Digitalizácia deň po

NISPEZ predstavuje

Úvodom

Spojenie „deň po“ poznáme predovšetkým z katastrofických
filmov zobrazujúcich nezávideniahodný osud tých, čo prežili katastrofu. Ak by sme
tento scenár aplikovali na prípad digitalizácie kultúrneho dedičstva, potom by sme
dospeli k nasledujúcim analógiám:

Digitalizácia = katastrofa.

Zachránenci = hŕstka digitalizovaných objektov kultúrneho
dedičstva.

Na Slovensku sa, našťastie, takýto scenár nenaplní. Z
vyhlásenia MK SR, podpísaného ministrom M. Maďaričom a dostupnom na http://www.culture.gov.sk/aktuality/mk-sr-nepodpise-zmluvu-ktora-by-branila-cerpaniu-europskych-penazi
  (cit. 8.5.2010) vyplýva, že „digitalizácia kultúrneho dedičstva… je proces
organizačne, právne a technologicky mimoriadne zložitý a časovo prakticky
neobmedzený, keďže ide o trvalo udržateľnú úlohu“. Takže žiadne „po“ na
Slovensku nebude. Budeme len digitalizovať, digitalizovať a digitalizovať. Napriek tomu
sa pokúsime zamyslieť nad situáciou, ktorá môžu vzniknúť po tom, ako bude drvivá
časť analógového kultúrneho dedičstva zdigitalizovaná. 

Faktom je, že zatiaľ čo proces digitalizácie je už opísaný po
stránke organizačnej, technologickej, legislatívnej i finančnej, predstavy o tom, čo
bude nasledovať po ňom, sa obmedzujú na úvahy o dlhodobom archivovaní a
sprístupňovaní zdigitalizovaných zbierok. Dokazuje to i štatistika výskytu fráz
„digitalizácia kultúrneho dedičstva“, resp. „po digitalizácii kultúrneho
dedičstva“ v dokumentoch na webe: pre prvú frázu našiel vyhľadávač 11 700 odkazov
(z toho v doméne .gov.sk 67 odkazov), druhá fráza sa v doméne .gov.sk nenašla a jej
skrátená podoba (po digitalizácii) sa vyskytla 34-krát. Samozrejme, môžeme
namietať, že situáciu po digitalizácii možno opísať aj inými frázami, napríklad
„dlhodobé uchovanie“, „archivácia“, z angličtiny prevzatým „prezervácia“
či niektorými ďalšími výrazmi. Skutočnosťou však zostáva, že obdobie „po
digitalizácii“ si vyžaduje rovnakú pozornosť ako digitalizácia samotná. Okrajovo
je táto otázka riešená aj v právnych normách SR, vymedzujúcich legislatívny rámec
pre ochranu kultúrneho dedičstva. Ide najmä o tieto zákony: zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 115/1998 Z. z. o múzeách a galériách a o ochrane predmetov
múzejnej hodnoty a galerijnej hodnoty, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.
49/2001 o ochrane pamiatkového fondu, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č.
183/2000 Z. z. o knižniciach a zákon č. 395/2002 o archívoch a registratúrach.
Určitú pozornosť tejto problematike venuje aj Operačný program Informatizácia
spoločnosti schválený v roku 2007 a Štúdia uskutočniteľnosti projektov prioritnej
osi 2 Operačného programu Informatizácia spoločnosti. V posledne menovanom dokumente
sa v kapitole 13.5 „Analýza odborných procesov po fyzickej digitalizácii“
vymenúvajú nasledujúce procesy: digitálne reštaurovanie, spracovanie metadát,
uchovanie digitálnych objektov a logistika fyzických zbierkových predmetov. Pritom
procesy, ktoré majú nadväzovať na fyzickú digitalizáciu, delí na procesy nad
fyzickým objektom, ktoré sú orientované najmä na návrat objektu do depozitára, a
procesy s novo vytvoreným digitálnym objektom, zamerané na jeho uloženie do archívu a
jeho následnú obnovu. Podrobnejšie sú tieto procesy špecifikované v ďalšej
kapitole, ktorá zdôrazňuje procesy zamerané na dlhodobé uchovávanie obsahu, ktoré
má byť zabezpečené prostredníctvom operácie migrácie obsahu/formátu.

Summa summarum, prakticky sto percent opísaných aktivít, ktoré
majú prebiehať po ukončení digitalizácie, je orientovaných na elimináciu vplyvov
fyzickej degradácie nosičov, elimináciu katastrofických udalostí (sekundárne
úložiská) a elimináciu nekompatibility rôznych generácií hardvéru/softvéru.
Inými slovami, sú orientované na dlhodobé udržanie dostupnosti digitálnej kópie. V
ďalších odsekoch sa venujeme „nadstavbovým“ problémom orientovaným na udržanie
kvality digitálnych informačných obsahov.

Úvahy o tom, čo všetko bude treba urobiť po digitalizácii,
môžeme rozdeliť do nasledujúcich rovín:

1.   záchrana/deštrukcia analógového originálu po
digitalizácii;
2.   udržanie digitálnej kópie;
3.   udržanie informačného priestoru;
4.   využitie nových možnosti, vyplývajúcich z existencie siete,
digitálnej kópie (izolovane/synergický efekt);
5.   revolučný skok.

Záchrana/deštrukcia analógového originálu po digitalizácii

V tejto rovine riešime zdanlivo paradoxnú otázku: Treba po
digitalizácii naďalej zachovávať analógový originál? Táto otázka by, prirodzene,
bola zbytočná, keby sme mali k dispozícii neobmedzené zdroje. Pretože ich však
nemáme, musíme robiť selekciu. Rozhodovacími kritériami sú najmä originalita, stav,
dôležitosť a fyzikálne možnosti uchovania pôvodného dokumentu.

Udržanie digitálnej kópie

Kľúčovým postupom pri dlhodobom udržaní digitálnej kópie
dokumentu je už spomínaná migrácia. V modeli otvoreného archívneho informačného
systému (OAIS) sú definované viaceré druhy migrácie digitálnych dát, ako
napríklad:

a.    obnovenie – prenos dát na nové
záznamové médium rovnakého typu,
b.    replikácia – skopírovanie dát spravidla na novší
typ média,
c.   „prebalenie“ – pri ktorom sa modifikuje aj sprievodná
informácia.

Na prvý pohľad triviálna operácia kopírovania môže z
dlhodobého hľadiska predstavovať problém, predovšetkým v oblasti zachovania
integrity a autenticity dokumentu. Viacnásobné kopírovanie môže vniesť chyby, čím
môže dôjsť k strate integrity a autenticity dokumentu. 

Udržanie informačného priestoru

Zatiaľ čo udržanie digitálnej kópie sa zameriava na elimináciu
starnutia nosiča informácie, hardvéru a softvéru, pri snahách o uchovanie
informačného priestoru máme vyššie ambície. Informačný priestor vzniká
prepojením vzájomne súvisiacich dokumentov odkazmi. Zatiaľ čo v „papierovom
svete“ ide o „mŕtve“ bibliografické odkazy, vo svete digitálnych dokumentov
môžu bibliografické odkazy „ožiť“ a tak dať vzniknúť spomínaným
informačným priestorom. Technologicky sa „ožívanie“ dá realizovať s využitím
softvérových „botov“, ktoré automaticky generujú odkazy na príslušné dokumenty.
Doriešiť však treba legislatívne a organizačné aspekty tohto postupu. 

Využitie nových možností digitálnej kópie, vyplývajúcich
z existencie siete

V tejto rovine mierne popustíme uzdu fantázii. Existencia siete
(dnes to je internet) otvára prístup k uloženým digitálnym dokumentom a záleží len
na nastavení pravidiel vzdialenej manipulácie s nimi. Oveľa dôležitejšie sa však
javia tzv. sociálne siete, v ktorých sa digitalizované kultúrne dedičstvo môže
prezentovať v podobe virtuálnych knižníc, galérií, múzeí a pod. Existencia
digitálnej podoby objektov kultúrneho dedičstva zasa otvára dvere jeho širšiemu
využitiu v oblasti turizmu, vzdelávania, umenia i individuálnych záujmových
aktivít.   

Revolučný skok

Všetky doteraz uvádzané roviny uvažovania majú jedného
spoločného menovateľa: predpokladajú evolučný vývoj v oblasti technológií.
Evolúcia v tomto prípade znamená síce trvalé, ale predsa len predpovedateľné
zlepšovanie. Revolúcia naproti tomu predstavuje skokovú zmenu situácie. A čo je ešte
horšie z pohľadu prognózovania, ide o skok neznámym smerom. Môže to byť objav
nového princípu univerzálneho stroja, dnes reprezentovaného počítačom. Môže to
byť prechod z elektrickej/optickej oblasti do oblasti biologickej, atď. Čo to bude
znamenať v praxi? Že všetky naše opatrenia, ktoré sa týkajú dlhodobého
uchovávania digitálnych objektov, bude treba zmeniť alebo nahradiť novými.
A už dnes je dôležité pamätať na možnosť príchodu revolučného skoku a
projektovať všetky systémy a procesy ako maximálne otvorené.

Závery

 Z analýzy prístupov k digitalizácii kultúrneho dedičstva
vyplýva, že pretrvávajú nedostatky, identifikované už v Lundskom akčnom pláne:
roztrieštený prístup, sektorovosť, malý dôraz na „deň po“. To všetko môže
vyústiť do situácie, keď konštatujeme, že na postdigitalizačné procesy budeme
potrebovať oveľa viac zdrojov ako na samotnú digitalizáciu. Aby sme tomu zabránili,
treba koordinovať úsilie výskumníkov, tvorcov stratégií, pamäťových
inštitúcií.

Zdieľať: