Info mailom

Chcete pravidelne dostávať informácie o novinkách?

Spoločne každý sám (Zamyslenie sa nad spoluprácou slovenských knižníc)

Autor: Alojz Androvič
Číslo: 3/2002 - Spolupráca knižníc
Rubrika: Hlavné články / Main Articles
Kľúčové slová:

sliep.jpg (35538 bytes)

Vajce alebo sliepka?

Čo bolo skôr, knižničný grant alebo spolupráca knižníc? Podoba tejto otázky s onou filozofickou je čisto formálna. Odpoveď na ňu dáva naša každodenná skúsenosť, podľa ktorej je ľahšie spoločne troviť než tvoriť. Je nám vlastnejšie brať ako dávať, väčšmi uctievať to vlastné ako to spoločné. Napokon, kolektivizmus ako historický omyl sme nedávno po dlhej dobe zmietli zo stola a rýchlo sme si odvykli od organizovaného úsilia. Prestali sme kolektívne myslieť a pracovať. Zrušili sme strednodobé plány výskumu a vývoja, nechali sme sa presvedčiť o nezmyselnosti dlhodobých cieľov a vízií. Spoločné ciele sme nahradili mozaikou osobných záujmov. Vytratil sa rešpekt k písaným i nepísaným pravidlám. Nezávislé individuálne rozhodovanie sa stalo synonymom demokratizačných zmien. Sotva sa nájde sila, ktorá by zvrátila tento dokonale oslobodzovací proces. Azda len vlastná skúsenosť nových generácií. Jedinou výnimkou, ktorá potvrdzuje toto pravidlo, je záujem o účasť v zozname uchádzačov o grant. A to ani nie tak vo fáze premýšľania a prípravy projektov ako v okamihu, keď prichádza k rozdeľovaniu peňazí či iných darov. Zrazu sa rodí množstvo nápadov, jestvuje veľa dôvodov a návrhov na spravodlivé delenie. Mnohí však vnímajú svoju účasť s pocitom krivdy. Iniciátor projektu preto, že s tým má starosti, a jeho partneri zasa preto, že nedostali všetko, čo chceli. A tí, čo zostali nebodaj bokom, presviedčajú seba a svoje okolie, že to vlastne nestálo za nič. Tak načo spolupracovať...?


Kroj alebo uniforma?

Snahy o jednotné postupy sprevádzajú knižničnú prax od jej počiatkov. Poriadok v katalógu a na regáli neslúžil výlučne na uspokojenie knihovníka a jeho pána. Zároveň s rozvojom a formovaním knižničnej obce sa hľadala a rozvíjala aj “spoločná reč”, ktorá slúžila na výmenu a využívanie skúseností, poznatkov a knižničných zbierok. Katalógový lístok, formát záznamu a metódy na spracovanie dokumentov sa časom stali tabuizovanou knihovníckou dogmou. Platí to i pre väčšinu slovenských knižníc, ktoré prijali viaceré medzinárodné normy, ako sú napríklad ISBD, UNIMARC, MDT. Bližší pohľad do katalógov však našťastie dokumentuje, že individualizmus je u nás tradične hlboko zakorenený. Napriek obmedzujúcim a ľudovú tvorivosť zväzujúcim katalogizačným predpisom nachádzame v tom istom katalógu rôzne záznamy pre rovnaký dokument, rôzne variácie zápisov jeho jednotlivých atribútov a nezriedka aj svojské interpretácie predmetu opisovaného diela. O príčinách a o tom, čo treba na nápravu, sa obvykle vie, ale nehovorí. A v okamihu, keď sa nebezpečne priblíži nevyhnutný okamih plošného zjednotenia knihovníckych postupov, formátov a nástrojov, prichádza spásna iniciatíva na zmenu formátu. Aby opätovne bolo čo vykladať a pretvárať na domáci spôsob. Krízu financovania knižníc sprevádza absencia celoštátnej metodickej i praktickej koordinácie, čo dokazuje napríklad niekoľkonásobne opakované bibliografické spracovanie a katalogizácia, viacnásobný nákup rovnakých titulov zahraničných časopisov, kníh a databáz a napokon aj neúnosná rôznorodosť technických prostriedkov a knižničných programových systémov. Zodpovedné orgány doposiaľ nevytvorili podmienky na rozvoj dlhodobejších programov, vznik a podporu konzorcií, systematický nákup celoštátnych licencií, hodnotenie kvality a efektívnosti knižničných služieb. Ale sú vlastne za to zodpovedné oné orgány, alebo niekto každý z nás?

Jeden za všetkých alebo všetci za jedného?

Jedným z verejných tajomstiev je skutočnosť, že fondy všetkých slovenských knižníc dohromady možno primerať jednej z väčších knižníc vyspelého sveta. Ak zameriame pozornosť na prírastok fondov či počet katalógových záznamov v elektronickej forme, celému Slovensku sa vyrovná priemerná európska univerzitná knižnica. O čo menej kníh však máme, o to viac názorov a riešení na prácu s nimi existuje. Zdôvodňuje sa to rôzne. Jedni tvrdia, že to tak musia robiť, lebo je to niekde napísané. Druhí presviedčajú, že to niekde videli, a tí ostatní robia po svojom, lebo náhodou nič nečítali a nevideli. Zahľadení do seba sme sa naučili vnímať a riešiť iba vlastné problémy. Veď kto iný by to mohol poznať, vedieť a spraviť lepšie. Napokon máločo obstojí našej fundovanej kritike. Na tú je vždy dosť pohnútok a síl. Veď kto nejde s nami...! “Ísť s nami” v tomto prípade často značí prijať naše riešenie, najlepšie bez otázok a bez komentára. Dobrovoľne a slobodne. Aby nebolo treba príliš zdôvodňovať, odkrývať naše skryté zámery a nedostatky. Aby sa, nedajbože, nespochybnil ten náš jediný správny postup. A ak sa niekto vydá svojou cestou, o tom sa vyhlási, že “ide proti nám”! Dôsledky takéhoto vnímania spolupráce sa, žiaľ, prejavujú v našom každodennom živote. Našou praxou je skôr “jeden proti všetkým a všetci proti jednému”. Výstižným príkladom je napríklad absurdná situácia knižníc v našom “hlavnom meste kultúry”, kde tesne vedľa seba pôsobia súčasne dve knižnice s “národnou” ambíciou, vydávajú sa dva knihovnícke časopisy. Podobným a, žiaľ, typickým príkladom kooperácie (záchrany!?) knihovníckej obce bola urýchlená novelizácia zákona o povinných výtlačkoch, z ktorého sa vypustili formulácie o elektronických médiách vrátane vyhlášky, čím sa vývoj v tejto oblasti u nás posunul najmenej o desaťročie dozadu. Sotva sa nájde niekto, kto by ukázal prstom na toho hlupáka, ktorý to spôsobil. Každý totiž z vlastnej skúsenosti vie, že by bol tým jedným proti všetkým. Je to príliš veľká daň jedného za podnietenie spolupráce ostatných.

Povinnosť alebo zodpovednosť?

Nová skúsenosť so slobodou rozhodovania zmenila u nás vnímanie pojmov povinnosť a zodpovednosť. Žiaľ, nezrástli s nami, vytratili sa z každodennej praxe a nestali sa našou vnútornou pohnútkou. Oficiálne dokumenty, zákony a predpisy predstavujú istý rámec, na základe ktorého sa možno správať racionálne, ale ktorý nevylučuje a nesankcionuje nesprávne rozhodnutia. Namiesto toho, aby sme sa naučili platiť za vlastné chyby, platíme všetci za chyby tých, ktorí ich robia, pretože ich robiť smú. Príkladom je napríklad i prijatie knižničného zákona, ktoré možno na prvý pohľad hodnotiť ako pozitívny počin. Formálne sa tým zavŕšila viacročná snaha nahradiť v tom čase stále platné zákony a vyhlášky o socialistickej sústave knižníc. Zmena vlády v roku 1998 však viedla k zásadným zmenám v ponímaní a štruktúre nového zákona, najmä vzhľadom na politickú objednávku likvidácie Matice slovenskej. Autori sa primárne sústredili na túto úlohu a namiesto formulácie všeobecných zásad na fungovanie knižničného systému zafixovali inštitucionálnu knižničnú štruktúru z 50. rokov. Zákon nie je v definičnej časti kompatibilný s medzinárodnými (európskymi) zásadami ani s prevzatými a u nás prijatými normami, čo komplikuje napr. celoštátne štatistické zisťovanie a porovnávanie ukazovateľov v oblasti knižníc. Našťastie dodnes nie sú schválené viaceré vyhlášky súvisiace s knižničným zákonom a podobne ako zákon konzervujú predstavy a priority minulého obdobia. Potreba novelizácie, ktorá sa ukázala už v prvom roku platnosti knižničného zákona, poukazuje na chyby a nedostatok kompetentnosti pri jeho “revolučnej inovácii” a tvorbe. O knižničnej spolupráci v rámci národného systému tak nemožno hovoriť. Napokon si vždy treba položiť otázku, komu to prospelo; na to, čomu to malo prospieť, sa už dávno zabudlo. Zákon sa neinterpretuje ako norma správania, ale vníma sa stále ako totalitný mocenský nástroj. Povinnosti sa vykladajú ako privilégiá, zodpovednosť sa zamieňa s nedotknuteľnosťou. Niet dôvodu sa sťažovať, veď papier znesie všetko.

Písmo alebo hlava?

Azda niektorí z nás poznajú príbeh šialeného milovníka hudby Fitzgeralda, ktorý neľutoval seba a vydal celý svoj majetok na to, aby v dažďovom pralese v povodí Amazonky vystaval budovu opery a nechal do večerného ticha panenskej prírody vyspievať najkrajšie klasické árie. Nie, ani z tejto “novostavby” sa nestala uznávaná svetová inštitúcia a hoc aj stojí uprostred krajiny, zarastá postupne v zabudnutí. Bol to sen fanatika, ktorý si ho však splnil za vlastné peniaze.

Ak sa má riešiť problém financovania kultúry a v tomto rámci problém financovania knižníc, treba sa zamyslieť aj nad tým, či priskromné prostriedky, ktoré plynú na knižničnú činnosť z našich daní, využívame účelne, či je naša knižničná sústava v kompetentných rukách triezvych profesionálov, alebo oportunistov sledujúcich úzke skupinové záujmy. Základným problémom účinného pôsobenia a využívania kultúrneho, vzdelávacieho a ekonomického potenciálu slovenských knižníc je nedostatočné financovanie. Je približne na úrovni 10 % príslušných rozpočtov vyspelých európskych krajín, kde jestvujú aj knižnice, ktoré majú rozpočet vyšší ako celá slovenská knižničná sústava. Mzdová úroveň zamestnancov vedeckých a verejných knižníc zďaleka nedosahuje celoštátny priemer, niekoľkonásobne zaostáva aj za vývojom v kandidátskych krajinách, o úrovni v EÚ škoda hovoriť. Za posledných desať rokov sa na Slovensku zaznamenáva sústavný pokles nákupu informačných prameňov (v roku 2000 to bolo spolu asi 65 miliónov Sk), ktorý by sa mal zvýšiť 5 až 10násobne, prinajmenšom na úroveň 350 mil. Sk. V týchto kalkuláciách nie sú zahrnuté potreby univerzitných knižníc, ktoré možno odhadnúť na porovnateľnej úrovni.

Štátne financovanie rozvoja knižničnej sústavy SR nedosahuje ani len čiastočnú úroveň veľkorysých programov zahraničných nadácií (OSI, Mellon) a stálej rozvojovej pomoci zo zahraničia (USA, NSR, Japonsko, Holandsko).

Napriek finančným problémom nám však príbeh šialeného Fitzgeralda nemusí byť príliš vzdialený. Potvrdzujú to naše každodenné skúsenosti. Na jednej strane sa realizujú veľkolepé plány, otvárajú megaštudovne a buduje infraštruktúra, ktorá často nekorešponduje s rozsahom služieb a počtom návštevníkov, na druhej strane sa zasa investujú nesmierne prostriedky do nákupu informačných prameňov, no tí, čo ich potrebujú, však nemajú dostatok príležitostí sa k nim dostať. Žiaľ, aj takéto môžu byť dôsledky voluntaristických rozhodnutí, ak sa robia bez serióznej analýzy, ak sa koncepcia prispôsobuje okamžitej mocenskopolitickej situácii bez ohľadu na účelnosť a hospodárnosť, bez vízií do najbližšej budúcnosti a bez “zdravého rozumu”. A pre prípad, že by sa niekto nad tým pozastavil a spýtal, prečo je to tak, je pripravená štandardná odpoveď: tak a tak je to napísané tam a tam, nelámte si zbytočne s tým a tým hlavu!

Spoločne alebo sám?

Slovenská knižničná sústava, napriek drastickému prepadu financovania v uplynulom desaťročí, predstavuje najrozvinutejšiu, tradične zavedenú spoločenskú infraštruktúru s nesmiernym potenciálom na realizáciu rozvojových programov najrôznejšieho typu – od vzdelávania po podnikanie, od výchovy po kultúru, od gramotnosti po tvorivosť, od životného prostredia až po transatlantické štruktúry. Tento informačný a vzdelávací potenciál, ktorý je porovnateľný s vplyvovým potenciálom masmédií, však v súčasnosti zostáva mimo osobitného záujmu štátu, nie je dostatočne financovaný a v dôsledku toho aj nie efektívne využívaný. Druhým problémom je nedostatočná úroveň “vrcholového manažmentu!” knižničnej sústavy SR, ktorý je, v závislosti od knižničnej siete v kompetencii príslušného ústredného orgánu. Primárne treba koordinovať na celoštátnej úrovni nielen nákup knižničných fondov, ale aj postup pri budovaní knižničnej infraštruktúry, informačných technológií a osobitne knižničných systémov, pretože len tak možno dosiahnuť zníženie prevádzkových nákladov a predovšetkým zefektívnenie knižničného spracovania a informačných služieb. Pri týchto nákladných investičných krokoch sa nesmie viac pripustiť vo viacerých prípadoch doposiaľ praktizované voluntaristické rozhodovanie jednotlivcov a nemožno prijať tvrdenia o “efektívnosti heterogénneho systému”. Niektoré nezodpovedné rozhodnutia, ktoré celkom nedávno viedli v niektorých prípadoch k rozptylu metodiky knižničného spracovania a odklonu od európskych štandardov, by sa nemali opakovať a do budúcnosti by sa mala vyvodiť patričná zodpovednosť. Oživotvorenie koordinácie rozvoja celej knižnej sústavy a zavedenie vytypovaných celoštátnych a konzorciálnych licencií technológie a informačných prameňov môže významne zlepšiť efektívnosť a využiteľnosť disponibilných zdrojov.

Knižničná sústava a knižničnoinformačné zabezpečenie verejnosti sú vo svete všeobecne považované za hlavné oblasti rozvoja spoločnosti a nachádzajú odraz v štátnych politických a hospodárskych programoch vrátane adekvátneho financovania a manažmentu – koordinácie na štátnej úrovni. Politika vyspelých demokratických štátov, založená na základných kultúrnych a humánnych hodnotách, sa v súčasnosti zameriava na zabezpečenie čo najširšej dostupnosti k poznatkom a informáciám, účasti verejnosti na rozvoji a uplatnení informačnej technológie a rozvoji kompetencií a schopností jednotlivca na jej efektívne využitie. Tak teda chcime spoločne to, čo by z nás chcel každý sám!

 

Poznámka redakcie:

Vzhľadom na to, že autor sa vo svojej úvahe okrem odbornej problematiky dosť jednoznačne vyjadruje aj k závažným spoločenskopolitickým otázkam, redakcia upozorňuje, že uvedené názory nie sú názormi redakcie, a dáva priestor svojim čitateľom na otvorenie diskusie k tomuto článku.

Tlačiť Facebook Twitter LinkdeIN

Hodnotenie

Počet hodnotení: 0

Creative Commons License
This work is licensed under a Creative Commons Attribution 4.0 International License

Ak sa neuvádza inak, obsah článkov podlieha licencii https://creativecommons.org/licenses/by/4.0/


ISSN 1336-0779 (online vydanie)  ISSN 1335-793X (tlačené vydanie)
© Centrum vedecko - technických informácií SR