Sociálne formovanie národných súborných katalógov

Knižnice ako spoločenské a kultúrne inštitúcie sa do značnej miery podieľajú na rozvoji národnej informačnej
infraštruktúry. Národné súborné katalógy sú neodmysliteľným nástrojom v tomto procese tým, že zhromažďujú národné informačné
pramene, umožňujú kooperáciu a spoločné využívanie zdrojov medzi knižnicami a slúžia informačným potrebám
používateľov.

Štúdia porovnáva vývoj národných súborných katalógov v šiestich európskych krajinách (Česká republika, Slovenská
republika, Poľsko, Maďarsko, Estónsko, Lotyšsko) a v Juhoafrickej republike. Materiál vznikol na základe rozhovorov, ktoré sa
uskutočnili v r. 1999 so 49 vedúcimi knižníc a predstaviteľmi riadiacich orgánov v 37 inštitúciách (10 v Českej republike, 10
v Maďarsku, 13 v Poľsku a 4 na Slovensku). Získané údaje boli aktualizované a doplnené informáciami z webových stránok daných
projektov. Cieľom bolo získať prehľad o aktuálnom stave vývoja v knižniciach participujúcich na projektoch CASLIN (Česká a
Slovenská republika), MOKKA (Maďarsko), NUKAT (Poľsko), ESTER (Estónsko) a SACAT (Juhoafrická republika).

Poznatky získané od respondentov nastoľujú množstvo tém spoločných pre všetky sledované krajiny a poukazujú na napätie,
ku ktorému dochádzalo pri prerokúvaní podmienok partnerstva s ďalšími knižnicami a pri stanovení činností v záujme
dosiahnutia kolektívneho cieľa. Tieto motívy vnímané ako dimenzie kooperácie možno začleniť do 4 skupín:

1. individuálne verzus kolektívne ciele,
2. centralizačno-decentralizačné tlaky,
3. produkt verzus orientácia procesu,
4. globálne verzus lokálne záležitosti.

Individuálne verzus kolektívne ciele

Jedným z hlavných problémov spoločných projektov je zosúladenie individuálnych a kolektívnych cieľov. Princípom
individualizmu je vlastný záujem a sebavedomie. Záujem jednotlivca sa povyšuje nad záujmy skupiny alebo “všeobecného dobra”.
Naopak, kolektivizmus podporuje kooperatívne stratégie a spoločný prístup k riešeniu problémov. Stimuly pre jednotlivcov,
ktorí sa vzdajú svojho sebeckého správania a rozhodnú sa pre spoločný prístup, môžu byť založené na množstve faktorov, akými
sú napríklad dobrovoľné členstvo, finančné tlaky, nátlak zvonka.

Napríklad v Juhoafrickej republike s projektom počítačového súborného katalógu začala neformálna skupina knižníc
začiatkom 80. rokov. Napriek dobrovoľnej spolupráci, ktorá viedla k jeho vzniku, využívanie katalógu bolo obmedzené. V r.
1997 možnosť získania financií z Mellonovej nadácie vyvolala opätovný záujem o súborný katalóg, ktorý bol prepracovaný a
začlenený do stratégie týkajúcej sa celkovej informačnej štruktúry krajiny.

V ostatných sledovaných krajinách nebol rozvoj súborného katalógu primárnym impulzom pre kooperáciu medzi knižnicami.
Hlavnými podnetmi, ktoré viedli knižnice k spolupráci, boli peniaze, možnosť získať technológie a zabezpečiť školenie
pracovníkov prostredníctvom zahraničných nadácií.

Finančné prostriedky od zahraničných nadácií umožnili knižniciam automatizovať ich vnútorné i vonkajšie činnosti,
modernizovať infraštruktúru, vzdelávať knižničný personál. Respondenti často charakterizovali začiatky vývoja národného
súborného katalógu ako veľmi ťažké. Kooperácia bola vnímaná nie ako spontánny záväzok, ale ako niečo nanútené. To malo spätný
vplyv na činnosť a výsledky.

Počiatočné štádiá rozvoja národného súborného katalógu sa v mnohých štátoch často zhodovali so založením nadácií pre
medziknižničnú spoluprácu. Respondenti charakterizovali dynamiku skupiny, resp. rozhodovacie procesy, ako demokratické alebo
autoritatívne, v závislosti od toho, či odrážali rozhodnutie väčšiny alebo iba určitej skupiny. V tomto zmysle sa situácia
knižníc podobala na dilemu väzňa v tom, že knižnice mali nariadené vzájomne spolupracovať, zatiaľ čo potreba individuálnej
prestíže a nedostatok transparentnosti ich nútili vzájomne súťažiť a urobiť to najlepšie pre propagáciu vlastných záujmov a
požiadaviek ich používateľov.

Počas predchádzajúcich režimov bolo niekoľko podnetov na kooperáciu, ale tá bola chabá a iba na papieri. Hlavnými
príčinami boli neadekvátna infraštruktúra telekomunikačnej a dátovej siete, inštitucionálne usporiadanie knižníc, ktoré
podporovalo súťaživé postoje, ich zameranie viac na ochranu a budovanie zbierok než na poskytovanie služieb používateľom a
obmedzenosť dotácií.

Po spoločensko-politických zmenách začiatkom 90. rokov začali prevládať individualistické postoje, zrejme ako reakcia
na desaťročia centralizácie a izolácie. Výsledkom boli asociácie knižníc organizované nie na národnom princípe, ale na
základe geografickej blízkosti; niekde bol trend vytvárať asociácie založené na spoločnom knižničnom systéme (CASLIN, VTLS,
Dynix atď.).

Takáto fragmentácia znamená ohrozenie vývoja spoločných projektov, akými sú národné súborné katalógy, osobitne ak sú
predpísané “zhora” – ministrom alebo poskytovateľom grantu.

Cesty, v rámci ktorých sa dimenziu individuálny verzus kolektívny podarilo potlačiť na minimum, boli rôzne, a to v
závislosti od prevažujúceho sociálneho kontextu a od časového obdobia. Napríklad knižnice participujúce na projekte CASLIN po
dosiahnutí cieľa, kvôli ktorému sa združili, už nepociťovali po-trebu ďalej pokračovať v spolupráci na iných projektoch. V
ďalších prípadoch zosúladenie individuálnych a kolektívnych cieľov bolo náročným a dlhodobým procesom plným osobných
konfliktov, súťaživosti, nedostatočnej dohody na cieľoch, rozmanitosti predstáv a absencie jasne načrtnutej štruktúry.

Trenice okolo centralizácie – decentralizácie

Mnohé z údajov získaných v sledovaných krajinách odrážajú napätie, ktoré obvykle vznikne v procese prerokovávania
podmienok partnerstva a stanovenia hraníc medzi inštitúciami. V oblasti knižničnej a informačnej vedy centralizácia verzus
decentralizácia je témou, ktorá sa objavuje permanentne a netýka sa len spomínaných 7 krajín. Centralizácia sa obvykle
vzťahuje na zbližovanie riadenia alebo moci, kým decentralizácia je spojená s roztrieštením riadenia alebo moci medzi mnohé
rozptýlené skupiny, čo si obvykle vyžaduje väčšie prenesenie právomoci a vzájomnú dôveru.

Knižnice v uvedených krajinách boli v minulosti závislé od rôznych ministerstiev a riadené zmiešaninou centralizácie a
decentralizácie. Fragmentácia knižníc neprispela k medziknižničnej kooperácii, keďže tu bola nedostatočná výmena údajov a
absencia možnosti prijať spoločné normy (osobitne medzinárodné normy, pretože na tieto krajiny bolo uvalené embargo zo strany
medzinárodnej komunity a bol obmedzovaný tok informácií i samotní ľudia).

Národné súborné katalógy sú výsledkom “práce” mnohých zainteresovaných. V centre ich budovania je súbor stratégií
vychádzajúcich z toho, kto má právo rozhodovať, čie záujmy sa berú do úvahy, aký vplyv bude mať zvolený druh technológie, aký
formát je potrebné použiť, aká je charakteristika účastníkov a ich sietí atď. Keďže sú tieto otázky spoločné pre rozmanité
komunity a sú predmetom stálych rokovaní, národné súborné katalógy možno vnímať ako platformu, ktorá umožňuje decentralizáciu
zodpovednosti a povinností knižnice.

Napríklad v Poľsku tri hlavné univerzitné knižnice (v Krakove, Varšave a Gdaňsku) zabezpečovali dynamickú bázu pre
rozvoj ich sietí, a to spoločnou prácou na súbore autoritatívnych záhlaví, školení personálu a na rozvoji systému. Neskôr bol
založený NUKAT (Poľský národný súborný katalóg) ako výsledok spoločného úsilia medzi Národnou knižnicou (používajúcou
Innopac) a dvoma ďalšími knižničnými asociáciami, ktoré využívajú systémy VTLS a Horizon.

Unikátnou črtou Juhoafrickej republiky je úzka spolupráca medzi juhoafrickými knižnicami (a 5 regionálnymi asociáciami)
a poskytovateľom služieb Sabinet Online (the South African Bibliographic Network). Sabinet začal pracovať ako nezisková
asociácia v čase založenia národného katalógu začiatkom 80. rokov a v r. 1997 bol inkorporovaný ako Sabinet Online. Národný
súborný katalóg SACat riadi Sabinet Online, ktorý zabezpečuje aj riadenie medziknižničného výpožičného systému v krajine
spolu s niekoľkými ďalšími službami pre knižnice. Sabinet sa stal hlavným činiteľom v knižničnom prostredí; úzko spolupracuje
s rozmanitými asociáciami a vo veľkej miere sa podieľa na vzájomnej dôvere medzi nimi. Respondenti sú si vedomí, že
kooperácia znamená stratu nezávislosti a že isté množstvo centralizácie môže viesť k lepšej kooperácii. V tomto zmysle zmes
centralizácie a decentralizácie vnímali ako nevyhnutný faktor zabezpečenia efektívnosti spoločných cieľov.

V krajinách východnej a strednej Európy a v Baltickom regióne národná knižnica je už tradične podľa zákona oprávnená
koordinovať ostatné knižnice v krajine. Paradoxom je, že respondenti by si síce želali centrálny koordinačný orgán, ale
bránia sa myšlienke, aby túto úlohu plnila národná knižnica. Zvlášť významné vysokoškolské a vedecké knižnice majú snahu
plniť aktívnejšiu úlohu v knižničnej a informačnej politike svojej krajiny.

V sledovaných krajinách sa experimentovalo s rôznymi modelmi manažmentu. V Estónsku a Lotyšsku súborný katalóg patrí do
kompetencie združenia knižníc (ELNet v Estónsku a LINC v Lotyšsku), ktoré tvoria exekutívny výbor (zahŕňa zástupcov členských
knižníc) a rôzne pracovné skupiny. V ostatných štátoch chýba dohoda medzi knižnicami, ale všetky majú formálne štruktúry na
to, aby mohli riadiť národný súborný katalóg. V Poľsku zakladajúci členovia súhlasili, aby grant mala na starosti Univerzitná
knižnica vo Varšave. Pri tejto knižnici bolo založené Centrum NUKAT, ktoré plní funkciu dozoru nad budovaním súborného
katalógu.

V Juhoafrickej republike je vlastníkom súborného katalógu nezisková organizácia Sabinet, ktorá má subdodávateľskú
zmluvu so Sabinet Online; ten zabezpečuje jeho uchovávanie. Rada, ktorú tvoria všetky členské knižnice a Výbor pre normy
rozhoduje vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa rozvoja súborného katalógu. Podobná situácia je v Českej a Slovenskej
republike, kde neexistuje žiadna formálna asociácia alebo združenie, ale sformovali sa tu rady expertov, skupiny pre oblasť
výskumu a vývoja a pracovné skupiny.

V Maďarsku existuje MOKKA, čo je spoločný akronym pre súborný katalóg a asociáciu pôvodných 15 zakladajúcich členov,
ktorí koncipovali súborný katalóg. Z praktických dôvodov má Národná Széchényiho knižnica na starosti rozvoj a uchovávanie
systému (financie poskytuje Ministerstvo pre národné kultúrne dedičstvo MR). Asociácia MOKKA existuje ako reprezentant
záujmov členských knižníc a je zainteresovaná do všetkých rozhodnutí týkajúcich sa budúceho vývoja súborného katalógu.

Okrem Juhoafrickej reopubliky, kde rozpočet na činnosť pochádza z predplatiteľských poplatkov členov, v ostatných
štátoch sú finančné záležitosti zmesou príspevkov od vlády a grantov zo zahraničných zdrojov.

Produkt verzus orientácia procesu

V každom druhu partnerstva spolupracujúce strany potrebujú dospieť ku konkrétnemu výsledku, ktorý vykompenzuje
prinesené obete a stratu nezávislosti každej jednotlivej inštitúcie. Príkladom pragmatického dosiahnutého výsledku vo väčšine
sledovaných krajín je vernosť medzinárodným normám (napríklad v rámci projektu CASLIN pracovné skupiny na základe výsledkov
výskumu odporučili prijatie TCP/IP, Z39.50, UNIMARC a AACR2). Prediskutovaná a odsúhlasená bola aj minimálna úroveň
katalogizácie záznamov v rámci súborného katalógu. Boli vytvorené špeciálne expertné pracovné skupiny na skúmanie rôznych
aspektov týkajúcich sa implementácie systému.

Evidentná je tiež pozornosť zameraná na produkt alebo konečný výsledok, a to v otázkach týkajúcich sa architektúry a
fungovania národného súborného katalógu; niektoré knižnice si chceli uchovať svoj lokálny systém katalogizácie a uprednostniť
ho pred centralizovaným súborným katalógom, pretože by si vyžadoval kúpu nového systému, nutnosť naučiť sa používať ho,
prijať nové pravidlá alebo normy atď.

Okrem zamerania sa na konečný výsledok alebo pragmatické “veci”, treba venovať pozornosť otázke, ako zosúladiť rôzne
názorové smery v skupine. Veľa poznatkov získame o vzťahoch medzi členmi aliancie pri zisťovaní, či v skupine prevažujú
stratégie spolupráce alebo súťaživosti. Napríklad technické aspekty je možné ľahšie riešiť než “politické”.

Existujú technické dôvody, ktoré bránia úspešnej implementácii virtuálneho súborného katalógu v skúmaných krajinách
(napríklad rozdielny stupeň automatizácie v rôznych knižniciach, neadekvátna infraštruktúra siete, inštitucionálne členenie
knižníc, koexistencia rôznych noriem ap.). Preto neprekvapuje, že v spomínaných štátoch bol zvolený model reálneho súborného
katalógu s centrálne uchovávanou databázou.

Architektúra súborných katalógov odráža charakter vzťahov medzi zainteresovanými knižnicami. Napríklad v Estónsku sú
vytvorené dve samostatné databázy v dvoch mestách: Tallin a Tartu. Každá z databáz zhromažďuje holdingy participujúcich
knižníc v rámci mesta. Existuje prepojenie z jednej databázy do druhej, aby sa uľahčil prístup pre používateľov, ale
vyhľadávanie sa musí urobiť oddelene, pretože dáta nie sú rešeršované súčasne z obidvoch katalógov. V tomto prípade možno
hovoriť o dvoch súborných katalógoch. Na Slovensku sú monografie a periodiká uchovávané v dvoch samostatných katalógoch a v
dvoch rôznych inštitúciách: Slovenská národná knižnica v Martine (SNK) má na starosti súborný katalóg monografií a súborná
databáza periodík sa buduje v Univerzitnej knižnici v Bratislave (UKB).

SNK a UKB sú dve najvýznamnejšie knižnice v krajine. Sú tradičnými rivalmi, najmä v otázke funkcie a statusu národnej
knižnice. Napriek podpore SNK zo strany knižničnej komunity boli rôzne snahy preniesť jej funkcie do hlavného mesta
Bratislava. Nový knižničný zákon v r. 1999 znovu potvrdil status SNK v Martine, hoci na niektorých z jej funkcií sa podieľa
aj UKB (ide o spomínané uchovávanie súborného katalógu periodík.)

V Estónsku bolo rozhodnutie mať dve oddelené databázy motivované technickými i pragmatickými príčinami. Tallin a Tartu
predstavujú dva tradične odlišné póly, každý so svojou vlastnou kultúrou, postavením a identitou. Tartu je historickým
hlavným mestom krajiny, vysokoškolským centrom s prevahou študentov. Tallin je mladšou, rozvíjajúcou sa metropolou, sídlom
vlády a obchodným centrom. Budovaním dvoch separátnych databáz sa zdá, že je tu záujem zdôrazňovať význam obidvoch regiónov.
Estónska skúsenosť z rozvoja združenia knižníc je príkladná: knižnice sú schopné kooperovať a implementovať ESTER (Súborný
katalóg Estónska) veľmi účinným a “demokratickým” spôsobom.

Globálne verzus lokálne záležitosti

Problémy v tejto oblasti vychádzali z treníc medzi provinčnosťou verzus globalizáciou, ochranou jazyka, kultúrou a
identitou a dôležitosťou “integrovania Západu”.

Napriek geografickej vzdialenosti majú knižnice v krajinách strednej a východnej Európy, v Baltickom regióne a v
Juhoafrickej republike mnoho spoločných prvkov. Tieto krajiny podstúpili rozsiahlu transformáciu v dôsledku
sociálno-politických zmien koncom 80. a začiatkom 90. rokov. Aj knižnice, tak ako iné inštitúcie, zasiahla sociálna,
politická a ekonomická transformácia.

Zdá sa, že podstatou tohto problému je zlúčenie určitých tradícií so záujmom o všetko “západné”. Ako príklad možno
uviesť fakt, že západné integrované knižničné systémy boli často preferované pred lokálnymi a výber zahraničných systémov bol
ospravedlňovaný možnosťou kompatibility s medzinárodnými normami – napriek určitým rozporom v bežnej knižničnej praxi.

Väčšina knižníc sa rozhodla pre zahraničné systémy, s výnimkou Českej republiky a Maďarska, ktoré používajú lokálne
knižničné systémy: Súborný katalóg Česka CASLIN používa systém Cubus, ktorý vyvinula česká firma a “ušila na mieru” jeho
špecifickým potrebám. Maďarská MOKKA využíva systém Corvina od nemecko-maďarskej firmy. Spolu so zahraničnými systémami boli
v sledovaných krajinách prijaté aj zahraničné normy. Najbežnejšou je USMARC (MARC 21). Česká a Slovenská republika sa
rozhodli pre UNIMARC; v Maďarsku boli prijaté formáty HUNMARC a USMARC. Ďalšie bežne používané štandardy sú AACR2 pre
katalogizáciu, ISBD pre bibliografický popis spolu s klasifikačnými schémami založenými na MDT a predmetových heslách (LCSH,
MeSH atď.).

Okrem spoločných prameňov a štandardizácie praxe a stratégií, respondenti zostávajú verní medzinárodným normám a
kooperácii. Napr. opakovane zdôrazňujú význam komunikácie, transparentnosti, väčšej otvorenosti a spolupráce ako prostriedku
pre rozvoj ich národnej informačnej infraštruktúry spolu s knižničnou a informačnou politikou. Počas rozhovorov o knižničných
technológiách a sieťach zazneli časté zmienky o strategickom význame informácií pre demokraciu a o úlohe technológií v
kontexte globalizácie.

Záver

Budovanie národných súborných katalógov predstavuje komplexný proces, pri ktorom treba vziať do úvahy rôzne prvky –
mnohé z nich sa týkajú “ľudských” faktorov.

NUKAT a ESTER sú ukážkou zaujímavých trendov i výsledkov, hoci proces bol u obidvoch veľmi odlišný. V Poľsku sú tri
rozdielne knižničné združenia organizované okolo troch spoločných systémov. Rokovania sa viedli až dovtedy, kým sa nedospelo
k dohode. Horúcou témou boli najmä súbor autoritatívnych záhlaví a výber systému. Dôvodom, ktorý viedol združenia k
jednotnému postupu, bola tiež obava z finančných sankcií zo strany poskytovateľov dotácií.

V Estónsku prijali rozhodnutie vybrať jeden spoločný systém pre celú krajinu. Tesné zväzky so severskými krajinami,
osobitne s Fínskom, prispeli k charakteru budovania komunity a konsenzu medzi participujúcimi knižnicami. Efektívne vedenie
umožnilo udržať kolektívny cieľ ako prioritu, napriek rozdielnostiam medzi Tallinom a Tartu, ktoré majú veľmi silný zmysel
pre identitu.

V dôsledku absencie spoločného cieľa a jednoty bol zastavený pokrok v projekte MOKKA. Je to obeť personálnych treníc a
rozdielnych predstáv.

Súborný katalóg lotyšských knižníc je v pracovnom štádiu, ale cesta k založeniu združenia LINC bola kamenistá a plná
prekážok, konfliktov, nedostatočného vedenia a neochoty priniesť obete.

Sprostredkovateľská úloha SABINET-u a sústredenie sa knižníc na ich regionálne združenia viedli nakoniec k nedostatku
záujmu a zainteresovanosti v projekte SACat.

CASLIN je ďalším zaujímavým príkladom – napriek zreteľnému pokroku, ktorý priniesol českým a slovenským knižniciam,
nebol schopný zmeniť sa na orgán, ktorý by umožnil pokračovať v kooperácii.

(Výťah z materiálov Konferencie o súborných katalógoch v Talline

17. – 19. októbra 2002, uverejnených na
www.nlib.ee,

pripravila Mgr. Mária Orolínová.)