Príhovor

Vážení čitatelia!

Priznám sa, že nie som priveľkou sympatizantkou toho, čo sa všeobecne nazýva súčasná americká kultúra. Neočarili ma ani „steelovky“, ani akčné filmové trháky. Napriek tomu sa mi jedna vec na Amerike páči – postoj jej prezidentov ku knižniciam. Po skončení svojho funkčného obdobia si viacerí postavili pomník. Nie však sochu v nadživotnej veľkosti, ale – čuduj sa, Slovač – knižnicu. Podobné príklady sa nájdu aj v iných vyspelých krajinách. Veď kto by nepoznal, aspoň z počutia, knižnicu v Centre Georgea Pompidoua (Bibliothčque publique d´information) v Paríži!

Ktovieaké pohnútky viedli starovekých vladárov k zakladaniu najstarších kultúrnych inštitúcií. Predvídavosť? Túžba po vzdelaní? Alebo nesmrteľnosti? Faktom ostáva, že kráľovi Aššurbanipalovi ju knižnica v Ninive nepochybne zabezpečila. Podobne ako Ptolemaiovi Alexandrijská knižnica.

Ale vráťme sa domov, na Slovensko. Ako je to s postavením knižníc a ich spoločenskou akceptáciou? Ktorýže to politik sa preslávil, či chystá sa presláviť, vybudovaním knižnice? Myslím, že nad odpoveďou si nebudeme musieť príliš lámať hlavu.

Pred trinástimi rokmi aj slovenskí knihovníci zajasali, že svitá na lepšie časy. Mysleli si, že doba popolušiek sa skončila a knižnice zaujmú právom miesto, ktoré im na kráľovskom dvore patrí. A keďže knihovníci sú ľudia skromní, nežiadali nádherný šat, dokonca ani vysoký plat. Ich túžbou bolo uspokojiť záujmy svojich čitateľov. Objavili sa však problémy. Zo spoločnej pokladnice sa im ušlo zasa najmenej. Prírastok nových kníh a časopisov z roka na rok klesal.

A odrazu tu boli počítače. Knihovníci sa ani tentoraz nenechali odradiť finančnými problémami a z vlastnej uvedomelosti si ich zaobstarali medzi prvými. Niečo sa nakúpilo zo štátnych prostriedkov, väčšinu nadobudli pomocou grantov. Pán Soros sa k slovenským knižniciam zachoval nepochybne veľkoryso.

Priekopníci to nikdy nemajú ľahké.

Pri zabezpečovaní softvéru sa knihovníci správali skoro ako naši poslanci v parlamente – každý podľa najlepšieho vedomia. A financií. Na rozdiel od volených zástupcov ľudu knihovníci mali na mysli skutočne prospech občana – čitateľa. Knižnice individuálne nakúpili programy podľa svojich možností a vtedajších vedomostí. Niet sa preto čo čudovať, že to zákonite viedlo k softvérovej roztrieštenosti na slovenskej knihovníckej scéne. Ale podstatné je, že to funguje.

Potom prišiel internetový zázrak. Rozširovanie informačných technológií vytvorilo priestor na nebývalý rozvoj informačných služieb. Neprestajne opakované klišé, že žijeme v informačnej spoločnosti, poskytlo knižniciam ako odvekým sprostredkovateľom informácií výnimočné šance. Knihovníci presvedčili najmä seba navzájom, že by v tomto procese mali prevziať rozhodujúcu funkciu. Veď kto iný, ak nie informačné a vzdelávacie inštitúcie otvorené verejnosti.

Hlas zdola po čase doľahol i na najvyššie miesta. Ťažko, ale predsa len, uzrel svetlo sveta najväčší výdobytok slovenského knihovníctva z prelomu tisícročí – knižničný zákon. Proklamácie o význame knižníc sa dostali až do vládnych dokumentov. Zrodila sa Stratégia rozvoja slovenského knihovníctva do roku 2006, Program elektronizácie knižníc v SR, význam kultúry a informatizácie je zakomponovaný do Programového vyhlásenia vlády SR…

A výsledok?

V mnohých knižniciach melú staré dobré „triosemšestky“ z posledného… Internet cez telefónne linky v regionálnych knižniciach neposkytuje čitateľom informačný komfort a knihovníkov, ktorí musia strážiť každú korunu, stresuje. Sem-tam sa objaví v niektorej mestskej knižnici internetová lastovička, do obecnej však ešte nedoletela.

Rovnosť prístupu k informáciám pre všetkých? Zdá sa, že na Slovensku je to zatiaľ utópia.

V čom to teda väzí? V peniazoch?

Som presvedčená, že napriek neutešenej ekonomickej situácii v našej krajine peniaze nie sú v skutočnosti tým hlavným problémom. Peniaze totiž – sú. Iná vec je, ako a komu sa rozdeľujú. A ako sa lobuje, aby boli?

Sebalepšie koncepcie a stratégie nepomôžu, ak sa neberú vážne. Ak chýbajú konkrétne opatrenia a zodpovednosť. A aj zodpovednosť za vyvodenie zodpovednosti. Lebo reči sa hovoria a chlieb sa je. A ty, knihovník, pomôž si sám, ako vieš, potom ti (možno) aj pánboh pomôže.

Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že slovenská knihovnícka obec má na neuspokojivom postavení knižníc v spoločnosti tiež svoj podiel. Je pravda, že robíme všetko možné, aby sme o sebe dali vedieť. Vymysleli sme dokonca Týždeň slovenských knižníc. Ale pravdepodobne niektorí z nás neboli v pravej chvíli tam, kde sa rozhodovalo o spoločenských prioritách, a najmä o peniazoch pre ne.

Šanca tu určite bola. Stačí nazrieť k susedom, kde malo knihovníctvo podobnú východiskovú základňu. Každý, kto sleduje vývoj napríklad v Čechách, vidí, že tam sa knihovníctvu darí oveľa lepšie. Každý rok buď pribudne nová, alebo aspoň vynovená knižnica, internet je aj v malých obciach.

Prečo sa tam stratégie premenili v skutky? Žeby predsa len naši susedia boli vyspelejší?

Držíme v ruke kľučku do Európy. Ostáva len dúfať, že svieži vánok z únie zaveje aj do slovenských knižníc. Vytúženými dverami by sme však nemali prejsť nepripravení. So sebou si musíme priniesť vlastnú predstavu o konkrétnych krokoch, ako sa priblížiť knihovníctvu na európskej úrovni.

Alebo je možné, že sme si úlohu Popolušky plnili v minulosti tak dobre, že nám prischne natrvalo?

PhDr. Klára Kernerová
klara.kerner@zvykni.sk