O jednej prognóze
Na odbornú nôtu|
Na chvíľu sa v nasledujúcich dvoch príspevkoch vrátime o viac ako štvrťstoročie späť, aby sme vám priblížili isté obdobie slovenského knihovníctva a jeden zaujímavý dokument, ktorý bol vytvorený v roku 1980 vo vtedajšom Výskumnom ústave kultúry v Bratislave a volá sa Odborová prognóza. Knihovníctvo. V úvode tohto dokumentu sa píše: “Prognóza logicky nadväzuje na doterajšie vývojové trendy, analyzuje dosiahnuté výsledky a v širších súvislostiach, predovšetkým so spoločenským prostredím a systémom kultúry, načrtáva zámery budúceho rozvoja knihovníctva v Slovenskej socialistickej republike. Osobitne si pri tom všíma oblasť pôsobenia na rozvoj osobnosti človeka, na utváranie sociálnopolitického profilu ľudí a spätné vplyvy zmien v knihovníctve na komplex spôsobu života. Správne určuje ako hlavné funkcie knižníc ideovo-výchovnú, vzdelávaciu, vedeckovýskumnú, dokumentačno-informačnú a rekreatívnu… Kto máte chuť zaspomínať si na toto obdobie, článok “O jednej prognóze” a nasledujúci rozhovor s PhDr. Andrejom Riškom, CSc., sú ideálnou príležitosťou. Keď som prišiel v roku 1979 pracovať do Matice slovenskej v Martine, ktorá v tom čase plnila aj funkciu slovenskej národnej knižnice, mal som možnosť spoznať mnohých rozhľadených knihovníckych odborníkov. Jedným z nich bol na ten čas fundovaný teoretik Alojz Kuruc, ktorý spracovával prognózu slovenského knihovníctva. Stretávali sme sa dosť často, lebo sme mali kancelárie na tej istej chodbe, a tak som sa pomerne veľa dozvedel o jeho práci na spomínanom dokumente. Okrem toho, že som sa na neho pozeral s úctou a prognóza na mňa pôsobila priam ako sci-fi, veď dosahovala po magický rok 2000, o dokument som sa zvlášť nezaujímal. Ako mladý elév som mal iné starosti… Po vypísaní témy knihovnícke prognózovanie pre toto číslo “IT-čka” mi moja pamäť vyplavila aj tvár usmievavého, až po dôchodok mladistvého Lojzka Kuruca a jeho špeciálnu úlohu, na ktorú bol nesmierne pyšný. Začal som po prognóze pátrať a bol som prekvapený, že si na ňu málokto pamätá. Pravda, v tých časoch sa pripravovalo množstvo rôznych strategických a koncepčných materiálov, a tak jednoducho sa popri nich “stratila”. A pritom to bola svojím rozsahom aj časovým záberom najväčšou slovenskou knihovníckou prognózou. Niekoľkými slovami sa pokúsim načrtnúť dobu, v ktorej vznikla. Na konci 70. rokov naše hospodárstvo začalo pociťovať výrazne zaostávanie za ekonomikou západného sveta. Extenzívne formy rozvoja hospodárstva boli vyčerpané a neefektívne. Preto sa začalo hovoriť o zdokonaľovaní riadenia, racionalizácii a automatizácii. Tu sa črtali veľké možnosti pre vedu a výskum a k nim inklinovalo aj knihovníctvo a informatika. Prognózovanie v tom čase bolo vo všetkých odboroch veľmi preferované a vzniklo množstvo špecializovaných pracovísk pre túto činnosť. Aj knihovníci mali svoje skúsenosti s prognózovaním. Koncom 60. rokov sa robila prognóza rozvoja knihovníctva do roku 1985. Bibliografia sa stala predmetom prognostických úvah od roku 1970, a to v súvislosti s dvoma výskumnými úlohami, ktoré riešili otázky strojového spracovania SNB a výstavbu systému bibliografie ako súčasti informačného systému Slovenskej socialistickej republiky (SSR). Bola vypracovaná prognóza rozvoja Matice slovenskej ako prototypu slovenského knihovníctva. Na začiatku roku 1977 vypracovala skupina expertov pre vládu SSR elaborát Perspektívy rozvoja sústavy knižníc na Slovensku, ktorý sa neskôr stal prognostickou bázou predmetného dokumentu. Ako základný cieľ rozvoja knihovníctva sa v prognóze uvádza, že socialistické knihovníctvo a bibliografia sa budú rozvíjať ako intenzívny faktor rozvoja socialistickej spoločnosti. Samozrejme, že to bola nevyhnutná politická premisa, no cieľ bol vytýčený ambiciózne: “Premena knižníc z jednoduchých zbierok a požičovní kníh na organizátorov výmeny vedeckých informácií a kultúrnych hodnôt…” [1, 2] Za strategické ciele stanovili napr. dobudovať národnú knižnično-bibliografickú sústavu ako národný integrovaný informačný systém s dosahom až do činnosti malých vidieckych knižníc a využiť modernú techniku na fixovanie a prenos knižnično-bibliografických informácií – najmä výpočtovú, reprografickú a telekomunikačnú techniku s vytvorením terminálových okruhov, zahŕňajúcich aj okresné knižnice. Tvorcovia prognózy akoby nechceli celkom podľahnúť príliš odvážnym víziám, a tak v úvode prognózy tvrdia, že musí byť zachovaný “systémový princíp rovnováhy medzi inovačnými a zotrvačnými procesmi” a že “v prognóze do r. 2000 treba rozhodne odmietnuť futurografickú víziu »knižníc bez kníh«. Knižnice budúcnosti síce nebudú iba požičovňami, ale neprestanú nimi byť” [1, 4]. V rámci taktických cieľov sa pociťovala nutnosť uskutočniť:
Pálčivé problémy svojej doby autori prognózy vnímali ako limitujúce faktory budúceho rozvoja: “Hlavným limitujúcim faktorom rozvoja knižnično-informačnej sústavy je dvojkoľajnosť v doterajšom vývoji i v súčasnom riadení sústavy knižníc a sústavy VTEI” [1, 5], rezortná roztrieštenosť – MK SSR riadi len verejné knižnice, prevažne humanitné vzdelanie knihovníkov, nedostatok knižničných priestorov (“samostatné študovne a reprografická dielňa sú totiž samozrejmou požiadavkou každej profesionalizovanej knižnice” [1, 5]), chýbajúce podniky na výrobu zariadenia a pomôcok pre knižnice. Hypotézy k hlavným tendenciám vývoja slovenského knihovníctva a bibliografie predstavovali úlohy so vzdialeným časovým horizontom ich naplnenia. Tvorcovia prognózy ich stanovili takto:
Ich konkrétne napĺňanie spájali s týmito predpokladanými zmenami v ovládnutí toku vedeckých informácií: urýchlenie a väčšia pohotovosť v šírení vedeckých poznatkov (iné publikovanie ako formou kníh, napr. publikovanie časopiseckých článkov, firemná literatúra, priama výmena výskumných správ, materiálov z vedeckých konferencií); rýchlejšie a všestrannejšie spracovanie dokumentov, ako umožňoval doterajší systém knižničných katalógov a bibliografií; odborná osobná pomoc používateľom služieb pri výbere podstatných a aktuálne najvýznamnejších informácií; urýchlenie obratu primárnych dokumentov, ich účinnejšia ochrana a miniaturizácia (fotokópie, reprinty a mikrofilmov, mikrofiše, automatické rýchlokopírovacie prístroje, čítacie a televízne zariadenia, holografia, využívanie laserovej techniky v “knižnično-bibliografických telekomunikačných systémoch” [1, 8]); systémový prístup pri budovaní “jednotne plánovaného a plne kompletizovaného univerzálneho národného vedecko-informačného fondu” [1, 8] formou kooperácie knižníc; “štandardizácia, mechanizácia a racionalizácia pracovných postupov algoritmizáciou základných operácií prevádzkovej činnosti a ich syntézou do komplexných technologických liniek až po vyústenie do automatizácie celej knižničnej, dokumentačnej a ekonomicko-administratívnej prevádzky” [1, 9]. Keď vezmeme do úvahy, že v tom období vrcholil politicko-spoločenský proces známy ako normalizácia, potom musíme pripustiť, že predmetný dokument bol koncipovaný a štylizovaný temer apoliticky. V časti Analýza a ocenenie podielu vonkajších činiteľov však musel absorbovať nevyhnutné “odvolávky” a sklonenie sa pred konštatovaním XV. zjazdu KSČ, že “extenzívne zdroje rastu v ČSSR sú prakticky vyčerpané, a preto pre ďalší vzostup hmotnej a kultúrnej úrovne ľudu sa budú klásť čoraz väčšie nároky na využitie intenzívnych faktorov rastu” [1, 9]. Autori prognózy toto konštatovanie prijali ako pozitívne východisko, pretože – ako v dokumente uvádzajú – bude rásť význam informácií a ich podiel na zvyšovaní produktivity práce na celkovom raste výroby, následne mala by byť nižšia potreba pracovných síl v primárnom a sekundárnom sektore, čo bude znamenať ich presun do terciárneho sektora, čo by malo priniesť vzostup profesionalizácie knihovníctva. Tvorcom prognózy optimizmus dodávala úvaha vyplývajúca z uvedeného konštatovania XV. zjazdu KSČ, že skracovanie pracovného času vytvorí voľný čas, ktorý ľudia využijú aj na čítanie a štúdium, a že dôjde k rastu “podielu fondu spoločenskej spotreby v rozdelení národného dôchodku v pomere k individuálnym príjmom v prospech sociálneho zabezpečenia pracujúcich, v prospech výchovy novej generácie, v prospech tvorby a šírenia kultúry, medzi ktorými rozhodujúci vplyv má i literárna produkcia, rozvoj knižnej kultúry, bezplatné knihovnícko-bibliografické služby a prevaha vplyvu verejných knižníc nad domácimi” (súkromnými – pozn. autora) [1, 10]. Úplnou bodkou za týmito vyjadreniami je vyhlásenie: “…prognózu rozvoja knihovníctva a bibliografie možno považovať za mimoriadne priaznivú” [1, 10]. Dokument zahrnul do svojho obsahu aj množstvo procesov, ktoré už prebiehali na experimentálnej alebo rutinnej úrovni a ktoré vytvárali predpoklady na dosiahnutie budúcich strategických cieľov: centrálne doplňovanie fondov na úrovni regiónov, depozitné uchovávanie, zriadenie národného kooperačného centra, budovanie regionálnych kooperačných zoskupení knižníc. Ďalej zintenzívnenie práce s jednotlivými druhmi literatúry (politická, poľnohospodárska, technická, zdravotnícka, vedecko-populárna, beletria). V bibliografii mala mať priorita medzinárodného programu univerzálnej bibliografickej kontroly (Program UBC) a iné. Práce na rozvíjaní štandardizácie, unifikácie a normalizácie knižnično-bibliografickej činnosti prebiehali, ale rátalo sa s dlhodobým procesom skúmania v daných oblastiach. Rovnako to bolo aj s racionalizáciou knižničných evidencií a štatistického výkazníctva. Ani v oblasti vedeckovýskumnej a teoretickej činnosti nepredpokladali nejaké úplne nové témy. Rátali len s dokončením rozpracovaných úloh: medzinárodná kooperácia, selekčné jazyky a indexovanie, výstavba bibliografického systému, funkcia knižníc v etape budovania rozvinutej socialistickej spoločnosti, spoločenská účinnosť národného knižnično-informačného systému. Vyjadrili však potrebu vybudovať teoretické pracovisko pre knihovníctvo v Matici slovenskej. V edičnej činnosti sa neobjavili nové formy – ostali pri vydávaní základných príručiek, odporúčajúcich bibliografií, repertoárových zborníkov a metodicko-inštruktážnych materiálov. Vzdelávanie knihovníkov sa malo úplne držať vtedajšej praxe: kádrovo a materiálne dobudovať doškoľovacie stredisko MS, zriadiť subsystémy vzdelávania v knižničných sieťach a regiónoch a optimalizovať ich činnosť, vydávať učebné texty, príručky, sylaby. Pociťovali potrebu vylepšiť socialistickú súťaž BVĽK (Budujeme vzornú ľudovú knižnicu), ktorá – ako uviedli – “nemá obdobu v nijakej socialistickej krajine” [1, 15]. Mala to byť nadstavbová súťaž s náročnými kritériami pre početných držiteľov titulu. Pečať doby nesie zakomponovanie do prognózy aj oblasť hnutia brigád socialistickej práce. V tej časti prognózy, v ktorej sa hodnotí a modeluje budúce postavenie knižníc pri ovplyvňovaní formovania spoločenského vedomia a vzdelávania, sa prejavila až udivujúca rozdielna úroveň prístupu jej tvorcov – od uplatňovania serióznych vedeckých postupov až po skrývanie sa za ošúchané politické klišé. Chápanie významu knižníc pre tento proces vyjadrili (so značnou dávkou sebavedomia) takto: “Knižnice, pretože disponujú základnými prostriedkami spoločenskej komunikácie, prakticky zasahujú do všetkých oblastí kultúry a aj v budúcnosti budú participovať na jej všestrannom rozvoji ako funkčne univerzálne inštitúcie” [1, 19]. Knižnice sa hodnotia a dávajú na roveň masovokomunikačným prostriedkom, pretože veria v rastúcu tendenciu počtu čitateľov a výpožičiek. V oblasti formovania spoločenského vedomia za strategických spojencov knižníc považovali:
Televíziu nepovažovali za konkurenciu knihy a čítania, ale za ich podporovateľov. Tvorcovia vychádzali z toho, že v tom čase sa ešte stále všeobecne uznával vplyv literatúry na formovanie osobnosti človeka – “kniha a tlač patria medzi základné nástroje ideologického boja a hrajú významnú úlohu pri utváraní morálno-politického profilu ľudí” [1, 20]. Na tento účel boli vytvorené v okresných knižniciach oddelenia politickej literatúry, s ktorými pod tlakom vtedajších pomerov museli rátať, pretože “vznikla záväzná informačná špecializácia, ktorá svojou úrovňou nemôže zaostávať za odbornými študijno-informačnými útvarmi” [1, 21]. Realistickejšie už vyznieva predvídanie s tým spojeného budovania knižničných fondov, že bude musieť zohľadňovať: konkrétne spoločenské potreby, individuálnu pracovnú kapacitu knižníc, rozsah automatizácie, úroveň reprografických zariadení, rozsah priestorov, množstvo a efektívnosť využívania finančných prostriedkov, zdokonaľovanie pracovných metód. Dokument nemá jednoznačné závery alebo zhrnutie. Celkove sa v jeho štruktúre dosť ťažko orientuje, pretože sa často vracia k niektorým knižničným činnostiam a javom na viacerých miestach v nie celkom jasných systémových súvislostiach. Preto len orientačne možno považovať záverečnú časť za zhrnutie, a teda aj za konečnú prognózu. Aby si čitateľ mohol vychutnať “patinu” dokumentu, budem citovať: “Výstavbu účelových knižničných budov a nasadenie prostriedkov modernej techniky bude potrebné koncentrovať na 120 – 130 knižníc, ktoré budú tvoriť kľúčové články národnej knižnično-bibliografickej sústavy, a pre 1 200 ďalších profesionalizovaných knižníc samostatné priestory s oddelenými miestnosťami pre študovne. V dohľadnom čase ústredné špecializované a oblastné univerzálne knižnice majú byť vybavené samočinnými počítačmi s nadväznou reprografickou základňou vrátane fotosadzby a mikrofišových liniek, ďalekopismi, telefotografiou. Okresné knižnice majú byť vybavené organizačnými automatmi, ďalekopismi a tradičnou reprografiou. Organizačné automaty sa perspektívne doplnia vstupmi a výstupmi na využitie magnetickopáskovej služby, neskôr ako celok ich budú nahrádzať inteligentné displejové terminály s rozsiahlymi programovacími možnosťami a so schopnosťou niekoľkohodinovej autonómnej prevádzky nezávisle od ústredného počítača. Samozrejme, že naďalej budú aktuálne tradičné zariadenia knižníc spolu s modernými indexnými zariadeniami a diernoštítkovými súpravami, čítacími prístrojmi a plánovacími tabuľami” [1, 28]. Ďalej prognóza predpokladala, že vznikne integrovaný knižnično-informačný systém. V regiónoch budú mať základný význam regionálne knižnice ako univerzálne knižnice. Na vidieku bude určujúci strediskový systém. Stredisková knižnica s profesionálnymi knihovníkmi bude zabezpečovať knižnice v 7 – 8 obciach. Okresná knižnica bude zabezpečovať centrálne doplňovanie a spracúvanie fondov a bude aj osobným úradom pracovníkov. “Okresné knižnice sa prebudujú nielen na vedecké knižnice univerzálneho charakteru, ale zároveň aj na medziodborové vedecko-informačné a koordinačné centrá…” [1, 24]. Matica slovenská mala mať rozhodujúcu úlohu v komplexnej integrácii národnej knižnično-bibliografickej sústavy, v metodickom riadení, v bibliografii a v teoreticko-výskumnej činnosti. “V budúcnosti sa zvýši funkcia Matice slovenskej ako hlavného klišového článku automatizovaných systémov…” [1, 25]. Vedecko-informačnú základňu odboru považovali za dobre vybudovanú. Jej nosnými piliermi mali byť oddelenie teórie, výskumu a metodiky MS, KKVI FiF UK a Univerzitná knižnica v Bratislave. Systém riadenia knihovníctva a bibliografie sa mal zamerať na ideovo-organizačné dobudovanie jednotlivých sietí knižníc. Tento proces mal byť permanentný. Potreba legislatívnych dokumentov sa mala riešiť priebežne. Vzhľadom na uvedené tézy až prekvapivo vyznieva vízia: “V tejto súvislosti je potrebné na vedeckých základoch zdokonaľovať analyticko-koncepčnú riadiacu prácu, lebo ani v budúcnosti knižnično-bibliografická sústava nebude mať jednotné centrum ani systém administratívno-direktívneho riadenia” [1, 27]. Vývoj pracovných síl v knihovníctve progózovali a zdôvodňovali takto: “Knižničnou a bibliografickou činnosťou sa profesionálne zaoberá okolo 5 000 pracovníkov a tento počet vrátane technických pracovníkov by mal vzrásť na 9 000 pracovníkov” [1, 29]. Podľa prognózy výkonov v knižniciach malo nastať strojnásobenie počtu výpožičiek v roku 2000. Jej tvorcovia tvrdili, že takýto nárast “je pri predpokladanom raste počtu profesionálnych pracovníkov, a najmä pri zvýšení aktivity špeciálnych knižníc mimo rezortu kultúry dosiahnuteľný” [1, 30]. Dosť sa pritom spoliehali aj na využitie novej techniky: “Zvyšovanie počtu kópií ako náhrady za výpožičky je podmienené pokrokom elektrografie a telefotografie a možnosťou reprografickej samoobsluhy inštalovaním automatických rýchlokopírovacích a čítacích prístrojov na mikrokópie priamo v študovniach” [1, 30]. Ďalšími opornými piliermi mali byť vzrastajúca konzultačná a poradenská činnosť, budovanie príručných knižníc, zostavovanie rešerší, bibliografických záznamov a zoznamov. Aj keď vezmeme do úvahy vtedajšie technické možnosti, archaickosť prognózy, pokiaľ ide o pôsobenie vedecko-technického rozvoja na knihovníctvo a bibliografiu, môže vyvolať až úsmev: “Značný vplyv na kvalitatívne premeny v knihovníctve a bibliografii, a to nielen v oblasti knižničnej techniky, ale aj v celkovej organizácii a metodike práce, majú výsledky kybernetiky a chemizácie. Hypotetickou otázkou v prognóze nie je ani tak predstava o nových materiálových a energetických médiách na fixovanie, usporadúvanie, výber a šírenie informácií, ale predovšetkým časový limit ich zovšeobecnenia reálne predpoklady postupného informačného fondu z papiera na tieto materiály – na mikrokópie a magnetické pásky” [1, 31]. Sebadôveru im dával “rozvoj širokého výskumného programu, v ktorom priekopnícku brázdu vyoral výskum strojového spracovania Slovensej národnej bibliogafie v Matici slovenskej” [1, 31]. O predmetnej prognóze sa teda dá povedať, že v prvom rade zafixovala aktuálny stav slovenského knihovníctva, ktorý existoval v čase jej vzniku. Opierala sa o kvalitnú analýzu, na ktorej spracovaní participovalo množstvo pracovníkov, čo zasa na niektorých miestach vyznieva rušivo kvôli odlišnosti štýlu a prístupu k problémom. (Toto nedokázal zostavovateľ dokumentu odstrániť.) Dokument sa svojím zámerom (byť víziou, o ktorú sa dá oprieť pri postupnej realizácii rozvoja) úplne minul účinkom, lebo vývoj sa temer hneď od začiatku vytýčeného obdobia uberal iným smerom. Spôsobili to tri faktory. O predchádzajúcich približne tridsiatich rokoch (1950 – 1980) sa dá povedať, že vývoj prebiehal priamočiaro, bez skokov – teda predvídateľne. Zrejme aj na to sa spoliehali tvorcovia prognózy. Z politických dôvodov si nemohli dovoliť ani pomyslieť na veľké spoločenské zmeny, ktoré by u nás mohli nastať. Hoci sa na konci 70. rokov už črtala automatizácia knižničných procesov, nikto nepredpokladal, že koncom 80. rokov jej uplatňovanie začne naberať na rýchlosti, a to nielen vo vedeckých knižniciach. Rovnako to bolo aj s najzávažnejším fenoménom našich čias zásadne ovplyvňujúcim prístup k informáciám – s internetom, ktorý nastúpil a prudko sa rozvíjal v 90. rokoch. Okrem toho, že sa prognóza minula účinkom tak povediac z objektívnych dôvodov, je zarážajúce, že v najzávažnejších bodoch si sama protirečila. V úvode hovorila o nutnosti prechodu od extenzívnych foriem k intenzívnym. Tvorcovia dokumentu však na seba túto požiadavku nevzťahovali, očakávali jej uplatňovanie len v národnom hospodárstve. Pre knihovníctvo “naplánovali” skoro zdvojnásobenie počtu pracovníkov a finančných prostriedkov, čo hraničilo až s nepochopiteľným voluntarizmom. Toto prognóze v jej závere okamžite vytkli aj kompetentní oponenti z odboru osvety Ministerstva kultúry SSR. Stratégovia slovenského knihovníctva s istými výhradami prognózu akceptovali minimálne nasledujúcich 10 rokov po jej vzniku, čo potvrdzuje aj štúdia M. Bielika Prognóza rozvoja knižnično-informačného systému v SR do roku 2010. Ide vlastne o inováciu prognózy z roku 1980. Jej autor dodržiava aj štruktúru pôvodnej prognózy, ale vyjadruje sa jasnejšie, jej argumenty sú presvedčivejšie. Inovovaná prognóza sa už mohla oprieť o nové spoločenské pomery, ktoré sa vtedy ešte len nejasne črtali, a o projekt integrovaného knižnično-informačného systému (IKIS). Prvé skúsenosti, alebo lepšie povedané tušenia, ktoré z IKIS-u vyplynuli, naznačovali možnosti komplexnej automatizácie knižničnej činnosti a budovanie knižničnej informačnej siete na báze elektronizácie. Chýbal už len krôčik, aby sa v inovovanej prognóze objavila aj vízia využitia internetu. Ale na to bolo ešte zrejme privčas. Bielik veľmi kriticky a exaktne zhodnotil megalomanský prístup predchádzajúcej prognózy, čo sa týka nárastu počtu pracovníkov, finančných prostriedkov a dobudovania knižničnej siete. Ním naznačené tendencie sa postupne ukázali ako reálnejšie. Škoda, že jeho materiál nevznikol aspoň o dva až tri roky neskôr, pretože sa nedokázal odtrhnúť od “výdobytkov socializmu” v knihovníctve, čo sa mu vzhľadom na prelomovosť obdobia nedá ani vyčítať. V úvode som zámerne naznačil osobný a možno až citový prístup k tomuto – hádam netreba sa báť povedať – historickému dokumentu. Prognózované časové obdobie sa naplnilo, a tak by bolo možno úplne jednoduché porovnať jeho jednotlivé položky s realitou a urobiť z toho “mudrlantské” závery. No až také ľahké to nie je. Prognóza je komplexná pre celú sústavu, preto jej fundované posúdenie by si vyžadovalo serióznu analýzu viacerými knižničnými odborníkmi. Svoje vlastné zhodnotenie jej úrovne si však môže urobiť každý – zvlášť ten, kto uvedený časový úsek v knihovníctve prežil. Použitá literatúra: 1. Kuruc, Alojz. Odborová prognóza rozvoja knihovníctva : Prognóza rozvoja kultúry v SSR do roku 2000. Bratislava : Výskumný ústav kultúry, 1980. 36 s. 2. Bielik, Miroslav. 1990. Prognóza rozvoja knižnično-informačného systému v SR do roku 2010. In Knižničný zborník 1990. Martin : Matica slovenská, 1990, s. 133-148. |