Elektronická komunikácia – nová istota?

Ak si odmyslíme slovko ”elektronická”, nosná téma (ozaj, prečo sa nepoužíva aj termín ”ušná” — alebo ”krčná” téma)
tohto čísla ITlib komunikácia je teda viac ako vďačná. Po komunikácii totiž – v tej či onej podobe – túži každý normálny
človek, o našich čitateľoch, a hlavne čitateľkách, ani nehovoriac.

Poznámka: Napodiv najexaktnejšie tento fenomén pomenovala bývala filmová hviezda z Hollywoodu Jean Mansfieldová, keď na
otázku novinára, čo jej v živote spôsobuje najväčšie problémy, prostoreko odpovedala: ”Tá strašná túžba nadviazať kontakt”
(v origináli: ”This terrible desire to establish contact”).

Vyzerá to dokonca tak, že knižnice sú v našej krajine zatiaľ trpené hlavne kvôli tomu, že umožňujú ľudom uspokojovať
ich informačno-komunikačné potreby. Našťastie pre knižnice sú tieto potreby čoraz väčšie a ako hovoria matematici, už
presahujú všetky medze. Potiaľ by bolo všetko v poriadku, vec však dostáva inú dimenziu, ak pridáme slovko elektronická.
Ide tu o nám všetkým známy pokrok. Ledva sa knižnice vysporiadali s Gutenbergovým vynálezom, už na nich dopadli nepochybne
ťažšie úlohy. Zvlášť v nedávno uplynulom minulom storočí sa veda, ako vždy ochotne nasledovaná húfom inžinierov,
programátorov a podobných, doslova odtrhla z reťaze – a výsledok? Veď to všetci poznáte: rádio, televízia, počítače,
mobily, satelity, a to najhoršie – takmer všetko meniaci internet.

Vezmime si len také jednoduché kritérium, akým je význam knižnice. Kde sú tie časy, keď sa nejaká knižnica postavila
pred čarovné zrkadielko a opýtala sa: ” Zrkadielko, povedz mi, ktorá knižnica je najvýznamnejšia na svete?” A zrkadielko po
stáročia stereotypne odpovedalo: ”Ty, Alexandrijská knižnica (alebo neskôr – Ty, British Library, či Ty, Congress Library),
lebo máš najväčší fond!”

S nástupom internetu, respektíve s rozvinutím elektronickej komunikácie je všetko inak. Dnes už zrkadielku nestačí
jednoducho zistiť veľkosť fondu kníh a časopisov či počet zaregistrovaných čitateľov. Ono musí okrem toho preskúmať kvalitu
webových služieb, zistiť, koľko informačných zdrojov (vrátane elektronických) daná knižnica sprístupňuje, akú má kvalitu
jej napojenie na internet, aká je spoľahlivosť serverov, na ktorých beží OPAC a web… a tak ďalej a tak ďalej.

Na druhej strane, mnoho vecí zostalo nemenných. Napríklad také hlavné úlohy, ktoré riešia manažmenty knižníc. Tak ako
pred 2000 rokmi, aj dnes sú to peniaze na chod a budovanie knižníc… no a potom ľudia. Nepochybne už v staroveku stále
chýbali peniaze (vtedy síce na hlinené tabuľky či papyrus a dnes, paradoxne, častokrát len na rôzne nehmatateľné zoskupenia
obyčajných núl a jednotiek – digitálne, resp. elektronické zdroje), no a, prirodzene, aj kvalifikovaných mladých ľudí
ochotných ísť sa plahočiť do knižníc bolo a aj je ako šafranu. Prečo to však pripomínam? Nuž len preto, aby ľudia po
prečítaní tohto čísla ITlib nepodľahli depresii. Toto číslo je totiž plné informácií o všetkom, čo a ako treba a bude
potrebné v knižniciach zmeniť, aby obstáli v elektronickom šialenstve, ktoré, zdá sa, už nezvratne zmenilo a stále mení
svet. No človek (knihovníka nevynímajúc) potrebuje k spokojnému životu a práci aj nejaké tie istoty. Takže nejaké istoty má
aj knihovníctvo v 21. storočí, inou vecou je, či sú to práve tie istoty, po ktorých od nepamäti túži.