Príhovor

Mgr. Valéria Závadská Štátna vedecká knižnica v Prešove valeria.zavadska@svkpo.gov.sk

 Kniha je záhradou, ktorú si môžeme nosiť so sebou.
(arabské príslovie)

Koľko sa už popísalo o tom, či v dnešnej modernej, informačnými technológiami prešpikovanej dobe, prežijú knihy a knižnice. Som optimista a verím, že prežijú. Arabské príslovie v úvode podľa mňa vystihuje to, čo všetko môžem s knihou zažiť, čím ma vie kniha potešiť, čo nové a múdre mi ponúka. A vari záhrada nedáva to isté? Chvíle pokoja, príjemné zážitky, trávenie voľného času…

Nedávno som si prečítala príspevok, v ktorom autor opisuje svoju cestu vlakom. Viac ako polovica cestujúcich vo vozni pracovala s notebookom a autor mal takmer pocit menejcennosti, pretože mal v ruke knihu. Musím povedať, že ma hrialo pri srdci, keď som to čítala. Vždy ma totiž poteší, ak si niekto číta knihu v autobuse, na zastávke, pri vode…

Počítačoví fajnšmekri môžu namietnuť, že na svete už sú elektronické knihy, ktoré obsahujú dokonca niekoľko stovák titulov, že sú ľahké, vhodné do kabelky a majú kopec ďalších funkcií. Iste, nepriečim sa. Tlačená kniha má však jednu veľkú výhodu – nepotrebuje batériu. Ak mám chuť čítať, čítam, ak nie, odložím knihu do tašky, ale nemusím sa báť, že mi obrazovka zhasne práve vtedy, keď sa mi to najmenej hodí.

Pri diskusiách o budúcnosti knihy ma neraz napadlo, ako by autori krstili svoje diela. Boli by spokojní s jeho elektronickou podobou knihy na baterky? Čo obálka knihy? Podobali by sa e-books ako vajce vajcu bez ohľadu na to, či ide o román, obrazovú publikáciu alebo odbornú monografiu?

Som optimista a som presvedčená, že knihy v dnešnej podobe prežijú. A ak prežijú knihy, prežijú aj knižnice. Menia svoju tvár, prispôsobujú sa novým podmienkam, vylepšujú spôsob svojej práce, ale vždy to budú miesta, kde sa bude uchovávať literárne, kultúrne a vedecké dedičstvo toho-ktorého národa. Záleží len na ňom, akú dôležitosť vo svojom hodnotovom rebríčku pripíše knižniciam, ako si ich bude vážiť a aké podmienky pre ich prácu vytvorí.

Posledné desaťročia ukázali, že svet si skutočne váži hodnoty minulosti. Svedčí o tom nielen znovuzrodenie Alexandrijskej knižnice v Egypte, ale aj výstavby a rekonštrukcie množstva ďalších knižníc vo svete.

Aj na Slovensku sa v tomto smere pomaly blýska na lepšie časy, ale len pomaly… Objavili sa prvé lastovičky v podobe menších či väčších rekonštrukcií, dokonca aj novostavby knižníc. Cestou výstavby novej účelovej budovy sa vybrala aj naša knižnica. Pustiť sa do takej náročnej investície, akou stavba knižnice je, chce (ako mi hovorili mnohí) odvahu, ale dnes by som skôr povedala, že je to aj nevedomosť, nepreskúmaná oblasť, možno aj priveľa optimizmu… Neviem, nesnažím sa to vysvetľovať. Čo ale viem, je skutočnosť, že v situácii, v akej sa prešovská vedecká knižnica nachádza, niet inej cesty ako stavať na zelenej lúke.

Žijeme v neľahkej dobe, finančná kríza neobišla ani Slovensko. Napriek tomu som presvedčená, že treba hľadať spôsob, ako knižnice (a nielen tú prešovskú) podporovať a zlepšovať podmienky na ich fungovanie, pretože v budúcnosti sa nám to môže vypomstiť v podobe nezáujmu o kultúru, vzdelávanie, tradície…