Príhovor

       Vážení čitatelia!

Rozvoj informačných technológií a zvlášť internetu majú nesporne obrovský vplyv na postavenie a úlohy knižníc v spoločnosti, ktorá sa nazýva (resp. chcela by byť) informačná. Na splnenie nového poslania musia knižnice využívať moderné informačné a komunikačné technológie, zmeniť štruktúru a organizáciu pracovných procesov a ponúknuť svojim používateľom nové služby. Musia však predovšetkým presvedčiť spoločnosť, že ich služby sú potrebné a kvalitné. S týmito zmenami sú úzko spojené zmeny v chápaní a obsahu profesie knihovníka a informačného pracovníka. Dnes už ani “tradičný” knihovník nevystačí s využívaním klasických metód spracovania dokumentov a poskytovania služieb a musí si neustále osvojovať nové informačné technológie. Moderná knižnica si vyžaduje nové knižnično-informačné profesie, ako je systémový knihovník, knižničný manažér, informačný analytik, informačný konzultant, informačný manažér a pod., ale nájdu tu uplatnenie aj profesionálni programátori, systémoví inžinieri, správcovia sietí a pod. Kde však takýchto odborníkov vziať, keď väčšina pracovníkov v knižniciach získala svoje profesionálne vzdelanie v čase dávnejšie minulom. Novší absolventi knihovníckeho vzdelávania, ktorí by to už mali vedieť, sa do knižníc nehrnú. Predovšetkým je to nízke platové ohodnotenie, ale aj neadekvátne zaradenie a neperspektívnosť postavenia tých, ktorí do knižníc nastúpia. Často sa stáva, že absolvent vysokej školy ani nedostane príležitosť uplatniť svoje vedomosti, pretože riaditelia a vedúci pracovníci ani nevedia, čo by od neho mali žiadať, informačné technológie a inovačné prístupy k službám knižnice považujú za zbytočné alebo nepochopiteľné. Nedocenené je ďalšie vzdelávanie tých, ktorí už v knižniciach pracujú a chcú tam zostať. Ak hovorím nedocenené, mám na mysli komplexný pohľad na túto oblasť vzdelávania. V prvom rade tu zo strany knižníc chýba objednávka typov vzdelávania. Na zákone o verejnej službe sa pracuje už dosť dlho na to, aby bol vypracovaný katalóg pracovných činností pre knižnično-informačné profesie. Z tohto katalógu by mali vychádzať aj požiadavky na typ základného vzdelania, resp. ďalšieho vzdelávania. Zákon už platí, ale takýto dokument neexistuje. Z týchto požiadaviek môžu potom školy a vzdelávacie zariadenia vytvoriť príslušné študijné programy a kurzy. Chýba tu kvalifikovaná objednávka z knižníc a jasné zaradenie v katalógu pracovných činností. Zo strany zriaďovateľov knižníc sa očakáva väčšia finančná podpora ďalšieho vzdelávania, pretože ono už zadarmo alebo za symbolické ceny nikdy nebude.

Do procesu identifikácie požiadaviek na knihovnícke profesie by sa mali zaangažovať aj stavovské organizácie – Spolok slovenských knihovníkov a Slovenská asociácia knižníc. Práve stavovská solidarita a aktivita mi tu najviac chýba. Príkladom je nedávna internetová diskusia v skupine akademických knižníc týkajúca sa zaraďovania pracovníkov do platových tried. Z diskusie vidieť, že väčšina riaditeľov (riaditeliek) knižníc bojuje na vlastnú päsť a bojí sa poskytnúť údaje o zaradení svojich pracovníkov do funkčných kategórií v obave, aby neprišli aj o to málo, čo si vybojovali. Čo bránilo tomu, aby sa všetci zišli (aspoň virtuálne) a dohodli spoločnú taktiku, ktorá by s podporou SAK-u a Slovenskej národnej knižnice bola iste účinnejšia ako individuálny boj založený na lepších alebo horších vzťahoch s vedením univerzity? Spolupráca, solidarita a spoločná snaha niečo dosiahnuť je tá cesta, ktorou sa musíme vydať, keď chceme, aby knihovnícke profesie boli dobre pripravené na nové úlohy a uznávané (a teda aj dobre platené) v spoločnosti.

Štefan Kimlička

vedúci Katedry knižničnej a informačnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave