|
Úvod
Povinný výtlačok (PV) je zákonné opatrenie, ktoré ukladá vydavateľom povinnosť odovzdať kópie svojich
publikácií knižniciam v krajine, v ktorej publikujú. Princíp povinného výtlačku stanovuje medzinárodná konvencia a
následne národná legislatíva mnohých krajín. Zmyslom tohto opatrenia je zabezpečenie prístupu budúcich generácií k
dokumentom ako ku kultúrnemu dedičstvu danej krajiny. Od tohto ustanovenia sa v mnohých krajinách odvíja aj tvorba
národných bibliografií.
Tam, kde chýba legislatíva povinného výtlačku, zastupuje túto úlohu systém dobrovoľného odovzdávania
publikovaných dokumentov, založený na dohode knižnice s vydavateľmi príslušnej krajiny. Niektoré krajiny tieto dva
princípy kombinujú. Ak existuje neochota zo strany štátu legislatívu meniť, je aspoň toto určitým riešením
situácie. Okrem toho modelový systém povinného výtlačku navrhla Konferencia európskych národných knižníc (CENL) a
Federácia európskych vydavateľov (FEP), aby sa uľahčil proces tvorby dohôd o dobrovoľnom odovzdávaní povinného
výtlačku.
Legislatíva o povinnom výtlačku na Slovensku od roku 1997
-
Zákon č.
212/1997 Z. z. o povinných výtlačkoch periodických publikácií, neperiodických publikácií a rozmnoženín
audiovizuálnych diel;
-
Vyhláška MK SR č.
20/1998 Z. z. o povinnom výtlačku periodickej publikácie a neperiodickej publikácie v elektronickej
forme;
-
Zákon č.
182/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 212/1997 Z. z. o povinných výtlačkoch periodických
publikácií, neperiodických publikácií a rozmnoženín audiovizuálnych diel;
-
Zákon č.
32/2001 Z. z. úplné znenie zákona č. 212/1997 Z. z. o povinných výtlačkoch periodických publikácií,
neperiodických publikácií a rozmnoženín audiovizuálnych diel, ako vyplýva zo zmien a doplnení vykonaných
zákonom č. 182/2000 Z. z.;
-
Zákon č.
535/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 212/1997 Z. z. o povinných výtlačkoch periodických
publikácií, neperiodických publikácií a rozmnoženín audiovizuálnych diel v znení zákona č. 182/2000 Z. z. a o
zmene a doplnení zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných hromadných informačných prostriedkoch
v znení neskorších predpisov.
Zmeny vyplývajúce zo zákona č. 535/2003
-
Zákon č. 535/2003 obsahuje novelizáciu zákona č. 81/1966 Zb. v znení neskorších predpisov v oblasti
pôsobnosti na registráciu periodickej tlače, ktorá prechádza z krajských úradov a okresných úradov na
Ministerstvo kultúry SR. Zodpovedá to zmene organizácie miestnej štátnej správy.
-
Počet odovzdávaných povinných výtlačkov neperiodických publikácií sa odvíja od výšky nákladu daného
titulu – ide o rozdelenie do 500 a nad 500 výtlačkov. Z uvedeného vyplýva, že úsilie Združenia vydavateľov a
kníhkupcov Slovenskej republiky bolo korunované len čiastočným úspechom. Opäť sa nepodarilo výrazne znížiť
počet povinných výtlačkov odovzdávaných príslušným určeným právnickým osobám. Z pôvodných kusov napr. pri
tlačovinách 14 výtlačkov (212/1997), 15 výtlačkov (182/2000) – pribudla Slovenská pedagogická knižnica a 10
(pri náklade nad 500 kusov), resp. 4 výtlačky (pri náklade do 500 kusov – 535/2003). Úprimná snaha presadiť
odovzdávanie povinných výtlačkov v množstve porovnateľnom s okolitými krajinami teda znova nedostala zelenú. Ak
by sa mala naplniť filozofia výkladu pojmu “povinný výtlačok“, čo znamená výtlačok určený na archivačné,
dokumentačné a hodnotiace účely s ohľadom na uchovanie hodnôt národného kultúrneho dedičstva, zistili by sme,
že konzervačnú funkciu na Slovensku spĺňa taký počet knižníc, ktorý nie je bežný nikde na svete. Konzervačnú
funkciu zvyčajne plní národná knižnica, prípadne niektoré vybrané knižnice. Nemožno však akceptovať, aby sa
povinným výtlačkom kompenzovala nedostatočná finančná situácia knižníc pre oblasť nákupu knižničných
fondov.
-
Za pozitívnu črtu možno považovať skutočnosť, že dohľad nad plnením povinností vydavateľov prešiel z
pôsobnosti okresných úradov na jeden centrálny orgán, ktorým je Ministerstvo kultúry SR. Zároveň sa za
porušenie ustanovení § 3 až 5 zvýšila pokuta z pôvodných 75 000 Sk na 100 000 Sk. Uplatňovanie tejto možnosti
sa viaže na dodržiavanie lehôt na odovzdávanie PV (periodické publikácie do 3 dní od rozširovania, neperiodické
publikácie do 10 dní od rozširovania, audiovizuálne diela do 10 dní od rozširovania). Nedodržiavanie lehôt
súvisí s výškou poštovného – bežná prax vydavateľov je zbierať do jedného balíka publikácie a potom ich poslať
naraz, aj keď to trvá napr. 6 mesiacov.
-
Počet príloh sa rozšíril v závislosti od rozdelenia výšky nákladu neperiodických publikácií do 500
výtlačkov a nad 500 výtlačkov. Znovu je otázne, či takéto rozdelenie prinesie očakávaný efekt. Je všeobecne
známe, že publikácie populárneho a rekreačného charakteru vychádzajú spravidla vo vyšších nákladoch. Naproti
tomu úzko špecializovaná odborná literatúra vychádza v nákladoch nižších ako 500 výtlačkov. Podľa môjho názoru
takto z hry vypadnú práve tie knižnice, ktoré majú eminentný záujem získavať predovšetkým odbornú literatúru a
nie napríklad beletriu.
-
Ostatné zmeny v zákone č. 535/2003 možno považovať za “kozmetické úpravy“. Ide o poznámky pod čiarou,
ktoré boli zrušené alebo aktualizované. Ďalej boli doplnené nové paragrafy, ktoré súvisia s inými právnymi
predpismi a pod.
-
V procese pripomienkovania novely zákona bola snaha zo strany Slovenskej národnej knižnice a Univerzitnej
knižnice v Bratislave širšie obsiahnuť aj povinné odovzdávanie elektronických dokumentov. Toto sa opätovne
nepodarilo a zákon sa obmedzuje len na konštatovanie v § 3 písm. b a v § 4 písm. c: “povinný výtlačok aj v
elektronickej alebo inej forme po jednom vyhotovení Univerzitnej knižnici v Bratislave a Slovenskej národnej
knižnici“. Som presvedčená, že v budúcnosti, ak sa prikročí či už k ďalšej novele, alebo dokonca k vytvoreniu
celkom nového zákona o PV, tieto dva odstavce budú zrušené alebo aspoň podrobnejšie spracované v samostatných
ustanoveniach. Problematika elektronických dokumentov je totiž oveľa komplikovanejšia, ako by sa na prvý pohľad
mohlo zdať.
Elektronické dokumenty – “horúci zemiak“
Súčasnosť je poznačená elektronizáciou takmer všetkého, na čo natrafíme v bežnom živote, pravda, s výnimkou
sfér, ktoré podliehajú zákonitostiam prírody, a žiadne technológie ich nemôžu ovplyvniť. Elektronizácia sa nevyhla
knižniciam, archívom, informačnému priemyslu, ba ani vydavateľskému a knižnému sektoru. Zákon o PV a jeho novely
pomerne vyčerpávajúco riešia tradičné dokumenty z hľadiska fyzického nosiča. Čoraz viac dokumentov sa publikuje v
elektronickej forme a tieto dokumenty je potrebné zhromažďovať a uchovávať, aby sa zabezpečil kompletný záznam
národnej publikačnej produkcie. Pri tvorbe zákonov o PV, a neplatí to len pre minulé obdobia, sa nepočítalo s
elektronickými dokumentmi ako s ďalším typom dokumentov, ktorý by bol predmetom vydavateľskej činnosti. Navyše
vznik a existencia týchto dokumentov so sebou nepriniesli len problémy spojené s nedokonalým stavom zákonov
dotýkajúcich sa povinných výtlačkov, ale vynorila sa problematická otázka autorských práv, ochrana vydavateľských
práv a rovnako aj problémy technologického a technického charakteru z hľadiska zhromažďovania, spracovania, popisu,
ukladania a dlhodobej archivácie a sprístupňovania elektronických dokumentov.
Niektoré krajiny sa viac či menej šťastne pustili do revízie legislatívy a buď nové zákony už vstúpili do
platnosti, alebo sa pohybujú na úrovni návrhov. Ďalším rozdielom medzi jednotlivými zákonmi je, že zahŕňajú buď
výlučne fyzické formáty digitálnych dokumentov, alebo pokrývajú aj online elektronické zdroje.
Fyzické formáty digitálnych dokumentov alebo tiež offline publikácie sú informačné zdroje, ktoré obsahujú
digitálne informácie na hmotnom nosiči (napr. CD-ROM, DVD, diskety atď.). Online elektronické publikácie sú
informačné zdroje nehmotnej povahy, ktoré obsahujú digitálne informácie rozširované prostredníctvom počítačovej
siete v dialógovom režime (napr. internet). Online publikácie môžu byť statické a dynamické. Statické publikácie sú
relatívne nemenné predovšetkým z hľadiska obsahu, sú väčšinou identické s dielami fixovanými na fyzickom nosiči.
Dynamické publikácie sú charakteristické svojimi zmenami v čase, a to najmä obsahovými, keď dokument môže byť
zmenený bez zachovania predchádzajúcej podoby. Práve tieto dokumenty dynamickej povahy sú z hľadiska uchovávania
najvážnejším problémom, či už ide o oblasť legislatívy, alebo technológie.
Povinný výtlačok elektronických dokumentov vo vybraných krajinách
V tejto súvislosti môžeme hovoriť o dvoch základných kategóriách krajín:
-
Krajiny, ktoré majú uzákonenú legislatívu pokrývajúcu všetky formy digitálnych publikácií (fyzické
formáty: CD, DVD atď. a online elektronické zdroje), alebo tie, v ktorých prebieha legislatívny proces, ktorý
má smerovať k takýmto zákonom: Kanada, Dánsko (statické online dokumenty), Nový Zéland, Nórsko (statické online
dokumenty), Južná Afrika, Veľká Británia, Island.
-
Krajiny, ktoré majú v účinnosti legislatívu zahrňujúcu v súčasnosti fyzické formáty, ale nie online
elektronické zdroje: Rakúsko, Francúzsko, Nemecko, Švédsko.
-
Kanada (1995) – legislatívne sa upravujú elektronické dokumenty na fyzickom nosiči, online dokumenty nie
sú zahrnuté do legislatívneho procesu (autorské práva), online elektronické publikácie je ťažké kvalifikovať
ako “publikované“, pilotný projekt EPPP (Electronic Publications Pilot Project) – Národná knižnica Kanady
zbiera elektronické publikácie na báze dobrovoľného odovzdávania;
-
Dánsko (1998) – predmetom legislatívneho procesu sú fyzické formáty digitálnych a statických
internetových publikácií, problémy autorskoprávne, dynamické online dokumenty nie sú predmetom legislatívneho
procesu, ale povinnosť vydavateľa je oznámiť zverejnenie online elektronickej publikácie Kráľovskej knižnici
Dánska. To platí aj pre online elektronické dokumenty s plateným prístupom – tieto sú spracované a sprístupnené
na určených počítačoch v budove knižnice a nesmú sa kopírovať;
-
Nový Zéland (2003) – legislatívne sú zastrešené elektronické dokumenty na fyzickom nosiči a online
elektronické zdroje, ak vydavateľ vystavil online elektronický dokument na internete bez akéhokoľvek
obmedzenia, ide tak o voľne dostupný informačný zdroj, aj knižnica ho môže sprístupniť cez internet pre
verejnosť;
-
Nórsko (1990) – legislatívny proces sa zameriava na fyzické formáty elektronických dokumentov a statické
online dokumenty, dynamické nie sú zahrnuté, ale formulácia legislatívy je vytvorená tak všeobecne, aby sa dala
v budúcnosti použiť pre novovzniknuté diela v akejkoľvek forme;
-
Juhoafrická republika (1998) – legislatíva sa upriamuje na elektronické dokumenty na fyzických nosičoch
aj na online dokumenty, moderný zákon nevymenováva jednotlivé typy dokumentov, ale poskytuje širokú formuláciu,
sú problémy s depozitnými funkciami nových typov dokumentov, Národná knižnica JAR žiada o online elektronické
publikácie;
-
Veľká Británia (2004) – nový zákon účinný od 1. januára 2004, hlavná zmena oproti pôvodnému je rozšírenie
o digitálne dokumenty na fyzických nosičoch a online elektronické zdroje, akékoľvek digitálne dokumenty sú
verejnosti sprístupnené obmedzene iba v budovách knižníc.
Ďalšie zaujímavé riešenie: Holandsko – jedna z mála krajín, ktorá nemá legislatívne podložené odovzdávanie
povinného výtlačku. Namiesto toho je odovzdávanie PV dobrovoľné a je založené na bilaterálnych zmluvách s
vydavateľmi. V roku 1993 sa začal realizovať projekt DNEP na vybudovanie systému odovzdávania PV digitálnych
publikácií tejto krajiny. Rokovania s Asociáciou holandských vydavateľov o vytvorení systému dobrovoľného PV
elektronických publikácií začali v roku 1994 a v roku 1996 nasledovalo ukladanie offline dokumentov (CD-ROM-y,
magnetické disky, optické disky a pod.). V roku 1999 bola pripravená medzi národnou knižnicou a NUV (Nederlands
Uitgeversverfond) všeobecná dohoda o dobrovoľnom PV elektronických publikácií, a to pre offline i online
elektronické materiály. Dynamické databázy, ktoré sú zatiaľ zabezpečené zmluvami, nebudú odovzdávané, pokiaľ sa
plne a podrobne nevyriešia technické problémy spojené s ich zhromažďovaním, uchovávaním a sprístupňovaním. Ak
zmluvy s vydavateľmi nedovolia inak, prístup k uchovávaným elektronickým publikáciám bude možný výlučne z budovy
národnej knižnice.
Z uvedeného prehľadu vyplýva, že vo svete existujú rôzne riešenia problematiky PV elektronických dokumentov.
Preto bude zaujímavé identifikovať postavenie slovenskej legislatívy.
Situácia na Slovensku
Prvá zmienka o elektronických dokumentoch ako takých sa nachádza už v zákone č. 212/1997 Z. z. v § 3 a 4 a
ďalej sa rozpracúva vo vyhláške MK SR č. 20/1998 Z. z. o povinnom výtlačku periodickej publikácie a neperiodickej
publikácie v elektronickej forme. Vyhláška rieši technickú stránku výroby elektronických dokumentov (formáty,
povinne uvádzané údaje, odkazy na ISO normy a pod.). Okamžite po jej zverejnení však vydavatelia, ale aj samotné
knižnice ostali, mierne povedané, v šoku (skúsenosti z NA ISBN). Myslím, že len zopár jedincov malo predstavu, o čo
v nej ide a čo sa ňou chce dosiahnuť. Výsledkom bolo, že vyhláška bola zákonom č. 182/2000 zrušená, pretože ju
dodržiavalo málo subjektov, resp. takmer žiaden ju nedodržiaval.
Súčasná platná legislatíva sa problematikou elektronických foriem zaoberá v spomenutých paragrafoch
novelizovaného zákona č. 212/1997. Na inom mieste zákona o nich nie je zmienka a nie sú ani patrične definované. V
súlade so súčasným chápaním tejto skupiny dokumentov v našom zákone o PV teda vlastne ani nemožno hovoriť o
skutočných elektronických publikáciách tak, ako sa všeobecne chápu.
Základné východiská pri tvorbe legislatívy – časť elektronické dokumenty:
-
definícia kategórie elektronických dokumentov,
-
autorské práva,
-
vzťahy medzi vydavateľmi a knižnicami,
-
ochrana a dlhodobá archivácia elektronických zdrojov.
Budúcnosť legislatívy o povinnom výtlačku na Slovensku
Dnes ešte nevieme celkom isto predpovedať, aký vývoj bude mať príprava legislatívy v oblasti PV na Slovensku
a či sa realita odrazí opäť len v novelizácii existujúceho zákona, alebo sa pripraví celkom nový zákon. Je tu istá
šanca, že v súvislosti so vstupom Slovenska do EÚ nastane maximálne možné priblíženie nášho zákona fungujúcim
zákonom v ostatných krajinách. Máme však dobrý základ. Už to je pozitívne, že otázku PV riešime legislatívnou
úpravou (ako sme videli, existujú krajiny, kde to nie je bežné). V novej legislatíve si preto aj elektronické
dokumenty musia nájsť svoje miesto. Je to trend, ktorý má zelenú a vyvíja sa veľmi dynamicky. Okrídlená fráza
“všetko je na webe“ má svoje opodstatnenie a ani v budúcnosti tomu nebude inak.
Určite bude potrebné znova sa vrátiť k prehodnoteniu počtu povinných výtlačkov odovzdávaných právnickým
osobám a priblížiť sa k štandardným riešeniam.
Nebude možné obísť ani revíziu práv a povinností vydavateľov aj s ohľadom na nové typy dokumentov. Uvažovať
sa zrejme bude aj o ďalších medzinárodných štandardných číslovacích systémoch, ktorých absenciu už dnes
pociťujeme.
Dokonca môžeme ísť aj ďalej a uvažovať aj o zmene názvu samotného zákona, ktorý by mohol byť napr. “Zákonný
deponát“, pretože v prípade zahrnutia online elektronických dokumentov nemožno hovoriť o výtlačku, pokiaľ sa
neprenesú na hmotný nosič.
Dnes máme k dispozícii “čerstvú“ novelu zákona o PV, no nič nám nebráni začať pripravovať podklady, ktoré
budú užitočné pri koncipovaní novej legislatívnej úpravy.
|