6].

Logickou úvahou sa teda dostávame k názoru, že ak bola „knižnica 1.0“ na WWW, jej online katalóg (OPAC) s možnosťou vyhľadávania a objednania dokumentu, tak „knižnicou 2.0“ by boli samotné dokumenty na webe spolu s reprezentáciou prostredia knižnice. Prenesenie pôsobenia knižnice na web je teda tou skutočnou zmenou. Pri manipulovaní pojmom „prenesenie“ však nesmieme v žiadnej chvíli zabudnúť na jeho dvojzložkovosť. Neprenášame teda „len“ samotné požičiavanie dokumentov, ale i celé rozhranie a sociálne prostredie s jeho súvislosťami, možnosťami a dôsledkami.

Skôr než sa budeme venovať obom zložkám prenosu, skúsme sa s odstupom pozrieť na najjednoduchšie možné aplikácie webu 2.0 v knižnici. Ide o mobilitu a folksonómiu. Mobilitou chápeme do značnej miery to, o čom písal bloger Jaro. Presuňme všetko, čo sa dá, priamo na web, integrujme to do rozhrania súčasnej webovej stránky, alebo ak to nie je možné, je najvyšší čas to zmeniť. Používateľ zvyknutý na aplikácie web 2.0 bude očakávať, že na jednom mieste, na jeden pohľad (podľa možnosti prvý) a vo forme a jazyku jemu pochopiteľnom nájde všetko, čo sa ho týka. Je oprávnené sa domnievať, že v tomto prípade by to boli všetky minulé, súčasné i budúce výpožičky, finančné transakcie, správy a aktuality – toľko na úplný začiatok. Kvalitatívny rozdiel je teda okrem iného v tom, že novinky nebude hľadať v časti novinky oddelenej od svojho profilu, ale v niektorej ľahko viditeľnej časti tohto „vlastného“ priestoru.

Folksonómia je jeden z pojmov, ktoré sa asociujú s webom 2.0. Veľmi zjednodušene povedané, je to presun rozhodovania o usporiadaní informácií z rúk expertov širokým masám. V praxi sa obvykle realizuje tzv. tagovaním (od anglického slova tag = prívesok, značka), teda vlastne priraďovaním kľúčových slov k určitým entitám (od článkov cez videá až po domáce spotrebiče v obchodoch). Typickou aplikáciou je predmetový katalóg, ktorého predmety i delenie je však dynamické a mení sa na základe viac či menej demokratického „hlasovania“ jeho používateľov. Na tomto mieste asi nie je nutné obšírne vysvetľovať, aký chaos z toho vzniká v každej oblasti (okrem populárnej kultúry), keďže počet rôznych tagov sa obvykle rovná počtu používateľov. Môže sa zdať nanajvýš paradoxné a kontraproduktívne zavádzať práve toto do knižnice, keď už dnes počúvame hlasy o návrate k „starému systému“ a knihovníkoch ako jeho hlavných nositeľoch [10]. Faktom však ostáva, že v určitých prípadoch sa tento princíp známy aj pod názvami collaborative tagging, social classification, social indexing alebo social tagging osvedčil. Tak prečo nedať používateľom možnosť spolupodieľať sa na tvorbe katalógu? Presnejšie povedané – na jeho webovej dynamickej forme. Zisk by mohol byť na oboch stranách a možnosť použiť tradičnú verziu sa tým nijako neobmedzuje.

Prvá zložka, teda prenesenie fondu na web, sa na prvý pohľad môže zdať revolučnou alebo neuskutočniteľnou úlohou, ale v porovnaní s druhou je aspoň ľahko vysvetliteľná. Na začiatku si však treba uvedomiť, že predobrazom nám nemôžu byť doterajšie elektronické služby ako E-books on Demand (služby elektronického doručovania dokumentov), lebo nejde o evolučné pokračovanie toho, čo bolo. Prijatím paradigmy webu 2.0 sme totiž prijali, že obsah dokumentov je k dispozícií v reálnom čase. Realizácia požiadavky tradičným spôsobom nie je prípustná. Konkurenciou (a inšpiráciou zároveň) je elektronické kníhkupectvo Amazon.com alebo server books.google.com. V tejto chvíli všetkých asi napadajú právne a iné prekážky znemožňujúce takéto počínanie, treba si však uvedomiť, že web 2.0 nefunguje v izolácii a spôsobuje zmenu aj v iných oblastiach vrátane autorského práva. Takýto vývoj v právnej oblasti sa dá sledovať i na zmene vnímania súkromia a ľudských práv. Americký senátor Donald Kerr dokonca použil argument o zmene myslenia mladej generácie podmienenej webom 2.0 pri presadzovaní zákona umožňujúceho zásahy do súkromia pod rúškom boja proti terorizmu. Argumentoval, že ak prichádzajúce generácie zverejňujú dobrovoľne citlivé osobné dáta na sociálnych portáloch ako Facebook, zmenil sa celý koncept právneho ukotvenia súkromia a jeho ochrany, a preto je možné posunúť jeho hranice na miesta, ktoré boli ešte pred pár rokmi nemysliteľné. Tvrdí: „Ľudia o dve generácie mladší ako my majú veľmi odlišnú predstavu o tom, čo je nevyhnutné súkromie, čo zo svojich životov a záležitostí si želajú chrániť, ochrana anonymity nie je súbojom, v ktorom možno zvíťaziť. Každý, kto naťukal svoje meno do Googlu, to chápe” [8]. Neostávajme preto pozadu a nedovoľme prevážiť v rámci tohto smerovania negatívam nad pozitívami. Vývoj nových modelov autorskoprávnej ochrany ako Creative Commons nám v tom idú v ústrety [9].

Prenos rozhrania a prostredia knižnice na WWW je, ako som už spomínal, komplikovanejšia úloha a to najmä preto, že sa skladá z veľkého množstva čiastkových problémov. Prvou prekážkou je zjednodušovanie tohto procesu na triviálnosti, zamieňanie si predstáv z obdobia 1.0 za 2.0. Typickým príkladom môže byť predstava, že statická webová stránka, ktorej jediné zmeny vykonáva osoba za to zodpovedná, je skutočnou reprezentáciou inštitúcie na sieti. Prvou otázkou, ktorú si treba zodpovedať, teda je: „Čo chceme prenášať? Čím je naša knižnica okrem požičovne dokumentov?“ Možností je mnoho. S prihliadnutím na účel tohto článku sa pokúsim sústrediť na dve významné: sociálne prostredie interakcie jednotlivcov a intelektuálne podnetné rozhranie. Možnú reprezentáciu oboch vo virtuálnom prostredí sa pokúsim vysvetliť na príklade sociálneho hudobného potrálu Last.fm, ktorý nepochybne patrí k najznámejším, najtypickejším i najúspešnejším fenoménom webu 2.0. Základom tohto rozhrania je ako obvykle profil, teda virtuálne „ja“ založené na nicku (prezývke) a avatare (vizualizácii nicku). Tvorba tohto virtuálneho „ja“ však nespočíva vo vyplňovaní rozsiahlych formulárov a absolvovaní testov (osobnosti, farieb, reakcií atď.), ako to bývalo v čase webu 1.0, ale je generované automaticky. Virtuálne „ja“ je totiž hudobný vkus jednotlivca tak, ako sa javí na základe hudby, ktorú počúva. Výmenný obchod súkromnie za výhody a pohodlie spočíva v tejto aplikácií v sprístupnení dát o počúvaní hudby na počítači či v prenosnom prístroji. Používateľ služby Last.fm teda nemusí robiť nič iné ako predtým okrem naištalovania si „špióna“ sledujúceho jeho muzikálne zážitky, ktorý po určitom čase vypočíta (formula je, pochopiteľne, tajná a pravdepodobne považovaná za firemné know-how a bohatstvo) „kompatibilitu“ s ďalšími používateľmi, teda umožní vznik novým sociálnym interakciám. Myšlienka podporujúca vznikajúce vzťahy je predpokladom vzájomnej náklonnosti ľudí s podobným vkusom. Služba však navyše ponúka a navrhuje ďalšiu hudbu, ktorú jednotlivec, teda jeho virtuálne „ja“ ešte nepočúva/nepozná na základe ďalšej formuly založenej na extrapolácií preferencií vyššie spomínaných nových „priateľov“. Softvérový systém umožňuje počúvanie obľúbenej aj odporúčanej hudby, sledovanie videoklipov a informácie o interpretoch. Celé prostredie je založené na kolaborácii, teda do „centrálneho mozgu“ o hudbe môže prispievať ktorýkoľvek používateľ. V reálnom čase môže so svojimi priateľmi aj komunikovať a automaticky vidí hudbu, ktorú počúvajú, ich osobné hitparády a štatistiky, a naopak. Celý systém je mimoriadne komerčne atraktívny ako pre jednotlivých interpretov, začínajúcim dokonca mnohokrát umožňuje preraziť, tak aj pre vydavateľstvá sprístupňujúce časti a niekedy i celé skladby. Nadväznosť na objektívnu realitu však nie je jednosmerná. Podstatná časť systému zhromažďuje informácie o koncertoch a iných podujatiach, ktoré následne navrhuje navštíviť a osobne (irl = in real life) sa stretnúť so svojimi dovtedy virtuálnymi priateľmi. Používateľ má k dispozícii prehľad, ktorí ďalší sa tej či onej udalosti zúčastnia.

Čo z toho teda vyplýva? Máme zverejňovať výpožičky všetkých používateľov na internetovej stránke knižnice? Robiť vec, ktorá bola donedávna považovaná za problematickú i na žiadosť polície, ako sa to stalo v kauze Unabombera? Obchod bude znieť: súkromie za nanajvýš pohodlné odporúčanie literatúry, súkromie za sociálny konktakt s ľudmi s podobnými záujmami v čoraz väčšej izolácii digitálneho veku. Čo bude spätnou nadväznosťou na objektívnu realitu, kultúrne podujatia, je to dosť? Dovolíme používateľom knižničnej webovej stránky, aby svojimi tagmi v zmysle folksonómie webu 2.0 dynamicky menili to, ako verejnosť vidí katalóg, a určovali, ktoré dokumenty sú najlepšie alebo najužitočnejšie? Stojí to za zamyslenie.

Zoznam bibliografických odkazov:

  1. O’REILLY, Tim. What Is Web 2.0, Design Patterns and Business Models [online]. [cit. 15.1. 2008].
    Dostupné na internete: <http://www.oreillynet.com/pub/a/oreilly/tim/news/2005/09/30/what-is-web-20.html>.
  2. SALGARI, Pavol. Zorientujte sa vo svete Web 2.0 [online]. [cit. 15.1. 2008].
    Dostupné na internete: <http://www.zive.sk/default.aspx?article=271607>.
  3. BARBROOK, Richard. Imaginary Futures: From Thinking Machine to Global Village [online]. [cit. 15.1. 2008]. Dostupné na internete: <http://www.imaginaryfutures.net/book/>.
  4. WEISENBACHER, Peter. Neslobodná a zatvorená encyklopédia. In Slovo, 2007, č. 36, s. 12. ISSN 1336-2984
  5. Wikipedia. Web 2.0 [online]. [cit. 15.1. 2008 ]. Dostupné na internete: <http://en.wikipedia.org/wiki/Web_2.0>.
  6. JARO. Čo je to Web 2.0 [online]. [cit. 15.1. 2008].
    Dostupné na internete: <http://profiblog.textpattern.sk/clanky/co-je-to-web-20>.
  7. ULEJ, Tomáš. Vízie o technológiách nás klamú [online]. [cit. 15.1. 2008].
    Dostupné na internete: <http://pocitace.sme.sk/c/3631831/Vizie-o-technologiach-nas-klamu.html>.
  8. TLF. So What is Privacy Anyway? [online]. [cit. 15.1. 2008].
    Dostupné na internete: <http://www.techliberation.com/archives/043003.php>.
  9. Creative Commons. Attribution-Noncommercial-Share Alike 2.0 Generic [online]. [cit. 15.1. 2008].
    Dostupné na internete: <http://creativecommons.org/licenses/by-nc-sa/2.0/>
  10. BOWEN, David. ‘Folksonomy’ takes power from expert librarians [online]. [cit. 15.1. 2008 ].
    Dostupné na internete: <http://www.ft.com/cms/s/0/697db310-8c95-11dc-b887-0000779fd2ac.html>.
  11. BERNERS-LEE, Tim. timbl’s blog [online]. [cit. 15.1. 2008].
    Dostupné na internete: <http://dig.csail.mit.edu/breadcrumbs/blog/4>.
  12. BURNS, Enid. Top 10 Search Providers, July 2007 [online]. [cit. 15.1. 2008].
     Dostupné na internete: <http://searchenginewatch.com/showPage.html?page=3626903>.
  13. WALES, Jimmy. Wikipedia comes close to Britannica in terms of the accuracy. Nature [online]. 2005,  no. 438 [cit. 15.1. 2008].
    Dostupné na internete: <http://www.nature.com/nature/journal/v438/n7070/full/438900a.html>. ISSN 0028-0836.

Zdieľať: