Knihovník a smiech

Len som si tak sedel v kancelárii a rozmýšľal. Pomaly, ale isto mi všetko išlo na nervy. Zdalo sa mi, že celý svet bol len preto stvorený, aby mi ubližoval. Kolegyne videli, že som zle naladený, tak ma radšej nechali na pokoji.

Teda čo urobí knihovník v takéto popoludnie, keď vonku bez prestania prší a kúrenie ešte nefunguje, lebo kalendár ukazuje len 14. október a svet sa sprisahal proti nemu? Môže robiť všeličo. Napríklad keď je nejakým šéfom, zavolá si podriadeného a dobre ho zvozí. A keď sa podriadený rozplače, hneď je život veselší. V prípade, že sa táto metóda neujala, podíde k regálu a zohne sa k dolnej poličke, kde sú knihy úplne zaprášené. Na okraji poličky sú predsa len tri knihy čisté od častého vyťahovania. Teraz opäť vytiahne knihy a spoza nich vyberie fľašu koňaku a pohár. Raz, dvakrát, trikrát vyprázdni pohár s krásnou francúzskou ohnivou vodou a svet už nie je taký škaredý a vôbec nie je taký nepriateľský – o minútu sa všetko zmení, sivé tiene zmiznú a naraz všetko opeknie, svet je ružový. Možno to niekde robia práve takto, možno niekde nejaký veľký knihovnícky šéf má tretiu, poprípade štvrtú metódu na riešenie knihovníckeho splínu. Pre mňa ani prvé dve metódy nie sú vyhovujúce. Neznášam totiž sekírovanie, no a koňak, tak o tom škoda hovoriť. Je to hanba, ale mňa koňak len škriabe v hrdle a páli v hltane. Ale keď som ho už predsa len musel vypiť, tak v ústach okrem chuti mydla nič iné necítim.

Teda čo urobím, keď sa celý svet spriahol voči mne? Prosím, nesmejte sa! Ja si vtedy zoberiem odbornú knihovnícku tlač, zalistujem si v nej a čítam. Prečítam si veľa vážnych príspevkov od mnohých vážnych knihovníkov o množstve veľkých vážnych knižníc, ktoré zápasia s vážnymi problémami. Čítam, a čím ďalej čítam, tým som vážnejší. Po chvíli sa strašne zľaknem a začnem sa obávať o svoje duševné zdravie. Pár minút rozmýšľam a potom polohlasne, len tak pre seba, si poviem: “Keď to tak pôjde ďalej, tak určite zblbnem!” Po tomto zistení neberiem už tak vážne to množstvo vážnych príspevkov. Uvedomím si totiž, aké je to neseriózne zámerne vynechať napríklad z paprikáša papriku alebo z iného jedla korenie, ktoré tam patrí. O čom to vlastne hovorím?

No predsa o humore. Už starí Rimania hovorili, že humor je korením a chuťou života. Teda ešte raz o chuti a koreniach. Neexistuje dobré jedlo bez korenia a neexistuje dobrý život bez humoru. Tak nejako je to aj so “strašne vážnymi” knihovníckymi príspevkami. Humor živorí v knihovníckej tlači. A pritom ako by sa zišiel, keby ho bolo aspoň trochu, aspoň jeden gram na jednu stranu, hoci v dnešnom svete by ani väčšia dávka nezaškodila. Aby som nekritizoval len knihovnícku tlač, my ostatní knihovníci sme tiež vážni, vážnejší a ešte vážnejší. Je málo úsmevu v knižniciach a smiech sa považuje temer za hriech. Občas si myslím, že niekto tajne vyhlásil štedro dotovaný projekt o najvážnejší knihovnícky “ksicht”. Je veľa knihovníkov, ktorí sa snažia v tejto súťaži získať čo najlepšie umiestnenie. Poznám aj takú knižnicu, kde spomínaný projekt už vôbec nie je potrebný. Človeka vítajú s takou kyslou tvárou, akoby celý deň okrem citróna nič iné ani nejedli. Do tejto knižnice nikdy nejdem, keď ma moja knihovnícka manželka poverí odnášaním nakúpeného mlieka, lebo sa bojím, že knihovník hodí svoj kyslý pohľad na moju nákupnú tašku a mlieko v nej skysne. V tomto momente sa vynorí takáto otázka: Čo sa s tým dá robiť?

 Ja neviem!

 Ja som tiež jeden z tých vážnych knihovníkov. Alebo predsa?

 Ako to spieval ten starý herec tú dávno zabudnutú pieseň?

  “Majme sa radi a svet bude krásny…” Dnes už inak hudiem túto pieseň: “Smejme sa radi a knižnica bude krásna…”