Spoločenské ohodnotenie knižničnej práce

Tragikomickým mottom tohto príspevku by mohla byť otázka adresovaná manželovi pracovníčky našej knižnice: “To tvoja žena s vysokou školou robí v knižnici?”

Čo je vlastne vyjadrením spoločenského ohodnotenia knižničnej práce? Sú to takéto otázky, je to zamieňanie funkcie knižnice a kníhkupectva, s ktorým sa ešte aj dnes stretávame, je to častý údiv i vysokoškolsky vzdelaných ľudí nad čulým ruchom v knižniciach, sú to naivné predstavy mnohých uchádzačov o zamestnanie v knižnici, ktorí by tu chceli pracovať, lebo radi čítajú, zrejme v domnení, že pracovnou náplňou knihovníkov je predovšetkým čítanie kníh a časopisov v pracovnom čase?

Alebo sú výrazom spoločenského statusu knižníc a knihovníckej profesie objemy štátnych, resp. verejných zdrojov na činnosť knižníc, kde sú zväčša garantované prostriedky na obligatórne náklady, za ktoré sa považujú mzdy, odvody, prenájmy a energie, ale prostriedky na hlavnú činnosť – t. j. zabezpečenie informačných zdrojov pre poskytovanie služieb sem nepatrí? V Stratégii rozvoja slovenského knihovníctva je strategickou úlohou č. 2 zabezpečenie informačných zdrojov pre knižnice, ktoré je tu sformulované ako prioritná strategická úloha knihovníctva, pretože “nedostatok informačných zdrojov v knižniciach pre vzdelanie, vedu, výskum a kultúru spôsobuje kultúrne a civilizačné zaostávanie Slovenska a znižuje jeho integračné predpoklady.”

Za absencie štátom akceptovaných normatívov alebo odporúčaní medzinárodných knihovníckych inštitúcií na adekvátny ročný objem na knižničné fondy v prepočte na obyvateľa, resp. na používateľa je veľmi zložité zriaďovateľovi argumentovať, že knižnici nestačí pár desiatok tisíc, často získaných len z registračných a iných poplatkov, ale že je potrebných niekoľko stotisíc. S protiargumentmi o možnostiach štátneho rozpočtu sa ťažko bojuje. V tejto oblasti trochu pomáhajú knižniciam spomínané vlastné príjmy, ale tieto zas chýbajú napr. v krytí odpisov investičného majetku, a tak sa každoročne vytvára špirála hospodárskej straty i s dôsledkami, ktoré môžu z neschopnosti jej pokrytia vyvstať v zmysle novely zákona o rozpočtových pravidlách. Viaczdrojové financovanie je práve pre oblasť zabezpečovania najmä klasických informačných zdrojov skôr výnimkou ako pravidlom.

Môžeme pokračovať ďalšími otázkami. Aká je účasť vrcholných predstaviteľov štátu, parlamentu na rozhodujúcich podujatiach knižníc? Do ktorého rezortu sa dostávajú zo štátneho rozpočtu značné objemy na informatizáciu a internetizáciu, kam zamierili svoje láskavé zlacnené oko Telekomunikácie, ktoré hodlajú okrem cenovo veľmi výhodných prístupov na internet budovať verejne prístupné internetové stanice, ktoré si mimochodom budú vyžadovať ďalšie zdroje na ich obsluhu? Ak ste sa chvíľu kochali predstavou, že týmto cieľom by mohli byť knižnice, ktoré sú podľa zákona o štátnom informačnom systéme jedným z významných nositeľov jeho úloh, sú celodenne prístupné širokej verejnosti a ktoré, ako som presvedčená, aj za súčasného personálneho vybavenia by tento “informatizačný nápor” zvládli, zabudnite. Napriek tuším trom vládou schváleným projektom elektronizácie knižníc za ostatných niekoľko rokov sa z tohto projektu nič nezrealizovalo. V záujme objektívnosti si považujem za povinnosť uviesť, že pár odrobiniek zo stola VPS sa ocitlo aj v niektorých knižniciach, niečo sa podarilo z Pro Slovakie, ale to boli čiastkové malé projekty, nie zásadné systémové riešenia. Teraz, keď sa mohli konečne dostať na základe vládneho uznesenie č. 310 z 11. apríla 2001, ktorým vláda SR vzala na vedomie návrh Stratégie rozvoja slovenského knihovníctva do roku 2006, k pevným linkám cez vládnu dátovú sieť Govnet aj verejné knižnice, tak bol zrušený tender a riešenie sa odkladá do nedohľadna.

Je výrazom spoločenského ocenenia knižničnej práce záujem novinárov, ktorí si na knižnice spomenú zväčša v tradičnom marci alebo keď je na svete kauza alebo téma, ktorá sa dá dobre zmedializovať (pozri náhrady kvalifikovaných knihovníkov pracovníkmi na verejnoprospešné práce v Mestskej knižnici v Hlohovci alebo napr. krádeže kníh v Žilinskej knižnici, ktoré boli už temer vo všetkých novinách, žiaľ, aj s nesprávne uvedenými údajmi a nekradnúcich čitateľov urážajúcimi titulkami)? Je to chyba novinárov alebo redakcií, nechcú publikovať príspevky o našich problémoch, ale aj úspechoch? Alebo sa málo propagujeme, málo vysvetľujeme zruzumiteľným spôsobom podstatu a rozsah našej činnosti? Keď vezmem do úvahy insitné predstavy značnej, ak nechcem povedať prevažnej časti obyvateľstva o knižničnej práci, tak si myslím, že sme zrejme neurobili dosť pre to, aby nám spoločnosť rozumela, aby občania vyvíjali tlak na vládu, na našich zriaďovateľov a dožadovali sa svojich práv prostredníctvom kvalitných služieb v knižniciach tak, ako sa ich dožadujú na úseku školstva, zdravotníctva a pod. Kým však budeme o problémoch i úspechoch knižníc, o vysokých nárokoch na odbornosť našej profesie, ale aj o jej ľudskom rozmere hovoriť len v odbornej komunite a nie verejne, v mienkotvorných celoštátnych periodikách, nemôžeme očakávať masívnu podporu verejnosti a výraznej zmeny postojov spoločnosti ku knihovníctvu a knižniciam sa nedočkáme. Toto je kritika aj do vlastných radov, pretože väčšinu našej činnosti považujeme za samozrejmú a akosi nikdy nezvýši čas na zamyslenie sa, o čom a ako napísať čosi tak, aby človek nemal pocit, že píše banality, ale zároveň aby neodstrašil bežného čitateľa novín príliš odbornou terminológiou. Zväčša preto ostáva len pri dobrých úmysloch, čo je chybou.

Téma ľudských zdrojov a ich významu pre úspešnosť firmy, podniku, kolektívu rezonuje temer dennodenne v tlači, v odborných publikáciách a ocitla sa aj v stratégii rozvoja knihovníctva v súvislosti s nízkym platovým ohodnotením pracovníkov knižníc a tým ich nedostatočnej kvalifikácie a potrebou doškoľovania. Keď hovoríme o spoločenskom ohodnotení akejkoľvek práce, toto hodnotenie má jednak morálny rozmer, ktorého sa knihovníkom občas dostane od spokojného čitateľa, sporadicky od zriaďovateľa, čo síce poteší a povzbudí, ale márna sláva, aj finančný rozmer ocenenia našej práce je dôležitý. Neslúži nám len ako zdroj na financovanie nášho živobytia, ale jeho výška vyjadruje aj sociálny status našej profesie a zo spro-stredkovaných informácií viem, že v zahraničí veľmi váženej. Ako vieme, platový priemer v našej profesii je o niekoľko tisíc korún nižší než priemer v národnom hospodárstve, o korelácii občasných mzdových úprav s ročnou mierou inflácie ani nehovoriac. Zároveň však aj v rámci porovnateľných knižníc na Slovensku sú výrazné rozdiely. Argumenty o kvalifikovanosti a vysokom vekovom priemere nie veľmi obstoja, pretože v značnej časti knižníc je vekový priemer nad 40 rokov a pri neexistencii osobitného kvalifikačného predpokladu pre knihovnícku profesiu sú vlastne všetci kvalifikovaní. Katalóg pracovných činností ustanovený Nariadením vlády SR pod číslom 111/2002 na realizáciu zákona č. 313/2001 Z. z. o verejnej službe sa rodil tuším 12 rokov a je vyjadrením spoločenského ohodnotenia práce nás, ktorí pracujeme v knižniciach. Domnievam sa zároveň, že keby nebolo nevyhnutné prijať zákon o verejnej službe, tak katalóg by zrejme ešte dlho neuzrel svetlo sveta.

Novelizáciou zákona č. 313/2001 Z. z. zákonom č. 166/2002 Z. z., t. j. uplatnením tzv. pedagogickej tabuľky aj pre knihovníkov, došlo k istému zníženiu mzdového náskoku pedagogických pracovníkov. Niektorí politici schválenie novely hodnotili ako predvolebný ťah, ktorý spôsobí problémy v štátnom rozpočte. My však túto výčitku nejako prehltneme, pretože vieme, že zvyšovanie platov iných kategórií občanov našej spoločnosti nepoložil štátny rozpočet na lopatky, tak verím, že ani zvýšenie našich platov nebude toho príčinou.

Načasovanie účinnosti zákona č. 313/2001 Z. z. a delimitácií knižníc zo štátnej správy do obecnej samosprávy v rovnakom období nebolo šťastné. Nepripravenosťou oboch zásadných zmien, nevyjasnenosťou finančného krytia miezd s množstvom s tým spojenej naakumulovanej agendy dochádzalo k zbytočným nedorozumeniam, stresom a časovým sklzom. Ako riaditelia sme napríklad boli vo vážnej dileme, ako sa vyrovnať s uplatnením zákona o verejnej službe, konkrétne so zatriedením pracovníkov podľa vykonávanej práce a vyhlásením predsedu VÚC, že prostriedky na mzdový nárast nie sú a nebudú. V búrlivých diskusiách sme strávili hodne času nad alternatívami, z ktorých jedna bola lepšia ako druhá: zatriediť pracovníkov tak, aby sa vošli do limitu mzdových fondov schváleného začiatkom roka, a to znamená nižšie, než si zaslúžia, a riskovať tak okrem výčitiek aj prípadné pracovnoprávne súdne spory, alebo zatriediť tak ako treba a riskovať prekročenie mzdového limitu, čo je porušenie finančnej disciplíny. Okrem toho vyriešiť drobný detail, kde taký objem v rozpočtoch knižníc vziať. Medzičasom sa zistilo, že zdroje na mzdový nárast sú, ale (dúfam, že dočasne) len na základnú tabuľku, čo má predstavovať priemernú sumu tuším 1 310 korún na pracovníka, ale asi ani tento objem nedostaneme. Dodnes neviem, či sa už na centrálnej úrovni vyriešil problém týkajúci sa prostriedkov v súvislosti s rozdielom medzi základnou a pedagogickou tabuľkou. Tieto zbytočné a stresujúce situácie súvisia do istej miery aj s určitým napätím medzi štátnou správou a samosprávou, pomalým obsadzovaním vedúcich funkcií na VÚC, čo neprospieva pružnému postupu a riešeniu problémov. Určité nejasnosti v interpretácii niektorých paragrafov predmetného zákona spôsobili aj jeho rôzni vykladači, s ktorými sa s blížiacim termínom účinnosti roztrhlo vrece, ale relevantný odborný a komplexný výklad, povedzme aspoň pre oblasť kultúry, globálne chýbal.

Ku katalógu pracovných činnností by som povedala, že s ohľadom na to, že má pokryť všetky typy knižníc a knižničných činností je jeho záber, čo sa týka rozsahu tried, široký, z môjho pohľadu azda až príliš, a to od 4. až po 14. triedu. Možno, že sa na katalóg a najmä na obsahy pracovných činností vo funkcii knihovník rozpracované Ministerstvom kultúry SR pozerám optikou našej knižnice, resp. regionálnych knižníc, v ktorých nie sú tak široko štruktúrované knihovnícke miesta, ale aj keď vezmem do úvahy obecné knižnice, predsa len sa mi 4. a 5. platová trieda pre stredoškolsky vzdelaného človeka s najvyšším platom 7 630, resp. 8 300 korún, po odpracovaní vyše 30 rokov, nezdá byť adekvátna. Keď to porovnáme so súčasnou minimálnou mzdou 4 920 korún, tak rozdiel medzi ňou a najvyšším platom v 4. triede nie je ani 2 000 korún za odbornú samostatnú činnosť.

Títo pracovníci sa na najvyšší stupeň ani nemusia dostať, ak pracovali v iných zamestnaniach, ktoré sa im započítavajú do praxe len čiastočne. Ešte horšie sú na tom tí, ktorí boli nezamestnaní; toto obdobie sa, samozrejme, vôbec nezapočítava. Z podobných dôvodov máme u nás napríklad 46-ročnú knihovníčku zatriedenú v 7. triede v 3. platovom stupni s platom 7 610 korún.

Možno najdiskutovanejšou otázkou bolo zatriedenie stredoškolákov pracujúcich na tých pozíciách, kde sa vyžaduje vysokoškolské vzdelanie, nakoľko v našich “vidieckych” knižniciach je pomerne nízke zastúpenie knihovníkov – vysokoškolákov. Nevidím to ako dehonestáciu knihovníckej profesie, keď adekvátne oceníme staršie stredoškolské kádre, ktoré na sebe tvrdo pracovali v posledných rokoch a väčšinou aj naďalej pracujú, permanentne sa vzdelávajú na odborných podujatiach tak, aby sa vysporiadali so záludnosťami nových informačných technológií, novými normami, pravidlami či zvládnutím technických prostriedkov. Najmä keď vysokoškoláci – knihovníci sa k nám nehrnú, pretože, ako je všeobecne známe, práca vo verejnej knižnici neposkytuje veľké možnosti finan-čného ani kariérneho rastu (hoci osobnostného i odborného určite). Koniec koncov, keby aj nastala taká situácia a mala by som stredoškoláka na nejakej funkcii nahradiť vysokoškolákom len z titulu zodpovedajúceho vzdelania, ak opomenieme ľudský rozmer, tak ten, kto má naštudovaný zákonník práce, vie, že preradenie zamestnanca na inú prácu, než je práca dohodnutá v pracovnej zmluve, nie je také jednoduché. V obsahoch pracovných činností MK SR pre funkciu knihovník je diskutovateľná aj náplň činnosti 9. triedy, kde sú na rovnakú úroveň postavené vysoko odborné činnosti, ako je vecná katalogizácia, špecializovaná bibliografia, metodická činnosť, spracovanie záznamov pre národnú bibliografiu a zároveň spolupráca s knižnicami, štátnymi a samosprávnymi orgánmi, školami a inými inštitúciami. Na základe tejto poslednej činnosti by si väčšina pracovníkov zo služieb, ktorí spolupracujú so školami a inými inštitúciami, mohla nárokovať a aj si nárokovali 9. triedu.

Je síce pekné, že stupnica platových taríf má 14 platových tried, v Obsahoch pracovných činností MK SR sa 14. trieda ani neuvádza a 13. trieda je pre vrcholových predstaviteľov knihovníctva, ktorí zabezpečujú štátnu knižničnú a informačnú politiku, projektujú a prevádzkujú medzinárodné knižničné a informačné systémy atď. Takže dostane sa vôbec nejaký knihovník na Slovensku do 14. triedy? Riaditelia regionálnych knižníc (podľa mojich čiastkových informácií) v lepšom prípade majú 11. triedu, v horšom 10. triedu. Je plat 13 750, resp. 14 670 po odpracovaní viac ako 32 rokov adekvátny zodpovednosti, ktorú nesú? Som presvedčená, že v porovnaní s manažérskymi platmi vedúcich predstaviteľov štátnych firiem, z ktorých sú mnohé hlboko zadĺžené, neproduktívne, prípadne krachujú, alebo štátnych agentúr je trápne nízky. A to sú riaditeľské posty, čo potom ostatní pracovníci? Čudujeme sa, že absolventi, ak len trochu môžu, idú robiť hocičo iné, keď môžu mať nástupný plat taký alebo temer taký, akého by sa dožili v knihovníctve až pri odchode do dôchodku?

Trochu porovnávania zo štatistických údajov z informačného systému o cene práce, spracovávaného firmou Trexima pre Ministersvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR za IV. štvrťrok 2001, kde sú výberovo sledované mzdy z rôznych typov organizácií a profesií: v najnižšej “riaditeľskej” kategórii (1310 podľa JKZ), do ktorej patria vedúci, riaditelia malých podnikov, organizácií, bola hodinová mzda v sledovanom období 210,10 Sk, v celoročnom prepočte 38 885 Sk, v kategórii sekretárky, sekretári (4111) priemerný ročný plat 15 194 Sk, v kategórii pisárky, opisovačky, stenotypistky (4112) – 12 722 Sk, v kategórii radoví knihovníci (4141) – 13 488 Sk.

Keď vezmeme do úvahy, že okrem radových knihovníkov existujú v JKZ aj odborní knihovníci v knižniciach (kat. 2432), tak sa pýtam, ako je možné, že v roku 2001 činila priemerná mzda odborných pracovníkov všetkých knihovníkov v našej knižnici približne 8 910 Sk?

Isteže sa stále nízka úroveň tarifných platov dá riešiť osobnými príplatkami tak, ako sa dala nakoniec riešiť pri dostatku finančných prostriedkov aj podľa starej “platovky”. Nepríjemným faktom je, že osobné príplatky sú nadriadeným vždy tŕňom v oku a predmetom kritiky. Osobný prípatok nie je nárokovateľnou zložkou platu, čo je z pohľadu pracovníka negatívum. Z môjho pohľadu, z pohľadu zamestnávateľa, mi zas vadí, že v súčasnosti pre problémy s finančným krytím nárokovateľných zložiek, t. j. taríf a niekoľkých riadiacich príplatkov, nebudem mať možnosť osobnými príplatkami diferencovať platové ohodnotenie tých pracovníkov, ktorých aktivitu by som v rámci jednej platovej triedy chcela rozlíšiť. Charakteristiky platových tried pre pracovníkov služieb, ak opomeniem 4. a 5. platovú triedu, neumožňujú výraznejšiu diferenciáciu triedou. Z tohto dôvodu bude mať napríklad temer najvyšší nárast pracovníčka, ktorá si takýto postup nie celkom zaslúži, ale na základe tarifnej triedy, zodpovedajúcej vykonávanej práci a vekovému automatu, musí dostať taký plat, aký má zo zákona. Disproporcie nakoniec existovali a budú existovať, čas ukáže, ako ich budeme môcť eliminovať. Ako zamestnávateľ nielen knihovníkov, ale napríklad aj ekonomických pracovníkov, nepovažujem za produktívne používanie dvoch rôznych stupníc platových taríf. Ich práca je spojená s potrebou znalosti a bezchybného uplatňovania širokého a neustále sa meniaceho záberu zákonov s vysokou mierou zodpovednosti za nemalé finančné hodnoty. Odhliadnuc od toho, nevytvára to dobrú klímu na pracovisku.

V Žilinskej knižnici pracuje aj niekoľko pracovníkov s inou než knihovníckou kvalifikáciou. Najviac si prácu v knižnici cenia tie pracovníčky, ktoré už okúsili nezamestnanecký chlebík. Priznám sa, že nerobím rozdiel medzi knihovníkmi a neknihovníkmi, pokiaľ nedostatok teórie nahradia ochotou učiť sa a svojím pracovným nasadením.

Zmeny technologických procesov v Žilinskej knižnici neboli sprevádzané výraznými zmenami v štruktúre pracovníkov, hoci k istým redukciám došlo (napr. v metodike). Keby som to chcela zľahčiť, povedala by som, že neknihovníkov sme transformovali na knihovníkov a poniektorých knihovníkov na inžinierov a informatikov. V súčasnosti nezamestnávame žiadneho technika a drobné zásahy do techniky a do softvéru i správcovstvo siete (po zaškolení) sa rieši kumuláciou funkcie metodičky s týmito novými úlohami. Väčšie opravy a údržbu sme vyriešili zmluvne s firmou, čo je pri limitoch mzdových prostriedkov momentálne výhodnejšie riešenie. Oproti minulosti sme zrušili miesto kníhviazačky – baličky kníh. Balenie kníh do fólie, drobnú údržbu fondu, aplikáciu ochranných etikiet a kopírovanie teraz zabezpečujú dvaja (čochvíľa aj tretí) pracovníci so ZPS, pracujúci na polovičný úväzok v rámci chránených pracovných miest.

Záverom ku katalógu pracovných činností, konfrontujúc ho so stupnicou platových taríf, alebo skôr s ich finančným vyjadrením, môžem povedať, že je iste poznamenaný dĺžkou svojho zrodu, a napriek veľkému úsiliu všetkých tých, ktorí pri jeho zrode boli a obhajovali farby knihovníctva, ako vedeli, za čo im patrí vďaka, nereflektuje enormný nárast nárokov na knihovnícku profesiu, množstvo úsilia venovaného dopĺňaniu vzdelania potrebného na zvládnutie informačných technológií, zmenené sociálne a ekonomické prostredie. Ak sa zhodujeme v názore, že výrazom spoločenského ohodnotenia knižničnej práce sú aj naše platy, potom máme pred sebou ešte veľa úsilia a každodenného presviedčania verejnosti o našej profesionalite, pretože len tým môžeme presvedčiť.