K výskumu sociálnych aspektov elektronickej komunikácie

Cieľom tohto príspevku je sumarizácia niekoľkých vybraných tém a výsledkov, ktoré boli predmetom
výskumov v oblasti sociálnych aspektov elektronickej komunikácie alebo vyšli z nich (najmä v poslednom desaťročí). Vychádza
predovšetkým z intenzívneho prieskumu zahraničnej literatúry a rozhodne si nekladie za cieľ podať kompletný a vyčerpávajúci
obraz tejto problematiky – môže slúžiť skôr ako úvod do štúdia výskumov v oblasti, ktorá sa v anglickej terminológii označuje
ako computer-mediated communication.

Úvod

Sociálnu či ľudskú komunikáciu možno charakterizovať ako proces, v ktorom si ľudia vymieňajú symboly
(Littlejohn, 1989). V kontexte internetu, respektíve počítačových sietí všeobecne, nadobúda komunikácia špecifické mediačné
charakteristiky a podobu elektronickej komunikácie – ide o takú formu komunikácie, pri ktorej je používateľ v priamej alebo
nepriamej interakcii s iným používateľom (nepriamo na základe ním vytvoreného informačného zdroja) prostredníctvom počítača,
cez niektoré jeho vstupno-výstupné zariadenie. Elektronická komunikácia je termín, ktorý pokrýva širokú škálu komunikačných
metód či médií a zahŕňa vlastne všetky v súčasnosti využívané (počítačové) informačné technológie. Jej typológia predstavuje
pomerne komplikovaný viacrozmerný systém, ktorého základné črty sú opísané napríklad v práci (Šušol, 2002).

Najčastejšie pod názvom počítačovo sprostredkovaná komunikácia (anglický termín computer-mediated
communication, skratka CMC) je ako fenomén elektronickej komunikácie predmetom výskumu už niekoľko desaťročí – aj keď sa to
môže zdať paradoxné, jej sociálne a psychologické aspekty študovali niektorí zanietenci už pred vyše 20 rokmi, teda v čase,
keď typickým predstaviteľom výpočtovej techniky bol veľký sálový počítač, s ktorým sa komunikovalo prostredníctvom
terminálových sietí, a elektronická komunikácia zďaleka nebola takým masovým javom, akým je dnes. Často ide o výskumné témy,
ktoré sú predmetom záujmu komunikačných štúdií všeobecne a do oblasti elektronickej komunikácie sa iba transponujú,
respektíve sa tu hľadajú ich nové dimenzie – ide napríklad o vzťah medzi charakteristikami mediálnych systémov a ľudí, ktorí
ich využívajú, o kognitívne aspekty komunikačných procesov v elektronickom prostredí, ligvistické špecifiká či
sociálno-psychologické faktory spojené s využívaním týchto technológií v procesoch sociálnej komunikácie.

Redukované podnety

Jednoznačne najvýznamnejšou teóriou, ktorá dominuje skúmaniu a chápaniu sociálnej podstaty
elektronickej komunikácie, je teória redukovaných podnetov

²
. Princíp redukcie sa následne projektuje do vnímania psychologických, sociálno-ekonomických i kognitívnych
charakteristík elektronickej komunikácie a z tohto uhla pohľadu sa s ním možno v literatúre stretnúť v rôznych modifikáciách
– pod ná-

zvami „odfiltrované podnety“ (Culnan, 1987, Baym, 1995), „nedostatok podnetov sociálneho kontextu“ (Sproull, 1986,
Walther, 1993) či redukované sociálne/kontextové podnety (Rheingold, 1993).

Podstata tohto javu spočíva v známom fakte, že v textovo sprostredkovanej komunikácii (na internete) z
komunikácie vypadávajú nielen vizuálne podnety, ako sú gestikulácia či mimika hovoriaceho, ale aj zvukové aspekty prejavu
(často označované ako parajazyk) – teda tón, sila hlasu, dôraz, rytmus reči a podobne.

V súvislosti s aplikáciou teórie redukovaných podnetov na prostredie elektronickej komunikácie je však
potrebné postupovať obozretne a zdôrazniť dva významné momenty:

• redukcia komunikačných kanálov nie je špecifikom iba sieťovej komunikácie, ale všetkej písanej,
  textovo sprostredkovanej výmeny správ;
• nie všetka elektronická komunikácia sa realizuje textovo
  
  ³
  .

Na základe teórie redukovaných podnetov sa podľa väčšiny výskumov z prvej polovice 90. rokov
elektronická komunikácia považuje za menejcennú v porovnaní s priamou interpersonálnou (face-to-face) komunikáciou. V oblasti
komunikačno-kognitívnej je hlavným dôvodom už spomenutá skutočnosť užšieho mediálneho rozsahu, teda nekomunikovanie
paralingvistických signálov, z čoho môže vyplývať menšia zrozumiteľnosť, respektíve väčšia nejednoznačnosť komunikátu.

Mediálna podstata komunikácie

Otázke vymedzenia pojmu médium v kontexte typológie elektronickej komunikácie sa detailnejšie venuje
štúdia (Šušol, 2002) – tá vymedzuje ako primárne typy médií reč, text, obraz, zvuk, video a virtuálnu realitu. Okrem toho
však pod pojmom médium možno rozumieť aj konkrétny typ elektronickej komunikačnej technológie (elektronická pošta, diskusná
skupina a pod.). Z hľadiska definovania vzťahu reči a textu je podstatné konštatovanie, že od polovice 90. rokov sa čoraz
častejšie prezentujú rôzne variácie teórie „tretej cesty“, podľa ktorých je komunikácia v elektronickom prostredí z hľadiska
svojich kognitívnych charakteristík niekde na pomedzí písaného a hovoreného prejavu. December zdôrazňuje, že diskurz na
internete prináša späť predliterárne charakteristiky a predstavuje terciálnu formu orality – (prvé dve boli predliterárna
kultúra a rozšírenie rádia a televízie) – (December, 1993), zatiaľ čo iní autori konštatujú, že sieťová komunikácia nie je
orálna ani písaná, ale semiotická (Shank, 1993), a dokonca zavádzajú pre tento typ komunikácie špeciálne pomenovanie –
interaktívny písaný diskurz (interactive written discourse – Ferrara, 1991).

Aj neinteraktívny text však v prostredí elektronických technológií získava nové kvality –
hypertextualita a sieťová prepojiteľnosť sú zdrojom „fluidizácie“ textových štruktúr (Pepping, 1994). Významové vrstvy v
rámci a medzi hypertextovými dielami môžu viesť k vzniku globálneho, kolaboratívneho textu, ktorý sa stále mení (December,
1996b). Táto vlastnosť elektronickej komunikácie je jedným z hlavných dôvodov hľadania nových paradigiem v praktických i
teoretických disciplínach, ktoré sa zameriavajú na spracovanie, uchovávanie a sprístupňovanie stabilných, overených a
spoľahlivých informačných zdrojov – teda aj v knižničnej a informačnej vede. Je však tiež jedným z hlavných argumentov v
prospech symbolicko-interakcionistického chápania komunikácie (Myers, 1987), podľa ktorého sa významy neustále dohadujú
prostredníctvom symbolickej interakcie. Takýto pohľad bol neaktuálny v jednosmernej masovej komunikácii, ale obnovuje sa vo
výsostne interaktívnych, počítačovo založených médiách.

Kvalita komunikačného procesu

V podmienkach časovo perzistentnej, respektíve nesynchrónnej elektronickej komunikácie (December,
1994), vystupuje do popredia jej ďalšia kvalita – odstránenie časových a priestorových obmedzení z komunikačného procesu.
Textualita transformovaná do podoby hypertextu je postavená na fungovaní interných i externých súborových liniek, ktoré
zabezpečujú zachovávanie vzťahov. Vzťahy medzi informáciami (ale i medzi ľuďmi) tak dostávajú v elektronickom prostredí
„materializovanú“ podobu a mení sa ich podstata – z referenčných v analógovom prostredí sa menia na asociatívne vzťahy v
elektronických sieťach. Na ich základe potom vznikajú nielen už spomenuté kolaboratívne texty, ale aj prepojené komunity ľudí
rovnakých záujmov, takzvané elektronické kmene (electronic tribes).

Textová mediovanosť sa z kognitívno-psychologického hľadiska veľmi často chápe ako zdroj
netransparentnosti elektronickej komunikácie, najmä v porovnaní s priamou komunikáciou. Telefón je z tohto pohľadu relatívne
transparentné médium, ktoré sa najviac približuje „okamžitosti“ priamej komunikácie, keďže proces kódovania a dekódovania
hovorených slov je takmer taký istý ako pri nemediovanej komunikácii. Prostriedky elektronickej komunikácie naproti tomu
transparentné nie sú – v prevažnej väčšine prípadov sa na vytváranie komunikátu používa klávesnica a recepcia sa realizuje
cez čítanie textu. Médium takto na seba „neustále upozorňuje“, ale na druhej strane je schopné generovať veľmi silný pocit
lokality, spoločného konverzačného priestoru, ktorý pri telefóne neexistuje (Langham, 1994).

Podľa viacerých autorov (Lawley, 1992, White 1988) technológie elektronickej komunikácie zabezpečujú
vynikajúce prostredie pre realizáciu diskurzu, ideálnej hovorovej situácie, tak ako ju definoval nemecký filozof a sociológ
Habermas

⁴
. Aj tu však vstupujú do hry ďalšie rizikové faktory – túto demokratickú harmóniu diskusie často ohrozujú technokratickí
ideológovia (Lawley, 1992), ktorí si uzurpujú právo definovať a kontrolovať pravidlá hry. Deje sa tak najmä v prostredí
technológií, ktoré umožňujú určité formy kontroly – teda predovšetkým v nesynchrónnych médiách, ako sú diskusné skupiny či
elektronické konferencie. Ďalším aspektom, ktorý do značnej miery ovplyvňuje realizáciu potenciálu diskurzu v podmienkach
elektronických technológií, je používateľské rozhranie, najmä jeho konviviálnosť – ak sa používatelia pri danej technológii
necítia dobre, nebudú schopní primerane participovať na voľnom diskurze.

Z hľadiska zaradenia fenoménu elektronickej komunikácie do systému komunikačných technológií a médií je
zaujímavý najmä vzťah k priamej, respektíve masovej komunikácii. Opäť treba zdôrazniť, že pri posudzovaní tejto otázky je
vhodné uvažovať o elektronickej komunikácii ako o multifazetovom médiu, ktoré v sebe zahŕňa viacero technológií so
špecifickými charakteristikami. Niektorí autori už začiatkom 80. rokov identifikovali elektronické technológie ako fenomén,
ktorý vypĺňa mediálnu medzeru medzi tradičnými komunikačnými metódami (list, telegram, konverzácia) a masmédiami (Tomita,
1980) v tom zmysle, že elektronická komunikácia je ideálna pre stredne veľké publikum (špecifikované v rozmedzí 10 – 10 000
účastníkov).

Väčšina odborníkov zdôrazňuje skutočnosť, že elektronické médiá sú faktorom stierania hraníc medzi
tradične definovanými a oddeľovanými doménami interpersonálnej a masovej komunikácie – v literatúre sa v tejto súvislosti
objavujú termíny interpersonálne masmédium či many-to-many masmedium (Jaffe, 1995). Za minimálny argument v prospech
definovania internetu ako masmédia možno bezosporu uznať počet používateľov, ktorí ho využívajú. Zároveň však toto médium
umožňuje vytvoriť veľké množstvo rozličných komunikačných kanálov, ktoré môžu byť veľmi individualizované.

Sociopatologické javy v elektronickej komunikácii

Podľa viacerých výskumov zrealizovaných v uplynulých desaťročiach môže nižší mediálny rozsah významne
vplývať aj na sociálno-psychologické aspekty elektronickej komunikácie. Vedie k redukcii či absencii podnetov „sociálneho
kontextu“, ktoré v interpersonálnej komunikácii definujú charakter sociálnej situácie, ako aj identitu a relatívny status
účastníkov. Nedostatok takejto informácie potom spôsobuje aj to, že účastníci elektronickej komunikácie sú orientovaní „viac
na seba ako na druhých“ (Walther, 1993).

Táto problematika (označovaná tiež ako virtuálna sociopatia) bola v analýze sociologických i
psychologických aspektov elektronickej komunikácie pomerne rozšírená najmä v prvej polovici 90. rokov a názory prezentujúce
morálny nihilizmus ako jej inherentný atribút (stelesnené v kategorických konštatovaniach, že internet je miestom klamu a
nečestnosti…) sa s prestávkami objavujú dodnes (Unsworth, 2001).

Pohľad z druhej strany však tú istú vlastnosť, teda primárnu textovosť, umožňuje interpretovať odlišne
– charakterizuje technológie elektronickej komunikácie ako nástroje zrovnoprávnenia (Baym, 1995). Skutočnosť, že v textovo
sprostredkovanej komunikácii sa odfiltrujú všetky podnety fyzického vzhľadu osôb, dáva každému, kto vie písať, rovnakú šancu
na vyjadrenie názoru. Zabezpečuje sa tým, aspoň teoreticky, rovnaké právo prejavu pre ženy i príslušníkov rôznych menšín.
Sempsey pripisuje tento stav fenoménu disinhibície, nadobudnutia väčšej odvahy v komunikácii. Najčastejšie sa vysvetľuje
práve ako dôsledok nedostatku podnetov sociálneho kontextu, anonymity reálneho života či imúnnosti od fyzických represálií,
teda všetko faktorov, ktoré viac alebo menej vyplývajú z textovej mediality komunikácie. Niektoré výskumy však poukazujú, že
táto črta sa do značnej miery prenáša aj do prostredia audiovizuálnych rozhraní (Sempsey, 1995).

Identita

Jedným z najzaujímavejších a najskúmanejších psycho-sociálnych fenoménov v prostredí elektronických
sietí je otázka identity. V súvislosti so skúmaním jej povahy a prejavov v prostredí elektronickej komunikácie je vhodné
konštatovať, že identita nie je singulárna, ale plurálna, pretože má len čiastočnú trvanlivosť

⁵
a je predmetom permanentného a komplikovaného procesu manažovania identity (Smith, 1992, Jaffe, 1995), ktorý spočíva
najmä v úmyselnom zdôrazňovaní alebo naopak zadržiavaní určitých sociálnych informácií.

Aplikácia princípov manažovania identity v prostredí informačných technológií

⁶
je mimoriadne aktuálna – vo virtuálnom svete majú účastníci komunikácie možnosť byť očistení od stigmy svojich
skutočných „ja“ (Smith, 1992) a na základe princípu redukovanej zodpovednosti (?) byť niekým iným alebo naopak – ešte viac
sám sebou, ako zvyčajne priznávajú (Jaffe, 1995). K najčastejším metódam manažovania a prezentovania identity v prostredí
elektronickej komunikácie patrí:

• používanie pseudonymov – najmä s cieľom ochrany pred reakciami iných účastníkov interakcie;
• predstieranie (výstižnejší je anglický termín role-playing) vrátane zámeny pohlavia – uplatňuje sa
  najmä v rekreačných komunikačných fórach;
• mnohonásobná identita na rôzne účely;
• v prípade grafických technológií, ako sú MUD, WELL ap., sa uskutočňuje cez konštrukciu artefaktov,
  ktoré sa verejne komunikujú.

Otázka identity má však okrem všetkých uvedených rekreačno-relaxačných rozmerov aj jeden podstatný
seriózny dosah – súvisí s ňou problém zodpovednosti, eventuálne dôveryhodnosti komunikovaných informácií. Pre profesionálny
život a profesionálnu komunikáciu je práve z tohto dôvodu dôležitá možnosť bezpečne identifikovať zdroje intelektuálnych
príspevkov (Unsworth, 2001) – kto za nimi stojí, čie názory, postoje alebo výsledky skúmania sa v nich prezentujú. Otázka
správneho výberu „média“ či komunikačnej technológie je preto v prostredí elektronickej komunikácie jednou z nosných tém.
Zatiaľ čo „oficiálne“ publikovanie dokumentu prostredníctvom tlačených médií a pod hlavičkou renomovaného vydavateľa sa
zväčša považuje za dostatočnú záruku kvality publikovaných informácií, v prípade elektronických médií sa pri hodnotení
spoľahlivosti prenáša väčšia záťaž na plecia používateľa.

Socio-organizačné aspekty elektronickej komunikácie

„Filozofia“ informačných technológií prešla v priebehu posledných štyroch desaťročí výraznými zmenami,
ktoré ovplyvnili aj nazeranie odborníkov i verejnosti na elektronicky sprostredkovanú komunikáciu. December konštatuje, že v
období 70. rokov, v ére centralizovaných výpočtových systémov a proprietárnych sietí, si väčšina autorov predstavovala online
médiá ako kanály na doručovanie informačných „produktov“ konzumentom (December, 1995). Realita súčasnej elektronickej
komunikácie sa však uberá trocha iným smerom a poskytuje účastníkom komplexnejšie interakcie, z ktorých mnohé sa realizujú z
neekonomických dôvodov a zameriavajú sa skôr na tvorbu informačných a komunikačných komunít ako produktov. Zdroj tohto
významového posunu treba jednoznačne hľadať v demokratickej, decentralizovanej povahe technológií internetu a jeho masovej
akceptácii, ktorá pred troma desiatkami rokov bola ťažko predstaviteľná.

Prístupy k hodnoteniu spoločenského významu aplikácie informačných technológií do komunikačných
procesov sú, prirodzene, rozporuplné. Na jednej strane autori zdôrazňujú sociálne vplyvy počítačov a elektronických sietí v
tom zmysle, že rušia hierarchie, normy a organizačné hranice (Kiesler, 1986), zvyšujú interakciu, poskytujú rovnaké možnosti
a vytvárajú nehierarchické, recipročné prostredie (Boshier, 1990) či umožňujú ľahkú vymeniteľnosť komunikačných rolí medzi
tvorcom a prijímateľom obsahu (Morris, 1996). Ďalším dôležitým sociálnym rozmerom aplikácie elektronických technológií v
komunikácii je posun z hľadiska moci a kontroly komunikácie (December, 1994) – Shapiro v tejto súvislosti siaha po termíne
„revolúcia v kontrole“ (control revolution), aby charakterizoval podstatné zmeny v tom, kto ovláda základný komunikačný
materiál (informácie, skúsenosti, zdroje), a konštatuje, že „v dosiaľ nevídanej miere môžeme rozhodovať o tom, aké správy a
zábava sa k nám dostanú, s kým sa socializujeme…“ (Shapiro, 1999). Strangelove sa v tomto duchu vyjadruje o elektronickej
komunikácii ako o subverzívnej neodemokratickej (anarchistickej) kybernetickej kultúre (Strangelove, 1994).

Významný je tiež vplyv elektronickej komunikácie na organizáciu práce a spôsoby komunikácie v rámci
organizácie. Problematike sa venujú viacerí autori (Sproull, 1991, Schank, 1997) a zhodne konštatujú, že technológie sieťovej
komunikácie prekračujú nielen priestor a čas, ale aj bariéry organizačnej hierarchie a menia štandardné procedúry a
organizačné normy. Na tradičných poradách zväčša dominujú niekoľkí komunikujúci, čím sa ubíja kreativita a produktivita,
keďže sa veľa počúva namiesto premýšľania. V elektronickom prostredí je prítomných menej sociálnych tlakov ku konformite.
Výskumy ukazujú, že zatiaľ čo v priamej komunikácii je silná tendencia potvrdzovať vyjadrenia predrečníkov a dosiahnuť rýchly
konsenzus, v prípade elektronickej komunikácie je cesta ku konsenzu pomalšia, menej prediktabilná, vykazuje hlbší konflikt
(dôvodom je zrejme nižšia úroveň komunikačných podnetov a tým aj nižšia úroveň empatie), ale rozhodnutia sú zväčša
demokratickejšie

^7.

Na makroekonomickej úrovni možno vplyv elektronickej komunikácie sledovať nielen na zmenách v hodnote
informácie a poznania (ktoré sú vlastne už staršieho dáta a súvisia so všeobecným trendom prechodu k informačnej spoločnosti)
či v povahe práce (problematika telepráce, teda vykonávanie práce z domu, „cez sieť“ – pozri napríklad Brandon, 1997 alebo
Newhagen, 1996), ale aj na zmenách v sociálnych štruktúrach (Strangelove, 1994). Zatiaľ čo kapitalizmus presťahoval milióny
ľudí z vidieka do miest a zmenil meranie času z ročných období na sekundy, v informačnom veku sa ekonomika presúva zo
závislosti od centralizovanej výroby k distribuovanej tvorbe, spracovaniu a šíreniu informácií. Hlavným výrobným prostriedkom
už nie je továreň, ale nezávislá kreatívna myseľ. Z hľadiska organizácie výroby je dôležité konštatovanie, že technológie
elektronickej komunikácie vytvárajú podmienky pre vertikálny marketing vysoko špecializovaných produktov mikrokomunitám a
využitie týchto technológií zo strany malých podnikov smeruje k demokratizácii globálneho trhu.

Zmeny v tradičnom chápaní komunity majú, respektíve môžu mať dosah na viaceré oblasti ľudského života a
spoločenských aktivít. Prostriedky elektronickej komunikácie zvyšujú pravdepodobnosť nájdenia si partnerskej skupiny či
priateľov s rovnakými záujmami (Rheingold, 1993). Umožňujú tak vytváranie geograficky roztrúsených komunít ľudí, ktorí majú
veľmi špecifické odborné, ale i rekreačné záujmy. Inštitúcie často fungujú ako sila, ktorá pomáha ľuďom dosiahnuť skupinovú
identitu – ak si ju ľudia dokážu vytvoriť sami v rámci sieťových aliancií, ako to ovplyvní offline inštitúcie, pýta sa
December (December, 1994). Jednou z možných odpovedí je to, že ľudia sa už nebudú identifikovať s fyzickým susedstvom pri
hľadaní spoločnosti či rady, ale pôjdu do kybernetického priestoru. Budeme tak postupne svedkami „erózie fyzického verejného
priestoru“?

Význam virtuálnej komunikácie spočíva predovšetkým v tom, že mení ekonómiu komunikácie a koordinácie,
takže aj väčšie skupiny môžu uspieť/prežiť bez výrazných ekonomických nákladov. Medzi hlavné „kolektívne produkty“ virtuálnej
komunity patrí to, že poskytuje priestor na stretávanie ľudí rovnakých záujmov pri nízkych nákladoch, umožňuje výmenu
myšlienok a koordináciu aktivít a napokon poskytuje svojim členom identifikáciu a pocit príslušnosti.

Z ďalších fenoménov a charakteristík psycho-sociálnej povahy, ktoré sa prejavujú i skúmajú v prostredí
virtuálnych komunít, spomeňme napríklad často diskutovanú problematiku závislosti od virtuálneho prostredia a vzdávania sa
„reálneho života“ (Sempsey, 1995), otázku priateľskosti či ľahkosti nadviazania spolupráce, najmä z hľadiska nájdenia
technickej pomoci, hravosti a komunitného ducha (Resnick, 1994), alebo už naznačené problémy zníženej schopnosti skupiny
dosiahnuť konsenzus (Kiesler, 1984) či pomalšieho rozvíjania sa vzťahov v skupine (Brown, 1995). Praktické skúsenosti z
fungovania „zabehanej“ virtuálnej komunity v prostredí grafického rozhrania (tzv. MUD) naznačujú, že kvalita komunikácie sa
po počiatočných turbulenciách vyrovnáva podmienkam v „reálnom“ svete – komunita sa stabilizuje, vyvíjajú sa črty známe z
civilného života ako riadiaca rada, realizujú sa pravidelné spoločenské udalosti, ako napríklad krúžky poézie, rôzne
špeciálne semináre a podobne (Unsworth, 2001).

Záver

Využívanie elektronických technológií v procesoch sociálnej komunikácie je síce z globálneho hľadiska a
v porovnaní s inými komunikačnými metódami zatiaľ ešte stále v štádiu prvotného nárastu, ale jeho perspektívy – najmä z
pohľadu potenciálnych sociálnych vplyvov – sú veľmi sľubné. Ako naznačuje tento stručný prehľad vybraných aplikovaných teórií
a výskumov, štúdium fenoménu elektronickej komunikácie má výrazne interdisciplinárny charakter. Popri jeho technologických
základoch, ktorým sa na stránkach našej odbornej knihovníckej tlače už venovalo dosť priestoru, sú zaujímavým a
frekventovaným objektom skúmania i sociálne, psychologické či filozofické aspekty elektronicky sprostredkovanej komunikácie.
Tie aspekty, ktoré sa venujú spracovávaniu a reflexii nových spôsobov, akými technológie modifikujú tradičné komunikačné
paradigmy a procesy, ktorými si ľudia vymieňajú informácie.

Poznámky:

1. Tento príspevok bol spracovaný s podporou Vzdelávacej nadácie Jána Husa (číslo grantu CI145) a
grantovej úlohy VEGA 1/9236/02.

2. Anglický termín „reduced cues“ by tiež bolo možné preložiť ako redukovaná stopa, narážka či
náznak, ale v komunikačnom kontexte sa preklad podnet zdá byť najvhodnejší.

3. John December už v polovici 90. rokov zdôrazňoval, že internet, a teda aj komunikácia, ktorá sa
jeho prostredníctvom realizuje, je postavený na širokej škále rozličných médií (December 1996) a z hľadiska komunikačných
výskumov sa preto tento fenomén musí diverzifikovať.

4. Takáto ideálna hovorová (speech) situácia spĺňa nasledujúce kritériá (podľa White, 1988):

   1. Každý subjekt schopný hovoru a akcie má povolené participovať v diskurze.

   2a. Každý môže spochybniť akýkoľvek výrok.

   2b. Každý môže vniesť do diskurzu akýkoľvek výrok.

   2c. Každý môže vyjadriť svoje postoje, želania a potreby.

   3. Žiadnemu subjektu by sa nemalo brániť – zvnútra diskurzu alebo zvonka – vo využívaní práv uvedených v
bodoch 1 a 2.

5. Peace myšlienku formuluje ešte zreteľnejšie, keď konštatuje, že ani v reálnom svete neexistuje
fixná identita – to, ako sa prezentujeme, závisí od konkrétnej situácie či účelu (Peace, 1999).

6. Zaujímavú, aj keď zatiaľ neoverenú hypotézu o možnom vplyve manažovania identity prezentuje Jaffe
(1995): môže fakt, že deti používajú čoraz viac technológie elektronickej komunikácie, spôsobiť zmeny v tom, ako sa chlapci
a dievčatá socializujú?

7. Konštatuje sa tiež, že skupinové rozhodovanie pomocou prostriedkov elektronickej komunikácie trvá
dlhšie (zhruba 4x v prípade 3-člennej skupiny), ale ušetrí sa čas na iných faktoroch (cestovanie, písanie správ, telefónne
rozhovory a podobne). Navyše v „technológii“ priamej komunikácie zohráva významnú úlohu tzv. „procesná strata“, ktorá
vyplýva zo seriálovosti stretnutí, z faktu, že len jeden komunikujúci môže hovoriť „súčasne“, z opakovania informácií, z
diskusie o veciach, ktoré už boli dohodnuté, ale znova sa otvárajú, a podobne (Schank, 1997). Samozrejme, nie všetky tieto
faktory možno považovať za jednoznačne negatívne, ale k ekonomickej efektívnosti rozhodovania rozhodne
neprispievajú.

Použité a odporúčané zdroje:

BAYM, N. 1995. The emergence of community in computer-mediated communication. In
JONES, Steven G. (ed.) CyberSociety: Computer-Mediated Communication and Community. Thousand Oaks, CA : Sage,
p.138-163.

BOSHIER, R. 1990. Socio-psychological factors in electronic networking. In
International Journal of Lifelong Education 9 (1), p. 49-64.

BOURDIEU, P. 1988.
Homo Academicus. Stanford : Stanford University Press.

Brandon, D. 1997. Telecommuting: Agendas for Computer-Mediated Communication Researchers. [online] URL:
http://www.students.uiuc.edu/~dbrandon/Telecommuting.html

BROWN, S. 1995.
The impact of electronic mail usage on the influence processes in geographically dispersed decision-making groups.
Doctoral dissertation. Temple university, Philadelphia, PA. Podľa SEMPSEY, J. 1995.

CULNAN, MJ. – MARKUS, ML. 1987. Information technologies. In
JABLIN, F. M. et al. (eds.) Handbook of organizational communication: An interdisciplinary perspective. Newbury Park,
CA : Sage, p. 420-443.

December, J. 1993.
Characteristics of oral culture in discourse on the net. Paper presented at the 12th annual Penn State Conference on
Rhetoric and Composition.

December, J. 1994. Challenges for a Webbed Society. In
Computer-Mediated Communication Magazine [online], vol. 1, no. 8, nov. 1994. URL:
http://www.december.com/cmc/mag/1994/nov/websoc.html

December, J. 1995. Transition in Studying Computer-Mediated Communication. In
Computer-Mediated Communication Magazine [online], 2 (1), January 1995. URL:
http://www.december.com/cmc/mag/1995/jan/december.html.

December, J. 1996. Units of Analysis for Internet Communication. In
Journal of Communication [online], 46 (1) Winter. 0021-9916/96. URL:
http://www.ascusc.org/jcmc/vol1/issue4/december.html

December, J. 1996. Living in hypertext. In
EJournal [online], 6 (3), August 1996. URL:
http://www.hanover.edu/philos/ejournal/archive/v6n3/december/december.html.

Ferrara, K. – Brunner, H. – Whittemore, G. 1991. Interactive written discourse as an emergent register. In
Written Communication 8 (1), p. 8-34.

Jaffe, JM. – Lee, YE. – Huang, L. – Oshagan, H. 1995.
Gender, Pseudonyms, and CMC: Masking Identities and Baring Souls. [online]. 45th Annual Conference of the
International Communication Association, May 1995. URL:
http://research.haifa.ac.il/~jmjaffe/genderpseudocmc/

Kiesler, S. – Siegel, J. – McGuire, TW. 1984. Social psychological aspects of computer-mediated communication. In
American Psychologist, 39, p. 1123-1134.

KIESLER, S. 1986.
The hidden message in computer networks. Harvard Business Review 64 (1), p. 46-58.

Langham, D. 1994. The Common Place MOO: Orality and Literacy in Virtual Reality. In
Computer-Mediated Communication Magazine [online], 3 (1), July 1994. URL:
http://www.december.com/cmc/mag/1994/jul/moo.html.

Lawley, E.L. 1992. Discourse and Distortion In
Computer-Mediated Communication. [online] URL:
http://www.usyd.edu.au/su/social/papers/lawley2.htm

LITTLEJOHN, SW. 1989.
Theories of human communication. Belmont, CA: Wadsworth.

MORRIS, M. 1996. The internet as mass medium. In
Journal of Communication [online], 46 (1) Winter. 0021-9916/96. URL:
http://www.ascusc.org/jcmc/vol1/issue4/morris.html.

MYERS, D. 1987. „Anonymity is part of the magic“: Individual manipulation of computer-mediated communication contexts.
In
Qualitative Sociology, 10 (3), 251-266.

Newhagen, J.E. 1996. Why Communication researchers Should Study the Internet: A Dialogue. In
Journal of Computer Mediated Communication [online], 46 (1). URL:
http://www.ascusc.org/jcmc/vol1/issue4/rafaeli.html.

Peace, M. 1999.
A Chatroom Ethnography. Dissertation. [online] URL:
http://www.aber.ac.uk/media/Students/mbp9702.doc.

PEPPING, W. 1994. This Familiar Strangeness: A Look into the Future of Electronic Publishing. In
Computer-Mediated Communication Magazine [online], vol. 1, no. 8, dec. 1994. URL:
http://www.december.com/cmc/mag/1994/dec/publish.html

RESNICK, M. – BRUCKMAN, A. 1994.
Virtual professional community: Results from the MediaMOO Project. 3rd International Conference on Cyberspace, Austin,
Texas, Marec 1993. Podľa SEMPSEY, J. 1995.

Rheingold, H. 1993.
The Virtual Community: Homesteading on the Electronic Frontier. Reading, MA: Adison-Wesley.

SEMPSEY, J. 1995.
The Psycho-social aspects of multi-user dimensions in cyberspace. [online]
http://www.usyd.edu.au/su/social/papers/sempsey1.html

SCHANK, P. 1997.
Summary of Computer Mediated Communication Research. [online]. URL:
http://www.tappedin.org/info/papers/cmc.html.

SHAPIRO, AL. 1999. The net that binds : Using cyberspace to create real communities. In
The Nation. [online] June 21, 1999. URL:
http://www.controlrevolution.com.

Smith, M. 1992.
Voices from the WELL: The logic of the virtual commons. [online] URL:
http://www.usyd.edu.au/su/social/papers/virtcomm.htm

SPROULL, L. – KIESLER, S. 1986. Reducing social context cues: Electronic mail in organizational communication. In
Management Science, 32, p. 1492-1512.

SPROULL, L. – KIESLER, S. 1991.
Connections: New Ways of Working in the Networked Environment. Cambridge, MA : MIT Press.

Strangelove, M. 1994. The Internet as Catalyst for a Paradigm Shift. In
Computer-Mediated Communication Magazine [online], vol. 1, no. 8, dec. 1994. URL:
http://www.december.com/cmc/mag/1994/dec/shift.html

ŠUŠOL, J. 2002. Niektoré aspekty terminologického a typologického vymedzenia elektronickej komunikácie. In
Knižničná a informačná veda XIX. – Bratislava : UK 2002, s. 195-213.

TOMITA, T. 1980. The new electronic media and their place in the information market of the future. In
SMITH, A. (ed.) Newspapers and democracy: International essays on changing medium, Cambridge, MA : MIT Press.

Unsworth, J. 2001.
Living Inside the (Operating) System: Community in Virtual Reality (Draft) [online]. URL:
http://jefferson.village.virginia.edu/pmc/Virtal.Community.html

WALTHER, J.B. 1993. Impression development in computer-mediated interaction. In
Western Journal of Communication, 57, 381-398.

WHITE, S.K. 1988.
The recent work of Jurgen Habermas: Reason, justice and modernity. Cambridge : Cambridge University Press.