|
Niekedy v apríli roku 1993 sa CVTI SR, vtedy vlastne ešte SlTK Bratislava, rozhodlo pre zakúpenie knižničného
systému BIS-C. Tento produkt rakúskej firmy DABIS sa síce umiestnil až za systémom Aleph, ale nakoniec zvíťazil
najmä kvôli veľmi výhodnej cene. Pohľad na túto transakciu po 11 rokoch hovorí, že CVTI SR stoja ročne poplatky za
licenciu na používanie BIS-C asi 473 000 Sk. Ak to vynásobíme 11-krát, dostaneme celkom slušný balík, presne 5 203
000 Sk. Keď potom zvážime aj fakt, že až do roku 1996 sa platilo ešte o 20 precent viac ako teraz, veľmi sa
nepomýlime, keď skonštatujeme, že
CVTI za možnosť používať systém BIS-C zaplatilo doteraz približne 6 miliónov Sk. Pre firmu DABIS zrejme nie
úplne najhoršia bilancia, ale čo pre CVTI SR? Pozrime sa na to bližšie.
Pôvodne bolo zakúpených 7 modulov (Akvizícia, Katalogizácia, Tlač, OPAC, Výpožičky Export-Import a
Štatistika), ale po 3 rokoch pokusov “rozbehať” všetky moduly bolo definitívne rozhodnuté, že používať sa bude len
5 modulov, teda všetky okrem akvizície a katalogizácie (a v tom duchu bola upravená aj cena za licenciu na systém).
Katalogizácia prebieha, tak ako to bolo pred BIS-C, v CDS/ISIS a odtiaľ sa pravidelne konvertuje do BIS-C. Modul
výpožičiek, tlače, štatistík a exportno-importný modul sa po dopracovaní v roku 1994 používa prakticky bezo zmien.
Pokiaľ ide o webovú prezentáciu OPAC-u, tá sa tiež riešila cez CDS/ISIS, konkrétne cez CDS/ISIS pod Linuxom, pričom
OPAC na webe čerpá len z toho, čo bolo skatalogizované pod CDS/ISIS, teda neumožňuje vidieť aktuálny stav fondu.
Tento stav sa dosiahol v priebehu roku 1996 a fakticky v nezmenenej podobe trvá dodnes. Rozpisovať sa o tom, že
BIS-C je v CVTI SR vo verzii určenej pre Netware sieť s dosovskými pracovnými stanicami, asi nemá zmysel (kto by sa
už dnes zaujímal o takýto vskutku archaický softvér?). Ale aby sme nestavali firmu DABIS do nesprávneho svetla, je
fakt, že firma systém rozvíja a, prirodzene, ponúka už aj verzie pod Windows, pripôsobené medzinárodným štandardom,
pozri systém BIS-C 2000 (
www.dabis.com). Je tiež pravdou, že aj CVTI SR by mohlo implementovať hoci aj
poslednú verziu BIS-C, ale, prirodzene, na inom technickom vybavení, a najmä po nutnej lokalizácii do slovenského
jazyka.
No boli aj iné dôvody, ktoré spôsobili, že CVTI SR zostalo pri pôvodnej verzii BIS-C. Spomeniem napríklad
nasledujúce:
– značný pohyb v najvyššom vedení CVTI SR (len na ilustráciu uvádzam že, v období od marca 1998 do apríla
1999 sa tu vystriedali celkom 4 riaditelia, z toho jedna riaditeľka);
– vidina rýchlej dostavby novej budovy (základný kameň bol položený 18. mája 1998);
– a nakoniec to svetlo nádeje, ktorú priniesol maják menom KIS3G.
Svet sa za tých 11 rokov od zakúpenia BIS-C trošku posunul, o informačných technológiách radšej pomlčme,
takže nečudo, že systém doteraz prevádzkovaný v CVTI SR nie je, nuž povedzme to eufemisticky, najnovším zázrakom v
oblasti knižnično-informačných technológií. No na druhej strane – funguje, je spoľahlivý a dokonca používateľom,
ktorí však musia prísť do budovy CVTI SR fyzicky, poskytuje možno viac komfortu ako niektoré oveľa “mladšie”
systémy. Toľko k systému BIS-C.
Poznámka:
Ak by sa však predsa našli záujemci túžiaci po podrobnejších informáciách o systéme BIS-C, respektíve o
histórii jeho implementovania, môžem ich odkázať na dve obsiahle vystúpenia mojich kolegov. Prvé bolo na 24.
INFOS-e (r. 1995) a druhé o rok neskôr na 25. INFOS-e (vystúpenia sú v oboch prípadoch nazvané rovnako –
Implementácia systému BIS-C v SlTK).
Pár slov k budúcnosti
CVTI SR má na rozdiel od iných knižníc úplne jasno v jednom – prechod na nový KIS nie je otázkou, či áno,
alebo nie, ale len otázkou
KEDY. Pritom je jasné, že už dnes je dosť neskoro. Iná vec je, čím starý BIS-C nahradiť? Hovorí sa, že vždy
sú najmenej dve možnosti, no v súčasnej situácii vidíme veci tak, že
je našou povinnosťou pokúsiť sa v podmnienkach CVTI SR o implementáciu projektu KIS3G
. Náš oficiálny cieľ, ktorý sme uviedli aj v prieskumných materiáloch pre SNK, je v termíne
09/2005 spustiť prevádzku už pod novým systémom – pod systémom Virtua.
K projektu KIS3G
Iste, každý môže mať, a aj má, svoj názor na výber či implementáciu systému Virtua ako základu projektu
KIS3G. Mňa osobne, nemám to prečo skrývať, systém Aleph koncom roku 2003, keď sa rozhodovalo a vyberalo, viac
oslovil už len preto, že som nebol pri tom, ako zástupcovia VTLS odpovedali na tých vyše 800 otázok zo zadania
projektu. Prirodzene, ide o subjektívny názor, ktorý však nespochybňuje kvality produktu Virtua. Je totiž
evidentné, že oba diskutované produkty sú produktmi renomovaných, medzinárodne uznávaných firiem, a v oboch
prípadoch je dosť ťažko predstaviteľné, že by ich systémy vlastne niečo nezvratne nevedeli… Na druhej strane je
takmer isté, že väčšina budúcich problémov vznikne preto, že my, teda ľudský faktor, niečo nebudeme vedieť. Nuž a
práve v podpore ľudského faktora sa mi ľudia od Alephu zdali lepšou voľbou.
No načo meditovať o tom, “čo by bolo, keby”? Karty sú rozdané a hra zvaná implementácia KIS3G môže začať – a
fakticky aj začala. V tomto čísle IT
lib-u sú príspevky, kde sa o tom, čo sa dosiahlo alebo čo sa nedosiahlo, píše konkretnejšie, keďže ide o
poznatky priamo z implementačnej praxe knižníc (ako napr. ŠVK Banská Bystrica či Hornozemplínska knižnica vo
Vranove nad Topľou). Ja osobne by som sa zrejme mal vyjadriť skôr ku koncepcii, či inak povedané, k
širokospektrálnej implementácii, ktorej jadro spočívalo v ustanovení takzvaných pracovných skupín (už len
preto, že som prijal pozíciu vedúceho jednej z týchto skupín). Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a poviem rovno, že
podľa mňa sa táto koncepcia ukázala ako nepriechodná a možno je namieste použiť i slovo nereálna. Konkrétne naša
skupina, vlastne jej torzá, sa zišli celkom trikrát. O tom, koľkokrát sa zišli tie ostatné, neviem a neviem ani to,
či je to preto, že som sa o to nezaujímal ja osobne, alebo preto, že sa tiež neschádzali. Iste, dosť rýchlo sme si
uvedomili, že pôvodný zámer, koncentrovane vyjadrený v prijatom harmonograme implementácie, jednoducho nebude
dosiahnutý v stanovených termímoch. Našou reakciou bolo, že sme navrhli postupovať inak, a to tak, že o dôslednú
implementáciu dotiahnutú až do prevádzkovej podoby systému Virtua v praxi sa pokúsia 3 až 5 knižníc a až potom, po
odskúšaní reálnej prevádzky v týchto knižniciach, sa začne rozvíjať takpovediac
implementačná špirála, v rámci ktorej príde k postupnému vťahovaniu ďalších a ďalších knižníc. Som toho
názoru, že v duchu tohto návrhu sa fakticky aj pokračuje. Knižnice SNK Martin, Univerzitná knižnica v Bratislave,
Hornozemplínska knižnica vo Vranove nad Topľou a ŠVK v Banskej Bystrici sa stali pioniermi, ktorí sa odhodlali na
tie prvé, zákonite najťažšie kroky.
Tu si treba uvedomiť, že zmena cesty, po ktorej sa kráča k cieľu, ešte neznamená zmenu cieľa. Ale,
prirodzene, aj pochybnosti o konečnom cieli sú legitímne. A myslím si, že nie som sám, kto má pochybnosti najmä o
reálnosti zapojenia malých až maličkých knižníc (povedzme na úrovni školských) do tohto systému. Totiž aj keď
pripustíme, že technologicky a technicky to možné je, zákonite tu narazíme na ľudský faktor, na jeho
nepripravenosť, keď už nechceme hovoriť rovno o nekvalifikovanosti. To, čo sa skutočne dosiahne v rámci projektu
KIS3G o takých 5 či 10 rokov, si netrúfnem určiť. Ale kto si trúfne? Jedno je isté, určite to nebude presne to, čo
sa pôvodne deklarovalo, a ani to nebude v pôvodne deklarovaných termínoch. Niečo sa však dosiahne, o tom
nepochybujem. Ale čo konkrétne a kedy, o tom nerozhodne ani tak technológia, servery, softvér a zdá sa, že dokonca
ani peniaze, ale jednoznačne ľudia, ich postoj, ich prístup, ich schopnosť riešiť problémy, no
najmä ochota spolupracovať.
|