Info mailom

Chcete pravidelne dostávať informácie o novinkách?

Vybrané aspekty vedeckej spolupráce

Autor: Marcela Katuščáková 1
Číslo: 4/2010 - Veda 2.0
Rubrika: NISPEZ predstavuje
Kľúčové slová:

Úvod

Problém vysokej špecializácie vedcov, zvyšujúca sa komplexnosť používaných vedeckých nástrojov a hlavne potreba kombinácie a dopĺňania rozličných druhov špecializovaných znalostí na riešenie komplexných problémov sú jedným z významných dôvodov vedeckej spolupráce vedcov v znalostnej spoločnosti. Ak máme k dispozícii väčšie množstvo odborných znalostí, môže nám vedecká spolupráca napomôcť rozšíriť rámec výskumných projektov a urýchliť procesy inovácie. Spoluprácou vedcov sa zvyšuje vedecká spoľahlivosť a pravdepodobnosť úspechu, spolupracujúcim vedcom prináša vyššiu akceptáciu v rámci vedeckej komunity. Nové znalosti a skúsenosti vedcov získané pri vedeckej spolupráci často vedú k novým kariérnym príležitostiam. Ide o nové vedecké poznatky, rovnako aj o skúsenosti s používaním výskumných metód, používaním IKT a riadením projektov.

Vedeckú spoluprácu možno zadefinovať ako ľudské správanie medzi dvoma alebo viacerými vedcami, ktoré umožňuje zdieľanie významov a realizáciu úloh (Bednárik a kol., 2007). Podľa Lamberta (2003) možno spoluprácu považovať za jednu z najefektívnejších foriem prenosu znalostí. Vedci sa potrebujú učiť od seba navzájom, aby získali spoločné pracovné porozumenie a aby boli schopní integrovať svoje špecializované znalosti na tvorbu nových, pričom medzi spolupracovníkmi sa vymieňajú rovnako explicitné aj tacitné (tiché) znalosti. Učenie sa od seba navzájom je časovo náročné, vyžaduje si ochotu k novým odhaleniam, k prebratiu rizika a dôveru (Solomon a kol., 2001). Množstvo bibliometrických štúdií ilustrovalo, že spoluautorské štúdie vo všetkých disciplínach sú publikované v časopisoch s väčším vplyvom, pričom sú častejšie a dlhodobejšie citované (Frenken, 2005). Spoluautorstvo totiž implicitne zvyšuje epistemologickú autoritu štúdie, keďže ju spoluvytvárali autori s rôznymi druhmi poznatkov.

Zdieľanie znalostí a vedecká komunikácia

Na začiatku je potrebné uviesť, že v texte je používaný termín zdieľať, ktorý je v kontexte slovenského jazyka bohemizmom, ale výstižne a jednoducho vyjadruje preklad anglického pojmu share. Do slovenského jazyka sa dá preložiť skupinou pojmov deliť sa o niečo, mať niečo spoločné, niesť časť, zúčastniť sa (podielom) a i. V záujme zjednodušenia štylizácií bude v kontexte tohto článku používaný výraz zdieľať obsahujúci významy uvedených pojmov.

Výskum zameraný na zdieľanie znalostí sa objavil ako kľúčová výskumná oblasť v širokom poli výskumu zameraného na technologický prenos a inovácie. Množstvo výskumníkov pri hľadaní faktorov negatívne ovplyvňujúcich prenos znalostí používalo komunikačnú teóriu (Shannon - Weaver, 1949). Vzhľadom na túto teóriu je prenos znalosti porovnávaný s prenosom správy od zdroja ku príjemcovi v danom kontexte. Neskôr sa výskum zameraný na zdieľanie znalostí objavil aj na poli strategického manažmentu, kde je znalosť vnímaná ako najvyšší strategicky významný zdroj, ktorý organizácia má, a ako hlavný zdroj tvorby hodnoty (Nonaka, 1991). Dnes možno považovať otázky podpory zdieľania znalostí, kultúry zdieľania znalostí a pod. za jednu z hlavných tém manažmentu znalostí.

Proces zdieľania znalostí ovplyvňujú hlavne:

  • samotní aktéri podieľajúci sa na zdieľaní znalostí,
  • používaná forma zdieľania - školenia a kurzy, neformálny rozhovor, stretnutia Communities of Practices, veľtrhy, audio- a videokonferencie (web konferencie), e-maily a databázy, písanie knihy, zdieľanie najlepšej praxe, vyhodnotenie akcie, vedenie štruktúrovaného dialógu, rozprávanie príbehov, vydávanie dokumentácie firmy v knižnej forme atď.,
  • prostriedky, teda použité médiá, ako napr. intranet, znalostné databázy, informačné systémy, špecifické fyzické miesta, odkazové tabule, projektové miestnosti atď.,
  • kognitívne faktory, teda absorpčná kapacita a s ňou súvisiaca ohraničenosť myslenia a mentálny model; výrečnosť (schopnosť vyjadrovania sa), schopnosť reprezentácie kontextu atď.,
  • sociálne a sociopsychologické, resp. kultúrne faktory ovplyvňujúce postoj ľudí k zdieľaniu znalostí: vedenie (štýl vedenia, motivácia, odmeňovanie, vzdelávanie); organizačná štruktúra; normy a zvyky atď. (Kalling, Styhre, 2003).

Z pohľadu manažmentu znalostí je zdieľanie znalostí dôležitejšie ako komunikácia informácií. Vedeckú komunikáciu možno definovať ako „tok vedeckých informácií a správ z ich zdroja k cieľovej skupine prostredníctvom nejakého média alebo sprostredkovateľa“ (Patairiya, 1996).  Efektívne zdieľanie v sebe zahŕňa nielen procesy prenosu, ale aj prijatia, t. j. absorpcie potenciálnym príjemcom, pričom rozhodujúcim výsledkom zdieľania znalostí je tvorba novej znalosti a inovácie.

Zdieľanie a vedecká spolupráca

Veda a výskum sa presúvajú z výskumných laboratórií veľkých spoločností v Európe a USA do celého sveta. Nové inovácie a technológie môžu vzísť kdekoľvek na svete a je pravdepodobnejšie, že vzniknú z otvorených sietí a zo spolupráce ako z osamelej inštitúcie. Jedným z mnohých následkov spoločenských zmien, ktoré je nevyhnutné brať pri vedeckej spolupráci do úvahy, je postupná špecializácia znalostí. P. Drucker (1994) tvrdí, že aplikovaná znalosť je efektívna len v tom prípade, ak je vysoko špecializovaná. Avšak špecializované znalosti sa stávajú produktívnymi, len ak sú skombinované do jednotnej komplexnej znalosti. Všetko má však svoje výhody aj nevýhody. Vedeckovýskumné organizácie sa preto neustále rozhodujú, či ísť do výskumu samé alebo spoločne.

Je pochopiteľné, že zdieľanie znalostí je prirodzenejšie v rámci organizácie než medzi organizáciami, rovnako aj v rámci regiónu je spolupráca prirodzenejšia než medzi regiónmi. Na druhej strane na nové jedinečné inovácie je často potrebná spolupráca veľkého množstva špecializovaných odborníkov z rôznych krajín. Ako je možné riešiť takúto situáciu?

Štúdie zamerané na ekonomickú geografiu sa líšia a jednoznačnú odpoveď v nich nenájdeme. Niektoré uvádzajú, že získanie poznatkov z geograficky vzdialených zdrojov je veľmi komplikované, vzhľadom na schopnosť firiem stavať na nelokálnych poznatkoch svoje ďalšie inovácie (Thompson, Fox-Kean 2004). Iný výskum realizovaný v roku 2005 (Penner, Shaver) medzisektorovo porovnával 65 japonských farmaceutických firiem a zistil, že firmy realizujúce medzinárodný výskum majú tendenciu vyprodukovať väčšie množstvo patentov ako firmy s domácim výskumom.

Zaujímavá bola aj analýza Leiponena a Helfata (2006), ktorí  analyzovali údaje o rozptyle fínskych organizácií a zistili, že výhody plynúce z rozptýleného výskumu nevedú k originálnym inováciám, ale len k imitačným. Potenciálne zisky z prístupu k rôznorodým myšlienkam a odborným poznatkom z rôznych geografických území sa vyvažujú komplikovanosťou pri integrácii týchto poznatkov naprieč viacerými geografickými územiami.

Problémy možno sledovať aj pri multidisciplinárnom výskume. Vedci z rôznych disciplín boli obyčajne školení na rôznych oddeleniach, mali odlišných poradcov, publikujú v odlišných časopisoch a navštevujú odlišné konferencie. Ich sociálne vzťahy sú preto dosť slabé, čo sťažuje napr. vytvorenie atmosféry dôvery. Vytvára sa napätie medzi výhodami inovácií, ktoré vychádzajú zo spoločnej práce naprieč disciplínami a organizačnými hranicami oproti rizikám, ktoré vychádzajú z nákladov na koordináciu  a vytváranie vzťahov v tejto spolupráci. Existujúca literatúra neposkytuje žiadne jasné návody, ako  koordinovať a vytvárať vzťahy v multidisciplinárnej spolupráci (Cummings - Kiesler, 2005).

IKT a vedecká spolupráca

IKT dokážu riešiť geografické a časové problémy komunikácie a spolupráce vedcov. Treba si však uvedomiť, že zavedenie IKT, ktoré nevyhovujú alebo nie sú kompatibilné s existujúcimi pravidlami a praktikami vedeckej spolupráce, túto spoluprácu nezvýši (Duque, 2005). IKT môžu napriek tomu uľahčiť vedeckú spoluprácu a spôsobiť vznik nových druhov spolupráce, najmä vtedy, keď sa vedci nemôžu, alebo by sa ani nemali, nachádzať na jednom mieste, napríklad v rozvíjajúcich sa krajinách môžu IKT umožniť “migráciu myslí bez migrácie tiel” (Oldham, 2005).

Podľa prístupu manažmentu znalostí je spolupráca za pomoci IKT možná v prípade komunikovania explicitných znalostí alebo znalostí typu know-how, know-who a pod. Tacitné znalosti nemožno takýmto spôsobom komunikovať vôbec. Je dobré zvážiť, v akej oblasti máme záujem spolupracovať, keďže výskumy (Birnholtz a Bietz, 2003) uvádzajú, že komunikácia údajov prostredníctvom IKT je najjednoduchšia v disciplínach s nízkou úrovňou neurčitosti, pri riešení úloh s vysokou vzájomnou závislosťou vrátane konsenzu o typoch problémov, ktoré sa majú skúmať.

Zosúladenie vznikajúcej kyberinfraštruktúry so sociálnymi aspektmi vedeckého procesu sa môže ukázať ako veľká výzva (David, 2005). Návrh a tvorba novej infraštruktúry a aplikácií IKT bude aj naďalej ťažiť z výskumu sociálnych aspektov kolaborácie. Nová oblasť výskumu hodnotí potenciálne vplyvy IKT na vedeckú kolaboráciu ešte predtým, ako sa na vývoj a nasadenie technológií utratia veľké sumy peňazí. Tento typ hodnotenia je oveľa zložitejší, keď je zameraný na vedeckú spoluprácu na diaľku, do ktorej je zapojených množstvo vedcov z rôznych disciplín, inštitúcií a krajín (Sonnenwald, 2007).

Vedecká spolupráca, t. j. ľudské správanie medzi dvoma alebo viacerými vedcami, ktoré umožňuje zdieľanie významov a realizáciu úloh (Bednárik a kol., 2007), sa v poslednom čase výrazne zmenila. Procesy spolupráce sa presúvajú od starého modelu „rozširovania vedeckých informácií“ (Garvey, Griffitth, 1972), kde boli poznatky poprepájané cez papierové recenzované akademické časopisy a konferenčné zborníky. Vedci čoraz častejšie publikujú svoje články v online recenzovaných časopisoch, ktoré často poskytujú voľný prístup k vedeckým poznatkom (Gudnason a kol., 2002). Citeľným rozdielom je hlavne možnosť rozširovať vedecké poznatky v čoraz širšom kontexte, čo umožňujú najnovšie webové aplikácie. Významná je aj možnosť kombinovať poznatky v textovej štruktúrovanej, semištruktúrovanej alebo neštruktúrovanej forme s poznatkami v grafickej podobe, audio a video forme. Možnosť prepájať odborné poznatky a lokalizovať expertov je ešte stále nedocenená a slabo využívaná.

Web predstavuje vhodné prostredie na realizáciu výskumu a spolupráce a napomáha prenosu a tvorbe nových znalostí v prípade geograficky distribuovaného výskumu. Ide o virtuálne kolaboratívne výskumné prostredie, kde je možná spolupráca aj zdieľanie znalostí na istej úrovni, čo využívajú skupiny vedeckých pracovníkov zoskupení do tzv. kolaboratórií. Problémy geografických vzdialeností sú častým úkazom veľkých výskumných projektov. Čas a náklady na cestovanie, problémy s udržiavaním kontaktov s inými vedcami, kontrola prístrojov určených na pokusy, distribúcia informácií a veľké množstvo účastníkov výskumného projektu -  to je len niekoľko problémov,  ktorým musia vedci čeliť. Preto sa začali vytvárať modely tzv. kolaboratórií. Avšak vývoj a implementácia poukázali na to, že nejde o lacnú záležitosť (Sonnenwald, 2003).  Náročnosť a špecifickosť fungovania kolaboratória sa ukáže v situácii, keď vysokokvalifikovaní vedci, ktorí majú len malé skúsenosti s vedením a riadením, sa náhle ocitnú v situácii, keď sú zodpovední za vedenie ľudí vo virtuálnom prostredí. Napriek tomu čiastočne uzavretá forma vedeckej spolupráce naďalej prevláda nad otvorenou spoluprácou v prostredí web 2.0.

Uzavretá a otvorená vedecká spolupráca

Podľa autorov publikácie Štruktúry vedeckej spolupráce (Shrum a kol., 2007) môžeme vedeckú spoluprácu rozdeliť podľa byrokracie organizovania vedeckej spolupráce. Autori ponúkajú nasledujúce organizačné členenie vedeckej spolupráce:

  • Byrokratická spolupráca - silná hierarchia autorít; spoliehanie sa na písané pravidlá a normy; formalizovaná zodpovednosť.
  • Semibyrokratická spolupráca                     
  • Spolupráca bez vedenia - formálne organizovaná a vysoko štruktúrovaná ako byrokratická štruktúra spolupráce. Na rozdiel od nej nemá určeného jedného vedeckého „vodcu“, ktorý by reprezentoval názory vedcov alebo riešil vedecké problémy.
  • Nešpecializovaná spolupráca  - na rozdiel od predchádzajúcich dvoch typov sa vyznačuje nižšou úrovňou formalizácie. Rovnako však má byrokratickú štruktúru tvorby vedeckých rozhodnutí.
  • Participačná spolupráca - široká a otvorená tvorba rozhodnutí založená na konsenze. Organizačná štruktúra sa vytvára na základe dohovoru alebo nezáväzného memoranda, pričom len v malej forme využíva formálne kontrakty.

Úroveň byrokracie spôsobu spolupráce je v inverznom vzťahu k úrovni nezávislosti pri získavaní a analyzovaní údajov. Byrokratické (semibyrokratické) vedenie tímu alebo komunity zabezpečuje, že tieto jednotky môžu pri získavaní a analyzovaní údajov pracovať autonómne. Naproti tomu participačná spolupráca vytvára prostredie, v ktorom sú toky dát kolektívnym vlastníctvom (Shrum a kol., 2007). Preto je v prípade byrokratickej spolupráce otázka ochrany znalostí stále vysoko aktuálna. V tomto prípade sa vytvára paradoxná situácia alebo tzv. pole napätia, ktoré vzniká, keď je potrebné v rovnakom čase znalosti zdieľať aj chrániť pred ich zneužitím. Úmyselnou hrozbou je cieľavedome konajúca fyzická osoba - člen vedeckého tímu alebo komunity, ktorý má záujem neoprávnene manipulovať s výsledkami vedeckovýskumnej práce členov. Často však ide o neúmyselné zneužitie nových poznatkov, keď osoby, ktoré môžu v dôsledku stresu, nedostatku vedomostí o priemyselnej špionáži, za vplyvu omamných látok, nedbanlivosti a pod. ohroziť ochranu utajených vedeckovýskumných poznatkov. Na ochranu najnovších vedeckovýskumných znalostí možno použiť mechanizmy zmluvného práva (Dohoda o vzájomnom nekonkurovaní; Dohoda o zachovaní dôvernosti/tajomstva). Právne mechanizmy dokážu do určitej miery preklenúť paradox, keď pri spoločnom medziinštitucionálnom výskume očakávame otvorenú spoluprácu a zdieľanie poznatkov a zároveň vyžadujeme, aby viaceré informácie z výskumu ostali utajené. Ide o tie oblasti vedy, kde sa do výskumu investujú nemalé finančné čiastky a doba výskumu je pomerne dlhá. V takej situácii je ďalší výskum založený na predpoklade návratnosti svojich investícií.

V prípade participačnej spolupráce hovoríme o kolektívnom vlastníctve, čomu zodpovedá aj vytvárajúci sa fenomén vedy 2.0.

Nový fenomén nazývaný veda 2.0 odzrkadľuje silné prepojenie vedeckovýskumnej spolupráce na webové technológie. Byrokraticky organizované jednotky vedeckej spolupráce využívajú väčšinu najnovších webových nástrojov, akými sú diskusné fóra, chat, nástroje skupinového groupware a nástroje virtuálnej reality a pod. Veda 2.0 posúva možnosti využívania nástrojov webu a širokej spolupráce ešte ďalej. Domnievame sa, že ide skôr o participačnú spoluprácu, kde sa poznatky považujú za kolektívne vlastníctvo.

Hlavnou myšlienkou vedy 2.0 je, aby vedeckovýskumní pracovníci zasielali svoje hrubé výsledky z experimentov, rodiace sa teórie, objavy, koncepty a návrhy na web v záujme ich šírenia a následného (kritického) komentovania. Používať pri tom môžu nástroje webu 2.0, akými sú wiky, weblogy, fóra,  sociálne siete a pod. Zástancovia otvoreného prístupu vidia v takto širokej a otvorenej spolupráci nádej na väčšiu produktivitu vedeckovýskumných pracovníkov. Nedobré myšlienky sa podarí rýchlejšie odstrániť a dobré nápady šíriť ďalej. Rýchlosť rozširovania nových poznatkov sa enormne zvýši.  Kritici však pripomínajú, že pokiaľ zverejníme svoje prvotné objavy online, riskujeme, že iní ich odkopírujú a budú na nich získavať kredit (Waldrop, 2008). Využívanie nástrojov web 2.0 na šírenie vedeckých poznatkov nie je možné zapojiť celoplošne. Len vybrané oblasti vedy majú záujem na čo najväčšom šírení svojich poznatkov. Rovnako je nutné brať do úvahy, že ak online vystavíme najnovšie výsledky výskumu a očakávame odbornú kritiku, môžeme mať s integráciou pripomienok problémy. Odborníci, ktorí budú na vystavené výsledky reagovať, budú pochádzať z iných oblastí vedy a výskumu, budú používať iné metódy práce, inú terminológiu, budú pracovať v inom sociálnom a vedeckom kontexte. Ich pripomienky nám môžu pripadať nelogické a môžeme stratiť veľa času objasňovaním svojho videnia problému cez svoj mentálny model, pričom ideme do rizika, že sa k ničomu novému nedopracujeme.

Záver

Väčšina vedeckovýskumných pracovníkov si uvedomuje výhody aj nevýhody využívania nástrojov web 2.0 pri šírení najnovších poznatkov. Nová generácia vedeckých pracovníkov s obľubou využíva najnovšie webové nástroje spolupráce. Až o niekoľko rokov neskôr budeme vedieť vyhodnotiť, či tento spôsob vedeckovýskumnej spolupráce viedol ku zvýšeniu produktivity vedy a tvorbe lepších vzťahov medzi výskumníkmi, alebo naopak, prinútil vedeckovýskumných pracovníkov venovať väčšiu pozornosť napr. ochrane znalostí pred ich zdieľaním.

 

Zoznam bibliografických odkazov

BEDNÁRIK,  R., BERNHAUSEROVÁ, E., HOLUBOVÁ, B., REPKOVÁ, K. 2007  [online]. [Bratislava] : Inštitút pre výskum práce a rodiny, marec 2007  [citované 22.8.2007].  Dostupné na internete: <http://www.sspr.gov.sk/texty/File/ZEVEK/Profil_spolocenskovedneho_vyskumnika_v_oblasti_zrucnosti_vedeckej_komunikacie.pdf>.

BIRNHOLTZ, J.P. - BIETZ, M. J. 2003. Data at work: Supporting sharing in science and engineering.In  Proceedings of the 2003 International ACM SIGGROUP Conference on Supporting Groupwork. New York, N.Y : Association for Computing Machinery, 2003. s. 339-348.

CUMMINGS, J., & KIESLER, S. 2003. KDI Initiative: Multidisciplinary scientific collaborations. NSF Report. [online].

Dostupné na internete: <http://www.cise.nsf.gov/kdi/links.html>.

DAVID, P.A. 2005. Towards a cyberinfrastructure for enhances scientific collaboration: Providing its soft foundations may by the hardest part. Paper prepared for the International Conference Advancing Knowledge and the Knowledge-Economy. National Academy of Science, Washington D.C.

DRUCKER, P.F. 1994. The age of social transformation. Atlantic Monthly, 274(5), s. 53-58. Podľa Hawamdeh, S.A. 2003. Knowledge management : cultivating knowledge professionals. Oxford: Chandos Publishing Limited, 2003. 222 s. ISBN 1843340372

DUQUE, R.B. a kol. 2005. Collaboration paradox : Scientific productivity, the internet, and problems of research in developing areas. In . 2005, 35, 5, s. 755-785. ISSN 0306-3127.

FRENKEN, K. - Hölzl, W. - deVor, F. 2005. The citation impact of research collaborations: The case of European biotechnology and applied microbiology (1988-2002). In Journal of Engineering and Technology Management, 2005, 22, s. 9-30. ISSN 0923-4748.

GARVEY, W.D. - GRIFFITTH, B.C. 1972. Communication and information processing within scientific disciplines: empirical findings for psychology. In Information Storage and Retrieval, 1972, 8, s. 123-126.

GUDNASON, G., a kol. 2002. SciX: open repository for scientific information exchange and value added services for the construction industry. In eWork and eBusiness in Architecture, Engineering and Construction, Proceedings of the Fourth European Conference on Product and Process Modelling in the Building and Related Industries. Lisse : A.A. Balkema Publishers, 2002. S 667-672.

KALLING, T. - STYHRE, A. 2003. Knowledge sharing in organizations. [Copenhagen, Denmark] : Copenhagen Business School Press, 2003. 190 s. ISBN 87-630-0117-9.

LAMBERT, R. 2003. Lambert Review of Business-University Collaboration: Final Report. (2003). Norwich: HM Treasury. [online]. Dostupné na internete: <http://www.hmtreasury.gov.uk/media/DDE/65/lambert_review_final_450.pdf>

LEIPONEN - HELFAT, 2006. Geographic location and decentralization of innovative activity. Mimeo. Podľa  [online]. [citované 26. február 2008]. Dostupné na internete:

NONAKA, I. 1991. The Knowledge Creating Company. Harvard Business Review, (Nov-Dec), 96-104.

OLDHAM, G. 2005. International scientific collaboration: Policy Briefs, Science and Development Network. [online]. Dostupné na internete: <http://www.scidev.net/dossiers/index.cfm?fuseaction=policybrief&dossier=13&policy=60>

PATAIRIYA, M. 1996. Science Communication: A Conceptual Framework. [online][citované 13.5.2008]. Dostupné na internete: <http://upf.edu/cms/cms/pcstacacademy/_docs/Conceptual.doc>.

PENNER, H. J. - SHAVER, J. M. 2005. Does international research and development increase patent output? An analysis of Japanese pharmaceutical firms. In Strategic Management Journal, 26(2): 121-140.

SHANNON, C. E. and WEAVER, W. 1949. The mathematical theory of communication. Chicago: University of Illinois Press.

SHRUM, W. - GENUTH, J. - CHOMPALOV, I. 2007. Structures of Scientific Collaboration. Massachusetts Institute of Technology: England.  ISBN-13: 978-0-262-19559-1.

SOLOMON, N. a kol. 2001. Researchers are learners too: Collaboration in research on workplace learning. In Journal of Workplace Learning, 2001, 13, /8, s. 274-281. Podľa Sonnenwald, D.  Scientific Collaboration: A Synthesis of Challenges and Strategies. Annual Review of Information Science and Technology, Vol. 4, Blaise Cronin, Medford, NJ: Information Today, 2007.

SONNENWALD, D.H. 2003. Expectations for a scientific collaboratory: A case study. In Proceedings of the 2003 International ACM SIGGROUP Conference on Supporting Groupwork. New York New York, N.Y : Association for Computing Machinery, 2003. s. 68-74.

SONNENWALD, D.H. 2007  Scientific Collaboration: A Synthesis of Challenges and Strategies. Annual Review of Information Science and Technology, Vol. 4, Blaise Cronin, Medford, NJ: Information Todaylaboration. [online]. [citované 20.8.2007]. Dostupné na internete:< www.ling.gu.se/~pierreg/sonnenwald-chapter-dist.pdf>.

THOMPSON, P. - M. FOX-KEAN, 2004. Patent Citations and the Geography of Knowledge Spillovers: A Reassessment. In American Economic Review. 2004, 95, 1, s. 450-460.

WALDROP, M.M. 2008. Science 2.0: Great New Tool, or Great Risk? In Scientific American. [online]. January 9, 2008, [cit. 12.10.2010]. Dostupné na internete: <http://www.scientificamerican.com/article.cfm?id=science-2-point-0-great-new-tool-or-great-risk>

Tlačiť Facebook Twitter LinkdeIN

Hodnotenie

Počet hodnotení: 0

Creative Commons License
This work is licensed under a Creative Commons Attribution 4.0 International License

Ak sa neuvádza inak, obsah článkov podlieha licencii https://creativecommons.org/licenses/by/4.0/


ISSN 1336-0779 (online vydanie)  ISSN 1335-793X (tlačené vydanie)
© Centrum vedecko - technických informácií SR