Príhovor
Príhovor Knižnice v osídlach informačných technológií?
Žijeme vo svete, kde dobro zápasí so zlom, výhry sa striedajú s prehrami, láska s nenávisťou a poznanie s nepoznaním. Aby to človek zvládol a prežil, tak začal vymýšľať technológie. Všakovaké. Homo technologicus. Dejiny ľudstva a civilizácie sú vlastne dejinami technológií. Veď čo také by ste o tých technológiách chceli počuť, vedieť, ozrejmiť si? Chúdence verejné knižnice! Aj keď najpočetnejšie, predsa zabudnuté, opustené. A dokonca už aj takmer vyradené (v čase, keď píšem tieto riadky, je návrh novely zákona už pripravený) z verejnej služby. Svojho času som upozorňoval na to, že knižnice majú rôznych pánov, a teda patria do rôznych záujmových sfér s rôznymi prístupmi a spôsobom uvažovania, čo nie je ideálne a môže to spôsobovať problémy. Ako človek už s takmer štvrťstoročnou praxou vo verejnej knižnici občas vyjdem z mojej malej, ale útulnej pracovne na chodbu (to vtedy, keď sa mi zdá, že vo vedľajších kanceláriách je už príliš dlho ticho) a žalostne zavzdychám: “Čo len s nami bude (rozumej verejné knihovníctvo)?“ Čo by bolo, poviete si. Načo toľko fňukania, treba sa zaujímať, zisťovať, vybavovať, dožadovať sa, argumentovať, zdôvodňovať, presviedčať, predkladať projekty, diskutovať… Len nejako sme pozabudli na to, že aj pracovať musí niekto. Odborná knihovnícka verejnosť (a nielen ona) predsa vie, kde ju päta tlačí. Na to nemusíte mať skúšku z anatómie, aby ste vedeli, kde je vaša achilovka. Ako sa to uvádza na úvod? Napríklad vo filmoch: nasledujúce udalosti a osoby sú vymyslené, podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná. Ospravedlňujem sa preto všetkým, ak im môj virtuálne ladený príhovor bude niečo pripomínať. Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa, ak v ďalšom texte niečo citujem alebo uvádzam nesprávne. Mýliť sa je ľudské. A vôbec, čo tam po IT vo verejných knižniciach. Nám prischli besiedky, kvízy, výstavky, súťaže a krsty. Sem-tam občas nejaká väčšia paráda. To vtedy, keď celá knižnica vybehne do terénu – ja tomu hovorím “na vandrovku“ – naháňať sponzorov, darcov a priateľov knižnice. Spomínam si, ako som sa nastepoval (určite to poznáte) v podaktorých inštitúciách, len aby som z nich čo-to vyžmýkal. Tu jabĺčko, farebné ceruzky, knižku, či nebodaj ruksačik alebo bedmintonovú súpravu. Stepujúci knihovník. Na čo by mu boli IT, prosím vás pekne? Ináč, medzi nami. Domnievam sa, že IT sú tak trochu o všetkom a pritom o ničom… V tom zmysle, že človek si celý proces tvorby, prenosu a ukladania dát a informácií – čo je samozrejmá prirodzenosť vo svojej podstate, a teda život sám – postavil ako problém, jednu z kľúčových otázok modernej civilizácie, ale najmä ako biznis. Ak kupujete softvér alebo si ho dáte vypracovať na objednávku (teraz nemám na mysli len knižničný), tak každá firma, o ktorej produkt sa zaujímate, vás bude presviedčať, že práve ten ich je ten najlepší a pre vás najvhodnejší. A ty, človeče knihovnícky, nože si vyber! Až potom zistíš, o čo ide. Hovorí sa tomu metóda pokusu a omylu, krst ohňom či previerka bojom. Tiež postoj a prístup softvéristov k tvorbe manuálov je pozoruhodný. Z mnohých sa dozviete buď to, čo už viete, alebo vás manuál jednoducho “zruší“ tým, že prejde do jazyka pre vás absolútne neprijateľného a nezrozumiteľného. Keby takéto “manuály“ prikladali výrobcovia k mlynčekom na mäso, tak mlynček určite nezložíte. Neviem ako vy, ale ja pod manuálom chápem niečo, čo mi pomôže a naučí ma orientovať sa a pracovať v danom programe aj bez doplňujúcich konzultácií, vysvetľovaní a všelijakých iných usmerňovaní zvonka. “Mobilis in mobili“ – s týmto krédom sa stretli nepozvaní pasažieri na palube podmorského plavidla “technologicky uvedomelého“ kapitána Nema z románu J. Verna. Je to jednoducho v nás a my sme toho súčasťou. Či sa nám to páči, či nie. A tak tkáme siete informačných technológií, aby sme sa do nich po čase, skôr či neskôr a vedome či nevedomky, chytili a zamotali. Stanislaw Lem o tom veľmi výstižne píše vo svojej knihe Summa technologiae. Spomínam si, že ešte ako ašpirant na fakulte som prekladal (v rámci prípravy na skúšku z jazyka anglického) knižku s názvom: Komunikácia vo svete – hrozba alebo prísľub? (World communication – threat or promise?). S prekladom som statočne bojoval, ale pochopil som, že to, čomu hovoríme IT, je všade okolo nás, vo všetkom živom, len my sme to tak pomenovali. A tak sa s tým trápime. Vymýšľame, kombinujeme, skúšame a overujeme. Ale pozor! Istý autor napísal: Zložité systémy majú tendenciu pôsobiť proti tomu, na čo boli vytvorené. Keby som chcel byť ešte aj zlomyseľný a len tak dobrosrdečne vás postrašiť, tak by som parafrázoval známy výrok J. Cocteaua: IT sú dobré, len keby som vedel na čo. Veru, priatelia, dejú sa vo svete IT veci. A aby sme boli v obraze, stačí sa obrátiť na profesionálov a ľudí povolaných. Len tak z posledného obdobia ma zaujali niektoré príspevky v magazíne IT profesionálov Infoware. Napríklad rozhovor so splnomocnencom vlády pre informatizáciu spoločnosti pri Ministerstve dopravy, pôšt a telekomunikácií SR (od novembra minulého roku) v aprílovom čísle, z ktorého som nadobudol dojem, že situácia je vážna, ale azda sa už blýska na lepšie časy, ďalej konštatovanie s následným stručným prehľadom (v marcovom čísle), že verejná správa investovala do IT za posledné 3 roky asi 10 mld. Sk (?) a aj keď to je čiastka nemalá (aj podľa ministra financií SR), Slovensko má v oblasti IT veľké rezervy atď. Milo ma prekvapila (či skôr zaskočila) skutočnosť, že odbor informatizácie spoločnosti pôsobí pri Ministerstve dopravy, pôšt a telekomunikácií SR (?) už od 1. mája 2003. Tiež som si so záujmom prezrel internetové stránky Slovenskej informatickej spoločnosti, ktorej “základným poslaním je vytvárať predpoklady pre rozvoj informatiky a informačných technológií v Slovenskej republike“ (preambula v stanovách)… a duša básnika zatúžila zvolať: “K ľudu, k ľudu, mládež moja…“ Nikde ani zmienka o knižniciach (aj keď ich je niekoľko tisíc), v riadiacich orgánoch ani jeden informatik-knihovník, no nádejam sa, že možno sú niekde skrytí v odborných sekciách – skromní, nenápadní, ale pracovití, keď už nemajú samostatnú sekciu (neznelo by to pekne: odborná sekcia pre informatizáciu a elektronizáciu knižníc?)… Zbytočne. Tak určite je aspoň kolektívnym členom nejaká knižnica, profesijné združenie, naša katedra alebo aspoň Ministerstvo kultúry SR (Ministerstvo školstva SR zase vedie na body), tlie iskrička nádeje pre opusteného, bezradného a osamoteného. Zhasla. Čo je teda vlastne nového v oblasti IT? Polooblačno až oblačno, s občasným vyjasňovaním, mierny vietor, ktorý môže nadobudnúť rýchlosť až 35 km/hod., avšak s následným zmiernením, záťažový stupeň číslo 3, tlaková tendencia: trvalý stav s malými výkyvmi raz dolu či hore, dáždniky si neberte, budú vám nanič a budú vám len zavadzať, v tej troške vody už len nejako prebehnete… Svet technológií je svetom obrovských zmien. Niekedy vravievam, že ten, kto nakúpi ako posledný – nakúpi najlepšie. Samozrejme, je to relatívne. Mimochodom, tohto roku si pripomíname 50. výročie úmrtia Alberta Einsteina. V televíznej relácii Pod lampou (21. apríla) diskutoval moderátor s tromi slovenskými fyzikmi a jedným astronómom o Einsteinovi, jeho teórii relativity a mnohých ďalších krásnych a na prvý pohľad nepochopiteľných súvislostiach a myšlienkach. Aj to bolo o IT a našom vzťahu k nim. Veru, mobilis in mobili, priatelia! Keď sa tak nad tým všetkým zamyslím, predsa len by som dal prednosť – samozrejme, pri rozumnom zachovaní a rešpektovaní všetkého, čo je typické pre verejné knihovníctvo, pretože nie som stúpencom spálených mostov – nejakým tým technológiám. Prečo nie? Čo myslíte? Trebárs aj tým, ako sa to…? Aha! Už to mám. Informačným. Ale pozor! Matrix has you… Príjemné chvíle nad stránkami, ktoré nasledujú – úplne vážne a seriózne!
Mgr. Peter Kuzma |
