Transformácia knižničného systému na Slovensku po roku 1990

Transformáciu knižničného systému v Slovenskej republike z prísne hierarchického a ideologicky jednostranného systému k otvorenému a integrovanému systému verejných služieb pre informačnú spoloč-nosť možno sledovať v štyroch základných líniách – organizačnej a legislatívnej; kooperačnej; technologickej; edukačnej a výskumnej. Všetky tieto línie, ktoré sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú, sú opísané v ich chronologickom vývoji na pozadí spolupráce v národnom i medzinárodnom meradle. Podrobnejšie je rozpracovaná technologická línia, najmä otázky využívania knižničných softérových systémov. Trendy ďalšieho vývoja knižníc vo všetkých líniách sú zakomponované do vládneho uznesenia Stratégia rozvoja slovenského knihovníctva do roku 2006.

Vývoj knižničného systému na Slovensku po roku 1990 možno charakterizovať rozsiahlou transformáciou na pozadí politických a legislatívnych zmien. Slovensko sa po politickom prevrate v roku 1989 ocitlo pred ďalšou historickou zmenou a od roku 1993 sa stalo samostatným štátom, ktorý sa v roku 2004 stáva členom Európskej únie. Toto pozadie podstatne ovplyvnilo vývoj knižníc a knižničného systému, niekedy pozitívne, ale často aj negatívne. Východiskovým legislatívnym rámcom transformácie knižničného systému bol nový zákon o knižniciach (Zákon, 2000), ktorý sa síce pripravoval 10 rokov, ale jeho základné smerovanie malo vplyv na transformačný proces už od začiatku 90. rokov 20. storočia, pretože na jeho tvorbe sa v plnej miere podieľala knihovnícka obec.

Významným krokom smerom k integrácii do európskych štruktúr bolo vypracovanie Stratégie rozvoja slovenského knihovníctva do roku 2006. Táto stratégia bola prijatá ako uznesenie vlády Slovenskej republiky (Stratégia, 2001) a určuje úlohu knižníc v informačnej spoločnosti. Obsahuje podstatné priority a osem strategických úloh na ceste k vybudovaniu otvoreného a integrovaného knižničného systému, pričom zohľadňuje úlohy verejných knižníc pri utváraní informačnej spoločnosti v duchu Kodanskej deklarácie.

Priebeh vývoja knižničného systému možno pozorovať v štyroch základných líniách, ktoré sa navzájom ovplyvňovali a prelínali:

1. Organizačná a legislatívna línia
2. Kooperačná línia
3. Technologická línia
4. Edukačná a výskumná línia

Organizačná a legislatívna línia vývoja

Deväťdesiate roky sú poznamenané rozpadom hierarchickej štruktúry knižničného systému, ktorá bola spojená so socialistickou ideológiou. Nové štruktúry sa rodili pomerne ťažko. Základné členenie knižníc na národnú knižnicu a vedecké, akademické, verejné, školské a špeciálne knižnice v podstate pretrvalo. Knižničný systém sa stal súčasťou štátneho informačného systému (Zákon, 2000). Súbežne s procesom formovania nového knižničného zákona, spojeného s osamostatnením národnej knižnice (ktorá bola súčasťou Matice slovenskej na úrovni oddelenia a nemala primerané právomoci potrebné na jej vývoj), prebiehalo odčlenenie verejnej správy od štátnej správy. Transformačný proces sa v organizačnej a legislatívnej línii dotkol najviac verejných knižníc. V rámci reformy verejnej správy, sprevádzanej definitívnym odovzdávaním kompetencií z miestnych štátnych orgánov na regionálnu samosprávu (vyššie územné celky), bolo v roku 2002 36 regionálnych knižníc odovzdaných do majetku vyšších územných celkov, ktoré ich zriaďujú a financujú doteraz.

K 31. decembru 2002 bolo evidovaných 2 690 verejných knižníc, z toho 8 regionálnych s krajskou pôsobnosťou, 29 regionálnych, 106 mestských, 271 obecných knižníc s profesionálnym knihovníkom a 2 276 obecných knižníc s neprofesionálnym knihovníkom. Vývoj verejných knižníc možno veľmi zjednodušene ilustrovať niektorými štatistickými údajmi v tab. č. 1 (Slížová, 2003).

Tab. č. 1 – Vývoj verejných knižníc od roku 1990 do roku 2002

Vedecké knižnice sa delia na univerzálne a špecializované. Slovenskú národnú knižnicu v Martine, Univerzitnú knižnicu v Bratislave a tri univerzálne Štátne vedecké knižnice (Banská Bystrica, Košice, Prešov) zriaďuje Ministerstvo kultúry SR. Zriaďovateľom Centra vedecko-technických informácií SR v Bratislave (predtým Slovenská technická knižnica) a Slovenskej pedagogickej knižnice v Bratislave je Ministerstvo školstva SR. Slovenskú lekársku knižnicu v Bratislave zriaďuje Ministerstvo zdravotníctva SR. Univerzálnou vedeckou knižnicou je aj Ústredná knižnica Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Všetky uvedené vedecké knižnice sú štátnymi inštitúciami financovanými zo štátneho rozpočtu. Funkcie vedeckých knižníc plnia aj tri akademické knižnice zriaďované verejnými vysokými školami: Slovenská poľnohospodárska knižnica pri Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, Slovenská ekonomická knižnica pri Ekonomickej univerzite v Bratislave a Slovenská lesnícka a drevárska knižnica pri Technickej univerzite vo Zvolene. Stav vedeckých knižníc približuje štatistický prehľad vybraných ukazovateľov za rok 2002 v tabuľke č. 2.

Tab. č. 2 – Stav vedeckých knižníc v roku 2002

Akademické knižnice prešli za posledné desaťročie radikálnymi zmenami. V minulosti boli knižnice na vysokých školách viac-menej uzavretými inštitúciami slúžiacimi iba poslucháčom a vedecko-pedagogickým pracovníkom príslušnej vysokej školy. V roku 1990 došlo v činnosti akademických knižníc k výrazným zmenám. Spôsobili ich viaceré faktory – legislatívne zmeny, meniace sa požiadavky a nároky používateľov služieb a nástup informačných technológií. V súčasnosti je v SR 36 centralizovaných akademických knižníc, ktoré majú spolu 533 čiastkových knižníc (Gondová, 2003). Porovnanie niektorých ukazovateľov v rokoch 1990, 1998 a 2002 podáva tabuľka č. 3.

Tab. č. 3 – Porovnanie vybraných ukazovateľov akademických knižníc v rokoch 1990, 1998 a 2002

Pri porovnaní so školskými knižnicami (v roku 2001 bolo na základných a stredných školách 5 916 školských knižníc, knižničný fond bol 10 092 770 k. j., knižnice registrovali 441 343 používateľov a 1 378 433 výpožičiek), ktoré na Slovensku prakticky stagnujú, sa stav akademických knižníc môže zdať oveľa lepší. Keď však berieme do úvahy vzrastajúci počet potenciálnych používateľov a význam informácií vo vzdelávacej a vedeckovýskumnej činnosti, poddimenzované financovanie knižníc vysokých škôl je alarmujúce. Naďalej sa znižuje schopnosť knižníc zabezpečiť dostatok študijnej literatúry pre poslucháčov a vedeckej literatúry pre pedagógov. Pozitívnym javom je vzrastajúca tendencia využívania elektronických informačných zdrojov a informačných technológií vôbec.

Osobitnú kapitolu tvoria špeciálne knižnice . V roku 2002 ich bolo 337 (154 lekárskych, 57 technických, 23 poľnohospodárskych, 78 knižníc galérií a múzeí, 41 vojenských, 21 väzenských, Parlamentná knižnica v Bratislave, Knižnica pre nevidiacich M. Hrebendu v Levoči a Knižnica pre mládež mesta Košice), ich fond obsahoval 4, 36 mil. knižničných jednotiek, mali 92 400 registrovaných používateľov a 1, 41 mil. výpožičiek (Slížová, 2003).

Kooperačná línia

Kooperácia knižníc a knihovníkov sa rozvíjala v štyroch základných rovinách – profesijnej, technologicko-procesnej, konzorcionálnej a medzinárodnej. Profesijná kooperácia je reprezentovaná Spolkom slovenských knihovníkov a Slovenskou asociáciou knižníc (Slovenská, 2000). Technologicko-procesná kooperácia sa začala vytvorením združenia CASLIN (Czech and Slovak Library Information Network) a KOLIN (Košice Library and Information Network) a predstavovala výraznú kvalitatívnu zmenu v porovnaní s predchádzajúcim spôsobom kooperácie a vzájomnej komunikácie. Nový charakter spolupráce, formálne zastrešený združením, vstup do spoločenstva tzv. “caslinovských” knižníc, spoločný projekt automatizácie rešpektujúci kooperatívny a sieťový prístup a uplatňovanie medzinárodných štandardov s cieľom vzájomnej kompatibility i ďalšie spoločné postupy a rozhodnutia prijaté v rámci CASLIN a KOLIN sa stali dôležitými medzníkmi v činnosti knižníc (Kožuchová, 2002). Združenie akademických knižníc Pro Scientia sa zameralo na kooperáciu pri tvorbe virtuálnej bázy dát publikačnej činnosti pracovníkov slovenských vysokých škôl a Slovenskej akadémie vied. Ďalšou úlohou tohto združenia je postupne vybudovať virtuálnu bázu kvalifikačných prác. S cieľom spolupracovať pri tvorbe a využívaní online katalógov verejných knižníc vzniklo a funguje združenie východoslovenských verejných knižníc, známe pod názvom ZVYKNI (Kernerová, 2002). Najdôležitejším kooperačným cieľom je však budovanie súborného katalógu a súborov autorít, ktorý koordinuje Slovenská národná knižnica v Martine a Univerzitná knižnica v Bratislave (Rakús, 2002). Konzorciálna kooperácia sa zamerala predovšetkým na využívanie elektronických informačných zdrojov. V rámci nej sa zakúpili multilicencie na využívanie služieb JASON (Journal Articles Sent On demand), Web of Science (zapojené všetky verejné vysoké školy a ústavy SAV, 5 najvýznamnejších vedeckých knižníc), EiFL Direct – Electronic Information for Library Direct (zapojených 129 inštitúcií), Ei Villages (3 univerzity a Centrum VTI SR), individuálne členstvá v konzorciách Springer, Science Direct a Blackwell. V súvislosti s projektom elektronizácie knižníc sa pripravuje založenie konzorcia na spoločné využívanie a správu jednotného knižničného softvéru – KIS3G (Katuščák, 2004). V oblasti medzinárodnej kooperácie ide predovšetkým o členstvo jednotlivých knižníc alebo združení v medzinárodných organizáciách, ako je IFLA (International Federation of Library Associations and Institutions), FID (Federation internationale de documentation), CENL (Conference of European National Libraries), IATUL (International Association of Technological University Libraries), ELAG (European Library Automation Group), EBLIDA (European Bureau of Library, Information and Documentation Associations), LIBER (Ligue des Bibliothčques Européenes de Recherche), EAGLE (European Association for Grey Literature Exploitation), UNAL (UNESCO Network of Associated Libraries), alebo o rôzne formy cezhraničnej spolupráce, ako napr. spolupráca knižníc v euroregióne Váh – Dunaj – Ipeľ (Zsoková, 2002).

Technologická línia

Technologická línia rozvoja knižničného systému je orientovaná na zdokonalenie knižnično-informačných procesov a služieb. Týka sa predovšetkým používania medzinárodných štandardov a odporúčaní a implementácie knižničných softvérových systémov. Východiskom pre naštartovanie štandardizácie a integrácie bol projekt IKIS (Integrovaný knižnično-informačný systém na báze elektronizácie), ktorý sa riešil ešte v rokoch 1986 – 1990. Projekt bol dobrým východiskom pre neskorší prechod k štruktúre UNIMARC, resp. MARC 21, k aplikácii pravidiel ISBD, AACR2, využívaniu protokolu Z39.50 a integračným projektom, ako bol napríklad CASLIN. Rozvoj elektronizácie a internetizácie knižníc bol podmienený budovaním informačnej infraštruktúry a využívaním knižničného softvéru. V oblasti internetizácie boli na tom najlepšie akademické knižnice, ktoré mohli využívať sieť SANET (Slovak Academic Network), neskôr sa táto možnosť poskytla vďaka Programu elektronizácie knižníc v Slovenskej republike (Program, 2002) všetkým knižniciam na Slovensku. Ako štartovací knižničný softvér sa od konca 80. rokov používal systém CDS/ISIS ako bezplatne distribuovaný produkt UNESCO (v mnohých knižniciach sa používa dodnes). V súvislosti s projektom CASLIN sa začal využívať ako prvý zahraničný knižničný softvér vyššej triedy systém Aleph, neskôr pribudli systémy TINLIB, VTLS a VTLS/Virtua. Popri týchto zahraničných systémoch sa vyvíjali aj vlastné slovenské a české systémy. Vo verejných knižniciach, najmä na východnom Slovensku, sa rozšíril systém Libris. Pozoruhodný je systém Rapid Library vyvinutý firmou Cosmotron Slovakia, s. r. o., & Cosmotron Bohemia, s. r. o., predovšetkým jeho novšia verzia Advanced Rapid Library, postavený na báze postrelačného databázového stroja Cache. Pozornosť si zaslúži aj systém Dawinci (vyvinutý firmou ASP, a. s., Praha a SVOP, s .r. o., Bratislava). Obidva tieto systémy sú produktom slovensko-českých firiem a využívajú sa v knižniciach na Slovensku aj v Čechách. Prehľad používaných knižničných softvérových systémov vo väčších knižniciach na Slovensku je uvedený v tabuľkách č. 4 a 5.

Tab. č. 4 – Porovnanie používaných knižničných softvérových systémov v sledovaných knižniciach v r. 2000 a 2004 (* Knižnice, ktoré v budúcnosti plánujú zapojiť sa do projektu KIS3G.)

Tab. č. 5 – Prehľad využívania knižničných softvérových systémov v jednotlivých typoch knižníc

V rámci Programu elektronizácie knižníc sa vypracoval projekt na zavedenie jednotného softvérového systému pre knižnice – KIS3G (Knižnično-informačný systém 3. generácie). Cieľom projektu KIS3G bolo do konca roku 2003 obstarať a v roku 2004 začať využívať v knižniciach Knižničného systému Slovenskej republiky jeden spoločný integrovaný knižnično-informačný systém tretej generácie (softvér) a vytvárať ekonomické a organizačné podmienky jeho prevádzkovania so zreteľom na podmienky a požiadavky jednotlivých knižníc (Katuščák, 2004a). Snaha sa sústredila najmä na vybudovanie národných súborov autorít a súborného katalógu. Technológie na sprístupnenie služieb používateľom boli orientované na vytváranie katalógov OPAC (online public access catalogue) a iPAC (internet public access catalogue) na úrovni jednotlivých knižníc, konzorcií a na celoslovenskej úrovni – súborné katalógy, virtuálna báza publikačnej činnosti a pod.

Projekt KIS3G je koncipovaný veľkolepo, ale hneď na začiatku sa podľa mojej mienky urobilo niekoľko chybných rozhodnutí, ktoré vyvolali nedôveru k projektu a oneskorili harmonogram jeho realizácie. Prvým krokom týmto smerom bola skreslená interpretácia výsledkov projektu elektronizácie knižníc (Androvič et al., 2000) a na jej základe výber variantu jednotného softvérového systému. Na tento krok nadväzoval ďalší, keď sa aplikoval fínsky model, realizovaný na jednoliatom systéme akademických knižníc vo Fínsku, na heterogénny systém knižníc na Slovensku (vedecké, akademické a verejné knižnice s odlišnými podmienkami činnosti a organizáciou fondov). Ak boli KIS3G a Súborný katalóg knižníc SR koncipované ako heterogénny systém (podmienkou výberu softvérového systému bol funkčný protokol Z39.50), potom bolo predčasné prechádzať zo štruktúry UNIMARC na MARC 21. Nasledoval nie celkom transparentný výber softvérového systému, nejasnosti okolo právnej podoby konzorcia knižníc participujúcich na projekte KIS3G a mnohé ďalšie nedorozumenia spojené s oneskorením projektových prác a zanedbanou vysvetľovacou kampaňou. Nikto neurobil analýzu finančných nákladov potrebných na prechod z UNIMARC-u na MARC 21 a z existujúcich softvérových systémov na nový systém v rámci KIS3G. Ak sa pozrieme na tabuľky č. 4 a 5 a uvedomíme si, aké finančné prostriedky boli vynaložené na obstaranie a údržbu existujúcich systémov, potom sa výhoda jednotného systému stráca. To sa prejavilo v nedôvere k projektu najmä v akademických knižniciach (v tabuľke č. 4 a 5 je porovnanie, koľko knižníc plánuje prejsť z doterajšieho softvérového systému na KIS3G). V projekte KIS3G (Katuščák, 2004b) sa uvažuje, že pre tzv. malé knižnice sa upraví systém WinISIS. Tu si treba dobre rozmyslieť, kto sa bude starať o servis takéhoto systému, aby to nedopadlo ako so systémom Libris, ktorý používa vyše 100 knižníc, ale firma, ktorá zabezpečuje servis, dnes končí (Čontofalská, 2004).

Edukačná a výskumná línia

V oblasti stredoškolského vzdelávania je na Slovensku jediná stredná odborná škola – Škola knihovníckych a informačných štúdií , ktorá poskytuje úplné stredné odborné vzdelanie s cieľom pripraviť kvalifikovaných odborníkov pre poskytovanie služieb v rôznych typoch informačných pracovísk, systémov a sietí. Po roku 1993 sa zmenou názvu, otvorením pomaturitného kvalifikačného štúdia, zavedením nového študijného odboru a odborných zameraní postupne pretransformovala na moderný typ strednej školy. V študijnom odbore informačné systémy a služby poskytuje štvorročné vzdelávanie pre absolventov základnej školy a dvojročnú odbornú prípravu pre absolventov stredných škôl.

Univerzitné štúdium knižničnej a informačnej vedy sa otvorilo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v školskom roku 1951/1952. Názov odboru i katedry sa menil podľa požiadaviek doby a vývoja odboru. Súčasný názov – Katedra knižničnej a informačnej vedy – vychádza z pomenovania odboru knižničná a informačná veda, je v súlade s nomenklatúrou odborov univerzitného štúdia vydanou UNESCO. Vývoj odboru a požiadavky praxe sa odrážajú v štruktúre a obsahu štúdia. Štúdium, pôvodne jednoodborové, postupne prechádzalo na dvojodborové v kombinácii s cudzími jazykmi a nefilologickými odbormi. Od školského roku 1998/1999 sa študijný plán zmenil na jednoodborové magisterské štúdium s rozšírenou výučbou angličtiny a ďalšieho cudzieho jazyka a prešlo sa na kreditový systém štúdia podľa ECTS (European Credit Transfer System). Postgraduálne doktorandské štúdium sa realizuje od školského roku 1994/1995 ako samostatný vedný odbor 72-10-9 Knižničná a informačná veda (Vznik, 2001). V súčasnosti sa akreditovali nové študijné programy s názvom Knižnično-informačné štúdiá vo forme bakalárskeho a magisterského štúdia a doktorandský program Knižničná a informačná veda. Na rozhraní rokov 2001/2002 vzniklo na Žilinskej univerzite v Žiline, po dohode o spolupráci so Slovenskou národnou knižnicou v Martine, bakalárske štúdium dokumentácia kultúrneho dedičstva, ktoré sa v súčasnosti transformuje na už akreditované bakalárske a magisterské programy knižnično-informačných štúdií. Bakalársky program sa pripravuje na akreditáciu aj na Prešovskej univerzite v Prešove.

Mimoškolské vzdelávanie sa realizuje na pôde Centra VTI SR a Slovenskej národnej knižnice vo forme pravidelných kurzov. V oblasti aplikácie nových štandardov a pravidiel a uplatňovania metód manažmentu, marketingu a e-learningu v knihovníctve zohrali významnú úlohu školenia a kurzy organizované združeniami Pro Scientia, Edulib a Prolib v rámci využívania grantov z nadácie OSF a programu TEMPUS.

Vedecký výskum v oblasti knižničnej a informačnej vedy sa realizoval predovšetkým na pôde Katedry knižničnej a informačnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, Slovenskej národnej knižnice a Univerzitnej knižnice v Bratislave prostredníctvom projektov financovaných agentúrami GAV (Grantová agentúra pre vedu Ministerstva školstva SR a SAV), VEGA (Vedecká grantová agentúra Ministerstva školstva SR a SAV) a KEGA (Kultúrna a edukačná grantová agentúra Ministerstva školstva SR), cez programy TEMPUS, SOKRATES, CECUP, CELIP, DELOS a ďalšie.

Trendy rozvoja knižničného systému pre 21. storočie

Možnosti internetu vnášajú do knižníc také dramatické zmeny, ktoré významne menia podstatu knižníc. Na jednej strane až teraz napĺňajú dávny sen knihovníkov o kooperatívnej katalogizácii a vytváraní celosvetovo prepojených katalógov a informačných zdrojov, ale na druhej strane vedú zdanlivo paradoxne k deinštitucionalizácii knižnično-informačných systémov. Vedecká, akademická alebo odborná knižnica ako relatívne izolovaná inštitúcia dnes stráca na význame. Z pohľadu používateľa internetu nie je dôležité, kde sa knižnica nachádza a či informačné zdroje, ktoré sú pre neho relevantné, sú uložené v knižnici, alebo existujú len virtuálne a možno sa k nim dostať prepojením cez nejaký server na rôzne databázy, ktoré ani nemusia vlastniť žiadne inštitúcie. Svoje nové poslanie môže knižnica plniť iba v kooperačnom prepojení s inými knižnicami, čo vďaka internetu je dnes už možné. Kooperatívnosť sa týka spracovania (katalogizačného, analytického) vlastných fondov a informačných zdrojov, využívania spoločných (národných, medzinárodných, skupinových) súborov autorít a informačných zdrojov, vytvárania spoločných súborných a virtuálnych katalógov, databáz, súborov autorít a iných informačných zdrojov, vzájomného prepájania vlastných informačných zdrojov a ich sprístupňovania svojim používateľom. Samotné prepojenie cez internet však ešte netvorí knižnično-informačný systém. Ten musí spĺňať minimálne tieto podmienky:

• zabezpečovať kooperatívne spracúvanie dokumentov na báze štandardov,
• prepájať informačné zdroje vytvárané kooperujúcimi knižnicami s “externými” zdrojmi relevantnými pre používateľov systému,
• zabezpečovať koordináciu a údržbu spoločných informačných zdrojov (súborné a virtuálne katalógy, databázy, súbory autorít, kódovníky, pravidlá a pod.),
• zabezpečovať štandardizované rozhranie na prístup k informačným zdrojom pre svojich používateľov (napr. cez protokol Z39.50),
• vytvárať pre svojich používateľov informačné brány s možnosťou prepojenia na plné texty dokumentov uložených vo virtuálnom priestore (Kimlička, 2002).

Knižnično-informačné systémy pre 21. storočie budú mať podobu kooperačných združení a prepojení na rôznych hierarchických, regionálnych a obsahových úrovniach. Tento trend je obsahom Stratégie rozvoja slovenského knihovníctva do roku 2006 (Stratégia, 2001) a cieľom projektov Súborný katalóg knižníc Slovenskej republiky (Rakús, 2002) a Program elektronizácie knižníc v Slovenskej republike (Program, 2002).

Poznámka:

Zoznam bibliografických odkazov: