Riadenie knižnice z pohľadu jednej verejnej knižnice

Téma riadenia knižnice je veľmi široká a možno ju rozoberať z rôznych uhlov pohľadu. V tomto príspevku to bude uhol
ekonomický, ktorý sa dotýka nielen prevádzky knižnice, ale ovplyvňuje všetky jej činnosti a služby.

Zákon o knižniciach č. 183/2000 Z. z. v 17 stanovuje päť možností financovania. Naše knižnice spravidla a najčastejšie
využívajú prvú – príspevok zriaďovateľa alebo zakladateľa – a piatu, uvedenú ako doplnkové zdroje, do ktorých možno zahrnúť
širokú škálu možností a foriem získavania finančných prostriedkov (granty, sponzoring…). Vynára sa otázka, nakoľko má
knižnica, resp. jej vedenie možnosť ovplyvňovať výšku pridelených finančných prostriedkov (bod a) alebo množstvo doplnkových
zdrojov (bod e). V procese získavania finančných prostriedkov alebo zdrojov možno voliť z dvoch možností: ad 1 – pasívne
vyčkávanie na naplnenie predloženého rozpočtu, ad 2 – aktívne sa pričiniť alebo aspoň sa pokúsiť ovplyvniť výšku pridelených
finančných prostriedkov. Ak si zvolíme druhú možnosť, vstupuje do hry lobing, sponzoring a aktívna spolupráca.

Lobing sa ešte stále chápe v našich pomeroch ako niečo pochybné a nečestné, v čom nás utvrdí aj vysvetlenie v slovníku
cudzích slov, ale aj súčasná prax, keď sme svedkami toho, ako rôzne lobistické skupiny presadzujú svoje osobné, skupinové
alebo súkromné záujmy. Vo vyspelých demokratických krajinách sa lobing chápe a používa ako forma presviedčania o správnosti a
potrebnosti prijatia určitých rozhodnutí v záujme celej spoločnosti alebo jej väčšiny. Tento pozitívny lobing nie je našej
knihovníckej verejnosti neznámy. Aj s pomocou úspešného lobovania bol prijatý napr. Knižničný zákon, zrušené boli
intendantúry (regionálne kultúrne centrá) a podobných príkladov by sa našlo viac. Aj na úrovni regiónov prebieha lobing,
ktorý je viac alebo menej úspešný.

Od čoho závisí úspešnosť lobovania, resp. nášho úspechu pri získavaní finančných prostriedkov? Donedávna sme sa ako
knihovnícka obec navzájom presviedčali, že nevieme byť dostatočne razantní pri propagovaní svojich služieb na verejnosti a
málo sa vie o našich aktivitách, vrátane našich problémov, okrem toho, že sa medzi sebou posťažujeme v odbornej tlači. Nie je
to celkom tak. Pri vysielaní našich informácií okrem odosielateľa tu musí byť aj adresát (prijímateľ) a ten je buď vnímavý k
našim problémom a potrebám, alebo ich ignoruje, resp. podceňuje. Priamo na tento problém narážajú verejné knižnice (krajské
aj regionálne), ktoré po 1. apríli minulého roku prešli spod štátnej správy krajských úradov pod “VÚC-ky”. Rozpočty knižníc v
súčasnosti určujú samosprávne kraje ako ich zriaďovatelia. Rozdiel medzi štátnou správou a samosprávou možno nájsť aj v tom,
že o podporu pre knižnicu sa môžeme uchádzať u poslancov samosprávneho kraja. V tomto prípade možno tiež využiť pozitívny
lobing. Avšak rozdielnosť v úrovni jednotlivých krajov na Slovensku je taká veľká, že pri rovnakých postupoch nie je možné
dosiahnuť aj rovnaký výsledok.

Za veľký úspech Malokarpatskej knižnice v Pezinku pokladám v súčasnosti získanie finančných prostriedkov na nákup
knižničných fondov. Problémy s financovaním regionálnych knižníc, vrátane našej, výrazne prepukli vytvorením intendantúr a
stratou právnej subjektivity v r. 1996. Ich zrušením v roku 1999 sa problémy zďaleka neskončili. Ako neblahé dedičstvo
naďalej pretrvával nedostatok finančných prostriedkov najmä na nákup knižničných fondov, čo je jav celoslovenský. Krajské
úrady, ktoré nastúpili ako priamy riadiaci článok po zrušených intendantúrach, prevzali knižnice s rozpočtom spravidla len na
nevyhnutnú prevádzku knižníc. Ak knižnica chcela pokračovať vo svojich zabehnutých a osved-

čených aktivitách a rozvíjať odborné činnosti vyplývajúce z jej funkcií a poslania (metodickú, bibliografickú, edičnú)
a zároveň aktualizovať knižničný fond, nevyhnutne musela zapojiť mimorozpočtové zdroje postavené na grantoch a najmä
sponzorských daroch. Tieto riešili situáciu iba čiastočne.

Sústavné pripomienkovanie a rozporovanie prideleného rozpočtu, trpezlivé vysvetľovanie a zdôvodňovanie vyšších
finančných potrieb knižnice, podložené faktmi a vecnými argumentmi, ktoré prebiehalo na úrovni vedenia knižnice a
zriaďovateľa KÚ v Bratislave, nakoniec padlo na úrodnú pôdu. Stav sa z roka na rok zlepšoval, až dosiahol optimálnu úroveň.
Pri osobných rokovaniach, ktoré neboli vždy jednoduché, sme postupne získavali na stranu knižnice ľudí kompetentných
rozhodovať o finančných prostriedkoch jednotlivých inštitúcií.

Aj keď sa finančná situácia knižnice výraznejšie zlepšila až po delimitácii pod Bratislavský samosprávny kraj,
pozitívny lobing pokračuje naďalej. Pri poslaneckom prieskume v knižnici v máji 2002, na ktorom sa zúčastnili poslanci
kultúrnej komisie zastupiteľstva, knižnica obstála veľmi dobre. Poslanci svoju spokojnosť vyslovili nielen na mieste, ale aj
v písomnom hodnotení výsledkov prieskumu.

Chcem však podotknúť, že aj s lobovaním treba zaobchádzať veľmi uvážene. V roku 50. výročia založenia Malokarpatskej
knižnice v Pezinku bol kolektív zamestnancov knižnice navrhnutý na udelenie historicky prvého Pamätného listu predsedu
Bratislavského samosprávneho kraja. Bolo mi naznačené, že by bolo dobré zalobovať u poslancov, aby sme si ocenenie
“poistili”. Nestotožnila som sa s touto myšlienkou. Ocenenie iste poteší aj morálne povzbudí, ale nie je pre knižnicu a jej
pracovníkov existenčne a životne dôležité. O to väčšia bola naša radosť, keď sme sa pri preberaní pamätného listu dozvedeli,
že za knižnicu hlasovali všetci prítomní poslanci zastupiteľstva – bez lobovania!

Sponzorovanie niektorých aktivít, ale najmä nákupu nových kníh do knižnice sa začalo krátko po novembri 1989.
Nevyhnutnosťou sa stalo v r. 1996 po vzniku intendantúr, keď príspevok na činnosť knižnice poklesol na existenčné minimum.
Malokarpatská knižnica “naštartovala” cieľavedomý sponzorský program. Vyhľadávanie a oslovovanie sponzorov – prevažne
miestnych podnikateľov, firmy a živnostníkov – sa stalo záležitosťou všetkých pracovníkov knižnice. Na základe viacročných
skúseností možno zhrnúť určité (nepísané) zásady sponzoringu:

• osobným listom alebo návštevou osloviť a vysvetliť, na čo žiadame peniaze a ako budú použité,
• uviesť dôvod, prečo sa obraciame na sponzora (opísať situáciu),
• uviesť, akým spôsobom zverejníme meno/firmu, ktorá nás sponzorovala (pokiaľ si to sponzor želá) a akým spôsobom môže
  knižnica propagovať jeho služby/meno,
• každú darovanú knihu označiť štítkom s menom darcu,
• po zrealizovaní poďakovať listom,
• v regionálnej tlači poďakovať všetkým sponzorom pri vhodnej príležitosti (napr. koncom alebo začiatkom roka),
• zverejniť zoznam sponzorov na viditeľnom a dostupnom mieste v knižnici,
• pozvať sponzorov, najmä ak nie sú čitateľmi, na návštevu knižnice, ponúknuť možnosť využitia jej služieb,
• pozývať na akcie a podujatia, a to aj v prípade, keď je jasné, že neprídu, naša pozornosť je tiež určitým
  poďakovaním.

Vytrvalým oslovovaním sponzorov sa viacerí stali našimi pravidelnými donormi, ktorí si knižnicu každoročne zaradili do
svojho adresára. Vlastne aj vďaka sponzorom sa podarilo knižnici prežiť veľmi ťažké obdobie intendantúry aj po ňom, keď sa
situácia len veľmi pomaly vracala do normálnych koľají.

Úspešnosť získavania sponzorov nie je na Slovensku taká samozrejmá, čo môžu potvrdiť kolegyne z viacerých knižníc. Aké
boli dôvody, že sa v Pezinku v tejto oblasti darilo a darí? Nesporne je to výhoda malého mesta, kde osobné kontakty a
známosti zohrávajú dôležitú rolu. Je to aj znalosť pomerov a osobná zainteresovanosť živnostníkov a podnikateľov, keď
väčšinou oni alebo ich rodinní príslušníci sú aj čitateľmi a mnohí s knižnicou vyštudovali, možno aj ľahšia kontrola využitia
darovaných finančných prostriedkov. Ďalej je to aj atraktivita podujatí. Peňaženky našich sponzorov azda najviac otvárala
Čarodejnícka noc v knižnici, keď sa vyjadrovali, že takéto netradičné podujatie pre deti radi podporia. V neposlednom rade je
to aj určitý lokálpatriotizmus, ktorý je v menších mestách výraznejší ako vo väčších. Treba povedať, že pri oslovovaní
sponzorov sme si zároveň získavali aj spojencov, respektíve obhajcov knižnice, čo sa prejavilo pri schvaľovaní príspevku na
knižnicu z mestského rozpočtu v mestskom zastupiteľstve.

Malokarpatská knižnica v Pezinku ako regionálna knižnica s krajskou pôsobnosťou plní zároveň funkciu mestskej knižnice.
Pokladáme za veľmi dôležité pestovať dobré vzťahy s mestom. V minulom volebnom období sa príspevok na nákup knižničného fondu
dostal do Programového vyhlásenia mestského zastupiteľstva. Okrem toho mesto finančne podporilo a podporuje akcie pre deti.
Spolupráca knižnice so základnými a materskými školami a školskými klubmi je veľmi intenzívna. Štatisticky sme vyčíslili, že
77 % z celkového počtu čitateľov sú občania a obyvatelia mesta, zvyšných 23 % sú ľudia, ktorí dochádzajú za prácou, štúdiom.
Popularizácia a propagácia významných pezinských rodákov – regionálnych osobností je tiež súčasťou knižničnej práce. Toto sú
vážne argumenty, aby sme sa o finančnú pomoc a podporu mesta naďalej uchádzali. Naše požiadavky sa opierajú o dobrú
spoluprácu knižnice s radnicou a mestskými kultúrnymi organizáciami.

K pravidelným podporovateľom knižnice “v horších časoch” patrila aj malokarpatská komunitná nadácia REVIA. Od finančnej
pomoci sme prešli k aktívnej spolupráci, z ktorej sa zrodil veľmi zaujímavý projekt pre stredoškolákov: “Tretí sektor a
dobrovoľnícka činnosť”, ako aj účasť knižnice v celomestskej kampani “Za čistejší Pezinok”.

Získavanie sponzorov, podporovateľov a obhajcov knižnice je zároveň istou formou public relations. Pri osobných
kontaktoch – rozhovoroch sa dozvedajú nielen o našich problémoch, ale aj činnosti a akciách. Mnohí sú prekvapení
rôznorodosťou aktivít a služieb knižnice. Ešte je dosť takých, ktorí knižnicu pokladajú iba za obslužné miesto, kde sa
vymieňajú knihy. Rovnako pozitívne vnímajú informácie o knižnici a jej aktivitách v regionálnych médiách (… áno, videl som
knižnicu v pezinskej televízii, čítal som o vás v Pezinčanovi a pod.). Regionálne médiá – tlač, rozhlas, lokálna televízia –
hrajú ďalšiu významnú rolu pri propagácii služieb knižnice. Dobrá spolupráca knižnice a regionálnych médií urobí polovicu
práce za nás. Aj v tomto smere badať určitý posun – s príspevkom z knižnice alebo o knižnici vo svojom programe a obsahu
jednoducho rátajú. Čím častejšie sa o knižnici píše, hovorí a je ju vidno, tým viac sa dostáva do povedomia verejnosti, a to
nielen našich potenciálnych čitateľov, ale aj sponzorov. Knižnicu musí byť v živote mesta cítiť. Treba písať nielen o našich
problémoch, ale aj úspechoch, pekných a zaujímavých podujatiach, nových službách, ktoré knižnice prinášajú práve teraz, v
časoch elektronizácie a internetizácie.

Pri získavaní sponzorov musím oceniť osobnú zainteresovanosť väčšiny pracovníkov knižnice, ktorí aj takýmto spôsobom
prejavujú svoj vzťah ku knižnici, k našim čitateľom, k svojej práci. Ovplyvňovanie výšky rozpočtu je záležitosť vedenia
knižnice. Naša prax dokazuje, že zostavením návrhu rozpočtu sa práca na rozpočte nekončí. Čas od návrhu po jeho konečnú
podobu (schválenie) je potrebné využiť na presviedčanie zodpovedných a kompetentných, aby potrebná suma bola v rozpočte aj
zohľadnená. Aj keď stopercentne nikdy nebudeme úspešní, je potrebné stanoviť si priority. Našou prioritou bolo doplňovanie
knižničného fondu – nákup nových kníh. Pozitívny výsledok je výsledkom aktívnej spolupráce knižnice a jej zriaďovateľa pri
tvorbe rozpočtu.

Pri písaní tohto príspevku so znalosťou pomerov na Slovensku si intenzívne uvedomujem, že situácia v Bratislavskom
kraji je skôr výnimočná ako bežná. Želám našim knižniciam, aby sme v oblasti financovania a riadenia mohli častejšie písať o
pozitívnych výsledkoch a skúsenostiach.