Rozhovor s Milanom Regecom
Predstavujeme|
V dňoch 19. až 21. februára sa uskutočnilo jedno z najväčších svetových podujatí o elektronickom vzdelávaní E-ducation Without Borders 2005 v Abu Dhabí ( http://education2005.com/ewb05photo_video.asp) v Spojených arabských emirátoch. I na tomto významnom podujatí sme mali zástupcu zo Slovenska. Milan Regec, interný doktorand na Katedre knižničnej a informačnej vedy UK v Bratislave, sa predstavil so svojím projektom “Digital libraries as resource providers for academic e-learning”, s ktorým sa nielenže prebojoval medzi päťdesiatku najlepších, ale podarilo sa mu získať aj cenu za najlepšiu posterovú prezentáciu.
Ako doktorand by som sa mal predovšetkým venovať písaniu dizertačnej práce, ale zatiaľ sa skôr “rozkukávam”. Samotný knižničný odbor je pre mňa v podstate málo známy. Mám čo doháňať, predtým som totiž chodieval do knižnice ako správny chalan iba kvôli babám.
V hrubých črtách je cieľom práce vybudovať model digitálnej knižnice Univerzity Komenského, ale už dnes mi je jasné, že model samotnej digitálnej knižnice nestačí. Zlyhával by v tom istom bode, v ktorom zlyhávajú súčasné akademické knižnice – ich prepojenie s vyučovacím procesom je takmer mŕtve. Študenti vo svojich knižniciach len veľmi vzácne nájdu literatúru, ktorú k svojmu štúdiu potrebujú.
Na katedre marketingovej komunikácie som písal diplomovú prácu o elektronických knihách a možnostiach ich uplatnenia v rôznych oblastiach, v reklame, ale aj pri vzdelávaní. Jedna z vecí, ktorú som si pri písaní práce uvedomil, bola, že elektronická kniha sama osebe nemá budúcnosť. Naopak, poskytovanie celých balíkov elektronického obsahu v podobe dynamicky sa rozvíjajúcich kolekcií je už dnes odsúdené na úspech. Presun od marketingovej komunikácie ku knižničnej a informačnej vede bol pre mňa teda presun od elektronických kníh k digitálnym knižniciam. Vzhľadom na to, že elektronická kniha sa zatiaľ javí ako mŕtvo narodené dieťa, bol to pre mňa rozhodne posun k lepšiemu.
Vďaka vlastnej lenivosti. Pred rokmi som sa prihlásil do jednej mailovej skupiny, kde si študenti vymieňali informácie o rôznych študentských podujatiach po celom svete. Spočiatku aktívna diskusná skupina postupne zanikala, ale nikdy som si nenašiel čas sa z nej odhlásiť. Dnes sa tam zjaví jeden mail tak za štvrť roka, pozvánka na konferenciu v Abu Dhabí bola jedným z nich. Ľudia väčšinou informácie na internete vyhľadávajú, tentoraz si informácia našla mňa. Pred dvoma rokmi som vďaka tej istej skupine v Istanbule absolvoval Ad-venture, súťaž a workshop v oblasti kreatívnej reklamy.
V čase, keď som sa o konferencii dozvedel, som o e-learningu nevedel takmer nič, takže chvíľu som zvažoval, či sa vôbec o niečo pokúšať. Napriek neznámej téme a bez nádeje, že by mi niekto preplatil cestu, som sa nenechal odradiť a začal vypracúvať projekt. Moja školiteľka i ostatní členovia katedry mi poskytli podporu a prepotrebný časový priestor, bez ich dôvery a porozumenia by to nešlo. Po akceptovaní abstraktu to začali byť trošku nervy, bolo treba rýchlo poslať celý návrh projektu. Aj vďaka tomu, že som ho asi ako prvú vec v živote odovzdal včas, som sa dostal do užšieho výberu spomedzi 700 akceptovaných prác. Vtedy som začal tušiť, že sa to s tou cestou predsa len nejako vyrieši – nakoniec mi prišiel mail, že ako autorovi jednej z najlepších 60 prác mi cestu aj konferenčné náklady preplatí usporiadateľ. V neposlednom rade som sa za to všetko veľa modlil.
Projekt prezentovaný v Abu Dhabí sa týkal toho, ako dostať potrebný a žiadaný obsah do digitálnej podoby a ako takto, doslova podľa požiadaviek (on-demand) učiteľov a pedagógov, vytvorenú digitálnu knižnicu efektívne prepojiť so systémom elektronického aj klasického vzdelávania. Stavia na myšlienke, že ak študentov zapojíme do samotnej tvorby digitálneho fondu a upravíme skladbu podľa ich požiadaviek, vytvoríme si tak zároveň základňu verných čitateľov, ktorí sú pre knižnicu aktívnym prínosom. Pri digitalizácii vychádza okrem iných aj z Projektu Gutenberg, a najmä jeho systému distribuovaného korigovania. Do tohto dobrovoľníckeho projektu sa môže zapojiť každý, samotné rozhranie na korigovanie je dokonca aj v slovenčine. Druhá časť projektu sa týka prepojenia digitálnej knižnice s e-learningovými nástrojmi; to je časť, ktorú stále rozvíjam a ktorá pravdepodobne vytvorí ťažisko mojej dizertačnej práce. Myslím si, že v Abu Dhabí zaujala najmä myšlienka spojenia digitálnych knižníc a e-learningu v záujme zefektívnenia tvorby a spoločného využívania digitálneho obsahu – je totiž nezmysel snažiť sa všetky informácie natlačiť do modulov e-learningového kurzu. Na tvorbe zdrojov v digitálnej knižnici sa môže podieľať viac ľudí a viac ľudí môže tieto informácie aj spoločne využívať, nie sú určené len pre konkrétnu skupinku študentov konkrétneho kurzu.
Jedna vec je forma a druhá jej skutočný obsah. Z pohľadu formy je táto konferencia neopísateľná, niečo ako z rozprávok Tisíc a jednej noci. Zlaté okná, stropy či výťahy najluxusnejšieho hotela na svete, recepcie, laserové show a megaohňostroje priťahovali azda viac pozornosti, než si ubytovanie a sprievodný program takéhoto podujatia zaslúži. Tými skutočnými hodnotami boli ľudia a ich názory, žiaľ, nie všetkých bolo možné čo i len zazrieť, bolo nás jednoducho príliš veľa. Napriek tomu sa mi podarilo nadviazať zaujímavé kontakty s ľuďmi zo všetkých kontinentov. Konferenciu organizovali študenti pre študentov, čo sa odrazilo v jej veľmi živej, dynamickej, no najmä motivačnej atmosfére, ktorej duch ma dodnes neopustil. Veľmi inšpiratívne boli napríklad aj prejavy a vôbec celkový prístup k študentom, ktorý prezentovali čestní hostia, výkonní riaditelia z firiem ako Intel či IBM či politickí prominenti, ako napríklad írsky premiér. Ich otvorenosť a ochota načúvať názorom študentov a motivovať ich boli obdivuhodné. Nešlo o žiadne zdvorilostné návštevy, títo všetci strávili v Abu Dhabí plné tri dni a bolo ich možné zazrieť aj počas študentských prezentácií. No vari najzaujímavejšia podrobnosť je tá, že konferencia sa koná každé dva roky a svoj abstrakt tam môže poslať ktorýkoľvek denný študent vysokej školy.
Na otázku “Čím budeš, keď budeš veľký?” som dodnes nenašiel odpoveď. Neviem, či sa to volá doktorandský titul a či vôbec nejaký získam, no to, čo teraz robím, ma nesmierne baví. Lekárom ani misionárom sa už asi nestanem, konferencia v Abu Dhabí ma však inšpirovala, ako byť užitočným aj inak. Viacerí študenti i firmy na nej prezentovali priam futuristicko-utopistické predstavy o tom, ako má práve elektronické vzdelávanie vyriešiť problém negramotnosti v krajinách tretieho sveta. Myslím, že po ukončení doktorandského štúdia bude ten najvhodnejší čas prejsť od slov k činom. Tajne dúfam, že Červený kríž alebo UNICEF, kde pracujem ako dobrovoľník, mi poskytnú príležitosť a roky po doktoráte strávim prácou v teréne, možno práve na jednom z projektov, ktoré ešte dnes vyzerajú tak nereálne.
Denisa Uhliarová |
