Príhovor

 
Web 2.0 ako výzva pre knižnično-informačnú komunitu

V ostatnom čase sa čoraz častejšie stretávame s termínom web 2.0. Bol spopularizovaný predovšetkým prvou web 2.0 konferenciou v roku 2004, ktorú organizovala spoločnosť O’Reilly Media. Už za rok a pol po konferencii sa podľa prieskumov odborníkov na termín web 2.0 nachádzalo vo vyhľadávači Google 9,5 milióna citácií.  Hoci na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o novú verziu World Wide Webu, v skutočnosti tomu tak nie je. Ide iba o nový prístup využívania webu, kde chápeme web ako platformu s novými službami.

Používatelia sú vďaka jednoduchým aplikáciám na internete doslova vťahovaní do virtuálneho sveta, kde nie je problémom využívanie messengerov, písanie, úprava a spoluzdieľanie textových dokumentov, upravovanie fotografií a mnoho ďalších aplikácií bez nutnosti inštalácie softvéru do počítačov. Za najdôležitejšiu podstatu webu 2.0 chápeme prechod od izolovaných webových sídiel k prepojeným počítačovým platformám, pričom najdôležitejšou súčasťou je ľudský prvok, kde používatelia slobodne vytvárajú, distribuujú a využívajú   obsah. Je pravda, a tvrdí to aj vynálezca WWW Tim Berners-Lee, že veľa technologických komponentov webu 2.0 existovalo aj v počiatkoch webu a že podobne to bolo aj s myšlienkou voľného šírenia a využívania informácií.

V súvislosti s webom 2.0 vzniká množstvo nových služieb, ktoré sa už viac-menej využívajú aj v našich knižniciach a informačných strediskách. Príkladom môžu byť weblogy, wikipédie, folksonómie, podcasting, tvorba virtuálnych komunít a sociálnych sietí a systémy ako Flickr, Del.icio.us, Facebook,   My Space, Second Life, YouTube a pod. Ide o nový prístup k tvorbe a kategorizáciu obsahu, kde je dominantným prvkom samotný používateľ. Môžeme si položiť otázku, čo toto všetko znamená pre našu knižnično-informačnú komunitu?   Ide predovšetkým o zmenu, ktorá sa dotýka rovnako knižnično-informačných pracovníkov aj manažérov, technikov, vydavateľov, používateľov, ale aj takých spoločností,  ako sú napríklad Microsoft, IBM, Google a pod. Uvedená zmena však nepredstavuje zmenu v softvéri, zdrojoch, webových sídlach, ale predovšetkým zmenu v myslení a v našich postojoch a v našej ochote akceptovať zmeny. Web 2.0 nie je o technológii, ale je o tom, aby sme robili veci lepšie s ohľadom na našich používateľov, z ktorých potrieb vychádza. Preto treba zabudnúť na nálepku web 2.0, Library 2.0 a pod., ale treba sa usilovať uvedené nové služby zaviesť do našich knižníc v prospech používateľov. Ako už povedal známy knihovník Shiyali Ramamrita Ranganathan, knižnica je rastúci organizmus, a preto je potrebné, aby sa prispôsobovala zmenám.

Je pravda, že ešte stále veľa pracovníkov knižníc nemá dostatočné vedomosti o nových technológiách a službách a bariéry sú stále veľké. Preto sa treba inšpirovať aj takými iniciatívami, ako je napríklad Classroom20.com (http://www.classroom20.com/). Ide o sociálnu sieť združujúcu všetkých, ktorí sa zaujímajú o možnosti využitia nových technológií web 2.0 vo výchove a vzdelávaní. K ďalším významným projektom patrí iniciatíva Moving Libraries Forward to web 2.0 (http://www.infopeople.org/training/web20/) poskytujúca bezplatné kurzy záujemcom o nové aplikácie. Na uvedených webových sídlach je množstvo inšpirácií a nápadov, ktoré sa dajú využiť aj v našich podmienkach.

Web 2.0 nevyžaduje nové investície, nové technológie, ale zmenu v myslení a postojoch nás všetkých. Ide predovšetkým o to, aby sme dokázali čo najefektívnejšie využiť a zúročiť nesmierne informačné bohatstvo internetu pre naše aj budúce generácie.