Informačné zabezpečenie na pomedzí elektronickej spoločnosti

Prenos a spracovanie informácií a poznatkov patrí k dominantným črtám súčasného spoločenského rozvoja. Informačná
spoločnosť, inak aj synonymum demokratickej a otvorenej spoločnosti, sa napriek svojej globálnej podstate vyvíja na
lokálnych kultúrnych základoch. Prináša tak v tejto súvislosti mnohé špecifické problémy, ktorých riešenie v daných
podmienkach vyžaduje osobitný prístup. Globálne trendy a ich sprievodné účinky, ktoré sa v jednej časti sveta javia ako
jediná pozitívna cesta, nemusia byť ideálne a účinné v odlišnom kultúrnom a ekonomickom prostredí. Modely humánnej
komunikácie a spolupráce na rozsiahlom, kultúrne nerovnorodom teritóriu nemusia byť najlepšou alternatívou pre tradičnú
susedskú civilizáciu. Nemožno však pochybovať o prínose a význame nových informačných technológií pre súčasný a budúci
rozvoj kvality života jednotlivca a spoločnosti. Vyžaduje to od nás neustále prispôsobovanie sa, prehodnocovanie
doterajšieho spôsobu správania a vnímania. Niekedy sa táto divoká jazda podobá sledovaniu vozidla bez vodiča, inokedy zas
víru naháňania vlastného chvosta. Technologicky orientovaná spoločnosť sa zmenila na spoločnosť riadenú informáciami.
Otázkou zostáva, čo by malo alebo čo bude nasledovať. Gramotnosť a vzdelanie, komunikácia informácií a vedomostí patria
odpočiatku k zásadným atribútom modernej civilizácie. Čím komplexnejšie sú spoločenské procesy, tým viac informácií treba
spracovať, preniesť a uchovávať, tým viac poznatkov treba využiť na prežitie v danom kultúrnom, politickom a ekonomickom
kontexte. To naznačuje, že informačná spoločnosť sa postupne transformuje na učiacu sa spoločnosť a orientuje sa najmä na
ľudský faktor a jeho potreby. A teda ak bude ľudstvo dostatočne múdre, možno sa vývoj uberie smerom k humánnej, kultúrnej
spoločnosti. Nárast nových informačných požiadaviek v súbehu s rozvojom a rozširovaním informačných technológií vytvára
priestor na nebývalý rozvoj informačných služieb. Knižnice ako tradičné inštitucionálne prvky civilizovanej spoločnosti
by v tomto procese mali prevziať rozhodujúce funkcie.

---

Obrazovkový čitateľ

Čierne na bielom, tak sa odpradávna označujú zapísané myšlienky, slová natrvalo zachytené na papieri. Možno sa k nim
kedykoľvek vrátiť, uchovať ich nezmenené po storočia v podobe archívnych alebo knižničných jednotiek. Čierne na bielom,
takmer ako naveky vytesané do kameňa. Písmo a kniha nás sprevádzajú od narodenia. Písomná komunikácia je samozrejmou súčasťou
nášho každodenného života a schopnosť čítať sociálnou paradigmou. Knižnica je dodnes vnímaná ako prirodzená a neodmysliteľná
kultúrna a vzdelávacia inštitúcia.

Pravdou je, že kniha na knižničnom regáli nepotrebuje nákladnú reklamu. O novinkách sa čitateľ dozvie v podstate
mimochodom a hoci do knižnice prichádza celkom intuitívne, cestu k dokumentu si s našou minimálnou pomocou nájde. Ponuka
knižnice tak tradične stimuluje dopyt, náklady odobruje primeraná spokojnosť návštevníkov.

O elektronických informačných prameňoch vieme v knižniciach s istou mierou presnosti iba to, koľko stoja. Dokonca ani
informácie o nakupovaných zdrojoch nie sú vždy v knižničných katalógoch. Obvykle už menej vieme o ich využívaní a vôbec
najmenej o “obrazovkových čitateľoch”. Voľný prístup k všeobecným zdrojom internetu v knižniciach deformuje štatistiku a môže
viesť ku klamlivému dojmu výlučnej perspektívnosti tohto druhu získavania poznatkov. Nasýtenie dopytu po prístupe je na
jednej strane podmienené dostatočnými kapacitami informačnej technológie (počet pracovných staníc, prenosové výkony, softvér)
a na druhej kvalifikovanou ponukou informačných prameňov. Prekážkou zabezpečenia univerzálneho prístupu k poznatkom
elektronickými formami nie je pritom iba ekonomická nedostatočnosť, ale aj chaotický nárast objemu dostupných informácií s
rôznorodou kvalitou a zložitou identifikáciou.

Návštevnosť knižníc je obvykle dobre štatisticky podchytená. V európskych knižniciach pracuje približne 200 tisíc
knihovníkov, spolu 375 tisíc ľudí v celkom 224 tisíc servisných bodoch. Registrovaných je zhruba 139 mil. čitateľov, čo je
asi 29 % populácie (484 000 000) [1]. Registruje sa asi 3 500 000 návštev a výpožičiek.

Slovensko malo pri sčítaní (26. mája 2001) 5 379 455 obyvateľov, z toho 49,6 % (2 665 837) v produktívnom veku. V
knižniciach pracuje asi 2 900 ľudí (1 na 1870 obyvateľov). Ročne sa realizuje asi 30 mil. výpožičiek (5,6 na
obyvateľa).

V knižniciach vo Veľkej Británii (58 700 000 obyvateľov) pracuje asi 65 000 ľudí (1 na 900 obyvateľov). Realizuje sa do
700 mil. výpožičiek (11,6 na obyvateľa).

Tieto čísla charakterizujú ideálny obraz vyváženej ponuky a dopytu tradičných knižničných prameňov (t. j. počet
výpožičiek) ako počet pokusov hľadania dokumentu s úspešným výsledkom. V prípade virtuálnych návštev internetových prameňov
možno síce zisťovať počet prístupov, o ich úspechu vieme však veľmi málo napriek tomu, že sa vždy niečo nájde. Nízka kvalita
prieskumu podstatne znižuje efektívnosť a odbornú úroveň informačného zabezpečenia. Vzniká riziko deformácie obzoru čitateľa,
ktorý sa preventívne uspokojí v okamihu, keď sa prílev informácií približuje k hranici jeho vnímania.

Toto nebezpečenstvo, ktoré je v súčasnosti v našich menej vybavených knižniciach minimálne, zároveň naznačuje
východisko. Hoci tlak na technologické vybavenie bude pretrvávať, bude sa orientovať na zabezpečenie medzisystémovej
kompatibility a na vyrovnanie výkonnosti technických a programových nástrojov na úkor ich kvantity. Ďalším východiskom je
redukcia informačného znečistenia, založená na aktívnej ponuke kvalitných primárnych a sekundárnych zdrojov (lokálne i na
diaľku) a uplatnenie sofistikovaných identifikačných a vyhľadávacích nástrojov.

Pritom si za obrazovkou počítača treba vedieť predstaviť toho istého čitateľa, ktorý dovtedy surfoval a občas ešte
zablúdi medzi regály knižnice. Fyzické danosti človeka zostávajú nemenné podobne ako jeho motivácia zameraná na získanie
potrebných informácií. Napokon treba poznať aj reálnu demografickú charakteristiku potenciálneho čitateľského zázemia.
Rovnicu “povedz mi, čo čítaš – poviem ti, kto si” netreba ponechať iba náhode. Na slovenských vysokých školách študuje v
súčasnosti niečo vyše 80 000 študentov. Celkový odhadovaný počet záujemcov o vedecké informácie v pomere k iným čitateľským
skupinám neoprávňuje našu menej rozmernú ekonomiku na nákup kompletného balíka s univerzálnym profilom. Nevyhnutná redukcia
objemu prameňov vo vzťahu k požadovanej obsahovej šírke vedie k pochybnostiam o užitočnosti absolútne nedostatočnej
ponuky.

Masová informačná obsluha sa dá technicky a ekonomicky zvládnuť najmä individualizáciou poskytovaných služieb, účinnou
kategorizáciou profilov a odborne podloženou identifikáciou prameňov. Treba sa tiež zamyslieť nad možnosťami zvýšenia
efektívnosti knižničnej činnosti, počnúc zmenou organizácie systému informačného zabezpečenia až po lepšiu organizáciu a
kontrolu kvality práce.

Obr. 1 Prepočítaný počet používateľov vysokoškolských knižníc

Sprístupňovanie informácií

Sprístupňovanie informácií si v praxi nemožno zamieňať s naplnením základného práva na prístup k informáciám. Mýliť by
nás mohlo zdanlivo bezproblémové šírenie elektronických súborov po prenosových sieťach či verejná dostupnosť internetu.
Požiadavka na uplatnenie slobodného a neobmedzeného prístupu k všetkým druhom informácií v knižniciach nadobúda vďaka
významným odlišnostiam medzi klasickou a nehmatateľnou formou dokumentov nový rozmer. K problému verejného prístupu k
informáciám šíreným v prostredí internetu možno pristupovať z dvoch základných pozícií. Politický alebo teoretický prístup sa
opiera o ochranu a zabezpečenie ľudských práv, ktoré sú však poväčšine formulované príliš všeobecne a neposkytujú zreteľné
vymedzenie a deľbu zodpovednosti medzi spoločnosťou a jednotlivcom. Knižničná a informačná prax vyžaduje skôr pragmatické
riešenia. Zabezpečovanie prístupu k sieťovým informáciám korešponduje s poslaním príslušnej kultúrnej alebo vzdelávacej
inštitúcie. Toto poslanie je určené verejným a politickým záujmom, býva vyjadrené obvykle v zriaďovacej listine, ktorá
formuluje a vymedzuje úlohy zo zákona alebo na základe tradície.

Fond klasickej knižnice zriedka pokrýva univerzálne poznatky v dokumentačnej úplnosti, jestvujú iba lepšie alebo horšie
pokryté predmetové oblasti. Zvolený profil knižnice a profesionálna selekcia v rámci dostupného akvizičného rozpočtu určujú
potom kvalitu knižničnej zbierky (a chvália knihovníka). Teda klasický fond knižnice je intelektuálne predspracovaný, čitateľ
nasmerovaný na správny regál obvykle nájde podľa katalógového záznamu vyhľadaný dokument. Zriedka nás trápi, že nemožno nájsť
aj niečo z toho, čo sa v rámci akvizície nevybralo, či nedalo kúpiť.

Systematicky budovaná knižničná zbierka predstavuje organizovanú a svojím spôsobom kontrolovanú informačnú entitu.
Podobne aj klasický depozitný fond sa tvorí v rámci stanovených pragmatických obmedzení. Problém oficiálnej kontroly prístupu
k dokumentom sprevádza európsku kultúru najneskôr od zavedenia prvého výnosu o povinnom výtlačku v 16. storočí. A hoci sa v
priebehu storočí menila motivácia zákonodarcov (cenzúra, kultúrny depozit, bibliografická kontrola, autorské právo), problém
kontroly a samokontroly je v publikačnej reťazi stále aktuálny – od kontroly autorských práv, kvality informačných prameňov
až po kontrolu objemu a frekvencie ich využívania [3]. Klasická knižnica predstavuje v tomto prípade vynikajúco
kontrolovateľné, transparentné prostredie. Nehmotné sieťové prostredie je zase neregulovaným informačným priestorom s
problematickou orientáciou a s obmedzenými možnosťami riadenia obsahu. Preto požiadavku na neobmedzený prístup k informáciám
sprevádza problém regulácie prístupu a filtrovania obsahu alebo rozsahu sprístupňovaných prameňov. Úlohu knižníc možno vidieť
vo vytváraní pridanej hodnoty vo forme nástrojov a asistencie pri usmerňovaní a zefektívňovaní slobodného a nekomplikovaného
prístupu k informáciám bez ohľadu na ich formu. Slobodný prístup k informáciám teda nepredurčuje iba organizácia a spôsob
obsluhy, ale je daný predovšetkým ponukou toho, čo možno nájsť na regáli alebo na obrazovke, ako aj ponukou
individualizovaných knižničných a informačných služieb.

 

Obr. 2 Prepočítané prostriedky na nákup knižničného fondu

Do fondov slovenských knižníc pribudne asi 700 000 kníh ročne (1 kniha na 8 obyvateľov). Na nákup fondov sa vynakladá
približne 400 EUR per capita. Na porovnanie v knižniciach Veľkej Británie pribudne na regály do 28 mil. kníh (1 kniha na 2
obyvateľov). Na nákup tradičných knižných materiálov sa vynakladá do 13 700 EUR per capita. Úroveň akvizičného potenciálu
možno ilustrovať na údajoch v tabuľke č. 1, v ktorej sa uvádzajú prepočítané hodnoty vynaložených prostriedkov na nákup
materiálov pre vysokoškolské knižnice (údaje z roku 1998) [1].

Súborný katalóg periodík prezrádza, že v r. 2001 dochádzalo do slovenských knižníc celkom 5 558 titulov periodík, z
toho 1 408 slovenských a 4 150 zahraničných.

Ak uvážime, že v tomto pomere sa situácia vyvíjala v ostatných desiatich rokoch, ľahšie pochopíme rôznosť pohľadov na
informačné zabezpečenie napriek podobnosti odborných a prevádzkových problémov. Vyrovnanie tohto zaostávania pritom nemožno
očakávať ani len v dohľadnom čase, a to najmä z ekonomických dôvodov. A ak sa zásadne nepodarí zmeniť informačnú politiku a
prax, budú uvedené disproporcie v budúcnosti narastať.

Dramatické rozdiely v dostupnosti a ponuke zdrojov majú diskriminačný charakter a ako také by nemali zostať
nepovšimnuté. Zmiernenie tejto nepriaznivej situácie je však čiastočne aj v rukách knižníc. Presun tradičného ťažiska z
budovania fondov na zabezpečenie prístupu a rozvoj služieb je jedným z nevyhnutných posunov. Stále rozšírená záľuba v
hĺbkovom knižnom výskume a retrospektívnej bibliografii vlastných fondov sa musí preorientovať na teritoriálne neobmedzenú a
predmetovo ohraničenú – špecializovanú identifikáciu, hodnotenie a sprístupňovanie prameňov. Do popredia knižničného snaženia
sa musí na miesto fondu dostať starostlivosť o čitateľa, súťaž o absolútne počty knižničných prameňov sa musí zmeniť na
maximálne dobre fungujúcu spoluprácu knižníc.

 

  Globálna presilovka

Názov knižnica pôvodne označoval miesto, kde sa ukladajú knihy. Pojem trh zasa označuje miesto, kde sa obchoduje s
tovarom. V zásade je význam týchto pojmov platný dodnes, je však podstatne bohatší. Vo vzťahu knižníc a ekonomiky sa rúcajú
tradičné východiská a otvárajú nové možnosti [2]. Rozvoj spoločnosti sa opiera o poznatky a ich komunikáciu. Producenti,
sprostredkovatelia a používatelia informácií sú reprezentatívnymi predstaviteľmi informačnej spoločnosti a kľúčovými hráčmi
na informačnom trhu. Nie je ľahké jednoznačne stanoviť, akú úlohu a stratégiu by v tejto hre mohla a mala prevziať
knižnica.

Ponuka a dopyt sú nerozlučná dvojica základných ekonomických pojmov. V teórii sa rozlišujú dva základné ekonomické
modely – trhová ekonomika, riadená individuálne, a príkazová ekonomika, v ktorej sa zásadné rozhodnutia o využití zdrojov
robia kolektívne (na úrovni vlády, konzorcií a pod.). Dobrá prax je obvykle kombináciou oboch modelov. Knižnice sú súčasťou
informačného sektora ekonomiky. Informáciu vo forme konzultácie, knihy, kópie článku či elektronického dokumentu možno
poskytnúť za úhradu (predať a kúpiť na informačnom trhu) alebo bezplatne, teda netrhovým spôsobom. Tu sa stretá informačný
trh a ekonomika s informačnou a sociálnou politikou. Aby sa mohla zadefinovať pozícia knižnice na informačnom trhu, treba
posúdiť jej súčasné a budúce poslanie a úlohy. Problém teda nie je čisto ekonomický, ale predovšetkým sociálny a kultúrny.
Uprostred informačnej reťaze stojí knižnica na strane koncového používateľa. Vďaka svojej humánnej a osvetovej tradícii,
ktorá je založená na úlohe zbierať a poskytnúť každému čitateľovi čo najviac, získava v tejto globálnej hre “čierneho Petra”.
Menovite je to práve knižnica, ktorá musí platiť každému a za všetko – tantiémy autorovi, papier vydavateľovi, zvonček
kníhkupcovi, známku poštárovi a napokon aj honorár harmonikárovi, ktorý hrá pred vchodom do knižnice, aby sa rozšírili rady
našich čitateľov. V podstate platí, že knižnica musí draho nakupovať, a čo sama nakúpi, rozdávať zadarmo, alebo predávať
hlboko pod cenu. Je to úloha taká absurdná, akoby patrila hlavnému hrdinovi z románu Hlava XXII. Otázka znie: Kto a prečo
naprogramoval túto hru kalkulovanú na trvalé straty? A sú tieto straty naozaj prehrou knižnice? Skutočnosťou pritom je, že
poskytovaná informácia nemá reálnu hodnotu pre knižnicu, ale pre koncového používateľa. Hodnota sa realizuje v okamihu
dopytu, náklady na ňu znáša knižnica a úžitok zákazník – čitateľ. Tento paradox vedie k úvahe, že by sa mala rola knižnice v
informačnej reťazi posunúť z polohy spotrebiteľa na konci reťaze do polohy sprostredkovateľa a producenta nadstavbových
informácií a služieb. Teda nie knižnica by mala vyplácať všetkých navôkol, ale za získavanie zákazníka a služby by mala
účtovať svoje náklady ostatným účastníkom informačnej reťaze – autorom, vydavateľom, čitateľom alebo nositeľom vyšších
spoločenských a politických záujmov. Možno by potom ostalo niečo aj na mzdy knihovníkov. Knižnica v tejto ideálnej predstave
stelesňuje informačné trhovisko – supermarket špecializovaných služieb a tovarov. To je určite príliš ideálna predstava.
Súčasné problémy informačného zabezpečenia v našom regióne však nespôsobuje kríza poslania knižníc, ale rozpory,
neuvedomelosť a chyby v politickej rovine. Zbavenie sa zodpovednosti za informačné zabezpečenie, zanedbanie a ponechanie
knižničnej sféry napospas trhu je tragickým omylom s dlhodobými následkami. V procese približovania sa vyspelému západnému
svetu by bolo azda treba venovať viac pozornosti aj týmto otázkam.

Zmeny rolí v informačnej reťazi a na informačnom trhu majú na knižnice bezprostredný vplyv. Koncentráciu informačného
priemyslu sprevádza odklon od špecializácie, s rastúcim potenciálom producentov rastie aj miera univerzálnej a viazanej
ponuky dokumentov a služieb. Online dokumenty sa neraz viažu na tlačenú verziu, ponúkané balíčky obsahujú aj to, čo práve nie
je potrebné. Pod zámienkou ekonomizácie produkcie vznikajú monopoly so všetkými negatívnymi dôsledkami na oblasť
zabezpečovania informácií. Ak si uvedomíme, že jediné právo na dielo má autor, je monopolizácia producentov krádežou
storočia.

Globálni producenti a globálni sprostredkovatelia tak určujú podmienky a kontrolujú globálny trh. Majú trvalú výhodu
globálnej presilovej hry proti individuálnym spotrebiteľom (knižniciam, čitateľom), ale aj pôvodcom informácií (autorom,
bibliografom). Globálny informačný trh nemá globálneho spotrebiteľa.

Prirodzenou reakciou je čiastočná koncentrácia na strane spotrebiteľa, ktorá sa prejavuje spontánnym, ale aj
systematickým zakladaním konzorcií. Zvyšovaním odberateľského potenciálu sa otvára priestor na formuláciu individuálnych
požiadaviek – možnosť presadenia špecializovaných profilov. Účinná medzinárodná kooperácia knižníc v tomto smere vo forme
globálnej protimonopolnej koalície, žiaľ, dodnes neexistuje. Globálne trhové mechanizmy sa tiež zneužívajú v rámci
územno-politickej regionalizácie. Prax vytvárania medzinárodných odberateľských konzorcií nie je dodnes dostatočne
akceptovaná. Riešenie tohto problému treba presadzovať aj v politickej rovine, v praktickej polohe ho treba prekonávať
postupným otváraním lokálne prístupných zdrojov a regionálne uzavretých knižničných sietí a konzorcií. Ako príklad možno
uviesť veľmi účinnú spoluprácu v rámci nemeckého súborného katalógu periodík Zeitschriftendatenbank (ZDB), súborný katalóg
elektronických časopisov z Regensburgu (EZB) či rozširovanie služieb zasielania dokumentov JASON NRW, ktoré predstavujú
ideálne premostenie doposiaľ jestvujúcej hlbokej priepasti v informačnom zabezpečení smerom na východ.

Obr. 3 Prehľad objednávok slovenských knižníc cez JASON

 

Záver

Predpokladom prežitia vedeckej knižnice je nielen úspešné zvládnutie aktuálnych úloh, ale aj predstava o budúcich
požiadavkách a tomu zodpovedajúcej podobe tejto tradičnej inštitúcie a profesie. Stále si treba klásť základnú otázku: “Kde
sa nachádzame a kam sa má ísť?” Treba si uvedomovať reálne možnosti a poznať prekážky rozvoja knižničných služieb. Podmienky
budúceho uplatnenia sa formujú v rovine kultúrnej, ekonomickej a politickej, pričom sa premietajú do inštitucionálneho
potenciálu skladajúceho sa z informačného obsahu, informačnej technológie a zodpovedajúcich ľudských zdrojov. Informačný
systém je organickým spojením informačnej technológie a informačného obsahu v danom informačnom prostredí. Azda
najzreteľnejšie sa tieto črty prejavujú v inštitucionálnej sfére informačných služieb, na rozvíjajúcom sa informačnom trhu,
ktorý je rozhraním stretu informačnej produkcie, ponuky a spotreby, teda predovšetkým v knižniciach.

Súčasný rozvoj charakterizujú tri nosné trendy: konvergencia, globalizácia a participácia. Prebiehajúca konvergencia sa
prejavuje tým, že tradičné kategórie a funkcie knižníc a presné ohraničenie rolí partnerov v informačnej reťazi sa prelínajú
a formujú nové informačné a ekonomické prepojenia. Globalizácia ako sprievodný jav rozvoja informačných a komunikačných
technológií vytvára podmienky na všeobecný prístup k informačným zdrojom a formuje nové informačné a ekonomické vzťahy medzi
producentmi a spotrebiteľmi. Podmienkou činnosti inštitúcie v budúcnosti je participácia na tvorbe hodnôt a zdrojov, teda
prežijú aktívne a prispievajúce subjekty. Popri úlohe sprostredkovateľa má knižnica šancu realizovať pridanú hodnotu v
oblasti informačného obsahu a špeciálnych služieb, ale aj v širšom kontexte osvety, vzdelávania a kultúry. Klasický súpis
úloh, ako je spracovanie, sprístupňovanie a ochrana informácií, sa rozširuje o požiadavku aktívnej účasti na tvorbe
informačnej politiky, dôstojnej úlohy v informačnej reťazi a usmerňovania spravodlivého informačného trhu.

Povraví sa všeličo, papier dokonca vraj znesie všetko, elektronické médium aj v tomto prípade prekonáva všetky
doterajšie predstavy. Na jednej strane umocňuje potenciál ľudských poznatkov na prospech spravodlivého rozvoja spoločnosti na
celom svete a na druhej strane zároveň otvára priestor na globálne klamstvo a zneužitie informácií vo vojne silných proti
slabým. Asymetria informačného zabezpečenia vo vzťahu ku globálnym ekonomickým procesom prehlbuje rozdiely medzi elitným
klubom a zvyškom sveta za jeho prahom.

Uplatnenie práva na informácie možno pripodobniť fenoménu večného hľadania pravdy. Je to právo jednotlivca na využitie
poznatkov v prospech individuálnych a všeobecných spoločenských potrieb. Z toho priamo vyplýva požiadavka na ochranu kvality
informácií, určenej pôvodnosťou, relevantnosťou a konzistenciou obsahu, ako aj kontextom, formou prezentácie a možnosťou
efektívneho vyhľadávania.

Tak ako sa s vierou vraciame k tisícročného dokumentu, máme právo dôverovať informáciám šíreným v elektronickej forme.
Slovo vyslovené, napísané či elektronicky zakódované je a zostane vždy slovom, tak ako pravda zostane pravdou.

 

 


Referencie:

[1] Fuegi, D., Sumsion, J., Ramsdale, P.: Libecon2000 : Millenium Report Announcement. In: INFOS ´2000 : Zborník z
30. informatického seminára, ktorý sa konal v dňoch 3. – 6. apríla 2000 v Starej Lesnej. Hl. zost. Alojz Androvič, Eva
Nedorostová. Bratislava : Centrum VTI SR, 2000, s. 137 – 141. ISBN 80-85165-80-5

[2] Androvič, Alojz: Supply and demand – Libraries as Information Provider. In: Information Provision – Politics and
Strategy. Proceedings of the International Seminar 27. June – 3. July 1998, Würzburg. Berlin : Bibliothekarische
Auslandsstelle – Deutsches Bibliotheksinstitut, 1999. S. 49 – 57.