Príhovor

Vážení čitatelia!

Keď som dostal príležitosť vyjadriť pár poznámok k riadeniu knižnice, úprimne som sa tomu potešil, pretože takto mám dôvod dať dokopy svoje postrehy a myšlienky s tým súvisiace, ktoré sa mi občas priam vnucujú. Som si vedomý, že sú subjektívne a že ak by som ich chcel zovšeobecniť, možno by platili iba pre regionálne knižnice.

Na úvod trochu štatistiky. Za vyše päťdesiat rokov trvania našej knižnice ju dvanásťkrát riadil iný človek. Prvá riaditeľka pobudla vo funkcii 21 rokov, druhá 16 rokov, tretia – vždy dočasne zastupujúca – spolu štyrikrát viedla knižnicu v rôznych medzivládiach.
V období rokov 1989 – 2000 bola zmena na čele knižnice dokopy desaťkrát. Naša knižnica je v tomto smere skôr netypickou, ale v konečnom dôsledku mi to poslúži ako tvrdenie, že niekedy môže byť v inštitúcii najnestabilnejším článkom riaditeľ. Pritom naša inštitúcia dlhodobo vykazuje v rámci Slovenska v niektorých ukazovateľoch veľmi dobré výsledky.
Pravdepodobne fenomén “samoorganizácie systému” je skrytou silou kontinuálne vytváraného a doplňovaného kolektívu. A treba vziať na vedomie aj to, že organizácia, ktorá funguje už polstoročie, musí mať v sebe naakumulovaný zdroj inteligencie a skúseností. Horšie je, že kontinuita slabne. Ako povedali kolegovia z jednej knižnice: vedia si celkom dobre predstaviť ten deň, keď si všetci poberú svoje paličky, vykročia ostatný raz z knižnice a posledný za sebou zamkne. Ja mám zasa takúto túžbu – chcel by som vidieť, ako sa na nejakom celoslovenskom knihovníckom podujatí stretne hlúčik mladých absolventov katedry knihovníctva…
Veľmi rád rozprávam svoj zážitok z poznania na základe štúdia päťdesiatročného vývoja našej organizácie, ktoré som absolvoval pri zostavovaní jubilejnej monografie.
V knižnici nikdy neboli ľahké časy, vždy bolo s čím zápasiť a na čo nadávať. Ale rozvoj knihovníckej činnosti a služieb sa ani v jedinom momente nezastavil – nanajvýš sa na nejakú chvíľu spomalil. Sú ukazovatele, ktoré nás trápia, až roztrpčujú, ale na druhej strane pre klapky prítomnosti nie sme schopní všimnúť si, že v našej blízkosti klíčia veci, na ktorých bude stáť knižnica o pár rokov. Markantným príkladom toho sú 90. roky minulého storočia a konkrétne rozvoj informatizácie a internetizácie. Vtedy nás sužovali presuny spod jedného zriaďovateľa pod druhého a s tým súvisiace pokusy s racionalizáciou riadenia kultúry a pritom sme ani nezaregistrovali, že sme excelentne zvládli automatizáciu knižničných činností.
Progresívny vývoj v knižnici určite existuje a zrejme sa riadi vlastnou logikou. Dobrý riaditeľ zametá pred ním cestičku a zlý nie je ani ten riaditeľ, ktorý mu aspoň nezavadzia v ceste. Výška finančného rozpočtu väčšiny knižníc viac rokov stagnuje, a napriek tomu rozvoju činnosti pomáhajú “náhodné priaznivé okolnosti” a “schopnosť improvizovať”. Teda všetko neexaktné faktory, s ktorými sa v plánoch činnosti nedá rátať.
A tak priaznivý vývoj prebieha neplánovane.
Pesimisti určite krútia nad mojimi argumentmi hlavou. Ja zasa vravím: Keď sa po rokoch stretneme, potom sa môžeme na to spätne pozrieť, kto mal pravdu.

PhDr. Milan Gonda
riaditeľ Oravskej knižnice v Dolnom Kubíne