Výročná konferencia ALA/CLA (takmer) v tieni SARS

Od 19. do 25. júna 2003 sa v Toronte, v najväčšom kanadskom meste a hlavnom meste provincie Ontario, konala spoločná
výročná konferencia American Library Association (ALA) a Canadian Library Association (CLA). Bolo to druhé spoločné podujatie
tohto druhu, pretože členovia amerického a kanadského knihovníckeho spolku sa na spoločnom výročnom rokovaní stretli prvýkrát
už v r. 1960 v Montreali. Pohľad na čiernobiele fotografie z prvého podujatia vyvoláva s odstupom viac ako štyroch desaťročí
nostalgiu i úsmev: spoločná fotografia na schodisku po návšteve miestnej univerzitnej knižnice, záber na “plenary session” s
niekoľkými desiatkami účastníkov, decentný výraz na tvárach dám v “krinolínach” a pánov v smokingoch na akejsi “social
session”… Vtedy to bolo len severoamerické a ešte nie najväčšie svetové knihovnícke podujatie. Najmä v porovnaní s dnešnou
realitou je zjavné, ako veľmi sa svet, a s ním aj knižnice a knihovníci, v uplynulých desaťročiach zmenil. Na spomínaných
fotografiách absentujú technické zariadenia také typické pre dnešné knižnice – nijaký terminál či iné “ícété” –v tom čase
ešte neexistovali. Nepôsobil však ešte ani fenomén globalizácie, takže konanie akejkoľvek konferencie a účasť na nej nebola
podmienená odporúčaniami WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie) – v Montreali účastníkov neohrozoval nijaký medicínsky
syndróm, v Toronte bola táto hrozba reálna. Odvážnejší cestovatelia sa možno iba pousmejú, keď na seba prezradím, že skratka
SARS (Severe Acute Respiratory Syndrome) ma niekoľko dní pred odchodom do Toronta strašila väčšmi ako všetky akronymy, s
ktorými som sa doteraz pri výkone profesie stretol. Väčšmi ako, povedzme, MDT, KBT a AACR dohromady. V televíznych správach,
a čo bolo ešte závažnejšie, aj na internete a v pracovnom čase, som s obavami denne sledoval vyhlásenia WHO o počte nových
ochorení a úmrtí na túto diagnózu od Číny po Kanadu. A čoraz naliehavejšie som si kládol nasledujúce podobné otázky: načo sa
tam vôbec trepem, musím ísť tak ďaleko, aby som získal nejaký syndróm? Starosta Toronta síce vyhlásil, že “obava zo SARS
spôsobila viac škody ako sama choroba”, ale dá sa politikom veriť? Treba ešte ďalší dôkaz o rizikách, keď z vyše 9,5tisíc
pôvodne prihlásených účastníkov 1 400 svoju registráciu na konferenciu zrušilo? Vďaka štedrým sponzorom som dávno predtým,
než sa syndróm stal “akútnym”, zaplatil vložné, pobyt i letenku, zrušiť to tak na poslednú chvíľu – no hrôza! Napokon som
uveril WHO a organizátorom, čo iné mi zostávalo, že kanadská vláda a miestne úrady situáciu zvládli, a zmierený s osudom som
sa pripojil k tým účastníkom, ktorí svoj pobyt v Toronte nestornovali. Ale teraz už vážne: SARS síce organizátorom spôsobil
veľa starostí, ale účastníci samotného produjatia ho (takmer) neregistrovali. Možno si častejšie umývali ruky…

Výročná konferencia ALA je jedno veľké knihovnícke “šou” na americký spôsob. Tak som to vnímal už r. 2000, keď som sa
zúčastnil na výročnej konferencii konanej v Chicagu. Celkový dojem z konferencie v Toronte bol dokonca ešte komornejší a
naozaj neviem posúdiť, či to spôsobil tieň SARS, či skutočnosť, že sa americká konferencia konala predsa len za hranicami USA
a pôsobili tu viac kanadské tradície. Možno som už aj stíhal menej ako pred rokmi a viac selektoval možnú osobnú účasť na
veľkom počte často paralelne konaných prednášok, prezentácií, programov, výstav, spoločenských podujatí a pod. Všetko sa to
jednoducho stihnúť nedá, nedajú sa akceptovať dokonca ani pozvania na všetky recepcie a bankety. Stojíte, napríklad, pred
dilemou: navštíviť International Visitors Reception alebo Gay, Lesbian, Bisexual, and Transgendered Roundtable? Tentoraz som
uprednostnil to prvé… Všetky podujatia tiež neboli “free”. Odmietol som zaplatiť štartovné 20 USD na spoločnom joggingu s
neposednými účastníkmi kongresu – nie som si istý, či by som za ten peniaz bol vôbec dobehol, načo sa za drahý peniaz
blamovať, bola by to zlá reprezentácia… Spoločenský aspekt podujatia je však rovnako dôležitý ako odborný, veď obidva
spolky požívajú prestíž primeranú ich veľkosti (ALA má 64 000 členov), postaveniu a významu knižníc v USA i Kanade.

Americkým i kanadským knižniciam a knihovníkom sa dá naozaj všeličo závidieť! Niežeby boli najlepší vo všetkom, ale sú
v porovnaní s nami veľmi ďaleko, idú rýchlo dopredu, riešia veci americky pragmaticky a majú zdroje, hoci by ich chceli viac.
My by sme ich možnosti brali všetkými desiatimi, oni sú pritom stále nespokojní a dávajú to aj hlasito najavo. Ich snaženie
nachádza odozvu vo verejnosti, ktorá ich úsilie citlivo vníma a chápe, že spolky konajú v jej záujme. Tradícia
samovzdelávania a celoživotného vzdelávania je v americkej histórii veľmi silne zakorenená, knižnice vždy zohrávali dôležitú
úlohu a sú aj v súčasnosti vnímané ako vážené a dôležité vzdelávacie inštitúcie. Spojencami knihovníkov sa stali viaceré
umelecké, športové a iné celebrity a keďže knihovníci a návštevníci knižníc predstavujú nezanedbateľný voličský potenciál,
nedovolia si ich ignorovať ani politici. Potvrdzuje to aj prítomnosť vermontského republikánskeho senátora B. Sandersa, ktorý
účastníkom konferencie predstavil návrh zákona “Freedom to Read Protection Act”. Návrh požaduje, aby sa na knižnice a
kníhkupectvá nevzťahovali tie ustanovenia zákona “USA PATRIOT Act”, ktoré dovoľujú federálnej vláde USA v rámci boja proti
terorizmu kontrolovať nad rámec tradičných právomocí v knižničných databázach záznamy o čitateľoch a ich výpožičkách.
Americké knižnice aktívne vystupujú aj v záujme ochrany osobných údajov a zachovania slobodného prístupu k informáciám.
Protestujú proti prehnanému blokovaniu a filtrovaniu internetu a elektronickej pošty bez presného definovania jeho kritérií.
Počas konferencie zaznel oficiálny protest ALA proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu USA, ktorý v kontexte so zákonom
“Children´s Internet Protection Act” v záujme ochrany detí pred nevhodnými materiálmi šírenými na internete prijal
rozhodnutie obmedzujúce práva ostatných používateľov na voľný prístup k informáciám. “Dnešné rozhodnutie Najvyššieho súdu
núti knižnice voliť medzi federálnymi rozpočtovými zdrojmi potrebnými na technologické inovácie a cenzúrou. Je to prehra
miliónov používateľov knižníc.” ALA vyjadrila sklamanie, že pokiaľ ide o knižničné materiály, Najvyšší súd nepochopil rozdiel
medzi dospelými a deťmi. Na jednej strane je potreba ochrany detí pred neprimeranými a nevhodnými materiálmi, na strane
druhej stojí právo dospelých na prístup ku všetkým zdravotníckym, politickým a spoločenským informáciám. “Verejná knižnica je
jedným z miest na online prístup pre tých, ktorí nemajú možnosť využívať internet doma alebo na pracovisku. Veríme, že aj
títo musia mať rovnaký prístup na informačné superdiaľnice.” Na ďalšiu analýzu problému tu nie je priestor, podrobnejšie
pozri webovú stránku ALA (
www.ala.org).

Už som spomínal, že na takom veľkom podujatí si nemožno plánovať účasť na veľkom počte tematicky rôznorodých akcií,
nedá sa to zvládnuť časovo ani intelektuálne. Absolvovať kolotoč všetkých lákavých udalostí je náročné aj fyzicky, veď
nielenže si občas treba vziať aj čistú košeľu, ale našinec nie je navyknutý ani na všadeprítomnú a predimenzovanú
klimatizáciu konferenčných priestorov, ktorej podcenenie môže mať aj negatívne zdravotné následky. Preto je nutné si vyberať
a zvoliť účasť najmä na takých akciách, ktoré nejako súvisia s pôsobením na vlastnom pracovisku, v tomto prípade v UKB:
výstavba, zariaďovanie, organizácia a riadenie práce v knižnici. Na posúdenie a porovnanie toho, čo a ako to robíme u nás, s
tým, ako to robia vo vyspelom knihovníckom svete, konferencia poskytla niekoľko príležitostí. Prirodzene, popri týchto témach
sa naskytla možnosť aspoň letmo zaregistrovať aj iné oblasti a problémy, napríklad pri stánku vystavujúcich firiem alebo na
prehliadke miestnej knižnice. Niektoré z nich spomeniem osobitne.

Zaujímavú skúsenosť poskytla tzv.
Great Debate: The Library as Place (Veľká diskusia: knižnica ako priestor). Veľká diskusia (debata) na rozličné témy
je tradičným podujatím CLA. Tentoraz bola organizovaná spoločne americkou Asociáciou akademických a vedeckých knižníc (ACRL)
a Kanadskou asociáciou vysokoškolských a univerzitných knižníc (CACUL). Účastníci diskutovali o tom, či do roku 2020 zaniknú
súčasné priestorové potreby akademických knižníc, alebo sa naďalej zachovajú napriek očakávanému rozvoju ICT. Na jednej
strane je tvrdenie, že digitalizácia informácií a dokumentov bude v horizonte r. 2020 už natoľko rozšírená (knižnica ako
cyberspace), že sa výrazne znížia požiadavky na priestory (sklady, študovne a pod.) a nastane výrazný posun smerom k
virtuálnej knižnici. Opačný názor síce nepopiera trend rastu digitalizovaných informácií, zastáva však stanovisko, že ani
široké uplatňovanie nových technológií nezmení sociálnu funkciu knižníc prejavujúcu sa potrebou stretávania sa, neformálnych
kontaktov, širšie kultúrne funkcie knižníc a pod. “Informatikov” zastupovali dvaja páni, zatiaľ čo “konzervatívny” názor
tlmočili dve dámy – všetci pedagógovia z popredných amerických a kanadských univerzít. Obidve dámy zahalené v tradičných
advokátskych plášťoch a v napudrovaných parochniach obhajovali zachovanie sociálnych, a teda aj priestorových funkcií knižníc
a získali vysoko prevažujúcu podporu prítomných diskutérov a účastníkov. Diskusia nespochybnila smerovanie k digitalizovanej
knižnici, no od prevažnej väčšiny prítomných sa nedalo očakávať, že sa zmieria s postupnou nadbytočnosťou súčasných fyzických
priestorov knižníc. Zaujímavejšia ako samotná téma, ktorá bude s blížiacim sa rokom 2020 čoraz aktuálnejšia, bol skôr spôsob
diskusie, fascinujúci súboj plný vtipných replík, odmena potleskom každému názoru, z ktorých väčšina nebola nová a niektoré
boli dosť podivné. Napríklad: Keď do r. 2020 budú všetky materiály digitalizované, odhodíme ako nepotrebné aj Shakespearove
rukopisy? Tradičná knižnica bude mať určite stále miesto v srdci toho diskutujúceho, ktorý svoju životnú lásku stretol v
knižnici. Dnes so svojou ženou študujú v obývačke pri stole, ktorý kúpili za 30 USD ako nepotrebný inventár v knižnici, kde
sa do seba zaľúbili.

V rámci tzv. prezidentského programu vystúpil
Ralph Nader, ktorý prezentoval svoj
D.C. Library Renaisance Project (Projekt obnovy knižníc vo Washingtone, D.C.). Prednášajúci je komerčný právnik a bol
kandidátom Strany zelených v posledných amerických prezidentských voľbách. Vo vystúpení sa zaoberal stavom knižníc v mnohých
amerických mestách, v ktorých sa v posledných rokoch znížil rozpočet týchto zariadení niekde až o 25 %. Uvažoval nad dilemou
manažmentov týchto knižníc, ako hospodáriť s nižším rozpočtom: majú znížiť stavy pracovníkov, odložiť obnovu budov, zastaviť
nákup kníh či zatvoriť pobočky? Pripomenul, že ani v rokoch hospodárskej rízy (Great Depression) knižnice svoje pobočky
nezatvárali. “Mnohí ľudia považujú USA za najsilnejší štát na svete, ale ide najmä o silu vojenskú, nie humanitárnu a
knižničnú,” vyhlásil. Jednou z posledných iniciatív Nadera je D.C Library Renaissance Project, ktorého cieľom je pomôcť
zachrániť knižničný systém v hlavnom meste. Pokles rozpočtu zapríčinil značné zníženie počtu pracovníkov v knižniciach aj vo
Washingtone, D.C., a Nader preto navrhuje posilniť rozpočet knižníc zmenou daňovej politiky, aby bohaté firmy mohli robiť
odpočet dane o sumu poskytnutú knižniciam. Nader verí, že knižnice sú verejné inštitúcie navštevované nielen kvôli
informáciám, ale sú to aj “kliniky” na získanie občianskych a spotrebiteľských zručností. Vyzval knihovníkov, aby nielen
žiadali viac zdrojov, ale aby spolu s čitateľmi “bojovali” za knižnice. Daňový poplatník má právo pýtať sa, ako sa naloží s
verejnými financiami, aby knižnice boli financované napríklad na úrovni porovnateľnej s najdrahším jednotlivým zbrojným
systémom. “Jedna lietadlová loď stojí asi 4 miliardy USD, zatiaľ čo vláda ročne knižnice dotuje sumou len asi 110 mil.
dolárov.” Podobnosť diskutovanej témy s problémami knižníc na Slovensku možno považovať za čiste náhodnú. Príklad na spôsob
riešenia finančných problémov našich knižníc je síce inšpiratívny, ako ho však aplikovať v krajine, v ktorej sa lietadlové
lode nestavajú…?

Two Unique Visions, One Great Architect: Gunnar Birkerts and the National Library of Latvia and the combined San Jose
Public Library/San Jose State University Library

(Dve unikátne vízie, jeden významný architekt: Gunnar Birkerts a Národná knižnica Litvy a združená Verejná a štátna
univerzitná knižnica v San José)

Gunnar Birkerts je jedným z najznámejších súčasných architektov, litovský rodák žijúci v USA. Birkerts je autorom
projektu Verejnej knižnice v meste San José, ktorá je zároveň Štátnou univerzitnou knižnicou. Nová moderná knižničná budova
bola postavená na prelome tisícročia za dva roky na mieste bývalej verejnej mestskej knižnice. Roku 1991 Birkerts daroval
Litve a národu projekt novej budovy národnej knižnice, ktorý sa odvtedy realizuje s prestávkami a peripetiami typickými pre
túto oblasť sveta a jej ekonomické možnosti.

Birkerts naprojektoval knižnicu ako 8poschodovú budovu (45 000 m2) s 1 200 študijnými miestami. Pôvodný rozpočet
projektu bol 130 mil. USD, samotnej budovy 119 mil. USD. Cieľom je nielen sústrediť fond 6 mil. k. j. (súčasťou je aj
vybudovanie súborného katalógu systému verejných knižníc Litvy), ale zriadiť aj centrum medzinárodnej výmeny poznatkov a
informácií a zvýšiť národnú súťaživosť v regióne. Vybudovanie knižnice podporilo UNESCO na svojej generálnej konferencii roku
1999 (podobne ako projekt Alexandrijskej knižnice). Silueta budovy je založená na ľudovom symbole “castle of light” (svetelný
zámok) alebo sklenenej hory a rešpektuje tradičnú litovskú národnú architektúru. Budova národnej knižnice stojí na
exponovanom mieste na brehu rieky a bude novou dominantou hlavného mesta Riga. Projekt získal r. 2001 americkú cenu za
architektúru. Litovský parlament prijal o výstavbe novej budovy národnej knižnice zákon. Roku 1998 bola zriadená nadácia na
jej podporu, na čele predstavenstva stojí viceprezident štátu, členmi sú významní predstavitelia verejného života, vedy,
kultúry a hospodárstva. Dodnes bolo zozbieraných niekoľko miliónov USD v Litve a zahraničí. Napríklad je možné kúpiť si za
500 USD stoličku v študovni. Prednášajúci prezentovali obidve diela G. Birkertsa, charakterizoval ich aj prítomný
autor.

Nechcem odbočovať, ale spomenul som si počas prezentácie aj na iné nové moderné budovy knižníc, ktoré som mal možnosť v
severských štátoch Európy vidieť (Kodaň, Helsinki, Tallin…) a porovnával to v duchu so stavom u nás. Máme čo doháňať a náš
odstup od iných kultúrnych národov sa bude zväčšovať, ak nezmeníme prístup k našim kultúrnym tradíciám a vzdelanie sa nestane
skutočnou národnou prioritou. Veď Litva či (mimochodom) Rumunsko, kde v Bukurešti nedávno vyrástla nová Ústredná univerzitná
knižnica, nehovoriac o Čechách, Poľsku a Maďarsku, nemajú v porovnaní so Slovenskom o nič menšie ekonomické problémy a
nachádzajú pritom v štátnom rozpočte peniaze aj na projekty nových knižníc. S určitým uspokojením som zaznamenal, že aj
zámery rekonštrukcie UKB sú v súlade s víziou prezentovaných knižníc: ochrana kultúrneho dedičstva, podpora kultúrnej
rozmanitosti, knižnica ako multifunkčné kultúrne centrum a centrum celoživotného vzdelávania.

Prednášky sú jedna vec, vidieť reálnu knižnicu vec druhá. Každá návšteva knižnice je v niečom inšpiratívna a nebolo
tomu inak ani pri prehliadke
The Toronto Reference Library (Torontská referenčná knižnica), ktorá je najväčšou kanadskou knižnicou (pozri
www.tpl.toronto.on.ca). Postavená bola na mieste bývalej centrálnej knižnice za 30
mil. USD a otvorená roku 1977. Budova je 6podlažná (38,6 tis. m2, z toho priestory pre verejnosť 18,6 tis. m2) a najväčšia v
systéme 98 pobočiek Torontskej verejnej knižnice (v ktorých je návštevníkom k dipozícii spolu 1 300 PC). Otvorenosť a
flexibilita – to sú dva najdominatnejšie dojmy z tejto návštevy, z ktorých by bolo dobre niečo preniesť aj do našej knižnice.
To sa týka aj ďalších zaujímavých veci, ktoré sa dali vidieť a počuť v Toronte na tohtoročnej spoločnej výročnej konferencii
ALA a CLA.