Pohľad z druhej strany
Krok za krokom
      Kniha a knižnica, to je pre mňa stále veľké okno do sveta. Veľmi si vážim spisovateľskú obec i tých, ktorí nám v
      knižniciach pomáhajú zorientovať sa a sú pri nás svojou radou, keď to potrebujeme. Propagovať prácu knižníc je však veľmi
      ťažké najmä preto, lebo súčasná žurnalistika, inšpirovaná negativistickými tendenciami svetových médií, uprednostňuje kauzy,
      extrémne situácie a krv. Presadiť sa pozitívnymi informáciami na mediálnom trhu, a navyše z oblasti kultúry, je veľmi ťažké.
      Napriek tomu sa to dá, treba však vymyslieť “story” (podujatie), ktoré predá aj prácu knihovníkov a celej inštitúcie.
    
Ako ísť na novinára, ktorý je v časovom strese, ponáhľa sa, aby písal o práci knižnice?
      Treba mu otvoriť dušu, ale hlavne diár zaujímavých podujatí a návštev. Tieto informácie potrebuje vedieť včas, aby si
      ich mohol zaradiť do plánu. Zároveň mu treba vytvoriť podmienky na prácu a stretnutia. Keďže mnohí novinári majú tendenciu
      zabúdať, treba okrem avíza dva týždne pred podujatím poslať pozvánku, prípadne aj stručnú anotáciu, o čom akcia bude a aký má
      význam. Potom sa treba ozvať ešte tesne pred podujatím. Mnohé knižnice organizujú aj tlačové besedy, ktoré niektorí novinári
      využívajú na priame kontakty s odborníkmi. Niekedy však na poslednú chvíľu nemôžu prísť, a tak by mali dostať spracovanú
      tlačovú informáciu elektronickou poštou. Nie však pred tlačovou besedou, pretože často sa stáva, že embargovaná informácia sa
      dostane do tlače alebo elektronických médií skôr, a tak je pre ostatných znehodnotená. Novinári prítomní na tlačovke totiž
      prídu s novými informáciami poslední a to nemôžu prehtnúť… Preto platí zásada, že neprítomní by ju mali dostať v tej istej
      hodine ako tí, ktorí sedia na besede.
    
      Vo veľkých redakciách sa novinári špecializujú na kultúrnu oblasť, takže treba sa na nich obrátiť priamo, aby pozvánka
      neblúdila. V menších si treba vytipovať človeka, ktorý má k tejto oblasti blízko, a posúvať mu všetky informácie, prípadne sa
      s ním poradiť o pripravovaných akciách. V knižniciach sa pracuje celý rok, novinárom sa však zdá, že je to iba v marci –
      Mesiaci knihy. Práve vtedy chcú byť všetky knižnice v médiách. Potom je informačný priestor presolený a taká polievka sa nedá
      jesť… Šéfredaktori knižnice a ich akcie škrtajú…
    
      Zo strany knižníc musí byť preto každodenná snaha propagovať sa. Aj v tejto finančnej mizérií sa dejú mnohé podujatia,
      besedy so spisovateľmi, vydavateľmi, pracujú literárne krúžky, vydávajú sa diela mladých autorov, robí sa vlastná výskumná
      práca, organizujú sa semináre, čítajú sa knihy alebo do knižnice chodí zaujímavá čitateľka – babenka a požičiava si
      vedecko-fantastické knižky. Niekedy som prítomný na veľmi zaujímavých podujatiach, krste nových kníh, ale chýbajú o nich
      informácie. Zarámcovanie knihy do celoslovenského kontextu. Skupina autorov napr. roky pracuje na diele, ale nenájde si čas
      spropagovať knihu a svoju prácu, ktorá mapuje napríklad biele miesta našej histórie. Často majú novinári problémy nadviazať
      kontakt s pracovníkmi knižníc. Odborníci sa ostýchajú hovoriť pred mikrofónom a kamerami, ponúkajú sa navzájom alebo sa
      radšej schovajú. Iní sa vyhovárajú na to, že informovať môže iba riaditeľ, a ten je preč. A tak novinár odíde s dlhým
      nosom… Treba často prekonať prvé bariéry a potom sa spolupráca rozbehne. Novinár však musí mať na druhej strane
      spoľahlivého a fundovaného parnera, ktorý vie svoju prácu a výkon celej inštitúcie predať. Medzi knihovníkmi je veľa múdrych
      ľudí – vedátorov, básnikov a spisovateľov, ktorí vedia veľmi veľa, sú svedomím národa, treba ich však objaviť a táto moja
      skúsenosť platí pre druhú stranu – novinársku obec. Ak si vzájomne pomôžeme a budeme sa rešpektovať, spolu nám to pôjde
      lepšie.