Knižnice okolo nás

Motto: „Kde bolo tam bolo, bol raz jeden domček, v ktorom boli pekne vedľa seba naukladané všakovaké
múdre knižky, a starostlivé tety (a niekedy a niekde aj ujovia) sa o ne každý deň starali, aby bolo všetko v poriadku. A
ten domček sa volal knižnica. A každý si naň spomenul len vtedy, keď ho potreboval…“

Neznámy autor

Spomínam si na istú úsmevnú príhodu, keď pred mnohými rokmi pri stretnutí s istým človekom padla
otázka: Čo to tam vlastne v tej knižnici robíte? Čítate knihy a oprašujete ich? Alebo: Ty robíš v tej knižnici, aká je teraz
taká nejaká dobrá detektívka? Keď som si na žiadnu „novú“ a „dobrú“ detektívku nevedel spomenúť (aj keď som sa až spotil od
zúfalého snaženia), dotyčný znervóznel, nechápavo pokrútil hlavou a odplával preč. Vraví sa, že pod lampou je najväčšia tma.
Ale aj tak nechápem, prečo by mal a musel vodič autobusu poznať najnovší typ tohto dopravného prostriedku a pracovník
knižnice aktuálnu knižnú novinku z oblasti sci-fi.

Rozhodne to svedčí o jednom. Knihovník možno nevie okamžite uspokojiť informačnú požiadavku, pretože
nemusí byť chodiaca databáza či katalóg, ale na druhej strane je jasné, že verejnosť toho o knižniciach a o živote v nich
veľa nevie, a ak áno, tak povrchne, resp. skreslene. Je to trpké konštatovanie, keď si spomeniem na všetky tie projekty,
koncepcie, scenáre a aplikácie zásad informačnej výchovy do školských osnov, učebných plánov… A nebolo ich málo. Celé
generácie školákov boli „informačne trénované“ a „zdokonaľované“, aby vedeli, kde je sever.

Niekde sa stala chyba. Celý čas sme učili verejnosť informačnej gramotnosti, objasňovali a približovali
metodiku vyhľadávania informácií, no zabudli sme jej priblížiť srdce a dušu knižnice, zmysel, význam a poslanie našej práce.
Pootvárali sme všetky dvere, o ktorých sme vedeli alebo tušili, len na tú trinástu komnatu sme akosi pozabudli.

Čas plynie, z detí sú dospelí a z dospelých potom tí, ktorí určujú priority, vytvárajú hodnoty a
stanovujú cesty perspektívneho rozvoja. Tí, ktorí rozhodujú o tom, čo sa schváli, aké rozhodnutie bude prijaté. Niežeby sme
nemali šikovných ľudí, odborne a technicky zdatných, fundovaných.

Má to však aj iný rozmer. Myslieť a rozhodovať treba aj srdcom. Technika a odbornosť je len
prostriedkom na dosiahnutie vyšších cieľov v záujme všetkých. V záujme ich prosperity a dobra.

My o sebe vieme, ale vedia o nás tí druhí z radov verejnosti? Poslanci, politici, žurnalisti… Vedia o
našom živote, o našich problémoch? Statoční knihovníci a informatici sa pravidelne stretávajú na spoločných seminároch,
prednáškach, podujatiach a diskutujú navzájom, informujú a presviedčajú ostatných statočných knihovníkov a informatikov o
tom, aká je skutočnosť, kde je pes zakopaný, ako treba veci riešiť.

Venujme trochu pozornosť aj tým druhým! Tam informujme, presviedčajme. Vieme a chápeme vlastne význam
slova lobing? Strážime si „svojich“ ľudí, resp. ľudí, ktorí môžu veci ovplyvňovať? Má každá knižnica vybudovaný kontakt na
toho „svojho“ a „správneho“ verejného činiteľa – poslanca, politika, novinára, redaktora? My vieme, ako vyzerajú knižnice v
USA a v štátoch Európskej únie, ale vedia to aj tí, ktorí rozhodujú o prideľovaní finančných prostriedkov pre naše
knižnice?

Ako si potom vysvetliť zvýšenie DPH v prípade tlače z 10 na 14 percent? Ako boli informačne vychovaní
tí, ktorí toto opatrenie pripravovali, keď si neuvedomili alebo podcenili jeho dosah na celú knižničnú sieť?

Prečo je situácia s internetom v knižniciach taká, aká je?

Prečo nemohli byť do zákona, ktorý umožňuje venovať 1 percento zo zaplatenej dane neziskovým
organizáciám, automaticky zahrnuté aj knižnice? Stačila na to jediná veta. Namiesto toho som kdesi počul, že knižnice by sa
mali pretransformovať na neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby, čo je – prepáčte mi za výraz –
nezmysel. Knižnice takýmito ustanovizňami – vzhľadom na svoj charakter a poslanie – totiž vždy boli, sú a aj vždy budú, na to
sa nepotrebujú transformovať.

Prečo v rámci procesu približovania sa a potom aj vstupu do Európskej únie porovnávame so zahraničím
ceny vstupov, energií, tovarov a služieb, ale prečo neporovnávame aj mzdy, vybavenosť a úroveň knižníc? Prečo nikto nehovorí
o „vyrovnávaní“ v tejto oblasti?

Prečo som v žiadnom volebnom programe pred voľbami nenašiel rozvoj knižníc, knihovníctva a knižničných
služieb? Že som zle pozeral? Rád by som sa mýlil. Je verejným tajomstvom, že knižnice idú v podstate na „udržiavacie“
rozpočty, o financiách na rozvoj služieb, technológií a fondov možno len snívať. Dokedy? To, že to tak je aj v iných
oblastiach, nie je postačujúci argument. Knihovníci si predsa svoje pracoviská „nevymysleli“, tie sú prirodzeným, nevyhnutným
a neodmysliteľným plodom spoločenského a kultúrneho vývinu. A teda spoločnosť im musí venovať aj patričnú pozornosť a
podporu. A to nielen slovnú.

Prečo keď sa hovorí o kultúre, tak sa spomína všetko možné (divadlá, plesy, vernisáže, galérie, výstavy
atď.), len nie knižnice (prepáčte mi, páni umelci!), keď o výchove a vzdelávaní, tak všetkých kompetentných trápi, prečo
školy nemajú internet a dostatočný počet počítačov. Nič v zlom, kolegovia učitelia a školskí pracovníci.

Prečo je v centre pozornosti médií (tlač, rozhlas, televízia) tak veľa krásnych vecí, ale knižničný
život so svojou prozaickou poetikou statočného všedného dňa medzi nimi nezaberá taký priestor, aký by si zasluhoval. Aj keď
treba povedať, že našli by sa žiarivé a svetlé výnimky. Niekedy som milo prekvapený postojom a iniciatívou zástupcov
mediálnej ríše, no inokedy zas nechápem ich nezáujem, ľahostajnosť a pasivitu. Stručne povedané, vzťah médií ku knižničnej
sfére (zrejme aj preto, že ju málo a povrchne poznajú) je náladový, náhodný a nekoncepčný. Prečo?

Končím tento môj otáznikový príspevok s vedomím toho, že toto všetko zase hovorím vám, knihovníkom a
informatikom. A opäť je tu to prečo. Veď to určite poznáte a viete, o čo ide? Alebo nie?