VIP – s hranicami alebo bez…?

Prednedávnom som počul v českom rozhlase, že v susednom Poľsku (člen NATO a takmer člen EÚ) za posledný rok zaniklo asi desať percent verejných knižníc, čomu sa, napokon, vôbec nemožno čudovať, lebo podľa toho istého prieskumu takmer šesťdesiat percent Poliakov nekúpi za rok ani jednu knihu. Jednoducho sa zdá, že o knihy sa moderná spoločnosť, a zvlášť mládež, pomaly, ale iste, prestáva zaujímať. Neodvratne starnúci bibliofili, ale hlavne …filky, si akosi nedokázali vychovať nástupcov (že by pre veľkú lásku ku knihám zabudli na iný druh lásky?).

Nepoznám podobný prieskum na Slovensku, ale nepochybujem, že by dopadol rovnako, ak nie ešte horšie. Na druhej strane – aj vo vyspelých štátoch EÚ, o USA ani nehovoriac, registrujú všeobecný pokles záujmu o tlačené slovo, takže v podstate je to O. K. – sme v trende.

Transformácia smerom k poloanalfabetickej spoločnosti plnej nečitateľov je, zdá sa, niečo ako etalón (či zdravý, ťažko povedať), tak čo s tým? Ideme vybočiť z cesty, alebo sa poslušne zaradíme do prúdu (veď by to nebolo prvý ani posledný raz, nie?), a povieme spolu s našimi politikmi: ÁNO, je to dobrý SMER!?

Intelektuáli síce bijú na poplach (nuž ale kedy tí nebili?), no karavána si nevšíma ich štekot a neochvejne putuje ďalej. Verme len, že nakoniec tú oázu menom pokrok a blahobyt neminie. Osobne ma celkom vzrušuje predstava, ako bude moderné informačné spoločnosti riadiť len mierne gramotná elita alebo kto vlastne? Vari sa na to dá Harry Potter? Veď školy dennodenne chrlia húfy poslušných programátorov (a je ich stále málo!), ktorí, ako hovorí básnik, sú ochotní urobiť všetko – len keby im niekto povedal, čo (a riadne za to zaplatil – dodávam ja).

A konečne sme pri počítačoch (a pri peniazoch, pochopiteľne). V konečnom dôsledku, kde inde by sme aj mali končiť v časoch, keď budujeme informačnú a ešte k tomu aj trhovú spoločnosť? Napriek všetkému však nechcem tento príhovor, vlastne sorry – editoriál, ako sa to vraj najnovšie “zove”, skončiť už tradičnou spŕškou sťažností na nedostatok peňazí v našich knižniciach. Radšej by som upozornil na jeden etický rozmer už spomínaného budovania. O čo ide?

Ako mnohí iní, aj my sme konečne dospeli do štádia, keď čitateľom ponúkame prístup na internet. Máme síce len skromných 10 takzvaných verejných internetových staníc (VIP), ktorých použitie však nespoplatňujeme (aby si ich mohli dovoliť aj ne VIP osoby), a zatiaľ ani ich používateľov nijako neobmedzujeme, aspoň pokiaľ ide o miesta ich surfovania. Teda Larry Flint a ľud Spojených štátov, vrátane Miloša Formana, by nás za tento liberálny prístup nepochybne pochválil.

No sú aji iné názory. Ich jadro spočíva v tvrdení, že knižnica nemôže suplovať kadejaké internetové kaviarne (kde si človek, ak zaplatí, može na internete robiť a prezerať, čo chce – pokiaľ to neodporuje zákonom danej krajiny), ale mala by čitateľa, jemne povedané, usmerňovať určitým, teda žiaducim smerom. Podľa toho názoru (napodiv propagovanému hlavne americkými knižnicami) teda čitateľ v knižnici nemá čo súkromne mailovať a počúvať rádiá, či prezerať si rôzne nevhodné obrázky, púštať empétrojky, či posielať pohľadnice, ale sa má intelektuálne obohacovať (v rozmeroch daných profilom konkrétnej knižnice – dodávam ja). Asi každý normálny čitateľ by dal prednosť spomínanému prístupu bez hraníc a obmedzení, nie? Ale čo na to vravia normálni slovenskí knihovníci a knihovníčky, a hlavne – čo na to hovorí normálny manažment slovenských knižníc? Kam ísť alebo aspoň koho nasledovať?