Príhovor
Príhovor
Mali by sme vedieť Tenká hranica gnosticizmu a agnosticizmu sa vinie myšlienkovým bohatstvom filozofie už niekoľko tisícročí. Antipól nie je v poznávaní, ale v polemike absolútneho poznania. Nikto nespochybnil nutnosť vedieť a spoznať. Filozoficky teda poznanie nie je sporné, učenie je nutné a vedenie je nevyhnutné. Vedieť viac je posúvať znalosti k „pravde“. Dejiny nás poučili, že nevedomosť je retardačná, prináša zhubnosť a zánik. Pokrok spočíva v zvládnutí naučiť sa nové v aplikácii na predchádzajúcom. Procesy osvojenia si novej informácie sú dlhodobo spoločensky vnímané ako prioritné. Na rozdiel od laikov knihovníci, a ak chcete, informační pracovníci, si musia skôr ako iní uvedomovať, že akcelerácia informačného procesu je v exponenciálnom raste jednej informácie ako zárodku desiatok, stoviek a tisícov nových poznaní. Informačná explózia vzrastá v technickej potencii rýchlosti podnetu k vzniku ďalšieho poznatku. V tomto virvare dneška dostáva odbornosť knihovníka jasný apelatívny, spoločenský tvar. Historické poslanie našej profesie bolo vnímané vždy ako nevyhnutná súčasť rozvoja vedeckých štruktúr. Polemika nebola nikdy o jej legitimite , ale o jej spoločenskom ocenení. Výbuchy informácií sú staré stáročia. Vždy sa očakávala ich systemizácia, ktorá bola základom informačnej kontinuity. Tú úlohu v deľbe práce mala a má knižnica, musí ju zabezpečiť. V babylonskom Ninive pred skoro tromi tisíckami rokov, rovnako v Alexandrii o tisíc rokov neskôr alebo dnes, v knižnici tretieho tisícročia. Jasné, nie knižnica sama osebe, ale knihovníci tých tisíce rokov viac či menej ustrážili potenciál informačného odkazu poznania predchodcov. Urobia to aj dnes? Nepochybujme, musia, je to ich štafeta. Medzi nami, z nadhľadu je až humorné, že spoločnosť vo všetkých štádiách svojho vývoja si tieto fakty uvedomovala, ale bizarne sa k nim stavala. Páky vlastnej prosperity v sebanadutosti zverila otrokom, nedôveryhodným, pre ňu „malým ľudkom…“. Mali však jednu vlastnosť, ktorú si málokto dovolil len tak hodiť cez plece, boli múdri, vzdelaní, možno tým aj podozriví… Ale to je na inú, aj keď súvisiacu tému. Je to iný, aj keď súbežný cíp knihovníckeho príbehu. Predpokladom spoločenského rozvoja je rýchle a presné šírenie poznatkov, informácií. Pri súčasnej sofistikovanosti informačných technológií je rýchlosť technicky doriešená, rozhodujúca bude intelektuálna schopnosť osedlať rýchlosť, aby bola na úžitok. Knihovníctvo je dejinne určené na službu poznania. Je tu na to, aby sa veci zbytočne neopakovali, aby vytvorili spoľahlivú navigáciu v informačnom labyrinte. Ak narastá poznatkové spektrum, musí vzrásť aj poznanie metód jeho využitia. Inak je mŕtve a profanuje ľudský um. Nemôžeme a nesmieme rezignovať na názor, že lepšie je znovu vynájsť, ako nájsť, že to bolo vynájdené. Poznaním napĺňa každý knihovník svoju misiu, schopnosť koncentrovať informácie ako základňu ich vedeckého, odborného alebo duchovného rozvoja. Neznalosť plodí hlúposť a tá je mimoriadne ekonomicky nevýhodná, spoločensky nebezpečná. Špecifikum nášho poslania je stáť na métach najvyšších kvalít ľudskej múdrosti, byť pripravený s ňou komunikovať a posunúť ju ďalej. Ak všetko okolo nás má poznatkový základ, vnútorne sa musí každý vyrovnať s tlakom na vlastné znalosti. Bez sústavného vzdelávania to nepôjde. Denná konfrontácia s uspokojovaním informačných požiadaviek používateľov je mimoriadne vážnou spoločenskou rolou, so všetkými prvkami naplnenia jej kritérií. V nedávno realizovanom prieskume v Čechách a opakovanom v našej knižnici na otázku, ktorú parafrázujem, ako hodnotia čitatelia knižnice úroveň odborných znalostí zamestnancov knižnice, v oboch prípadoch sú výsledky viac ako povzbudivé. Až 70 % respondentov odpovedalo pozitívne. Nebudem interpretovať uvedený výsledok, ale nepreceňujme ho. Otázka je závažnejšia, hlbšia. Vieme vlastne, ako vníma spoločnosť úlohu knižnice v informačných výbuchoch súčasného globálneho sveta. Nedávam si odpoveď, ale prax mi napovedá, že kritériá nie sú veľmi tvrdé. Ale určite pritvrdnú, bez toho to nepôjde. Sofistikovanosť knihovníckej práce sa do nás nenaleje. Sebavzdelávanie a odborný rast sú pre ňu vlastné. Vzdelávací proces vnímajme ako súčasť vlastného odborného života, je to súčasne prvok rozvoja našej osobnosti. A ako konštatoval belgický vedec, vynálezca sódy Ernest Solvay, kľúčom ku šťastiu sú poznatky. Možno aj preto prezident Európskej únie Herman Van Rompuy pozval pred niekoľkými dňami predstaviteľov vlád únie na debatu o súčasnej kríze práve do Solvayovej knižnice. Žurnalistická obec sa diví, prečo stará knižnica, prečo práve v nepohodlí jej priestoru sa stiesnene radili mocní tohto sveta… Možno aj preto, aby si v dotyku s odkazom doby uvedomili, že kríza môže byť aj výsledkom podcenenia poznania spoločenských a ekonomických procesov. Zanedbali sa elementárne hodnoty kultivácie modernej spoločnosti. Informácia, ktorá popri tovare tvorí nosný spoločenský a kultúrny pilier, získala manipulatívny charakter. Bola zneužitá na zisk a mravné posolstvo nikto nebral celkom vážne. Jednoduché, nástup skutočného materializmu zákonite odštartoval krízu kultúry, objektívneho poznania skutočných vecí. Keby sme to vedeli…
|
