Info mailom

Chcete pravidelne dostávať informácie o novinkách?

Informačná politika v kontexte spoločensko-politických procesov 21. storočia

Autor: Jaroslav Šušol
Číslo: 1/2011 - Informačná politika
Rubrika: Hlavné články/ Main Articles
Kľúčové slová: informačná politika

Úvod – politika ako „umenie možného“

Termín politika (z gréckeho polis – mesto, resp. politiké techné – správa mesta/štátu) svetové výkladové slovníky (Business Dictionary, The Free Dictionary, FAO Corporate Document Repository, American Heritage Dictionary, West’s Encyclopedia of American Law) zvyčajne označujú ako proces a metódu rozhodovania určitej skupiny ľudí s rozmanitými záujmami a názormi, ktorí sa snažia dosiahnuť nejaký spoločný cieľ. V užšom zmysle slova  sa pojem politika používa na pomenovanie kolektívneho rozhodovania zameraného na dosiahnutie alebo udržanie štátnej alebo obecnej moci.

V súlade s uvedeným širším a užším chápaním pojmu politika možno v tomto fenoméne vystopovať aj dve základné obsahové roviny:

  • všetko, čo súvisí s politickým procesom a politickými aktivitami v rámci politického systému spoločnosti. Túto rovinu reflektuje anglický termín politics;
  • formulovanie programov, opatrení, zámerov, ktoré nemusia byť spojené s konkrétnymi aktérmi, ale skôr s určitými témami, oblasťami pôsobenia (sociálna politika, informačná politika). Tvorcom a realizátorom politiky môže byť ktokoľvek, nielen priami účastníci politické  ho systému – v tomto zmysle môžeme napríklad hovoriť o politike firmy či organizácie. Túto rovinu prevažne reflektuje anglický termín policy.

Viacerí autori sa snažia pristupovať k definovaniu politiky s dôrazom na „mimopolitické“ dimenzie a zameriavajú sa na hodnotové alebo semiotické aspekty jej fungovania. Ball (1990) napríklad charakterizuje politiku ako spôsob autoritatívneho prideľovania či predpisovania hodnôt a zdôrazňuje, že pri takomto vnímaní politiky je potrebné neustále sa pýtať, čie hodnoty sa v politike validujú, čo ju ovplyvňuje, kto má na nej spolupracovať a akou formou, aké informácie sa komu sprístupňujú a ako sa tieto informácie interpretujú.

V podobnom duchu chápe politiku Stone, ktorý ju vidí ako klasifikáciu a diferenciáciu, ako spôsob, ktorým kategorizujeme a mali by sme kategorizovať vo svete, kde kategórie nie sú dané (Stone, 2002). Politika je tak určitým vyjadrením hodnôt, ktoré sú ovplyvnené ideologickými systémami – prevažne tými, ktoré sú v danej etape v spoločnosti dominantné, ale aj ideológiami reziduálnymi, pretrvávajúcimi z predchádzajúcich období, alebo novovznikajúcimi, emergentnými ideológiami. Z tohto pohľadu je politika spôsob, akým pomenúvame a definujeme problémy, ktoré informujú kritického pozorovateľa o tom, aké/čie záujmy sa obhajujú.

Cieľom tohto príspevku je na základe analýzy dostupných zdrojov zosumarizovať a prezentovať základné koncepcie, pojmy a metódy definovania a realizácie informačnej politiky so zameraním na jej rozličné úrovne a politické dosahy, akými sú princípy demokracie a prístup k informáciám, informačná politika na úrovni organizácie a štátu, širšie dimenzie presahujúce do sfér komunikačnej a mediálnej politiky či aktuálne väzby vývoja informačnej politiky na budovanie informačnej spoločnosti.

Informačná politika

S ohľadom na uvedené definovanie všeobecného pojmu politika je zrejmé, že aj chápanie informačnej politiky môže mať viac rozmerov. Informačná politika v sebe môže zahŕňať vytyčovanie a plnenie programových cieľov v oblasti informácií, informačnej činnosti, ale aj využívanie informácií v politike na dosahovanie určitých (vládnych, straníckych) zámerov a výhod, či špecifickú sféru politických informácií, informácií v politike.

Ak politiku chápeme ako proces, resp. metódu záväzného rozhodovania nejakej skupiny ľudí smerujúce k dosiahnutiu určitého cieľa, v prípade takejto informačnej politiky možno cieľ veľmi všeobecne formulovať ako reguláciu tvorby, rozširovania a využívania informácií.  V tomto duchu sa možno s informačnou politikou stretnúť na viacerých úrovniach
a vo viacerých formách. Pod úrovňami informačnej politiky rozumieme organizačný, resp. geografický dosah politiky, zatiaľ čo formy predstavujú rozličné spôsoby jej presadzovania, realizácie a záväznosti. Niektoré formy informačnej politiky sa vyskytujú na všetkých jej úrovniach (analýzy, expertízy), iné sú úrovňovo špecifické (štatúty, legislatíva).

Úrovne informačnej politiky sú štyri:

  • inštitucionálna/organizačná/korporačná/(individuálna),
  • miestna/regionálna,
  • národná,
  • medzinárodná/globálna.

Formy informačnej politiky sú početnejšie a uvedený zoznam nie je vyčerpávajúci:

  • legislatíva,
  • výkonné nariadenia,
  • súdne rozhodnutia,
  • analýzy, expertízy,
  • návody a usmernenia/odporúčania,
  • normy,
  • memorandá,
  • organizačné pokyny/štruktúry/štatúty,
  • dohody.

Ďalšie prístupy k chápaniu informačnej politiky v duchu anglického termínu information politics postihujú predovšetkým aspekt využívania a vplyvu informácií v politike. Overdevest napríklad používa termín informačná politika v zmysle strategického využitia informácie v záujme vykonštruovania problému kvôli získaniu výhody v určitom diskurze. V tomto duchu podľa neho môžu napríklad environmentálne mimovládne organizácie a iné občianske skupiny, ktoré sú vyzbrojené vhodnými informáciami, efektívnejšie presadiť požadovanú sociálnu zmenu (Overdevest, 2004).

Aj Jaeger vidí jeden z významov termínu informačná politika v podobnom duchu – ako manipuláciu prístupu k informáciám na politické účely, napr. na krytie akcií a rozhodnutí vládnej administratívy alebo ochranu záujmov určitých mocenských skupín, ktoré podporujú vládu. Konkrétne v tomto zmysle kritizuje kroky, ku ktorým došlo v USA za vlády Georgea Busha (Jaeger, 2007).

Informačnú politiku však možno vnímať aj cez konkrétnu politickú silu, definujúcu prax či koncepciu fungovania informácií v spoločnosti. Takouto otázkou môže byť napríklad spravodlivá distribúcia a riadenie dát na elektronickej sieti, otázka, ktorá získala v poslednom čase dostatočnú pozornosť a podporu na to, aby jej navrhovateľka Amelia Andersdotterová bola v roku 2009 zvolená do Európskeho parlamentu za Švédsku pirátsku stranu. Podstata tohto politického prúdu spočíva v utopickom ideáli voľnej kultúry, ktorý sa aplikuje na voľné rozširovanie informácií a zábavy na webe, ale aj na otázky ochrany užívateľov siete pred kontrolou zo strany všadeprítomného elektronického štátu či súkromnej korporácie. Andersdotterová v tejto súvislosti dokonca používa termín gestapo 2.0. Konkrétne snaženie tejto politickej sily je orientované na vyvíjanie tlaku na zmenu v európskej obchodnej politike, najmä s ohľadom na intelektuálne vlastníctvo, a spravodlivý vzťah ku krajinám tretieho sveta (Keen, 2009).

Za informačno-politickú agendu sa dá tiež považovať otázka, ako zaangažovať ľudí, najmä mladých, na politickej komunikácii a demokratickom procese v spoločnosti. Je pochopiteľné, že v súčasnosti sa za hlavný nástroj riešenia tohto problému považujú informačné a komunikačné technológie. Oates predpokladá aplikáciu takých špecifických technológií, ako sú webové verejné informačné kiosky, elektronické občianske fóra či elektronické voľby a hlasovanie. Všetky tieto nástroje majú napomôcť realizáciu takzvanej elektronickej politiky (e-enabled political process) a elektronickú demokraciu (e-democracy) (Oates, 2003).

Viaceré dimenzie informačnej politiky úzko súvisia s pokrokom v oblasti informačných a komunikačných technológií a ich využívaním v širokej škále sociálnych procesov vrátane tých politických. Princípy informačnej politiky súvisiacej s aplikáciou technológií však možno sledovať aj na úrovni organizácií v procesoch, ktoré sa zvyknú označovať ako informačný manažment. Práve odborníci z oblasti informačného manažmentu organizácií zdôrazňujú, že jedným zo základných predpokladaných prínosov zavádzania informačných technológií bolo to, že mali pôvodne stimulovať voľný informačný tok a eliminovať fungovanie organizácií na princípoch hierarchie, dodnes však v organizáciách často pozorujeme opačný efekt. Jedným z dôvodov tohto stavu je, že postupne s tým, ako sa informácia stávala čoraz dôležitejšou organizačnou hodnotou, bola príliš cenná na to, aby sa niektorí manažéri vzdali jej kontroly. Zároveň však platí, že na to, aby mohli byť informačne založené organizácie úspešné, musia nevyhnutne „spútať silu politiky“ a nechať pracovníkov slobodne využívať informácie (Davenport, 1992).

Ako konštatujú viacerí autori (napr. Jaeger, Braman), narastajúci význam informácie má za následok, že informačná politika má výrazný vplyv aj na iné formy štátnej či verejnej politiky. Aj keď informačnú politiku v zmysle ovládania prístupu k informáciám možno považovať za jednu z najstarších foriem vládnutia, v druhej polovici 20. storočia došlo k zásadnej zmene v tom, že vlády cieľavedomo, explicitne a konzistentne kontrolujú tvorbu, spracovanie, toky a využívanie informácií, aby mohli vykonávať svoju moc (Braman, 2007).

V širšom kontexte teda informačná politika súvisí s ďalšími „informačne“ založenými oblasťami spoločenského, ekonomického a kultúrneho života, ktoré možno takisto považovať za predmet záujmu informačnej politiky v niektorom z jej významových odtieňov. Patria sem napríklad:

  • ekonomika a voľná súťaž na trhu,
  • vzdelávanie,
  • gramotnosť, či špecifickejšie mediálna gramotnosť,
  • kultúra a kultúrne dedičstvo,
  • veda a vedecká komunikácia,
  • vnútroinštitucionálna komunikácia,
  • pracovný trh,
  • národná bezpečnosť,
  • jurisdikcia, resp. národná/štátna suverenita,
  • informačná spoločnosť a všetko, čo s ňou súvisí.

Informačná politika a prístup k informáciám

Oblasť spoločensko-politického života, ktorú informačná politika ovplyvňuje najpriamočiarejšie, je prístup k informáciám a fungovanie spoločenskej verejnej sféry, resp. verejného priestoru. Koncept verejnej sféry je významnou súčasťou filozofického učenia Jürgena Habermasa, jedného z najvýznamnejších predstaviteľov frankfurtskej školy. Verejná sféra sa zvyčajne chápe ako priestor v spoločnosti, ktorý je nezávislý od štátnej moci i od privátnych, korporačných vplyvov, v rámci ktorého môže informácia voľne tiecť a kde sa môže otvorene debatovať o veciach verejných (Corner, 1994). Táto sféra je mimoriadne dôležitá pre ochranu občianskych slobôd, ktoré sa považujú za základ modernej demokracie. Tvoria ju také – dnes už vo väčšine krajín samozrejmé – formy informačných systémov, ako je verejná tlač, verejné fóra, verejné školy, knižnice a iné prostriedky slobodného diskurzu o sociálnej a politickej informácii.

Možno teda konštatovať, že základným predpokladom i účelom verejnej sféry je zabezpečiť slobodný prístup k informáciám. Demokracia ako politický systém je postavená na premise, že občania sú dostatočne vzdelaní, resp. informovaní na to, aby dokázali zohrávať inteligentnú úlohu v participácii na moci a v rozhodovaní. Vzťah medzi prístupom k informáciám a širokou demokratickou participáciou občanov na správe vecí verejných spočíva v splnení troch čiastkových podmienok:

  • zabezpečenie prístupu k informáciám o právach a o tom, ako ich využiť vo verejnej sfére,
  • zabezpečenie prístupu k informáciám o jednotlivých sociálnych a politických otázkach tak, aby si občania boli schopní vytvoriť na ne vlastný názor,
  • zabezpečenie komunikačných kanálov na formulovanie týchto názorov a na ich výmenu (Murdock, 1989).

V tomto kontexte však prístup k informáciám treba vidieť o niečo širšie, nielen ako pasívnu možnosť občana dostať sa k potrebným informáciám, ale v aktívnejšom zmysle ako „existenciu masívneho systému, ktorým sa informácie sprístupňujú občanom a ktorý disponuje zodpovedajúcimi úložnými a komunikačnými zariadeniami“ (knižnice, databázy a pod.).

Informačná politika definujúca pravidlá v oblasti verejného prístupu k informáciám zvyčajne stanovuje, ktoré typy informácií sú sociálne akceptovateľné a ktoré sú znevýhodňované či zakázané. Konkrétnejšie informačná politika určuje:

  • ktorá informácia nemôže byť prístupná,
  • ku ktorej informácii môže mať prístup jednotlivec,
  • ku ktorej informácii môžu mať prístup určité sociálne skupiny,
  • ku ktorej informácii môžu poskytnúť prístup organizácie,
  • ku ktorej informácii musí poskytnúť prístup vláda,
  • ku ktorej informácii nemusí poskytnúť prístup vláda,
  • ku ktorej informácii o občanovi môže mať prístup vláda (Jaeger, 2007).

Vo väčšine demokratických krajín sú princípy informačnej politiky zameranej na podporu prístupu k informáciám často súčasťou ústavy. Tak je to aj v prípade Spojených štátov amerických, kde sa otázky slobody slova, prejavu a zhromažďovania, vytvorenie poštovej služby, patentového úradu a schémy na ochranu intelektuálneho vlastníctva či zachovanie náboženskej slobody objavili už v ústave z roku 1787.

Je pochopiteľné, že slobodný prístup k informáciám, ktorý sa v štandardnej historickej epoche javí ako katalyzátor rozvoja demokratického systému, môže mať v iných podmienkach odlišný význam. Typickým príkladom takéhoto posunu hodnôt je vojnová situácia, pri ktorej sa rozsah voľne šíriteľných informácií z dôvodov národnej/štátnej bezpečnosti limituje. Informačná politika štátu, podobne ako demokracia samotná, sa v takýchto prípadoch modifikuje do takej podoby, aby voľné šírenie informácií v spoločnosti nepredstavovalo hrozbu.

Problematiku práva na informácie v kontexte informačnej politiky možno vidieť aj kritickejším okom a objaviť jej kontroverznejšie stránky, tak ako to robí napríklad Bramanová. V čase, keď vznikla americká ústava, ochrana slobody prejavu bola špecifickým bodom v legislatívnom systéme krajiny, ktorému dominovala politika pre oblasť ekonomiky či obrany. V súčasnosti sa však právo, podobne ako ekonomika, spoločenský život, práca či oddych, stalo „informačne intenzívnym“. Ak Ústava USA ochraňovala komunikáciu najmä preto, aby umožnila politickú formu demokracie, dnes platí, že väčšina zákonov pre oblasť informácií, informačných technológií a obsah slúži aj/alebo hlavne na iné účely. Mnohé zákony, ktoré vyzerajú ako informačne orientované, v skutočnosti reflektujú priemyselné či ekonomické záujmy – podľa Bramanovej možno do tejto kategórie zaradiť aj autorskoprávnu legislatívu. Záver je z hľadiska vnímania práva ako mocenského nástroja jednoznačný – ak sa nejaký informačný či technologický problém definuje ako ekonomický či priemyselný, princípy ochrany slobody prejavu a iné dôležité ústavné práva sa až tak zásadne neuplatňujú (Braman, 2007).

Informačná politika na úrovni podniku/organizácie

Je pochopiteľné, že o niečo pragmatickejšie sa k definovaniu informačnej politiky pristupuje na úrovni podniku, resp. organizácie. Bobrovnikov pri charakterizovaní informačnej politiky kladie väčší dôraz na elektronickú komunikáciu. Vo svojej krátkej analýze používa striedavo anglické termíny politics aj policy a chápe informačnú politiku ako formulovanie vízie toho, aké informácie o organizácii a v akej postupnosti by mali byť prezentované internetovým užívateľom. V širšom ponímaní definuje tento pojem vo význame súboru pravidiel zaobchádzania s informáciami v rámci podniku.

Bobrovnikov zdôrazňuje význam troch základných premenných, tzv. informačných kvalifikátorov pri formulovaní princípov informačnej politiky organizácie v už uvedenom zmysle:

  1. miera dostupnosti informácie – z tohto hľadiska možno informácie rozdeliť na dôverné, oficiálne/služobné a verejné,
  2. hodnota informácie – odvíja sa od vzťahu informácie vzhľadom na hlavnú aktivitu spoločnosti, pričom platí aj časová závislosť – hodnota klesá s plynutím času,
  3. vzťah informácie k aktivitám spoločnosti – klasifikácia podľa jednotlivých oblastí činnosti organizácie a ich významu.

Cieľom informačnej politiky je potom prezentovať efektívne nástroje a pravidlá, ktoré pomôžu zákazníkom odhadnúť dôležitosť získanej informácie a využiť ju na realizáciu záujmov spoločnosti, ale aj ich vlastných záujmov (Bobrovnikov, 2003).

Termín informačná politika v podmienkach organizácie sa však používal už dávnejšie. Rabenseifer ním na začiatku 90. rokov 20. storočia pomenúval sústavu zásad, spolu s komplexom opatrení na ich uplatňovanie. Zvyčajne sa tieto zásady a opatrenia týkajú takých oblastí fungovania organizácie, resp. informačného systému, akými sú:

  • systém správy dát,
  • služby informačného centra používateľom,
  • organizácia operatívneho riadenia činnosti informačného systému,
  • zásady zaobstarávania hardvéru a softvéru,
  • obmedzenia v používaní všeobecného softvéru (operačné systémy, programovacie jazyky, databázové systémy a pod.),
  • pravidlá na projektovanie a programovanie aplikačných úloh (štandardy, dokumentácia, kontrola kvality, záväzné postupy a metódy a pod.),
  • národné a medzinárodné odporúčania a štandardy hlavnej činnosti organizácie (Rabenseifer, 1993).

Účelom takto systémovo koncipovanej informačnej politiky je zabezpečiť, aby sa rozhodnutia vedenia organizácie, týkajúce sa informačného systému, neuskutočňovali pod tlakom udalostí alebo záujmových skupín, ale systematicky a plánovane ako súčasť akcií vedúcich k vopred stanoveným cieľom.

Na inštitucionálnej úrovni definoval informačnú politiku aj Jacobides ako zbieranie a využívanie výkonových informácií v situáciách delegovanej autority na podporu výkonných rozhodnutí a určenie odmien a stimulov. V takomto chápaní je monitorovanie aktivít a výkonov v organizácii kľúčovým komponentom informačnej politiky. Formulovanie princípov informačnej politiky sa vníma ako nástroj, ktorý poskytuje možnosť premyslieť organizačné štruktúry a systém stimulov a preskúmať štruktúru delegovania právomocí a vnútorných vzťahov (Jacobides, 2001).

Pochopiteľne, vymedzenie informačnej politiky na úrovni organizácie má zväčša odlišné dimenzie v podmienkach nekomerčných subjektov, napríklad knižníc. V takomto prostredí sa kladie menší dôraz na faktory informačného manažmentu, oveľa viac sa zdôrazňuje aspekt zabezpečenia prístupu či služby. Podľa materiálu British Columbia Library Association informačná politika určuje, aké druhy informácií sa v organizácii zbierajú, vytvárajú, organizujú, uskladňujú, sprístupňujú, rozširujú a uchovávajú. Ďalej definuje také princípy ako – kto môže informáciu použiť, či sa za prístup platí a aká je cena informácií. Zvyčajne sa tieto pravidlá vzťahujú na prácu s vládnymi informáciami, informačná politika však stanovuje aj pravidlá, v rámci ktorých fungujú súkromní poskytovatelia informácií a médiá. V tomto zmysle informačná politika zahŕňa nasledujúce oblasti:

  • gramotnosť,
  • centralizácia a distribúcia spravovania spoločnosti,
  • informácia – jej tvorba a využívanie,
  • sloboda prístupu k informáciám,
  • ochrana súkromia,
  • práva intelektuálneho vlastníctva,
  • uchovávanie archívnych kópií materiálov (BCLA, 2003).

Vládna a štátna informačná politika

Niekedy sa ako samostatný typ informačnej politiky vyčleňuje vládna, resp. štátna informačná politika (government information policy), teda politika, ktorá sa realizuje na úrovni štátneho celku a definuje ju vláda ako reprezentant najvyššej výkonnej moci v krajine alebo parlament ako najvyšší zákonodarný orgán.

Shapiro chápe tento pojem širšie a zahŕňa do jeho rámca tri základné zložky:

  1. oblasť tvorby a rozširovania informácií, ktoré vláda vytvára pri svojej činnosti, pri spravovaní štátu,
  2. vývoj, regulácia a využívanie informačnej infraštruktúry (internet, telefónny systém, vysielanie, školy, knižnice...),
  3. inštitucionálna a právna infraštruktúra regulujúca prístup k informáciám (medzivládne dohody, pravidlá v oblasti súkromia, antitrustové zákony, štandardizácia, kódovanie a bezpečnosť, intelektuálne vlastníctvo atď.) (Shapiro, 1997).

McClure vymedzuje vládnu informačnú politiku ako súbor špecifických cieľov, ktoré formuluje vláda na účel definovania tvorby, prístupu, manažovania, výmeny, bezpečnosti, zobrazovania, zbierania a iného využívania informácií (McClure, 2008). Vládna informačná politika má množstvo dôsledkov pre každodennú informačnú prax v krajine. Do značnej miery napríklad ovplyvňuje implementáciu informačných a komunikačných technológií, môže vytvárať rozdiely v postavení určitých typov aktérov v podobe výhod a nevýhod vo vzťahu k informáciám a ich využívaniu, ovplyvňuje iné systémy politík, riadi fungovanie inštitúcií, určuje parametre vládnych informačných aktivít, významne ovlyvňuje politické, spoločenské a ekonomické podmienky práce s informáciou.

Skúsenosti s vládnou informačnou politikou napovedajú, že cieľom politických aktivít nie vždy je podpora rastu a implementácia nových technológií súvisiacich s informáciou, v niektorých prípadoch ide skôr o obmedzovanie prístupu k vybraným typom informácií. Vo všeobecnosti však platí, že nové informačné a komunikačné technológie často nútia vlády meniť politiku tak, aby sa vyrovnávala s novým technologickým prostredím.

Túto technologickú determináciu práva reflektoval ešte v 90. rokoch 20. storočia Reidenberg a formuloval ju v podobe konceptu tzv. Lex informatica (informatický zákon), ktorý odzrkadľuje princíp formulácie pravidiel informačnej politiky cez technológie. Vychádza pritom z analógie k situácii stredovekých pocestných kupcov, ktorých činnosť riadil tzv. Lex Mercatoria, obchodný zákon, ktorý bol nezávislý od pravidiel lokálnych mocipánov a jeho cieľom bolo zabezpečenie základnej „férovosti“ vo vzťahoch medzi obchodníkmi. Problémom v oblasti sieťovej komunikácie v globalizovanom svete je tiež často slabá harmonizácia legislatívy na medzinárodnej úrovni. Navyše technológie na jednej strane vytvárajú potenciálne konflikty tým, že stavajú do protikladu aktuálne technologické možnosti a tradičnú legislatívu, no na druhej strane sú schopné aj ponúkať nové riešenia pre pravidlá informačnej politiky. Ako príklad možno spomenúť metadáta či rozličné komunikačné schémy a protokoly, ktoré poskytujú nástroje na podporu riešenia viacerých pálčivých problémov súčasnej komunikácie – filtrovanie/selektovanie obsahu, anonymizácia používateľov, kontrola zaobchádzania s dielom a podobne.

Na základe uvedeného Reidenberg identifikuje 3 základné oblasti informačnej politiky ako súčasť spomínaného Lex informatica:

  • zaobchádzanie s obsahom,
  • zaobchádzanie s osobnými informáciami,
  • ochrana vlastníckych práv (Reidenberg, 1998).

Ako sme už konštatovali, jedným zo základných prejavov informačného veku je skutočnosť, že legislatívne prostredie moderných krajín je doslova preplnené zákonmi a normami, ktoré súvisia s informáciami a komunikáciou. Dokladom toho je napríklad skutočnosť, že počas zasadnutia 107. kongresu v USA (roky 2001 – 2003) bolo podľa oficiálnych štatistík prerokovávaných viac ako 600 zákonov súvisiacich len s internetom (Braman, 2004).

Informačná a komunikačná, resp. mediálna politika

Z predchádzajúcich podkapitol je zrejmé, že informačnú politiku do značnej miery formuje snaha určitej organizácie, spoločnosti či štátu vyrovnať sa s využívaním nových technológií v informačných a komunikačných procesoch. Na základe toho sa v odbornej literatúre niekedy zvyknú uvádzať samostatné termíny informačná a komunikačná politika, resp. technologická politika („information communications and technology policy“). V zásade však tento termín reflektuje ten istý obsah ako informačná politika vo všeobecnosti, prípadne o niečo užšie chápanie v podobe politiky zavádzania a využívania informačných a komunikačných technológií v organizácii (Bound, 2006).

V podstatne užšom a historicky už zrejme prekonanom význame možno v tomto kontexte používať aj termín telekomunikačná politika, ktorý postihuje pravidlá fungovania telefónnych, káblových, satelitných a bezdrôtových transmisií a počítačových sietí (napr. BCLA, 2003).

Obsah pojmu IKT politika si možno priblížiť na príklade prístupu ICT Programme Committee Európskej únie, ktorý pracuje na implementácii 7. rámcového programu (projektovaného na roky 2007 – 2013) Európskej komisie pre výskum a technologický rozvoj. Work programme na roky 2009 – 2010 obsahoval 10 základných výskumných priorít, ktoré odrážajú primárne zameranie rozvoja informačných a komunikačných technológií v európskom priestore. Priority a ich špecifikácie boli formulované takto:

  1. prekonávanie technologických prekážok a posilňovanie priemyselných predností Európy – budovanie sieťovej a servisnej infraštruktúry, kontextovo orientovaných a ľahko využiteľných IKT systémov;
  2. aplikácia IKT pri riešení socio-ekonomických výziev Európy – digitálne knižnice a obsah, udržateľná a personalizovaná zdravotná starostlivosť, environmentálna udržateľnosť, široká účasť na vláde;
  3. Joint technology initiative – prepájanie úsilia verejného a súkromného sektora na získanie väčšieho objemu investícií do vedy a výskumu;
  4. vývoj globálnych partnerstiev;
  5. zahrnutie malých a stredných podnikov do rozvoja inovácií;
  6. prispievanie k európskym a globálnym štandardom;
  7. podpora využitia internetového protokolu verzia 6 (Ipv6) – okrem iného s cieľom rozšírenia adresovacieho priestoru internetu;
  8. zapojenie používateľa do výskumného cyklu – dôraz na užívateľsky orientované metodológie, vytváranie tzv. Living Labs („živé laboratóriá“) orientovaných na prekonanie priepasti medzi technológiami a aplikáciami;
  9. socio-ekonomická dimenzia IKT – aplikácia technológií vyžaduje zručnosti a znalosti užívateľov, má vplyv na rast, produktivitu a znalostný kapitál;
  10. európska technologická platforma (ETP) v IKT – prepojenie priemyselných a akademických výskumných kapacít Európy s dôrazom na koordináciu výskumu (European, 2009).

Záver

Praktická realizácia informačnej politiky v podobe zákonov, nariadení, iniciatív či rozvojových programov môže naberať rozličné obsahové smerovania. Toto smerovanie (jeho záväznosť a intenzita) do značnej miery závisí od úrovne, na ktorej sa daná informačná politika formuluje a realizuje. Je zrejmé, že iné spoločenské, technologické či legislatívne témy môžu mať prioritu z hľadiska individuálnej organizácie a iné z hľadiska celosvetového vývoja.

Jedným z aktuálnych podnetov pre koncipovanie nových smerov informačnej politiky je informačná spoločnosť. Vznik informačnej spoločnosti možno považovať za prirodzený vývoj spoločenskej formácie pod vplyvom rozvoja informačných a komunikačných technológií a následných zmien v jej ekonomickej a politickej štruktúre. Nie je to však zďaleka vývoj samovoľný. Vzhľadom na to, že informačná spoločnosť sa postupne stala „svätým grálom“ a cieľom, ku ktorému sa snažia smerovať všetky rozvinuté krajiny sveta, jej budovanie je procesom realizovaným cez rozličné politické zásahy v podobe informačnej politiky.

Formulovaniu základných princípov, smerovania, výskumných trendov i praktickej realizácii informačnej politiky sa okrem zákonodarných a exekutívnych orgánov jednotlivých krajín venujú viaceré významné medzinárodné organizácie, záujmové zoskupenia i špecializované organizácie a ústavy. Patria medzi ne napríklad UNESCO, OECD, The Digital Future Coalition, The Electronic Frontier Foundation, britská Foundation for Information Policy Research, americký The Office of Information and Regulatory Affairs, RAND Europe a ďalšie. Medzi ich hlavné ciele patrí identifikácia smerov technického vývoja, ktoré majú potenciálne významné sociálne dopady, podpora a realizácia výskumu alternatív verejnej politiky, zvyšovanie verejnej podpory a dialógu medzi odborníkmi v oblastiach vývoja technológií a tvorby
aj realizácie informačnej politiky.

 

Použité a odporúčané zdroje:

BALL, S.J. 1990. Politics and Policy Making in Education: explorations in policy sociology. London : Routledge 1990. 236 s.

BCLA Information Policy Committee. 2003. What is information policy? [online]. British Columbia Library Association. [cit. 2011-02-20]. Dostupné na internete: <http://www.vcn.bc.ca/bcla-ip/committee/broch95.html>.

BOBROVNIKOV, P. 2003. Information Politics of Company. In Effective management. System analysis. Information systems. Internet technology. [online]. [cit. 2011-02-20]. Dostupné na internete: <http://www.ironya.com/yinfpoliticen.html>.

BOUND, H. 2006. Assumptions within Policy: A Case Study of Information Communications and Technology Policy. In Australian Journal of Public Administration 65, 4, s. 107-118, December 2006.

BRAMAN, S. 2004. Where has media policy gone? Defining the field in the 21st century. Communication Law and Policy, 9, s. 153-182.

BRAMAN, S. 2007. Change of State : Information, Policy, and Power. [online]. Cambridge, MA: MIT Press 2007, 569 s. [cit. 2011-02-20]. Dostupné na internete: <http://site.ebrary.com/lib/uniba/Doc?id=10173670&ppg=26...>

BREČKA, S. 2000. Mediálna politika Európskej Únie. III. Otázky žurnalistiky [online]. 2000, č. 4, s. 282-289. [cit. 2011-02-20]. Dostupné na internete: <http://www.sav.sk/journals/zurnal/full/oz0400a.pdf>

CORNER, J. 1994. Television form and public address. London : Edward Arnold 1994.

DAVENPORT, T.H., ECCLES, R.G., PRUSAK, L. 1998. Information Politics. In David A. Klein, The strategic management of intellectual capital. Butterworth-Heineman 1998. s. 101-120.

EUROPEAN Commission. 2009. ICT Research in FP7. Overview of Work Programme 2009-10. [online]. [cit. 2011-02-20]. Dostupné na internete: <http://cordis.europa.eu/fp7/ict/programme/overview-wp-2009-10_en.html>

JACOBIDES, M.G., CROSON, D.C. 2001. Information policy: shaping the value of agency relationships. Academy of management review, 2001, vol. 26, no. 2, s. 202-223.

JAEGER, P. T. 2007. Information policy, information access, and democratic participation: The national and international implications of the Bush administration’s information politics. Government Information Quarterly, 24, s. 840-859.

KEEN, A. 2009. Information politics: the defining issue of our age. The Telegraph [online]. 23. 9 .2009. [cit. 2011-02-20]. Dostupné na internete: <http://www.telegraph.co.uk/technology/6222604/Information-politics-the-defining-issue-of-our-age.html>

McCLURE, C.R., JAEGER, P.T.. 2008. Government information policy research: Importance, approaches, and realities. In Library & Information Science Research, 30, 2008, s. 257–264.

MINOGUE, M. 1993. Theory and Practice in Public Policy and Administration. In The Policy Process. A Reader, M. Hill. New York: Harvester Wheatsheaf 1993, s. 10-33.

MURDOCK, G., GOLDING, P. 1989. Information poverty and political inequality: Citizenship in the age of privatized communications. Journal of Communication, 39, 1989, s. 180-195.

OATES, B.J. 2003. The potential contribution of ICTs to the political process. The Electronic Journal of e-Government. [online]. Volume 1, Issue 1, Mar 2003, s. 31-39. [cit. 2011-02-20]. Dostupné na internete: <http://www.ejeg.com/volume1/issue1>

OVERDEVEST, C. 2004. Information Politics, Environmental Politics, and Public Policy: Toward a Political Economy of Information. [online]. Paper presented at the annual meeting of the American Sociological Association, Hilton San Francisco & Renaissance Parc 55 Hotel, San Francisco, CA, Aug 14, 2004. [cit. 2011-02-20]. Dostupné na internete: <http://www.allacademic.com/meta/p110407_index.html>

RABENSEIFER, A.: Moderné navrhovanie informačných systémov. Veda : Bratislava 1993. 196 s.

RANKOV, P. 2006. Informačná spoločnosť : perspektívy, problémy, paradoxy. Levice, LCA 2006. 254 s.

REIDENBERG, J.R. 1998. Lex Informatica: The Formulation of Information Policy Rules Through Technology. Texas Law Review [online]. Volume 76, Number 3, February 1998. [cit. 2011-02-20]. Dostupné aj na internete: <http://reidenberg.home.sprynet.com/lex_informatica.pdf>.

SHAPIRO, C., VARIAN, H.R. 1997. US Government Information Policy. [online]. Presented at Highlands Forum, Department of Defense, June 8, 1997, Washington, DC. Sponsored by the Office of the Assistant Secretary of Defense (Command, Control, Communications and Intelligence). 50 s. [cit. 2011-02-20]. Dostupné na internete: <http://people.ischool.berkeley.edu/~hal/Papers/policy.pdf>.

STONE, D. 2002. Policy Paradox: The Art of Political Decision Making. New York: WW Norton & Company 2002. 380 s.

 

„Príspevok bol spracovaný v rámci grantovej úlohy KEGA 3/7275/09 Informačné štúdiá v podmienkach web 2.0 a nových technológií (INWENT) a výskumného projektu VEGA 1/0429/10 Akademické informačné prostredie – modelovanie z hľadiska informačnej ekológie.?

 

Tlačiť Facebook Twitter LinkdeIN

Hodnotenie

Počet hodnotení: 1

Creative Commons License
This work is licensed under a Creative Commons Attribution 4.0 International License

Ak sa neuvádza inak, obsah článkov podlieha licencii https://creativecommons.org/licenses/by/4.0/


ISSN 1336-0779 (online vydanie)  ISSN 1335-793X (tlačené vydanie)
© Centrum vedecko - technických informácií SR