O informačnej politike a kultúrnom dedičstve

Úvod

Slovné spojenie „informačná politika“ sa v odbornej literatúre stalo frekventovanejším najmä v 90. rokoch minulého storočia hlavne v súvislosti s úvahami o nástupe informačnej spoločnosti. Ako už vtedy skonštatoval Rowlands¹, neexistuje informačná politika v jednotnom čísle, ale skôr súbor informačných politík zameraných na rôzne sféry a týkajúcich sa rôzne veľkých geografických oblastí. Našou sférou je kultúrne dedičstvo a relevantnou geografickou oblasťou svet, Európa a Slovensko. Nebudeme vychádzať z tradičnej definície štátnej informačnej politiky, ktorá je pre naše potreby príliš širokospektrálna², ale sformulujeme vlastnú, vychádzajúcu zo známej Hernonovej definície³: „(Informačná politika je) Formulovanie princípov a procedúr riadenia životného cyklu informácií vo sfére kultúrneho dedičstva, prístupu k nim a ich použitia vrátane určenia nástrojov jej presadzovania, monitorovania a modifikácie.“

Podobná definičná rôznorodosť ako pri pojme „informačná politika“ existuje aj pri pojme „kultúrne dedičstvo“. Pod jej podobu sa podpisuje nielen jej autor, ale aj doba a miesto jej vzniku. Podľa UNESCO je v súčasnosti koncept kultúrneho dedičstva otvorený a zahŕňa v sebe súčasnú aj minulú kultúru⁴. Potvrdzuje to aj definícia z tej istej dielne⁵:

„Kultúrne dedičstvo je produkt a proces pridávajúci   spoločnosti hmotné aj nehmotné, hnuteľné aj nehnuteľné atribúty, ktoré sú buď zdedené z minulých generácií, alebo vytvorené v súčasnosti a určené v prospech budúcich generácií.“

Prvým krokom pri formulovaní informačnej politiky pre oblasť kultúrneho dedičstva (ďalej IP-KD) je identifikácia vzťahov spoločnosť – kultúrne dedičstvo. Tomu je venovaná nasledujúca časť príspevku. O aktuálnom stave IP-KD z pohľadu cieľov, nástrojov, spôsobu monitoringu a vyhodnocovania tohto typu informačnej politiky hovoríme v ďalších častiach príspevku.

Spoločnosť a kultúrne dedičstvo

Kultúrne dedičstvo je kvalita priradená istou komunitou/spoločnosťou existujúcou v súčasnosti fenoménom/javom/objektom vzťahujúcim sa na minulosť. Ide teda o konštrukciu vzťahujúcu sa na spoločnosť a neustále prehodnocovanú spoločnosťou, ktorú nemožno redukovať na prostý súčet zachovaných artefaktov z minulosti. Vyjadrené jazykom matematiky, kultúrne dedičstvo je skôr n-rozmerným vektorovým priestorom, v ktorom jedným z najdôležitejších rozmerov je symbolický význam/zmysel (objektu). Náplň pojmu kultúrne dedičstvo priamo závisí od náplne pojmu kultúra⁶. Kultúra nie je objektívna realita existujúca a rozvíjajúca sa nezávisle od človeka. Súčasná kultúra je poznačená globalizáciou, komercializáciou a technologizáciou. Podobne ako kultúra, aj kultúrne dedičstvo je časovo variantným systémom hodnôt, vzťahov a väzieb, na ktorého vytváraní sa priamo podieľa človek. Čo je kultúrnym dedičstvom v určitej epoche, vyplýva zo spôsobu sebainterpretácie spoločnosti existujúcej v tejto epoche. Aby sa čokoľvek stalo súčasťou kultúrneho dedičstva, musí to pre relevantné spoločenstvo predstavovať hodnotu⁷. Relevantné spoločenstvo môže byť vymedzené geograficky (lokálna komunita, štát, región, svet), presvedčením (kresťania, budhisti, moslimovia, ateisti…), národnosťou atď. Objektívne z toho vyplýva, že čím širšie spoločenstvo pokrýva náš výber, tým väčší je problém nájdenia spoločných hodnôt a stotožnenia sa s nimi. Podstatnú úlohu pritom zohráva existencia, resp. neexistencia identity na danej úrovni. Identita je fenomén formujúci sa pomaly a postupne v závislosti od vývoja spoločnosti. Všeobecne platí, že čím jednoliatejšie a uzavretejšie je spoločenstvo, tým ľahšie sa zjednotí na obsahu pojmu kultúrne dedičstvo. Z pohľadu formovania informačnej politiky najdôležitejšími charakteristikami kultúrneho dedičstva sú:

• časová variantnosť na škále generácií,
• plní súčasne funkciu zdroja (pôvodcu) informácií, informácie (je správou o minulej kultúre) i média (je prostredníkom medzi minulosťou a prítomnosťou/budúcnosťou),
• spravidla nevzniká s cieľom byť kultúrnym dedičstvom,
• plní funkciu pamäte – pamäť sveta, regiónu (napr. Európy), štátu (napr. SR), spoločenstva (napr. mesto/dedina/lokalita),
• dekódovanie informácie sprostredkovanej kultúrnym dedičstvom nie je inverzným procesom k jej kódovaniu: dekódovanie prebieha pri zmenených podmienkach, čo vedie k rôznym interpretáciám informácie sprostredkovanej kultúrnym dedičstvom.

Svetové kultúrne dedičstvo

Svet je z hľadiska identity geograficky distribuovanou multikultúrnou entitou. Nutnou podmienkou existencie fenoménu svetového kultúrneho dedičstva je existencia identity „príslušníka sveta“ a existencia celosvetovo uznávaných spoločných hodnôt.

V duchu našej definície kultúrneho dedičstva (to, čomu prisudzuje hodnotu relevantné spoločenstvo) môžeme vysloviť tvrdenie, že do svetového kultúrneho dedičstva patrí len to, čo predstavuje hodnotu pre celé ľudstvo. Inými slovami, z celého bohatstva kultúrneho dedičstva sveta vyberáme len prienik vyhovujúci všetkým jeho obyvateľom. Iná možná interpretácia pojmu „svetové kultúrne dedičstvo“ je, že ide o kultúrne dedičstvo sveta, t. j. zjednotenie kultúrneho dedičstva na planéte Zem.

V prvom prípade zrejme hľadáme univerzálne interkultúrne hodnoty. Podľa tohto kľúča sa formuje zoznam kultúrneho dedičstva sveta pod patronátom UNESCO. UNESCO v tomto prípade určuje kritériá a zároveň rozhoduje o ich naplnení. Ide teda viac-menej o administratívne stanovenie univerzálnych hodnôt.

V druhom prípade hľadáme všetko, čo má hodnotu pre druh Homo sapiens. Prakticky to vedie na vytvorenie „webu“ kultúrneho dedičstva. Keby sa takýto web podarilo vytvoriť a zároveň pri tom dohodnúť a dodržať štandardy tvorby metadát, mohli by sme z neho, aplikovaním pravidiel matematiky, objektívne vybrať podmnožinu kultúrneho dedičstva, naplňujúcu univerzálne interkultúrne hodnoty.

Európske kultúrne dedičstvo

Existuje? Aby sme mohli odpovedať kladne, musíme minimálne identifikovať spoločné „európske“ nazeranie na svet, zahrnujúce existenciu jednotného „európskeho“ interpretačného vzorca, a „európsky“ koncept kultúry. Toto sú dve nutné podmienky existencie európskeho kultúrneho dedičstva. Ak nie sú naplnené, potom zostáva len kultúrne dedičstvo národov Európy reprezentované zjednotením jednotlivých národných kultúrnych dedičstiev.

Kritickým bodom tohto diskurzu je existencia „európskej“ kultúry. Pri identifikácii jej obsahu hrá dôležitú úlohu geografické vymedzenie hraníc Európy. Tu sa ponúka viacero ohraničení: Európa = západná Európa, Európa = západná Európa plus východoeurópski členovia EÚ, alebo Európa siahajúca od skál Gibraltáru až po úpätie Uralu. Ak budeme chápať Európu doslova ako Európu, potom vieme európsku kultúru identifikovať len vo veľmi všeobecnej rovine.

Podobne je to tak aj s európskou identitou. Dnes, vďaka niekoľkostoročnej existencii národných štátov, niet pochýb o existencii národnej identity. Existencia európskej, t. j. nadnárodnej identity však už nie je samozrejmosťou. Za dôkaz jej existencie nemožno považovať dokument nesúci názov „Identita X“, akým je napríklad Deklarácia európskej identity, ktorá uzrela svetlo sveta v Kopenhagene v roku 1973⁸. Predpokladajme však, že existuje, a obráťme našu pozornosť na určenie zásad formovania IP-KD.

Zásady formovania IP-KD

IP-KD je najčastejšie súčasťou širšej kultúrnej informačnej politiky. Orgánmi, resp. inštitúciami zodpovednými za jej formulovanie sú na celosvetovej úrovni predovšetkým UNESCO, na európskej úrovni Európska komisia a na štátnej úrovni spravidla ministerstvo kultúry. Formálne IP-KD má obsahovať:

1. deklaráciu cieľov,
2. identifikáciu potrebných zdrojov,
3. zásady implementácie,
4. opatrenia a nástroje,
5. časový plán,
6. spôsob monitoringu a merateľné ukazovatele,
7. spôsob dolaďovania.

Pokiaľ ide o ciele IP-KD, tie závisia od toho, či riešime IP-KD na úrovni sveta, regiónu alebo štátu. Na úrovni sveta je cieľom IP-KD popri zachovaní najvzácnejších predmetov svetového kultúrneho dedičstva aj komunikácia všeľudských hodnôt a podpora porozumenia medzi kultúrami. Keď ako príklad regiónu vezmeme Európu, potom cieľmi IP-KD budú budovanie európskej identity, sprístupnenie bohatstva národných kultúr a ich vzájomné porozumenie. Na úrovni štátu sme   identifikovali tri hlavné ciele:

• podpora trvalo udržateľného rozvoja,
• zachovanie KD,
• osveta o KD.

Existencia kultúrneho dedičstva v istej lokalite pôsobí v smere trvalo udržateľného rozvoja tým, že zvyšuje atraktívnosť tejto lokality. To sa však nedeje automaticky. Preto IP-KD má určiť spôsoby zviditeľňovania kultúrneho dedičstva smerom k vlastnému obyvateľstvu i smerom do zahraničia.

Kultúrne dedičstvo z pohľadu jeho vlastníctva patrí jednotlivcom, inštitúciám, spoločenstvám, štátu atď. Jeho zachovanie priamo závisí od prístupu vlastníkov k nemu. IP-KD má riešiť nielen otázky finančnej podpory reštauračných, konzervačných a iných aktivít, ale aj rovnako dôležité otázky KD-gramotnosti vlastníkov, t. j. ich vzdelávanie o hodnotení stavu, oprávnených zásahoch, údržbe a spôsoboch využitia ich vlastníctva.

Tak ako už bolo konštatované v predchádzajúcich odsekoch, kultúrne dedičstvo je úzko späté s kultúrou a identitou. Táto väzba je obojsmerná, t. j. kultúrne dedičstvo je agentom pôsobiacim v smere vytvárania pocitov spolunáležitosti, vlastenectva a pod. práve cez osvetu o KD. IP-KD má bližšie špecifikovať cieľové skupiny (mládež v školách, aktívna časť populácie, seniori) a priradiť k ním príslušné techniky a nástroje osvety. Tu vystupuje do popredia najmä nehmotné kultúrne dedičstvo. Skrýva v sebe najväčší potenciál. Náklady na jeho zachovanie sú neporovnateľne nižšie ako náklady na zachovanie hmotného kultúrneho dedičstva, lebo je najviac ohrozené globalizáciou a technologizáciou. A paradoxne, je na periférii záujmu kompetentných orgánov zodpovedných za tvorbu IP-KD.

Závery

Všeobecne sa deklaruje, že súčasná spoločnosť je spoločnosťou informačnou, resp. znalostnou, kde informácia zohráva kľúčovú úlohu. Taktiež všeobecne sa prijíma názor, že informácia je komoditou. My tento pohľad na informáciu posúvame ešte ďalej a metaforicky tvrdíme, že informácia je zbraňou. Ďalej tvrdíme, že kultúrne dedičstvo je špecifickým druhom informácie, ktorý si zasluhuje vlastnú informačnú politiku. Na Slovensku síce máme deklaráciu o ochrane kultúrneho dedičstva⁹, ale tá je orientovaná len na druhovú klasifikáciu kultúrneho dedičstva a absentuje v nej všetkých sedem už vymenovaných kapitol IP-KD. V súčasnosti dochádza oveľa rýchlejšie k erózii nehmotného kultúrneho dedičstva ako k erózii kameňov na slovenských hradoch. Priznávame, že pre toto tvrdenie neexistujú empirické dôkazy. Aj preto nie, že neexistuje IP-KD, teda ani objektívne meranie stavu nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku. Určitým signifikantným ukazovateľom je však rýchlosť, s akou cudzia, najmä americká kultúra vytláča to, čo tvorilo základy slovenského nehmotného kultúrneho dedičstva. Preto sa prihovárame za urýchlené sformulovanie IP-KD Slovenska.

¹ Rowlands, I. Understanding information policy: concepts, frameworks and research tools. In Rowlands, I. Understanding Information Policy: Proceedings of a Workshop held at Cumberland Lodge,
   Windsor Great Park, 22-24 July 1996. London: Bowker-Saur, 1997, p. 14.

² Napríklad: „Informačná politika je súbor všetkých zákonov, regulácií a politík, ktoré podporujú alebo potláčajú tvorbu, použitie, úschovu a komunikáciu informácií.“ Weingarten, F. P.:
   Federal information policy development. In Mc Clure, C., Hernon, P., Relyea, H. C.: US government information policies, Norwood, N. J.: Ablex Publishing Company, 1989.

³ Hernon, P., Relyea, H. C. Information Policy. In Encyclopedia of Library and Information Science. Vol. 2.,  New York: Marcel Dekker, Inc., 2003, p. 1300-1315.

⁴ Cultural heritage, portál UNESCO, cit. 31.1.2011, dostupné na http://portal.unesco.org/culture/en/ev.php-URL_ID=2185&URL_DO=DO_TOPIC&URL_SECTION=201.html  

⁵ Towards a UNESCO culture and development indicators suite, [cit. 31.1.2011], dostupné na:
   http://www.unesco.org/fileadmin/MULTIMEDIA/HQ/CLT/creativity/pdf/culture_and_development_indicators/Dimension%203%20Heritage.pdf

⁶ „(Kultúra) označuje historicky odovzdávané vzorce významov obsiahnutých v symboloch, systém zdedených ponímaní vyjadrených v symbolickej forme prostredníctvom prostriedkov,
   ktorými ľudia komunikujú, udržujú a rozvíjajú svoje poznanie života a postoj k nemu.“ Citované z: GEERTZ, Clifford: Interpretace kultur. Praha : Sociologické nakladatelství, 2000. ISBN 8085850893.

⁷ Pojem hodnota tu treba chápať v tom najširšom zmysle ako niečo, čo zvyšuje kvalitu života.

⁸ Declaration on European Identity (Copenhagen, 14 December 1973). Dostupné na: http://www.ena.lu/declaration_european_identity_copenhagen_14_december_1973-020002278.html

⁹ Deklarácia NR SR o ochrane kultúrneho dedičstva, prijatá dňa 28. februára 2001, Zbierka zákonov Slovenskej republiky č. 91/2001, čiastka 39 z 20. marca 2001.