Quo vadis, spolupráca v elektronizácii na Slovensku?

V súvislosti s nosnou témou tohto čísla ITlib – spolupráca knižníc – sme oslovili profesora Ing. Štefana Kimličku, PhD., vedúceho Katedry knižničnej a informačnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave ( Stefan.Kimlicka@fphil.uniba.sk), aby nám ako človek do danej problematiky maximálne zasvätený povedal niečo o “histórii” a súčasnom stave elektronizácie slovenských knižníc, čo je problematika výsostne aktuálna a knihovníckou obcou dosť (?) ostro sledovaná.

Pán profesor, mohli by ste našim čitateľom ako “priam pamätník” elektronizácie slovenských knižníc priblížiť jej jednotlivé vývojové etapy?

Vzhľadom na to, že počiatok elektronizácie slovenských knižníc sa zhoduje s mojím nástupom do tejto sféry v roku 1969, môžem sa (bohužiaľ) považovať za pamätníka elektronizácie a s ňou spojenej spolupráce v knižniciach. Tento nelichotivý “titul” pamätníka mi dovoľuje pozrieť sa z nadhľadu na vývoj v tejto oblasti. Pripomínam však, že ide o môj osobný pohľad na problém, ktorý nemusí byť objektívny.

Ak nazriem do histórie, prvé kroky s využívaním počítačov na spracovanie informácií v knižniciach sú spojené hneď od začiatku so spoluprácou knižníc. Po prvej bibliografii spracovanej na počítači v Ústrednej ekonomickej knižnici v Bratislave (1969) sa už v roku 1970 začala kooperácia na spracovaní bibliografického periodika z oblasti ekonómie – EKOINDEXu. Prvé číslo EKOINDEXu vyšlo v roku 1970 a na jeho príprave sa podieľali okrem Ústrednej ekonomickej knižnice (dnešná Slovenská ekonomická knižnica pri Ekonomickej univerzite v Bratislave) aj Výskumný ústav práce, Ekonomický ústav SAV a Ekonomický ústav ČSAV. EKOINDEX bol spracúvaný 10krát ročne a vydávaný ako periodikum s množstvom registrov. Na skúsenosti s EKOINDEXom nadviazala spolupráca najprv štyroch bratislavských vedeckých knižníc (Ústredná ekonomická knižnica, Univerzitná knižnica v Bratislave, Slovenská technická knižnica a Ústredná knižnica SAV) na pravidelnom počítačovom spracúvaní prírastkov zahraničných kníh (PZK). K tomuto projektu sa neskôr pripojili takmer všetky vedecké a tiež ďalšie knižnice na Slovensku. V roku 1972 sa začal riešiť projekt automatizácie Slovenskej národnej bibliografie (SNB), na ktorom sa podieľali aj pracovníci z ďalších vedeckých knižníc na Slovensku. Treba pripomenúť, že tieto veľké kooperačné projekty vznikli z iniciatívy pracovníkov knižníc, ktorí sa dokázali veľmi rýchlo dohodnúť na spoločných pravidlách a zásadách spolupráce v čase, keď sa o štandardoch typu MARC, ISO 2709 a ISBD len začínalo uvažovať.

Druhou významnou etapou v elektronizácii a spolupráci knižníc je už známy projekt IKIS (Integrovaný knižničnoinformačný systém na báze elektronizácie), ktorý nadviazal na EKOINDEX a PZK, ale najmä na projekt automatizácie Slovenskej národnej bibliografie. Projekt IKIS sa riešil v rokoch 1985 – 1992 ako štátna úloha a bol významným krokom v rozšírení spolupráce a v zavádzaní štandardov do procesov automatizácie knižníc. Do projektu sa zapojili takmer všetky vedecké a okresné knižnice. Najvýznamnejším prínosom projektu z hľadiska spolupráce a vytvorenia priestoru na elektronizáciu knižníc bola revízia normy ČSN 01 0195 v duchu pravidiel ISBD a vytvorenie tzv. Výmenného formátu a s ním spojených kódovníkov a pravidiel zápisu. Pretože na Výmennom formáte sme sa dohodli aj s českými knižnicami, urobil sa prvý krok na zavedenie štruktúr typu MARC do českých a slovenských knižníc. Ak vezmeme do úvahy pokroky a výsledky automatizácie SNB, EKOINDEXu, PZK a projektu IKIS, možno smelo povedať, že na poli elektronizácie a spolupráce boli knižnice na Slovensku ďalej ako v Čechách a na Morave. Spolupráca knižníc v týchto dvoch etapách elektronizácie bola vďaka iniciatíve a zanietenosti jednotlivcov dobrá aj napriek snahe štátu ideologicky a rôznymi inými spôsobmi do nej zasahovať.

Dalo by sa očakávať, že po transformácii štátu z totalitného na demokratický a po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa otvoria brány spolupráce na tomto úseku spoločenského života dokorán. Ako to bolo v skutočnosti?

Prvé kroky vyzerali veľmi nádejne, keď sa zrodil projekt CASLIN (Czech and Slovak Library Information Network). Tento projekt podporovaný Mellonovou nadáciou vznikol aj vďaka skúsenostiam z projektu IKIS. Niekde sa však stala chyba. Zatiaľ čo v Českej republike sa proces elektronizácie a spolupráce neustále vyvíjal a zdokonaľoval, na Slovensku sme začali stagnovať. Sporom o kompetencie a funkcie národnej knižnice medzi Univerzitnou knižnicou v Bratislave a Slovenskou národnou knižnicou v Matici slovenskej a bojom o samostatnosť Slovenskej národnej knižnice, ktorý prerástol do politickej kauzy, sa vývoj (nielen) elektronizácie zastavil. Túto situáciu kopíroval aj zápas o knižničný zákon. Obdobie bojov sa akotak skončilo prijatím zákona o knižniciach, ale vývoj išiel ďalej. Za toto obdobie boli vypracované dva programy a dva projekty elektronizácie slovenských knižníc. Prvý program vypracovali pracovníci Slovenskej národnej knižnice (SNK) v roku 1996, ale politická klíma a vyššie spomínané spory ho odložili bokom. Dva projekty sa robili v réžii Univerzitnej knižnice v Bratislave (UKB), ktorá dostala na ne pridelené finančné prostriedky z ministerstva kultúry. Prvý projekt (1999), ktorý zadala UKB Slovenskej technickej univerzite, bol v novembri 2000 predložený Ústrednej knižničnej rade. Tá ho zamietla, pretože bol orientovaný na jednu hardvérovú a operačnú platformu (bez výberového konania) a len na UKB, SNK a krajské knižnice. Následne UKB prizvala odborníkov z Centra VTI SR, SNK a Katedry knižničnej a informačnej vedy FiF UK na vypracovanie nového projektu.

Druhý projekt bol spracovaný v priebehu 1 mesiaca, ale konečný výsledok bol, mierne povedané, šokujúci. To, čo sa stalo, je v slovenských pomeroch v posledných rokoch charakteristické a podľa mňa aj príčinou znechutenia a stagnácie, resp. poklesu úrovne spolupráce. Základnou filozofiou druhého projektu bolo vytvoriť zdroje na financovanie projektov zapojenia pripravených knižníc do celoslovenského systému (najmä súborné katalógy, elektronizácia služieb, internetizácia a celoživotné vzdelávanie knihovníkov). Z troch analyzovaných variantov softvérového zabezpečenia sa vzhľadom na reálne politické a ekonomické pomery na Slovensku neodporučili varianty národnej multilicencie na jednotný knižničný softvér ani vlastný vývoj knižničného softvéru. Ako najreálnejší sa odporučil variant konkurenčného výberu softvéru pre konkrétne projekty pripravených jednotlivých knižníc alebo skupín knižníc (reálnosť a výhodnosť tohto variantu bola dostatočne preukázaná v projekte). Konečná podoba projektu, ktorý predložila UKB na Ministerstvo kultúry SR, bola však zmätočná, pretože k jadru projektu vypracovanému v roku 2000 bol pridaný mierne upravený projekt z roku 1999. Výsledok bol, samozrejme, rozporný a nelogický, čo postrehli všetci oponenti. Viac ako rok sa s projektom nič nedialo, až sa naraz na sklonku volebného obdobia (koniec júna 2002) objavil Program elektronizácie knižníc. Podoba, v akej bol predložený, je opakovaním postupu z roku 2000. Nedozvedel som sa, kto je autorom tohto Programu…, ale výsledok je ohromujúci. Argumentuje sa projektom z roku 2000, ale vybral sa variant, ktorý projekt vôbec neodporúčal, t. j. národná multilicencia na jednotný knižničný softvér. Na podporu tohto variantu sa účelovo vybrala časť posudku jedného z oponentov, aj keď v ďalšej vete tento oponent konštatuje, že v súčasnej situácii nie je realizovateľný. Najviac ma zaráža, že nikomu neprekáža, koľko finančných a ľudských zdrojov sa doteraz na elektronizáciu vyčerpalo. Navrhovaný variant v Programe… by bol úsporný len v tom prípade, keby štát financoval celý projekt (nielen štartovaciu etapu, ale aj všetky s tým spojené náklady na vývoj systému, elektronizáciu knižníc aspoň po úroveň všetkých vedeckých, akademických a regionálnych verejných knižníc, licenčné poplatky, konverzie a školenia), ale na to, ako vieme, nemá a v najbližších 10 rokoch prostriedky ani mať nebude. Pýtam sa teda, kto je za takýto postup zodpovedný?

Vari je takáto neradostná situácia aj v súvislosti s prípravou Súborného katalógu knižníc SR?

Ďalším príkladom “znechutenia” zo spolupráce je koordinácia prác na tomto katalógu. Vytvorila sa síce koordinačná rada, usporiadala sa bibliografická konferencia a jeden seminár (organizovaný súkromnou firmou), ale žiadna koncepcia ani funkčný model ešte neexistuje. UKB a SNK vypracovali projekt na získanie grantu a prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ale čo sa má dosiahnuť a ako to má fungovať, to nie je jasne definované. Na jednej strane sa od spolupracujúcich knižníc žiada, aby súbežne so svojím softvérom používali klienta Alephu na spracovanie záznamov do súborného katalógu (toto môže vymyslieť len ten, kto nikdy nekatalogizoval v plnej prevádzke, a čudujem sa knižniciam, že to prijali bez protestov), na druhej strane sa uvažuje o zakúpení iného knižničného softvéru pre súborný katalóg (to mi pripadá prinajmenšom ako v “Absurdistane”).

Našťastie existujú na Slovensku aj knihovníci, ktorí majú záujem o vec a o skutočnú spoluprácu. Ako príklad uvediem budovanie (určite nie ľahké) súborného katalógu SAV (Ústredná knižnica a 59 ústavných knižníc), budovanie súborného katalógu Univerzity Komenského (12 fakultných knižníc), budovanie virtuálneho katalógu publikačnej činnosti (akademické knižnice v združení Pro Scientia) a určite sú aj ďalšie takéto aktivity.

Quo vadis… alebo po slovensky – kam kráčame v oblasti elektronizácie a spolupráce v čase, keď to bez spolupráce už nie je možné? Budeme sa stále spoliehať na iniciatívu zdola? Nepatrí to náhodou do kompetencie a medzi povinnosti inštitúcií, ktoré ustanovuje zákon o knižniciach?

Ďakujeme za rozhovor.

Redakcia