Príhovor

Aj k údajom “vystaveným” na webových stránkach máme trochu iný vzťah. Možno nebudete súhlasiť, ale ruku na srdce ­ koľkokrát ste už narazili na webe na neopravené údaje, zbytočne ste hľadali chýbajúce a našli zavádzajúce či nič nehovoriace texty? V tejto súvislosti ponúkam najnovšiu skúsenosť: inovované údaje v adresári mali knihovníci overiť a nepresnosti nahlásiť. Ohlas nijaký, všetko bolo o. k. O niekoľko mesiacov na informáciu, že adresár opäť vyjde tlačou, zrazu tí istí knihovníci zistli, že naozaj treba niečo zmeniť, preformulovať, aby “to na papieri bolo bez chyby a dobre vyzeralo”. Papier je predsa papier.

Publikovanie ako vydávanie a uverejňovanie textov v tlačenej alebo elektronickej forme (Slovník novinárskej teórie a praxe) jednoznačne patrí k činnostiam knižníc a možno sa naň pozrieť z viacerých stránok. Teraz by som sa chcela pristaviť pri dvoch. V prvom rade si chcem všimnúť publikovanie v odborných knihovníckych periodikách. Nejde mi v žiadnom prípade o hodnotenie, etiku publikovania a pod., ale skôr o pohľad na problém: okruh autorov je takmer ustálený. Niektorí píšu z povinnosti, lebo musia, a iní preto, že im to jednoducho “nedá” a pasujú sa s odbornými otázkami, poukazujú na problémy, podelia sa so skúsenosťami a prevažne s úspechmi. Všetka česť! V kuloároch na podujatiach často počuť názory (najčastejšie tých, čo nepublikujú) na to, čo na stránkach knihovníckej tlače chýba (praktické rady… skúsenosti… inšpirujúce nápady…), čo nevyhovuje (priveľmi učené… technické… ako v škole…), čo by malo byť inak (pružnejšie reakcie… presvedčivejšie… bližšie k reálnemu životu knižníc...) atď. Ťažko nesúhlasiť, veď zlepšovať sa dá vždy, ale kto by mal tieto a ďalšie námety realizovať? To už je horšie. Tradičné odpovede iste poznáte: nemám čas… neprichádza do úvahy, na to sú vedúci, riaditeľ… neviem písať… nikdy som to nerobil… aj tak to neuverejnia… šibeničný termín… budem mať nepriateľov… nemôžem proti vlastným… nepotrebujem sa predvádzať… škoda času, aj tak to nik nečíta…. nik ma neoslovil… nie som žiadaný autor a pod. Samozrejme, to je len zlomok dôvodov, prečo sa mnohí knihovníci vyhýbajú písaniu. A možno by jednoducho stačilo len “trochu” chcieť a vlastný, neraz originálny pohľad premeniť na skutočnosť. Prelomiť počiatočný “odpor a nedôveru” k publikovaniu, trpezlivo pracovať s potenciálnym prispievateľom či budúcou “stálicou” ­ to vôbec nie je ľahké a vyžaduje si to priveľa času. Verte, viem, o čom hovorím, a netajím, že neskôr ten pocit “úspechu” je príjemný.

Druhá stránka, ktorú si chcem všimnúť, je publikovanie zamerané na čitateľa-neknihovníka. Knižnice preň pripravujú a vydávajú pestrú paletu propagačných materiálov o svojich službách, letákov, bibliografií, súpisov, biografických čŕt, literárnych zborníkov, almanachov, prehľadov dochádzajúcich periodík, prístupných databáz či motivačných záložiek a pod. Obraz o tom, čo publikujú knižnice smerom “von” k čitateľovi, pre verejnosť, názorne poskytovali prezentácie knižníc na Bibliotéke (a aj tie však musel niekto urobiť).

Čoraz častejšie zaznamenávame prienik knižníc aj do ústrednej, regionálnej tlače či časopisov, nie však tak a toľko, ako by sme si predstavovali. Určite si tam nájdu miesto “aktuálne informácie” ­ záplavy, krádeže, havárie budov, sťahovanie atď. S ostatnými témami je to o čosi horšie. Je tu medzera, ktorú treba vyplniť.

Poviete, ľahko sa povie, ale ťažko uskutoční. Viem, že o rady typu “netreba sa nechať znechutiť, odradiť, treba skúšať…” nik nestojí. Skúsme sa však zamyslieť, lebo bez hľadania schodnej cesy to nepôjde. Preto musíme mať na zreteli, že texty rozhodne treba prispôsobiť rozsahom i obsahom pre neknihovnícku tlač, zvážiť, komu a prečo sa chceme prihovoriť, čo tým chceme dosiahnuť. Skúsenosti ukazujú, že stručné, kvalitné podklady pre novinárov, rešpektovanie časových harmonogramov tlače periodík vylúčia zbytočné sklamania. Suchým, dlhým a ťažkým odborným textom, ktorým nik ­ okrem špecialistov ­ nerozumie, sa treba vyhýbať. Novinár, redaktor by mal v “píšucom” knihovníkovi nájsť spoľahlivého partnera, ale o tom ho treba presvedčiť. Iste mi dáte za pravdu, že nemôžeme publikovať len sami pre seba na stránkach našej tlače a navzájom sa presviedčať, akí sme dôležití, nenahraditeľní, nedocenení, čo všetko sme urobili, vydali, sprístupnili, zautomatizovali…. Práve s týmito myšlienkami treba prekročiť vlastný prah. Inak sa okolie bude tváriť, že takmer neexistujeme.

Ak sa vrátim k názvu tohto zamyslenia Publikovať, alebo nie? ­ odpoveď znie: rozhodne áno. Všetky ťažkosti pri písaní, zháňaní materiálov, neraz nepochopenie či závisť zmiznú vo chvíli, keď držíte čerstvé noviny, časopisy, novú knihu v rukách a zacítite neopakovateľnú vôňu čerstvej tlačiarenskej černe. Je to niečo ako droga, ktorej ťažko odolať.

Ľudmila Čelková (ludmila.celkova@savba.sk)
Ústredná knižnica SAV Bratislava