|
S Dr. Horstom Neisserom, riaditeľom Mestskej knižnice v Kolíne nad Rýnom,
sa rozprávala Dr. Sylvia Kováčová.
S. K.:
Mohli by ste pre našich čitateľov v krátkosti charakterizovať vzdelávanie v oblasti knihovníctva a
informačných odborov (stredné odborné školy, vyššie odborné školy, univerzity)? Existuje v nemeckom knihovníctve
a informačných vedách koncepcia odborného vzdelávania a doškoľovania, prípadne právna úprava, ktorá zakotvuje
celoživotné vzdelávanie v tejto oblasti?
H. N.:
Chcel by som odkázať na
informačný materiál pani prof. Krauss-Leichertovej. Je vedúcou komisie pre vzdelávanie pri
Nemeckom knihovníckom zväze a na zodpovedanie tejto otázky je najkompetentnejšia.
S. K.:
Ktoré inštitúcie sú aktívne v oblasti celoživotného vzdelávania a ďalšieho vzdelávania knihovníkov?
H. N.:
V tomto smere sa angažujú mnohé inštitúcie. Ak by som chcel menovať len niektoré, sú to predovšetkým vysoké
školy so svojou dodatkovou ponukou, knihovnícke zväzy a rôzne pracovné skupiny, na druhej strane sú to zariadenia ako
vysokoškolské knižničné centrum v Kolíne. Ale aj samotné knižnice organizujú ďalšie vzdelávanie pre svojich
spolupracovníkov. Mnoho knihovníkov však využíva ponuky súkromných inštitúcií. Aj podujatia odborných štátnych
knihovníckych organizácií sú bohato naštevované.
S. K.:
O ktoré formy a typy vzdelávacích kurzov je medzi knihovníkmi najväčší záujem?
H. N.:
Z celkovej širokej palety vzdelávacích možností sa najviac využívajú možnosti účasti na kongresoch a
konferenciách, ako napr. na každoročne organizovanom Knihovníckom kongrese alebo Online kongrese Nemeckej spoločnosti
pre informačnú vedu a prax.
S. K
.: Aké skúsenosti máte s prípravou a riešením európskych projektov?
H. N.:
K projektom EÚ vo všeobecnosti: vyžadujú si veľmi náročný a komplikovaný proces prípravy projektu a súčasne aj
viacerých medzinárodných partnerov. Pritom vyhliadky na úspech nie sú vôbec isté. Mnoho projektov neprejde, pretože
nie sú splnené formálne predpoklady. Medzičasom pracujú firmy, ktoré sa špecializujú na vypracovávanie projektov, no
tým treba za to zaplatiť.
Okrem toho sa predpokladá, že zadávateľ poskytne aj vyššiu finančnú čiastku z vlastných zdrojov. Ak sa
projekt schváli, počas jeho trvania sa vyžaduje pomerne rozsiahle podávanie správ o priebehu riešenia a čiastkových
výsledkoch projektu.
My sme sa v Kolíne zúčastnili na celom rade európskych projektov – čiastočne ako žiadatelia, čiastočne ako
medzinárodní partneri. Asi 60 % projektov bolo úspešných. Naše skúsenosti sú však veľmi rozdielne. Na jednej strane
sme mohli vďaka európskym projektom uskutočniť inovatívne projekty, v iných prípadoch sme investovali veľa času a
peňazí bez uspokojivého výsledku.
Ak sa rozhodneme zúčastniť na projekte financovanom EÚ, je podľa mňa veľmi dôležité, aby sa nám podarilo
zostaviť správne medzinárodné konzorcium a položiť si veľmi čestne otázku, či sa na ten účel vynaložené náklady
vyplatia.
Podľa mojich vedomostí možno v súčasnosti na úrovni EÚ využívať projekty Leonardo – podpora kvalifikácie a
vzdelávania (
www.europa-foerdert-kultur.info).
Možno však použiť prostriedky aj z iných podporných programov:
S. K.:
Kde vidíte ťažisko v oblasti ďalšieho vzdelávania? Myslíte si, že treba zahrnúť do odborného knihovníckeho
vzdelávania aj iné témy? Máte v tomto smere skúsenosti?
H. N.:
Pri tejto téme by som sa chcel zastaviť podrobnejšie a byť principiálny.
Knihovníctvo sa v Európe celkovo nachádza v rozhodujúcom prelome, jednak čo sa týka obsahu práce, jednak aj
riadenia a financovania knižníc. Dlhodobo sa hľadajú úplne nové cesty. Ale aj nároky klientov, alebo lepšie
povedané zákazníkov,
sa v informačnej spoločnosti zmenili.
Knižnice musia v informačnej dobe zohrávať centrálnu úlohu. Tento nárast významu a stále sa meniace danosti
na informačnom trhu – či už sú technického, alebo štrukturálneho charakteru – kladú stále nové a vzrastajúce nároky
na personál knižníc.
V súčasnosti sa nevyžadujú len vynikajúce odborné poznatky v tradičnom zmysle. Celoživotné vzdelávanie zahŕňa
také témy ako elektronické médiá, nové formy práce knižníc, digitalizácia fondov, virtuálne knižnice v internete,
celosvetové vyhľadávanie informácií, rutinné využívanie databánk a mnoho iných vecí.
Ale to ešte nie je všetko. Vyžadujú sa ešte aj poznatky o modernom manažmente a marketingu, pretože knižnice
treba v dlhodobom horizonte úplne nanovo koncipovať a organizovať. Knihovníci potrebujú získať teda poznatky a
zručnosti, ktoré majú len okrajovo niečo spoločné s tradičným odborným vzdelávaním.
Uvediem ešte jeden príklad. Tak často citované sponzorstvo a fundrising vyžadujú špeciálne poznatky, ktoré
tradičné vzdelanie spravidla nesprostredkuje. Prečo sú americké knižnice také úspešné pri získavaní finančnej
podpory? Pretože túto činnosť vykonávajú odborníci, ktorí presne poznajú pravidlá hry v tejto oblasti. V Európe sa
síce stále hovorí o sponzoringu a pri nedostatku peňazí sa aj odkazuje na túto zázračnú zbraň, ale knihovníci sa
správajú k potenciálnym spozorom ako prosebníci, ktorí žobrú o almužny, namiesto toho, aby ponúkli partnerstvo.
Potom sa čudujú, že ich požiadavky odmietnu. Téma financovania by mala vo všeobecnosti stáť oveľa viac v centre
pozornosti vzdelávacích iniciatív. V konečnom dôsledku potrebuje knižnica predtým, než začne odborne pracovať a
ponúkať služby, najprv peniaze.
Získaním peňazí to však ešte zďaleka nekončí. Čo vedia napríklad knihovníci o technikách manažmentu, o nových
právnych formách pre svoje knižnice, o daňovom práve a podvojnom účtovníctve? Toto všetko sú témy, od ktorých v
budúcnosti závisí blaho a bôľ knižníc a ktoré doterajšie vzdelávanie nezahŕňa.
Ďalším zanedbávaným tematickým komplexom sú internet a nové informačné techniky. Knihovníci by mali aspoň
zhruba zvládnuť jazyk html. Poznatky z oblasti počítačových sietí sa mi zdajú relevantnejšie ako katalogizačné
pravidlá (pri online katalógoch aj tak už nie sú také dôležité).
A práve vo verejných knižniciach nemôžeme zanedbávať problematiku práce s deťmi a s mládežou, schopnosť
naučiť sa pomôcť si sám alebo sprostredkovať informačnú gramotnosť iným.
Ešte je tu však ďalšia veľmi často zanedbávaná oblasť, a to triviálny všedný deň v knižniciach.
Požiadavky používateľov (alebo lepšie povedané zákazníkov) narastajú. Dnes požadujú intenzívne poradenstvo a
sebavedome sa obracajú na knihovníkov so svojimi požiadavkami. Preto aj vzdelávanie personálu pri výpožičných
pultoch nie je žiadnym luxusom a malo by byť samozrejmosťou.
Ide tu o témy ako: “Ako zvládnem komplikovaných, ba až agresívnych zákazníkov?” “Ako sa zachovám, keď pred
výpožičným pultom stojí dlhý rad a súčasne zavolá zákazník a požaduje informáciu?”, “Odbúravanie stresu u personálu
knižníc”. Tréningové semináre poskytnú pomoc pre všedný deň, uľahčia spolupracovníkom život a postarajú sa o
zlepšenie podnikovej klímy vnútri inštitúcie, ako aj navonok.
V Kolíne sme takto vyškolili všetkých spolupracovníkov. Úlohou sme poverili špecializovanú profesionálnu
firmu a tieto školenia mali veľký úspech.
Spolupracovníci zase našli v práci záľubu, znížila sa podstatne chorobnosť a k tomu ešte knižnicu zaradili
medzi desať najobľúbenejších zariadení miliónového mesta. Výsledkom toho bolo, že počty členov knižnice rástli
každoročne o desať percent a podstatne nám vzrástli aj príjmy.
S. K.:
Ako nemeckí knihovníci prijímajú takéto tréningové ponuky?
H. N.:
Je to rozdielne. Často zaznamenávame na začiatku takýchto tréningov zdržanlivosť, ba dokonca až odpor. Ale
úspech presvedčí väčšinou všetkých kritikov. Tak to bolo aj v Kolíne. V konečnom dôsledku sa všetci zhodli, že takýto
tréning je potrebný a užitočný.
S. K.:
Načrtli ste rozsiahlu paletu tém, ktoré pokladáte za dôležité. Podstatne sa však odchyľujú od tradičných
foriem doškoľovania. Aká je odozva na takého ponuky?
H. N.:
Samozrejme, že špeciálne u starších kolegov a kolegýň vzniká psychologický problém, keď ich konfrontujeme s
novým obsahom školení. Majú pocit, že ich dlhoročná prax nemá teraz žiadnu hodnotu. Ako starší nemajú žiadny
informačný náskok pred mladými, musia sa učiť nové veci a mladí absolventi, ktorí práve prichádzajú zo škôl, ich
zatienia. To nahlodáva pocit sebavedomia a vyvoláva masívny odpor.
Tu platí nielen to, že treba vykonávať osvetu, ale treba ponúknuť aj ľudskú podporu a porozumenie. Aj
motivačné semináre pre starších knihovníkov považujem za veľmi zmysluplné.
V Nemecku už pred rokmi nastala generačná zmena. Mladí kolegovia prijímajú s nadšením nové výzvy,
prispôsobujú sa zmeneným úlohám a obsahu. Preto sú aj tieto ponuky vzdelávacích podujatí väčšinou rýchlo obsadené.
Ale aj vo vzdelávacích inštitúciách sa dnes už uplatňujú iné priority a sprostredkováva sa moderný obraz knižníc a
ich úloh.
S. K.:
Ako možno financovať ďalšie vzdelávanie v najšir-šom zmysle slova?
H. N.:
Nie je na to žiaden recept. Vyžaduje to tvorivosť. Samozrejme, že zriaďovateľ musí mať záujem, aby vzdelávanie
knihovníkov zodpovedalo požiadavkám doby. My všetci však dobre vieme, že finančné prostriedky z verejných zdrojov sú
ohraničené a v budúcnosti ich bude ešte menej. Doplnkové peniaze z tejto strany nemôžeme očakávať.
Preto musia knižnice tie financie, ktoré majú k dispozícii, poskytnúť na iné účely, teda vytýčiť nové
priority. V praxi to znamená – rozlúčiť sa s obľúbenými úlohami a zdroje presunúť do oblasti vzdelávania.
To je však aj úlohou knihovníckych zväzov a samotných knihovníkov, ktorí sa budú musieť finančne podieľať na
svojom profesionálnom raste.
Najzmysluplnejšia mi pripadá zmiešaná kalkulácia. Ak budú knižnice, štát, zväzy a knihovníci spoločne
financovať ďalšie vzdelávanie, potom sa môže veľa dosiahnuť.
Samozrejme, na národnej aj medzinárodnej úrovni možno získať mimoriadne finančné prostriedky, ktoré treba
využiť.
Nemôžeme podceňovať ani také organizácie, akou je napr. nemecký Goetheho inštitút. Poskytuje finančnú podporu
a pozýva referentov na kongresy a konferencie v zahraničí, prípadne organizuje aj samostatné vzdelávacie
podujatia.
Veľmi dôležitá a efektívna forma vzdelávania vzniká aj z kooperácie spriatelených knižníc doma a v zahraničí.
Častokrát 14-denná návšteva v moderne vybavenej a fungujúcej knižnici má spravidla väčší účinok ako množstvo
seminárov. Preto odporúčam pravidelnú výmenu pracovníkov medzi knižnicami.
V Nemecku s týmto poslaním pracuje dokonca jedna inštitúcia –
Bibliothek und Information international, ktorá podporuje študijné pobyty zahraničných kolegov v nemeckých
knižniciach (www.bi-international.de). Aj slovenskí knihovníci už mnohokrát využili túto možnosť.
S. K.:
Aké kvalitatívne kritériá možno využívať v oblasti ďalšieho vzdelávania?
H. N.:
To je veľmi dôležitá otázka. Aby som to vyjadril provokačne: žiadne doškoľovanie je lepšie ako to, ktoré je
zlé. Nevhodná ponuka stojí peniaze a čas a okrem toho ešte demotivuje účastníkov. A pretože musíme prihliadať na
financie, nemôžeme na kvalite vzdelávania šetriť.
Sú určité štandardy, ktoré musíme vyžadovať. K tomu patrí vizualizácia s powerpointom rovnako ako didaktická
príprava materiálu. Keď referent číta monotónnym hlasom svoj manuskript, tak to nie je vzdelávanie, ale
nehoráznosť!
Preto je aj budovanie databanky referentov veľmi užitočné. Môžu sa o ňu starať napr. knihovnícke zväzy. Tu sa
možno potom informovať, na aké témy sa hodí ten-ktorý odborník a aké skúsenosti mali s konkrétnym referentom
iní.
Užitočné je tiež prizvať referentov z iných oblastí ako z knihovníctva. Špecialisti z hospodárskeho sektora
môžu byť užitoční aj pre knižnice a môžu sprostredkovať nové impulzy.
S. K.:
Pokladáte rozsiahlu koncepciu ďalšieho vzdelávania za zmysluplnú?
H. N.:
Takáto koncepcia nie je len zmysluplná, ale aj nevyhnutná. Ďalšie vzdelávanie a doškoľovanie personálu je pre
knižnice životne dôležité, nemožno ho prenechať náhode.
S. K.:
Ďakujem za rozhovor.
|