Ľudský faktor a automatizácia knižnice

Knižnice ako dôležitá súčasť národnej informačnej infraštruktúry zohrávajú svoju nezastupiteľnú úlohu v procese
zabezpečovania prístupu k informáciám. V dnešnej informačnej spoločnosti zohráva kľúčovú úlohu globálny knižnično-informačný
systém ako výsledok viacúrovňovej integrácie knižníc. Elektronická informačná revolúcia významne rozširuje možnosti všetkých
typov knižníc pri poskytovaní informačných služieb. Je to najmä vďaka moderným informačným a komunikačným technológiám, ktoré
si nachádzajú svoje uplatnenie v knižniciach, a to hneď vo viacerých oblastiach:

• automatizácia knižníc,
• retrokonverzia/konverzia bibliografií a katalógov,
• online prístup k primárnym i sekundárnym informačným zdrojom,
• využitie internetu, ale aj iných sietí pri prenose informácií,
• využitie multimediálnych technológií pre spracovanie a sprístupňovanie informácií,
• digitalizácia informácií,
• elektronizácia a jej možnosti v procese spracovania, sprístupňovania informácií, ako aj zdroj poskytovania nových
  služieb.

Proces automatizácie, elektronizácie a digitalizácie knižníc však vyvoláva v knižnici celý rad zmien. K tým
najzávažnejším zmenám dochádza v oblasti ľudských zdrojov. Je to i pochopiteľné, nakoľko ľudský faktor má najväčší vplyv na
úspech či neúspech takýchto procesov. Z toho dôvodu je nesmierne dôležité, aby akákoľvek zmena v tejto oblasti bola dôkladne
a s dostatočným časovým predstihom pripravená a naplánovaná. Je dôležité, aby ľudia, ktorých sa tento proces dotýka, mali
možnosť sa vopred oboznámiť so všetkými plánovanými zmenami a aby mali k dispozícii dostatočný časový priestor na
absolvovanie príslušných školení, získanie odborných vedomostí a skúseností. Tieto sú nesmierne dôležité na to, aby sa
stotožnili s názorom, že pripravované zmeny budú znamenať prínos i pre nich samotných. V praxi to však nie vždy je celkom
možné. V mnohých prípadoch sú pracovníci jednotlivých oddelení knižnice jednoducho postavení pred nový automatizovaný
informačný systém, s ktorým majú pracovať, bez toho, aby boli oboznámení s komplexným projektom automatizácie a mohli si
predstaviť vzájomnú prepojiteľnosť jednotlivých modulov takéhoto automatizovaného integrovaného informačného systému. Je
samozrejmé, že práca s automatizovaným integrovaným informačným systémom sa dotýka aj zmien v charaktere práce a taktiež
súvisí s organizačnými zmenami a vzájomnou reštrukturalizáciou jednotlivých oddelení, ako aj so zmenami v pracovných
náplniach niektorých činností, mobilitou a flexibilitou pracovníkov na jednotlivých postoch.

Integrita v rámci automatizovaného knižnično-informačného systému v mnohých prípadoch odstraňuje duplicitu a
viacnásobné spracovanie tých istých informácií. Preto aj práca v integrovanom knižnično-informačnom systéme si vyžaduje oveľa
vyššiu formu komunikácie pracovníkov, a to ako v rámci oddelenia, tak i medzi jednotlivými oddeleniami knižnice, ale aj
navonok. Zmeny pracovných postupov, ale najmä zmeny pracovných náplní jednotlivých pracovníkov sa často stretávajú v prvom
rade skôr s ich nepochopením zo strany pracovníkov.

V praxi som sa viackrát stretla s názormi a otázkami typu: “A na čo nám to bude dobré? Nemôžeme to robiť tak, ako sme
to robili doteraz?” Z pohľadu pracovníka, ktorý nemá komplexný a ucelený pohľad na daný problém, sú tieto otázky prirodzené.
Jeho obavy z niečoho nového často pramenia z obáv o vlastnú existenciu. Sú spojené so strachom o stratu svojho postavenia v
knižnici, zo strachu, či bude pracovník schopný zvládnuť a splniť všetky nové požiadavky a úlohy, ktoré budú vyplývať so
zavedenia a implementácie nových IT. Automatizácia v pravom slova zmysle totiž nepredstavuje len transformáciu jednotlivých
pracovných operácií a pracovných postupov do strojového spracovania. V prvom rade ide síce o zvýšenie efektivity práce, ale
hlavný dôraz v tomto procese by sa mal klásť na možnosť využitia nových podmienok na skvalitnenie a rozšírenie poskytovaných
služieb. Je prirodzené, že informačné technológie nesú so sebou aj nevyhnutnosť stáleho vzdelávania pracovníkov v tejto
oblasti. Teda aj určité pracovné funkcie si budú vyžadovať oveľa vyššiu úroveň znalostí a skúseností obsluhujúceho personálu.
V mnohých prípadoch si dokonca tieto práce budú priam vyžadovať špecialistov z odboru výpočtovej techniky. Preto je dôležité
nepodceňovať prípravné etapy automatizácie a venovať dostatočný časový priestor samotnej komunikácii s ľuďmi a ich ďalšiemu
vzdelávaniu a osobnému rozvoju tak, aby si mohli vybudovať vlastné presvedčenie o pozitívnom dôsledku týchto procesov. V
opačnom prípade môžu prevládať skôr negatívne postoje a názory k uvedeným zmenám, čo, samozrejme, neraz vedie k ohrozeniu
úspešného zrealizovania celého projektu.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že je rozdiel implementovať systém v knižnici, ktorá predtým nepracovala so
žiadnou technikou, ako v knižnici, kde už určitý automatizovaný systém, resp. jeho časť bola v rutinnej prevádzke. Pri
prvotnom zavádzaní automatizovaného systému, a najmä v knižniciach s menším počtom pracovníkov, som sa väčšinou stretla skôr
s ich nadšením, ktoré bolo navyše spojené ešte i s určitou dávkou entuziazmu.Takže keď sa na takomto pracovisku aj našiel
niekto, kto mal obavy z nových pracovných povinností a prevládala u neho nedôvera a strach s IT, veľmi rýchlo sa jeho kolegom
podarilo presvedčiť ho o opaku a pomohli mu nájsť si cestu ku všetkým novinkám, ktoré so sebou proces automatizácie prináša.
Len veľmi zriedkavo sa stalo, že sa našiel i taký pracovník, ktorý sa takpovediac “neskamarátil” s počítačom.

Iná však bola situácia v inštitúciách, kde už určitá časť pracovných činností bola automatizovaná. Ľudia, ktorí
pracovali s automatizovaným systémom, či skôr len s jeho niektorým modulom, už mali zaužívané svoje pracovné návyky a veľmi
neradi pristupovali k akýmkoľvek zmenám v tomto smere. Považovali ich za zbytočné a nepodstatné. Hlavnou príčinou ich
negatívneho postoja bolo, že v rámci tzv. “autonómnej automatizácie”, teda automatizácie len určitého druhu pracovných
činností bez akejkoľvek ďalšej priamej nadväznosti na ostatné procesy, neboli nútení spolupracovať a ani komunikovať s
ostatnými pracovníkmi. Každý si pracoval sám, na svojom, bez ohľadu na to, že v mnohých prípadoch išlo o dvoj-, troj-, ale i
viacnásobné spracovanie tých istých informácií. Paradoxom je i to, že veľakrát boli tie isté informácie v rámci jednej
inštitúcie, ba dokonca niekedy i v rámci toho istého oddelenia spracovávané rozdielne. S takýmto riešením sa, bohužiaľ,
zriedkavo môžeme stretnúť ešte i dnes v knižniciach, kde automatizácia jednotlivých modulov je riešená oddelene v rôznych
systémoch.

Hlavnou príčinou nekompatibility jednotlivých informácií pri tomto spôsobe riešenia automatizácie je hlavne nízka, ba
dokonca v niektorých prípadoch žiadna podpora základných štandardov pre spracovanie a sprístupňovanie bibliografických
informácií. Dôkladné dodržiavanie štandardov je totiž jedným zo základných predpokladov úspešnosti automatizácie. Je potom
pochopiteľné, že ak človeku, ktorý je naučený pracovať v autonómnom prostredí, chce niekto iný radikálnejším spôsobom
zasiahnuť do jeho pracovných postupov, návykov a zvyklostí bez toho, aby mu najprv vysvetlil podstatu a celkový zmysel týchto
zmien, zaujme odmietavý postoj.

Vari najhoršie boli situácie, keď si automatizovaný systém vyžadoval zlúčenie viacerých pracovných úkonov. Toto väčšina
pracovníkov príjmala ako rozšírenie svojej pracovnej náplne, čo považovali za neuskutočniteľné. K takýmto situáciám
prichádzalo hlavne vo väčších knižniciach, kde jednotlivé pracovné procesy boli rozatomizované na množstvo úkonov, ktorých
vykonávanie bolo naviac rozdelené medzi viacerých ľudí. Typickým príkladom je proces nadobúdania, kde jeden človek sleduje
objednávanie dokumentov, iný evidenciu novoprijatých dokumentov a ďalší, alebo ešte viacero ľudí, má na starosti adjustáciu,
ktorá môže byť v niektorých prípadoch ešte rozdelená na identifikáciu dokumentu (prírastkové číslo, signatúra, čiarový kód) a
pečiatkovanie. Evidencia prijatých dokumentov a adjustácia sú pracovné úkony, ktoré sú v rámci automatizovaného systému
spojené, pričom vo väčšine prípadov počítač priamo sleduje a automaticky generuje identifikačné prvky dokumentu. Znamená to
teda, že automatizovaný systém umožňuje spojiť viacero pracovných úkonov, ba dokonca viacero procesov do jedného,
vykonávaného jednou osobou v sérii za sebou idúcich krokov na počítači. Chybou však je, že takáto racionalizácia pracovných
postupov sa vo väčšine prípadov spája s myšlienkou znižovania počtu pracovníkov. Automatizácia, ale tiež elektronizácia, či
digitalizácia pri správnom pochopení ich samotnej podstaty má byť spájaná skôr s pohybom pracovníkov v rámci inštitúcie. IT
totiž podstatnou mierou vplývajú aj na postavenie informačných pracovnikov. Je potrebné rozlišovať aj medzi kvalifikáciou
knihovníkov. Na jednej strane IT so sebou prinášajú množstvo rutinných činností, výkon ktorých si nevyžaduje zvláštne
schopnosti. Na druhej strane by sa však ľudia so schopnosťami vykonávať samostatné odborné činnosti mali v knižniciach
orientovať skôr na nové možnosti, ktoré do práce a činností knižníc IT prinášajú. V tejto súvislosti významnú úlohu zohrávajú
hlavne odborné školenia, kurzy a iné formy ďalšieho vzdelávania, ktoré sa zároveň podstatnou mierou podieľajú na eliminácii
stresu z informačných technológií.

Môžeme teda povedať, že rýchly rozvoj IT spojený s rozvojom osobného vedomostného potenciálu každého pracovníka mení aj
postavenie knihovníka. Ten sa stáva akýmsi prostredníkom, informačným špecialistom, ktorý k daným informáciám pridáva určitú
pridanú hodnotu. Knihovník tak bude predstavovať pre používateľa dokonalého sprievodcu množstvom dostupných informácií bez
ohľadu na ich formu a miesto uloženia.