Katalóg a druhá informačná kríza

Stalo sa nám, že žijeme v období obrovského prerodu: zasahuje všetky rozhodujúce sféry – politickú, ekonomickú, sociálnu, ako aj kultúrnu. Toto spojenie znamená, že prebieha civilizačná transformácia na najhlbšej sociokultúrnej úrovni; nejde o žiadne druhoradé formálne zmeny, dejú sa zmeny podstatné. Je dôležité, aby sme neboli iba ich svedkami, ale aby sme sa stali aktívnymi účastníkmi. Premeny a prerody, ktoré zažívame, nemožno teda len registrovať, treba sa snažiť do nich preniknúť a pochopiť ich. To znamená, že je potrebné pokúsiť sa formulovať základné problémy, s ktorými prichádzame do styku. Myslím, že pre naše konkrétne stredo a východoeurópske pomery možno vidieť tri základné vrstvy takýchto problémov, ktoré možno heslovito označiť ako postkomunizmus, globalizáciu a digitalizáciu. Všetky tieto vrstvy, hoci sa to na prvý pohľad nemusí zdať, spolu navzájom súvisia, aj keď to, prirodzene, neznamená, že by boli zhodné alebo dokonca totožné. Vzájomnú súvislosť treba mať ustavične na pamäti a udržiavať ju ako všeobecné referenčné pozadie. Zároveň je však nutné pred týmto pozadím utvárať určité figúry, základné problémy ďalej hlbšie štruktúrovať. V tomto príspevku sa pokúsim špecifikovať všeobecnú problematiku v oblasti knihovníckoinformačnej a znalostnoinformačnej práce.

Z naznačeného všeobecného hľadiska sa nám potom problém javí ako otázka elektronickodigitálneho prostredia. Toto prostredie je dané počítačmi, nie však ako lepšími písacími strojmi a výkonnejšími počítadlami, ale ako informačnokomunikačnými technológiami, v ktorých sa k sebe postupne priraďujú, ba nakoniec splývajú štyri vrstvy: technika, infraštruktúra, aplikácia, obsah. Už na začiatku si teda môžeme všimnúť jednu podstatnú vec: elektronickodigitálnemu prostrediu nie je a nemôže byť vlastná dialektika konkrétneho, typická pre osvietenecké a naivne pozitivistické štádium novoveku, v ktorej bola ešte väčšina z nás vyškolená. Dialektika konkrétneho spočíva – jednoducho povedané – v tom, že abstraktná schéma je napĺňaná konkrétnymi údajmi, ktorým sa potom pridá objektívna platnosť. Pokiaľ však údaje nevyhovujú takejto šablóne, nepovažujú sa za objektívne, pripisuje sa im iba subjektívnosť. Byť subjektívnym v tejto dialektike konkrétneho potom znamená to isté, ako byť neplatným, a to napriek tomu, že to z predchádzajúceho rozvrhu nevyhnutne nevyplýva. Ale v praktickom zjednodušení dialektiky konkrétneho sa pokračuje ešte ďalej: byť neplatným znamená to isté, čo znamená byť nesprávnym, zlým. Predsudok, predrozvrhovanie noesis, bez ktorého sa žiadne rozumové ani rozumné počínanie nezaobíde, sa tak mení na celkom obyčajný predsudok, ktorý je nemiestnym zjednodušením a ako taký obyčajnou myšlienkovou lenivosťou. Táto myšlienková lenivosť sa však vydáva za odbornú sofistikovanosť a nezriedka býva tvrdošijne obhajovaná bez toho, aby si jej zástancovia vôbec uvedomovali paradoxy svojho počínania.

Z opačne orientovaného pohľadu teda môžeme povedať, že dialektika konkrétneho spočíva v kumulácii konkrétnych jednotlivostí či jednotlivín, v ich mechanickej adícii, v diskrétnych súčtoch: keď viem, čo mám spočítať (abstraktná schéma), a spočítam všetko (konkrétne údaje), viem všetko. Je to vlastne jednoduché, aj keď prácne a časovo náročné. Preto pravdepodobne nikdy neurobíme kumuláciu všetkého, aby sme dosiahli absolútnu pravdu, ale spočítame len istú časť, prenikneme len k pravde relatívnej. Relatívna pravda v objektivistickej a naivne pozitivistickej dialektike konkrétneho nie je daná hľadiskom, ale kvantitou konkrétnych údajov – hľadisko abstraktnej schémy tým, že sa pokladá za objektívne, sa považuje aj za absolútne: abstraktná schéma je podstatou, konkrétne údaje sú javom. Abstraktná schéma rovnajúca sa podstate je potom základom metodológie a metodiky. To znamená, že forma (schéma) a obsah (údaje) sú navzájom oddelené a že nakoniec forma riadi obsah. Takto chápaný objektivizmus je jednoznačným formalizmom.

Je však zrejmé, že tento pohľad sa odvíja od spôsobu distribúcie a komunikácie informácie v tradičnom tlačenom prostredí, ako ho všetci poznáme: dokument či písomnosť je externou pamäťou statickej povahy, dynamické informačné spracovanie je mentálne a ako také interné. Takže interné mentálne vzorce musia byť objektivizované, aby vôbec mohla vzniknúť spojnica s prostredím externej pamäte. Tento spôsob je striktne nazeravý a vedie k tomu, že vedľa seba či nad seba kladie dva paralelné svety, pričom svet mentálnych objektivácií sa považuje za ten podstatný a skutočný. Elektronickodigitálne prostredie tým, že v ňom splýva technika (materiálny substrát vybavenia), infraštruktúra (distribučnokomunikačná sieť), aplikácia (dynamické informačné spracovanie v externej, nie internej oblasti), ako aj obsah (údaje ako capta, t. j. zachytené, ale aj zaznamenané dáta) však také rozdelenie formy a obsahu, statickej externej pamäte a dynamických interných mentálnych procesov, abstraktnej schémy a konkrétnych údajov nepripúšťajú. Pre ne je typické práve to, čo by sa v tradičnom tlačenom prostredí jednoznačne javilo ako chaos. Nepripúšťa naznačenú predstavu objektivity (a fakticity), pretože jeho svet je širší než len prienik predmetu (doména konkrétnych údajov daná externou pamäťou) a metódy (abstraktná schéma ako objektivizovaný interný mentálny model). Relatívnosť pravdy je tu daná hľadiskom, nie kvalitou údajov; absolútne hľadisko je mimo akéhokoľvek diskurzívneho myslenia, nie je prostým súčtom všetkých relatívnych hľadísk. Z toho vyplýva jednak neodôvodnenosť striktného rozlíšenia medzi objektívnym a subjektívnym, jednak konštruktívna (a nie objektívna alebo faktická) povaha mentálnych predmetov. Pokiaľ chceme využívať elektronickodigitálne prostredie a pracovať v ňom, musíme skrátka myslieť inak. A pokiaľ elektronickodigitálne prostredie smeruje k tomu, aby sa stalo dominantným, je to nutnosť reálna, nie iba logická.

Táto všeobecná teoretická, epistemologická a metodologická úvaha má svoje konzekvencie pre knihovníckoinformačnú a znalostnoinformačnú prácu. Vysvetľuje totižto konceptualizáciu informačných kríz. A informačné krízy vznikajú ako dôsledok rozporu medzi princípmi fungovania informačného, komunikačného a znalostného prostredia a prostriedkami, ktoré sú k dispozícii na navigáciu a orientáciu v tomto prostredí, či už ide o mentálne vzorce, alebo o praktické nástroje a organizačné formy. Prvá informačná kríza je krízou tradičného tlačeného prostredia. To prestáva byť schopné zvládnuť množstvo dokumentov, ktoré sú rozhodujúce pre distribúciu a evaluáciu informácie. Jej riešením je profesionalizácia knihovníctva a archívnictva, konceptualizácia bibliografie a katalogizácie, dôraz na deskriptívnosť a kumulatívnosť, štandardizácia pochopená v zmysle normalizácie a unifikácie, organizácia na hierarchickom a špecializačnom základe, odhliadanie od subjektívneho spracovania informácie, rozlíšenie informačnej podpory na jednej a bádania či výskumu na druhej strane, konceptualizácia autorstva a diela v intenciách uzatvorenosti a ukončenosti, preferovanie vonkajších znakov pred vnútornými, striktné rozlíšenie menného a vecného popisu, stotožnenie informácie s dátami a znalosti s vedomosťou ap. Úlohou bolo informačne zhromaždiť a servisne zvládnuť prudko rastúci dokumentový materiál. To sa v rámci jednotlivých inštitúcií ako profesionálnych kolektívnych osôb viacmenej úspešne podarilo a darí, takže to prestalo byť problémom. Rubom tohto úspechu je, že knihovnícka a informačná práca do značnej miery poklesla iba na zručnosť a skúsenosť, že sa profilovala ako práca obslužná, nie však znalostná.

Praktickým výsledkom riešenia prvej informačnej krízy je teda obslužná skostnatenosť. Z nej sa potom bezprostredne vyvíja druhá informačná kríza, ktorá je hlavným problémom dneška. Elektronickodigitálnemu prostrediu, v ktorom sa naplno prejavila, je vlastná pluralita a variabilita rôznych relatívnych hľadísk, a nie smerovanie k jedinému absolútnemu hľadisku. Štandardizácia informačnej práce teda musí byť pochopená ako harmonizácia, nie ako normalizácia a unifikácia. Úlohou totiž už nie je jednoducho informačne zhromaždiť a servisne zvládnuť všetok materiál, pretože sa to vzhľadom na jeho obrovský nárast vymyká praktickým možnostiam a nezodpovedá ani princípom fungovania elektronickodigitálneho prostredia, ani teoretickým predpokladom. Úlohou sa stáva usporiadanie znalostí, rozvíjanie informácie do metainformácie (dodatočnej informácie) transinformácie (novej informácie). Prvým predpokladom splnenia tejto úlohy je vyhnúť sa exformácii, t. j. informačnému šumu a balastu, redundancii a multiplicite informácie. Na informačný rozvoj tak paradoxne ukazuje informačná redukcia (ktorá však nie je totožná so sémantickou redukciou). Vzhľadom na spojenie techniky, infraštruktúry, aplikácie a obsahu v elektronickodigitálnom prostredí je zrejmé, že rozhodujúcou referenčnou jednotkou nie je jednotlivý záznam informácie, ale celý informačný systém. Inými slovami – v prvom informačnom pláne sa prejavuje hromadný jav, nie jav jednotlivý. Pokiaľ úlohou prvej informačnej krízy bolo naučiť sa masovo pracovať s jednotlivým javom, úlohou druhej informačnej krízy je zvládnuť prácu na horizonte hromadného javu a jeho premenlivosti. To sa vymyká klasickým teoretickým predpokladom a z nich vyplývajúcim tradičným konceptualizáciám.

Tu treba znovu zdôrazniť, že práca v elektronickodigitálnom prostredí sa jednoducho nerovná používaniu počítačov. Už na elementárnom predstupni automatizácie je potrebný pomerne zložitý knižničný informačný systém, v ktorom sa kartičky či záznamy vytlačené v knihe prevedú do elektronickej formy. Dochádza teda najprv k transpozícii dokumentu – v našom prípade katalógového záznamu – z média jedného prostredia na médium iného prostredia. To je prípad napríklad MARCových formátov: dochádza k zmene formy, nie však obsahu, ten je koncipovaný stále rovnako. Aj infraštruktúra sa využíva len povedzme technicky: vyhľadávanie záznamov síce môže byť a je prevedené z vnútornej siete do vonkajšej, do internetového prostredia, ale záznamy sú len lokálneho pôvodu. Na stupni automatizácie sú skrátka konceptuálne modely tradičného tlačeného prostredia prezentované prostriedkami elektronickodigitálnymi, ale nič viac. Na tom vidieť, že podstata zmeny, o ktorej hovoríme, nie je technická, i keď je bez techniky nemysliteľná a neuskutočniteľná. Stupňom automatizácie sa vývoj začal, ale na tomto stupni ani zďaleka nekončí.

Je nutné urobiť transformáciu dokumentu, aby bolo možné pokročiť ďalej. Deje sa tak prostriedkami vnútorne štruktúrujúceho značkovacieho jazyka otvoreného štandardu, najskôr na báze SGML alebo XML a ich rôznych derivátov. Tým dochádza k striktnému oddeleniu dát od softvéru, čo vedie k tomu, že tie isté dáta môžu byť spracovávané a organizované rôznymi softvérmi s rôznymi výsledkami. Na tomto stupni teda mizne spomínaná dialektika konkrétneho, pretože jednoznačný vzťah medzi abstraktnou schémou a konkrétnymi údajmi je narušený: možnosti reprezentácie sa pluralizujú, vytráca sa jasné rozlíšenie medzi podstatou a javom, medzi objektívnym a subjektívnym. To znamená, že tie isté dáta možno nakoniec reprezentovať ako rôzne objekty. Dynamická stránka práce s informáciou sa rozdeľuje medzi externý informačný systém a internú mentálnu sféru. Dáta nie sú dôležité samy osebe ako v tradičnom tlačenom prostredí alebo na stupni automatizácie, ale svojimi kontextmi. V dôsledku toho sa na presnosť pri príprave dát kladú iné požiadavky. Na stupni informatizácie však je orientácia stále len jednotlivostná a lokálna. Jej predpokladom je stále dokument, hoci transformovaný, ktorého médiom je obvykle CD alebo DVD; využitie je teda spravidla offline, nie online. Potenciálne, inherentné možnosti kontextulizácie nie sú v plnej miere realizované. Treba postúpiť ďalej.

To sa deje na stupni elektronizácie, pre ktorý je podstatná sieťová komunikácia a distribúcia informácie, čím sa prekračuje jednotlivostná a lokálna úroveň. Typická je tu súbornosť, a to hneď v dvojakom zmysle: jednak v zlúčení či prepojení rôznych inštitucionálnych fondov, jednak v zhrnutí materiálu rôzneho druhu či charakteru. Pokiaľ sa obsah nemá celkom vyprázdniť, je jeho striktná, totálna formalizácia, ktorá je podstatou tradičného tlačeného informačného, komunikačného a znalostného prostredia, nemožná. Až na stupni elektronizácie dochádza k onej radikálnej zmene, ktorá vytvára skutočné elektronickodigitálne prostredie. Príznačné a hodné pozornosti je to, že elektronickodigitálne prostredie sa začalo rozvíjať, šíriť a smerovať k dominantnosti až vtedy, keď bol tzv. komercionalizovaný pôvodne tzv. vedecký internet. Máme tu akosi druhotný doklad o tom, že doterajšie konceptualizácie nie sú schopné náležite pristúpiť k elektronickodigitálnemu prostrediu, odkrývať v ňom kľúčové otázky a nachádzať primerané riešenia. Už z tohto celkom zbežného náčrtu je totiž zrejmé, že kontextualizácia informácie a presadzovanie hromadného javu, ku ktorým tu dochádza, znamená od základu prebudovať našu predstavu a konceptualizáciu katalógu tak, aby vyhovoval elektronickodigitálnemu prostrediu aj úlohám vyplývajúcim z druhej informačnej krízy. Myslím si, že tu nachádzame štyri podstatné body.

Po prvé – treba vyriešiť napätie medzi popisným a prístupovým katalógom. Ak sa ako podstatný ukazuje prechod k informačnému kontextu a k hromadnému javu, potom nemožno informáciu jednoducho stotožňovať s dátami a spájať s jej reprezentáciou v dokumente. Keď hľadáme informáciu, neznamená to nutne, že hľadáme tenktorý jednoznačne určitý dokument, hoci ani táto situácia nie je vylúčená. Dôsledné, ba výhradné sústredenie sa na popis dokumentu, na knižné znaky, vonkajšie znaky, formálne črty a pod., s ktorými prišla prvá informačná kríza, sa teda stáva do značnej miery kontraproduktívnym: vynaložená práca často neprináša očakávané výsledky a často je aj zavádzajúca. Ukazuje sa tak, že je nutné prehodnotiť pomer medzi deskriptívnymi a selekčnými údajmi v prospech tých druhých. Pri tom je potrebné si uvedomiť, že skutočným cieľom je nie sémantická, ale informačná redukcia, ako sme to videli. To znamená, že tendencia k utváraniu tvrdo štruktúrovaných dát cestou uniformizácie a tvorbou autorít a jej iba funkčné odlíšenie v smere deskriptívnosti alebo selekčnosti, ako s tým prišlo riešenie prvej informačnej krízy, je nevyhovujúce. Deskriptívne a selekčné dáta sa líšia obsahovo, nie funkčne; kombinovateľné, prípadne zameniteľné sú až na vyššej úrovni, kde rozlíšenie medzi dokumentom a informáciou nemusí nevyhnutne hrať úlohu. Je však potrebné sústrediť sa na dáta semištruktúrované, ktoré umožňujú voľnejší pohyb na hranici medzi určitosťou a neurčitosťou. Tradičné knihovnícke formáty a systémy nie sú na to spôsobilé, ukazuje sa potreba rozvinúť prácu so sofistikovanými, vnútorne štruktúrujúcimi značkovacími jazykmi, čo by spočívalo jednak v teórii tvorby definície typu dokumentu, jednak v tzv. ideológii markupu, t. j. v tematicky zacielenom flexibilnom použití definície typu dokumentu, ako aj vo formulovaní požiadaviek na variabilitu informačných systémov. Cieľom je totiž prístup k informácii, nie popis dokumentu.

Po druhé – keďže informácia nie je nutne miestne a časovo jednoznačne viazaná, zároveň však nie je časopriestorovo celkom nezávislá, treba riešiť napätie medzi fondovým a sieťovým katalógom; najmä v prípade špeciálnych a historických fondov sa to ukazuje ako podstatné. Z praktických dôvodov vecného profilovania fondov, ako aj fyzických a finančných možností ich budovania je to, myslím si, celkom jasné, teda to netreba ďalej rozoberať. Sú tu však aj dôvody hlbšie a menej určité. Informácia je podstatnou zložkou sociokultúrnej sféry, je jej implicitnou či imanentnou štruktúrou. Je zrejmé, že súvislosť takejto vnútornej štruktúry sociokultúrneho prostredia s jej vonkajšou štruktúrou inštitucionálnou, organizačnou, hierarchickou či dimenzionálnou nie je nevyhnutne jednoznačná, ba hocikedy je len vzdialená a veľmi malá. Pri preferovaní fondového prístupu sa ešte oslabuje alebo až úplne zaniká a je nahradzovaná zdanlivou súvislosťou inou, ktorá je navyše veľmi ľahko prvoplánovo ideologizovateľná, čím dochádza k deformácii informácie, teda vlastne k protirečeniu. Sieťový prístup, naopak, umožňuje, hoci v žiadnom prípade nie úplne, ale aspoň viacmenej, takúto tendenciu eliminovať. To vo svojom dôsledku znamená, že umožňuje prezentovať kultúrnu a civilizačnú mnohotvárnosť v rôznych aspektoch a na rôznych horizontoch. Súvislosť informácie a dokumentu sa tak ukazuje ešte inak než v bezprostrednej závislosti.

Po tretie – vzdialenejšia závislosť informácie a dokumentu a jej sociokultúrna viazanosť potom ukazuje katalóg vo vyššej dimenzii usporiadania znalostí. Znalosť v tomto prípade však neznamená to isté ako (školskú či odbornú) vedomosť, ale schopnosť ďalej interpretovať informáciu, obohacovať ju metainformáciou a prevádzať do transinformácie. Usporadúvanie znalostí nemožno teda v žiadnom prípade stotožňovať s doterajším vecným spracovaním, či už predmetovým alebo systematickým. To je založené na prostej sémantickej redukcii, navyše nesmierne razantnej. Neumožňuje teda jemnejšie triedenie spracovávaného informačného a dokumentárneho materiálu v zmysle utvárania fuzzy množín, čo sa však javí ako zásadné. Takže sa zdá, že namiesto metodiky prikladania vonkajších popisných hesiel je potrebné rozpracovať metodiku predspracovávania textov tak, aby bolo možné aspoň výberovo prezentovať dôležité inherentné črty a ich rôzne kontexty, väzby a súvislosti, ich vzťah k rôznym horizontom. Práve tu sa nachádza spomínaná vyššia úroveň, kde možno kombinovať a spájať deskriptívne a selekčné údaje, kde možno v istých prípadoch uvažovať o ich funkčnej zameniteľnosti. Na tejto úrovni už celkom dominuje hromadný jav nad jednotlivým, pričom v žiadnom prípade nie je jednoduchou kumuláciou žiadnych jednotiek v zmysle dialektiky konkrétneho. Ukazuje sa tu jednak ontologická povaha informácie, jednak konštruktivistický charakter sociokultúrnej skutočnosti.

Po štvrté – ak katalóg v elektronickodigitálnom prostredí takto prekračuje čisto obslužnú úroveň a nadobúda znalostnú povahu, potom je nutné riešiť napätie medzi katalógom ako produktom a katalogizáciou ako procesom. Keďže znalosť je v zásade interpretácia a explikácia, teda niečo nie statické, ale dynamické, potom je jej základnou črtou otvorenosť a neukončenosť. Povedzme, že tak vstupujeme do sveta, ktorý je nekonečnom zovretým hranicami. Pre tradičnú konceptualizáciu je to nonsens, tu však je to realita. To v praktickej reči znamená, že katalóg nie je a nemôže byť nikdy hotový, a to nie v zmysle opravovania, vylepšovania a doplňovania jednotlivých údajov, ale v zmysle ustavičného postupného objavovania nových hľadísk, tried údajov. Na tomto mieste sa však potom vynára veľká výzva, ktorá pôsobí v smere zásadných zmien. Na jednej strane je nutné uvažovať o údajoch jednoduchých, ktoré možno považovať za explicitné a v zásade totožné s dátami, a o údajoch zložených, ktoré sú svojou povahou implicitné a v zásade totožné s informáciami ako rôznymi kontextmi dát. V tomto prípade sa mnohotvárnosť javí na strane používateľa dát a nie toho, kto dáta pripravuje. To však neznamená, že by tvorba zložených údajov z údajov jednoduchých závisela výhradne od používateľa, jeho zámerov a schopností. Tvorba zložených údajov – a s ňou súvisiace utváranie hromadného javu – sa odvíja od možností informačného systému. Voľba, resp. budovanie informačného systému však potom spätne ovplyvňuje možnosti prípravy dát. Štandardizácii pri príprave dát teda naďalej nemožno rozumieť v tradičnom zmysle ako unifikovanej normalizácii, ale ako flexibilnej harmonizácii. Katalogizácia sa teda v tomto svetle javí nie ako odpoveď na statické požiadavky, ale ako anticipácia dynamických potrieb. Katalogizácia ako proces je v tomto zmysle nielen doplňovanie údajov o nových dokumentoch, ale pretváranie údajov o dokumentoch už skatalogizovaných. Na druhej strane to však znamená, že vytváranie zložených údajov je zároveň vytváraním nových požiadaviek na údaje jednoduché, na nové jednoduché údaje. A to v podstate platí infinitezimálne. Hranica medzi informačnou podporou a bádaním, typická pre odpoveď na prvú informačnú krízu, sa pri odpovedi na druhú informačnú krízu vytráca. Katalogizátor prestáva byť profesionálom starého strihu.

Taký katalogizačný proces je však nutné nejako usústavniť, aby sa nerozplynul v chaos. Treba však vedieť nájsť také horizonty katalogizácie, ktoré by tvorili relatívne súdržné celky, zároveň by však umožňovali vzájomnú priestupnosť. Také horizonty sú v zásade štyri a vyjadrujú stupne sofistikovanosti pohľadu, s ktorým ku katalogizácii pristupujeme. Najprv je to jednoduchá evidencia. Tá sa vzťahuje buď na tradičné rukopisné alebo tlačené dokumenty, ktoré sú vo vlastníctve či držaní príslušnej inštitúcie, alebo na nové elektronickodigitálne kvázidokumenty, ku ktorým má táto inštitúcia licencovaný či voľný prístup. Faktické držanie a číry prístup zaiste nemožno zamieňať, takže evidencia v oboch smeroch by nemala byť zjednotená, to však už je iná otázka. Na tejto úrovni ide predovšetkým o vzťah medzi katalógovým záznamom a adresou katalogizátu, ktorou je signatúra alebo URL a pod. Cieľom je dodanie dokumentu, pričom primárny podnet na jeho získanie prichádza odinakiaľ než z katalógu na tejto úrovni. Ďalej je to identifikácia, ktorej cieľom je priradiť k sebe katalógový záznam a katalogizát bez ohľadu na jeho adresu, ale so zreteľom na jeho materiálnu, fyzickú či senzuálnu povahu, t. j. ide o vytvorenie možnosti určiť stratený dokument či kvázidokument, ktorého umiestnenie v sieti sa zmenilo. Na tejto úrovni hrá rolu viacmenej detailná deskripcia, ktorá je základom na porovnanie rôznej miery zložitosti a hĺbky. Potom je to kontextualizácia, ktorá postupuje od dokumentu, resp. kvázidokumentu k informácii, ktorá je v ňom obsiahnutá. To sa deje cestou utvárania zložených údajov a konštruovania hromadných javov. Je to cesta vedúca dovnútra jednotlivých dokumentov, resp. kvázidokumentov, a vytvárania spojníc medzi nimi na základe zhodných, príbuzných či podobných čŕt alebo aspektov. Na tejto úrovni dochádza k – vždy len čiastočnej – explikácii implicitných prvkov, čím vzniká nejednoznačné informačné a znalostné prostredie. A napokon je to integrácia, ktorá spája na predchádzajúcich horizontoch oddelenú dokumentárnu a informačnú sféru. Spájajú sa tu dejiny ideí a dejiny komunikácie do komplexnejšieho a systematickejšieho náhľadu. Je zrejmé, že tieto štyri horizonty tvoria celok, avšak taký, ktorý nemá kumulatívnu povahu, to značí, že jednak nie sú vždy všetky tieto horizonty nevyhnutné, jednak poradie ich utvárania nie je jednoznačne dané. Záleží na anticipácii relevantných účelov a na schopnosti proces katalogizácie flexibilne prispôsobiť a premieňať.

Na prvý pohľad jednoduchší prístup ku katalogizácii predstavujú Functional Requirements for Bibliographic Records (FRBR), ktoré vyhlásila IFLA. Aj FRBR pracujú so štyrmi úrovňami, ktoré sú charakterizované ako jednotka či položka (item), t. j. exemplár, predvedenie (manifestation), t. j. vydanie, vyjadrenie (expression), t. j. úprava rôzneho druhu a stupňa a dielo (work). Aj tu je však zrejmé, že za hmatateľné možno považovať len jednotku a predvedenie a že vyjadrenie a dielo sú pri vedomí toho viacmenej virtuálnej povahy. Vzniká otázka, čo to vlastne dielo je (a vyjadrenie), ktoré má zaiste pre tradičné knihovníctvo vzídené z prvej informačnej krízy nádych nezmyselnosti, ale je to otázka, ktorú nastoľuje druhá informačná kríza. Môžeme to chápať ako hlas prichádzajúci z budúcnosti, pretože zatiaľ sa stačilo preukázať iba to, že obvyklé MARCové formáty a tradičné knižničné systémy, ktoré ustrnuli v štádiu automatizácie a ponúkajú teda iba tradičnú kartotéku v inej podobe, nie sú schopné podať ani náznak rozumnej odpovede. Ukazuje sa, že schodná cesta vedie cez použitie vnútorne štruktúrujúcich značkovacích jazykov typu XML, to si však vyžiada ešte výskum, overenie a metodologické rozpracovanie.

Ak teda vezmeme do úvahy načrtnuté horizonty katalogizácie či úrovne, ako ich podávajú FRBR, vidíme, že pole katalogizácie sa oproti tradičnému chápaniu prvej informačnej krízy významne rozširuje. Vedľa seba tu stoja deskriptívna katalogizácia, indexovanie, abstraktovanie, regentovanie a citačná analýza, pričom hranice medzi jednotlivými predmetmi a činnosťami nie sú pevne, jednoznačne a trvale dané, ale sú premenlivé podľa príslušných účelov a ich anticipácií. Zdá sa však, že bude potrebné vzdať sa tradičného dôrazu na jednotný prístup. To však nepochybne má závažné dôsledky. Knihovníctvo, ktoré vzišlo z prvej informačnej krízy a odvinulo svoje konceptualizácie a metodiky od sériového tlačeného dokumentu, sa v podstate chápalo ako priama, temer osobná služba. Katalogizácia v tomto kontexte bola a stále ešte je len prácou v zásade podpornou, bola dôsledne podriadená prevádzke inštitúcie. V dôsledku toho mala iba formálnokomunikačnú, nie však obsahovoznalostnú povahu. V súvislosti s druhou informačnou krízou ju treba chápať nie ako podporu priamej služby, ale ako samostatnú službu nepriamu, viazanú na sieťovú, nie inštitucionálnu fyzickú knižnicu. Dostáva sa tak do omnoho tesnejšej súvislosti s inými znalostnými činnosťami a stráca bezprostrednú spojitosť s čisto obslužnou knihovníckou činnosťou. Dôsledkom toho všetkého je, že proces katalogizácie na jednej strane získal výrazne industriálny charakter, na druhej strane sa však v ňom prejavuje tendencia vkliniť sa do sféry výskumu a vývoja. To je otázka, ktorej sa doteraz nevenovala významnejšia pozornosť, no ktorá je výrazne sociálnej a sociokultúrnej povahy. V tejto perspektíve bude naďalej len ťažko možno považovať knihovníctvo za jednotný odbor, čo však znamená odmietnutie dedičstva prvej informačnej krízy.

Keď takto dospievame k tomu, že na proces katalogizácie treba v dôsledku pôsobenia druhej informačnej krízy nazerať ako na nepriamu, t. j. v podstate strategickú službu, potom však tiež vstupujeme do omnoho rozsiahlejšej dimenzie, ako je tá, na ktorú sme boli zvyknutí predtým. Prechodom od priamej služby k službe nepriamej totiž do procesu katalogizácie vstupuje faktor času, a to nie iba z hľadiska organizačného (to by vlatne nebola žiadna novinka), ale historického. Druhá informačná kríza ako prejav historickej diskontinuity pôsobí na zmenu diskursu a konceptualizácie, ako to môžeme vidieť. Rozrušuje sa predtým jasná hranica medzi tzv. živou a tzv. mŕtvou kultúrou, alebo sa prinajmenšom posúva. To vo svojom dôsledku znamená, že je zároveň nutné uvažovať o knihovníctve ako modernom, tak aj historickom. Tým sa náš pohľad na katalogizáciu ešte ďalej obohacuje. Dokumenty, resp. kvázidokumenty sa potom líšia nielen typologicky, ba nielen dimenzionálne (t. j. v zmysle jednotlivého či hromadného javu), ale ukazujú sa na fundamentálne rozdielnych horizontoch. Možno potom vidieť – zjednodušene povedané – jednak primárne dokumenty, t. j. originálne, historické, jednak sekundárne dokumenty, t. j. dokumenty o dokumentoch primárnych, to značí tzv. literatúru, jednak terciárne dokumenty, t. j. katalógové záznamy o oboch predošlých vrstvách. Je však zrejmé, že toto rozlíšenie je len abstraktné a hypotetické, nakoľko v elektronickodigitálnom prostredí ako vlastnom zdroji druhej informačnej krízy sú spomínané horizonty vzájomne priechodné a priestupné. Nech sa už pozeráme odkiaľkoľvek, vždy tu ide len o čiastkový výsek celkového prostredia. To znamená, že tu nie je nič stabilné, teda že doterajšia predstava o katalogizácii tým nie je len rozvinutá, ale rovno popretá.

Dostávame sa tak do situácie, ktorá znamená koniec dokumentu a v ktorej je katalóg jednoducho cestou do informačného, komunikačného a znalostného prostredia i cez neho. Dospievame k zisteniu, že denotátom katalogizácie nie je nič jednoducho samozrejmé, čo stačí na základe všeobecne platnej metodiky jednoducho popísať, nakoľko katalogizát sám nie je jednou danou vecou, ale je jej premenlivým významom. S vecou súvisí deskripcia, s významom orientácia a navigácia. Pokiaľ však pri deskripcii možno predpokladať jednotný, to značí všeobecný, generálny, totálny vzor, orientácia a navigácia sú okrem iného vždy konkrétne a situačné. Cieľom katalógu ako cesty teda nie sú masové fabrikáty, ale omnoho určitejšie a špecifickejšie očakávania, akési potenciálne predmety. Kumulatívna a laktologická metóda pozitívneho vedenia, ktoré prevzalo knihovníctvo vzídené z prvej informačnej krízy, sa tu javí ako neúčinná, ba neraz ako zavádzajúca. Takže katalóg ako cesta musí byť založený inak. Predstavme si ho ako vo vnútorne štruktúrujúcom značkovacom jazyku (najskôr XML) pripravené dáta, ktorým je vlastná vysoká miera granularity a ktoré sú uložené v elektronickej externej pamäti. To môžeme považovať za jeho statický prvok, ale iba relatívne, nakoľko je nutné počítať s úpravami a doplnkami takto pripravených dát. K statickému prvku potom pristupuje dvojaký prvok dynamický: prvým z nich je externý informačný systém, druhým interné mentálne spracovanie. Vidíme tu podstatný rozdiel oproti tradičnému prostrediu, v ktorom je externý dynamický prvok informačného systému neprítomný (alebo na stupni automatizácie prítomný skôr len zdanlivo). Treba si všimnúť, že premena dát na informáciu, ktorú spôsobuje dynamický prvok, nie je čisto subjektívna, ako by sa mohlo povedať pri pohľade tradičnými očami, nakoľko k nej dochádza nielen vo vnútornom, ale aj vo vonkajšom svete. Nie je však ani objektívna v obvyklom zmysle, pretože interné mentálne spracovanie sa nezakladá na externej pamäti priamo, ale sprostredkovane cez informačný systém. Stojíme tu pred intersubjektívnou konštrukciou, a to bez ohľadu na to, že dosť dobre môže prinášať i nepredpokladané a celkom neočakávané výsledky. Svet prístupového katalógu skrátka vyzerá celkom inak ako svet tradičného popisného katalógu.

Zo sveta lineárnych kumulácií tak prechádzame, dalo by sa povedať, do sveta infinitezimálnych kombinácií. To však znamená, že druhá informačná kríza vedie k podstatnému prebudovaniu tak katalógu a katalogizácie, ako aj celého knihovníctva a informačnej práce. Nakoniec sa teda musíme spýtať, kým vlastne knihovník a katalogizátor v tomto svete je. Teraz sa spravidla dospieva k tomu, že knihovník je informačným pracovníkom a že na vrchol hierarchie rôznych čiastkových činností sa dostáva ako referenčný knihovník. Videli sme však, že musíme opustiť predstavu jednak výhradnej priamej služby, jednak čisto informačnej podpory. Pokiaľ skutočne pochopíme katalóg ako cestu a katalogizáciu ako proces, potom sa katalogizátor (pokiaľ sa nebude sústreďovať iba na evidenciu a identifikáciu) a referenčný knihovník (pokiaľ prekročí čisto osobnú službu či obsluhu) veľmi k sebe približujú, takže výsledkom je symbolický analytik, známy dnes už z iných odborov a sfér. Avšak vzhľadom na to, že sú tu tieto “pokiaľ”, je tu aj istý zádrh: zaiste sa nie z každého knihovníka zrastením katalogizátora a referenčného knihovníka stane symbolický analytik. Digital divide nie je v jednoduchom rozdiele medzi využívaním a nevyužívaním informačnokomunikačných technológií (medzi haves a havenots, ako to znie v európskom ptydepe), ale skôr v znalostnom a mimoznalostnom charaktere ich využívania. Taký digital divide má isto pozitívnu rolu: pokiaľ na neho pristúpime, aspoň niektorí knihovníci budú aj po druhej informačnej kríze symbolickými analytikmi, t. j. znalostnými pracovníkmi, a pokiaľ nie, stanú sa všetci iba efemérnou obsluhou.