Príhovor
Príhovor|
“On nezapálil chrám bohyne v Efeze, tak ako to urobil ten hlupák Hérostratos, aby sa dostal do novín a školských čítaniek.” Tak charakterizuje v úvode svojej epopeje Jaroslav Hašek najznámejšieho neznámeho človeka na svete Jozefa Švejka. Čo má Švejk spoločné so šialencom Hérostratom, geniálny Einstein napríklad s Homérom a on zas s Mao C´ Tungom či pani Rázusovou? Nič, a predsa všetko. Po každom ostal odkaz doby pre tých, čo prišli, ich charakter, um, nadanie či márnomyseľ sa stali fondom poznania človeka na jeho dejinnej púti. Všetci ostali v knihách na polici, a mali by ostať na večnosť. Zanechali zhmotnený obraz o dobe, znalosti o živote. Všetkých spája miesto v informačnom reťazci času, v informácii, bez ktorej by človek bol chudobný, chudobnejší a možno by nebol vôbec… Máme výnimočné povolanie strážcov informačných hodnôt. Rozhodli sme sa ich strážiť, aby slúžili ešte veky. Preľaknutí mementom plameňa knižnice v starovekej Alexandrii, mali by sme ustrážiť odkazy doby nie preto, aby budúcnosť vedela, čo bolo, ale preto, aby vedela, čo bude. Mali by sme si uvedomiť, že krutá daň popola už spomínanej knižnice posunula ľudstvo o desiatky, niektorí tvrdia stovky či tisíce rokov dozadu k nepoznaniu. Informácia, o ktorej sa nevie, nebola. Jednoduché, jasné. Knižnica nie je náhodný výmysel kultúrneho fenoménu človeka. Je súčasťou jeho základu, prežitia žitia. Človek ju vymyslel, aby sústredil už poznané a vžité a mohol to využiť, ale najmä aby ho prežila. Nie z pudu nemravnej snahy o nesmrteľnosť, ale z pudu sebazáchovy rodu. Trochu nadnesene možno knižnicu chápať ako súčasť biorytmu. Anatole France aforisticky odporúča: “Nikdy nepožičiavaj knihy, pretože nikto ti ich nikdy nevráti; jediné knihy v mojej knižnici sú tie, ktoré mi požičali iní.” Čo nám to povedal jeden z najväčších svetových spisovateľov a mysliteľov minulého storočia? Kniha je niečo, čo má inú hodnotu ako niečo iné, má nehodnotu, s ktorou sa môže voluntaristicky kalkulovať? Samozrejme, nie je to tak. V tomto prípade prísny etik zlyhal. Takýto pohľad spoločnosť s úškľabkom akceptuje a krik sa strhne vtedy, keď zmizne kniha vysoko vydražiteľná. Možno ekonomická disharmónia medzi knihou ako vecou a obsahom je taká veľká, že miesto priznania tohto faktu sa začne na knihu hľadieť z nadľudskej dimenzie, kde vecná hodnota je nepodstatná a intelektuálna hodnota nedoceniteľná. Málokto si bežne uvedomuje, že knihy majú normálnu cenu ako tovar. Knižnica nemôže plniť odporúčania velikána svetovej literatúry. Veď potom by bola zbytočná, asi by nebola a nebol by asi ani Anatole France. Je našou prvou, základnou a svätou povinnosťou uchrániť nám zverené statky a vytvoriť most, po ktorom si informačné dedičstvo bezpečne podáme s našimi nasledovníkmi. Knihy budeme požičiavať, musíme však vytvoriť systém spoľahlivého návratu. Nie je to len vec peňazí. Treba nám viac sebadisciplíny, vlastnej vážnosti a schopnosti dôsledne dodržiavať pravidlá hry. Spoločnosť, najmä tá s prívlastkom informačná, musí pochopiť hodnotu vlastnej identity v informáciách aj cestou represie – technickej i morálnej. Nerobíme nič navyše, ak túto úlohu plní knižnica. Vravím s plnou vážnosťou, že sú to práve knihovníci, ktorí sú povinne viazaní udržať poriadok v poznaní a zabezpečení uchovania jeho materiálneho nosiča, a nikto iný. Je to naša práca, naša zodpovednosť. Moderný svet priniesol najmä nové informačné formy, ktoré majú preklenúť narastajúci rozpor medzi schopnosťou zdolať exponenciálny nárast informácií v reálnom čase a potenciálom knihovníka, ktorý “vie toho čoraz menej o tom, čoho je čoraz viac”. Výpočtová technika je v knižnici skutočnosťou. Priniesla okrem základných procesuálnych zmien informačnej praxe aj celý rad nových všeobecných prvkov, s ktorými zápasí technizovaná spoločnosť. Začíname sa brániť vírusom v systémoch, musíme ochrániť osobné údaje našich čitateľov, zväzuje nám ruky autorské právo. Sú to fenomény nové, s ktorými sa treba rýchlo a účinne popasovať. Rýchlosť zmien v informačných technológiách a na ne nadväzujúca legislatíva nás núti zachytiť novú realitu v začiatkoch. Nie je to jednoduché, ale nevyhnutné. A opäť a ešte dôraznejšie si treba uvedomiť, že je to naša práca i historická zodpovednosť. Čitateľ, prepáč toto zamyslenie. Keď ma vyzvali napísať vstupné riadky k téme tohto čísla, aj som sa potešil. Potom som sa zľakol. Akosi mi došlo, že knižnica má v sebe prvok neopakovateľnosti, a najmä nadčasovosti. Vieme o tom, neobjavil som nič nové. Ale o to horšie. Ku knižnici, knihe sa nespráva spoločnosť, a ani my profesionáli, z tohto pohľadu dosť zodpovedne. Akosi prehliadame fenomén jedinečnosti a budúcna. Koľko kníh zmizlo z našich fondov? Ukradli ich, upálili, zhnili. Mnoho ich už vôbec niet. Neustrážili sme ich. My knihovníci včerajška i dneška. Aj sme ich kovali na silné reťaze, aj strážili a potom postupne začali ochabovať v starostlivosti o knihu. Skandujeme heslá: kniha – mohutná sila; kniha – to najlepšie v nás; kniha – najlepší priateľ…, a v USA vyhodili desiatky ročníkov časopisov, v Nemecku popálili, čo sa dalo, u nás, a nielen u nás, zhnila kopa neopakovateľného. A nové nosiče informácií? Sú ešte zraniteľnejšie a vyzývavejšie pre nových dobrodruhov ničenia v mene, nech je to hocičo, ale vždy len v mene neskonalej hlúposti. Akosi kniha tým, že je “iba” zhmotnenou pamäťou človeka, sa stala nepochopiteľne podceneným artefaktom. Zabudnutie je začiatok konca. Biblické “na začiatku bolo slovo” platí ako memento, že slovo človek nesmie stratiť. Ale to sa už svojimi myšlienkami dotýkam inej témy.
PhDr. Dušan Lechner
|
