|
(Prosil by som ctených čitateľov, aby príspevok brali v lepšom prípade ako fejtón, ale úplne spokojne ho
môžu zavrhnúť ako nenáležité fantazírovanie.)
K napísaniu tohto príspevku ma podnietil autobus. Cestujem ním do práce každý deň a videl som v ňom už
kadečo. (Aj keď v podstate väčšinou nejde o nič zvláštne.) No toto ma predsa len prekvapilo! Aby som však dlho
nenapínal: vodič v “mojom” diaľkovom autobuse požičiaval cestujúcim časopisy, aby si krátili cestu! Bol trochu v
rozpakoch, keď ich ponúkal na čítanie a zdôvodňoval to slovami: “Naši šéfovia chcú asi zvýšiť kultúru
cestovania…” Pozrel som sa na hŕbku za jeho sedadlom – išlo zrejme o remitendu, ale nápad som aj tak kvitoval.
Ajhľa! Aj iní, nielen knihovníci, rozmýšľajú o tom, ako sprístupniť ľuďom čítanie.
Záujem o čítanie sprostredkované verejnou knižnicou klesá. Jednoznačne sa to prejavuje v znižujúcom sa počte
čitateľov. Zmenšujúci sa záujem o knižničné služby na druhej strane nemusí však ešte znamenať celkový nezáujem
Slovákov o čítanie. Do tejto problematiky by som však nechcel podrobne zabiehať. Nakoniec existujú k tomu
štatistické údaje z
Výskumu súčasného stavu a úrovne čítania v SR, ktorý uskutočnilo v júni 2004 Literárne informačné centrum a
Národné osvetové centrum a správu z neho zverejnilo aj knižne.
Situácia s čítaním je pre nás knižnice nie dobrá a nemôžeme to pokladať za normálne. Treba to teda považovať
už za nenormálne?! Nuž keď štandardizované postupy sa míňajú účinkom, prečo nesiahnuť po neobvyklých, alebo ak
chcete, prečo nevyužiť na dosiahnutie cieľa aj nenormálne veci…?
Najskôr by som si dovolil prezentovať niekoľko osobných skúseností súvisiacich s “konkurenciou”, ktorú má
Oravská knižnica A. Habovštiaka v Dolnom Kubíne pri saturovaní čitateľských záujmov a potrieb obyvateľov mesta a
hádam i širšieho okolia.
Internetová kaviareň U novinára vznikla v priestoroch susediacich s redakciou regionálneho týždenníka Orava.
Okrem prístupu na internet, kávy, čapovaného piva a iných alkoholických a nealkoholických nápojov tu ponúkajú
priaznivcom kultúry, konkrétne literatúry, podujatia zvané Literárne kreslo. Občianske združenie Homo erectus si
doň prizýva na besedu literárnych tvorcov, najčastejšie miestnych. Toto je ešte celkom obvyklé, ale táto kaviareň
ponúka bezplatné čítanie aj piatich titulov denníkov (Sme, Pravda, Nový čas, Národná obroda a Šport) vrátane
vlastného týždenníka. Keď vezmem do úvahy psychológiu požívateľa, že to má bez zápisného, bez evidovania jeho
údajov, že sa pritom môže “občerstvovať” a dokonca aj fajčiť (zatiaľ), musíme uznať, že toto zariadenie našej
knižnici môže celkom účinne konkurovať.
Čajovňa v Dolnom Kubíne patrí občianskemu združeniu Nádej pre rodinu. Je prísne nealkoholická, robí taktiež
podujatia, ale pre úzky okruh občanov, ktorí majú deti v náhradnej rodinnej starostlivosti. Poskytuje azyl ľuďom,
ktorí majú záujem zmeniť svoj spôsob života (po protialkoholickom liečení a podobne). Majú k dispozícii niekoľko
titulov periodík s psychologickým, pedagogickým a náboženským zameraním. Pre rodičov s deťmi majú nachystané
hračky, puzzle, farby, plastelínu… Nie sú pre nás konkuren-
ciou, ba priam naopak. Kolegiálne sme im navrhli požičiavať súbory zložené zo starších čísiel niektorých
titulov periodík. Keď však prišlo na vec, ukázalo sa, že z našej ponuky si vlastne nemajú čo vybrať. Napriek tomu,
že ich čitáreň nemala veľa titulov, nenašli u nás nič také, čo by sami nemali, a o bulvár nestáli…
Vzájomnou čitateľskou svojpomocou by sa dala nazvať aktivita občanov, o ktorej som sa mimochodom taktiež
dozvedel v diaľkovom autobuse od jednej pravidelnej spolucestujúcej. Piati kolegovia na pracovisku si kupujú
časopisy (dotyčná známa napríklad Slovenku), ktoré vkladajú ako podiel do spoločnej čitárne. Z nej si ich môžu
požičiavať na krátky čas domov. (Na pracovisku hádam nečítajú…?!) Presné pravidlá ich čitárne si nepamätám, ale
viem, že im to celkom dobre funguje.
Teraz prejdem na problematiku zahrnujúcu netradičné postupy pri vytváraní podmienok na šírenie čítania z inej
strany – zo strany knižnice. Požičiavanie knižných súborov iným knižniciam nie je nijakým objavom, žiadnou
novinkou. Keď vezmeme do úvahy, že vo väčšine obecných knižníc sa nakupuje nová literatúra len sporadicky, až
nijako, logicky by sa dalo usúdiť, že aj trochu staršie knihy v nich musia pôsobiť ako novinky. Zdalo by sa, že keď
regionálna knižnica požičia obecnej knižnici súbor beletrie s dvoj- až trojročným odstupom po ich vyjdení,
knihovníčka a čitatelia na vidieku musia jasať, že sa dostali k “novým” knihám. Ale aj tu funguje “ale”. V jednej
obci neďaleko Dolného Kubína bol pre kultúru zapálený starosta a celkom pričinlivá knihovníčka v slušne pracujúcej
obecnej knižnici. Ponúkli sme im knižné súbory, pán starosta osobne zabezpečil ich odvoz, pri výbere sme kolegyňu z
vidieka ani veľmi neobmedzovali. Pre súbory prišli dvakrát či trikrát, potom to akosi potichučky zakapalo. Ani sme
sa ich na príčinu veľmi nevypytovali, aby nemali dojem, že im chceme niečo vnucovať. Ponúkli sme aj iným obecným
knižniciam v našom regióne zapožičiavania súborov aj s odvozom. Záujem o túto službu nebol.
Osobne sa nemôžem zmieriť s tým, že systém zapožičiavania súborov nechce fungovať. Zisťoval som u niektorých
kolegov-riaditeľov, ako je to so súbormi u nich – ktorí skúšali, taktiež nepochodili. Možno si knihovníci z
obecných knižníc nechcú komplikovať život strážením cudzieho majetku a možno vidiecki čitatelia nemajú záujem o
“stariny” a tiež chcú knihu hneď, keď sa zjaví na trhu.
Už dávnejšie sme v knižnici uvažovali o rozšírení našej ponuky služieb (požičiavanie knižných súborov a
súborov starších časopisov) seniorom-dôchodcom. Podľa demografických prognóz by táto skupina obyvateľstva mala
výrazne narastať. Sú to ľudia, ktorí sú naučení čítať, ale prekážkou pri tejto činnosti im môžu byť zdravotné
problémy. Uvedená skupina sa sama vehementne nedomáha nejakých výnimiek a my sa sústreďujeme predovšetkým na
študujúcich a potom na detských čitateľov. Dôchodcov považujeme za “bezproblémových”. Čiže ich de facto odsúvame na
okraj našej pozornosti. Chceme to však zmeniť. Máme rozbehnuté rokovania s penziónom aj klubom dôchodcov a
individuálne uplatňujeme pre starších občanov donáškovú služ-
bu. Nie je však o ňu veľký záujem. Ako dopadne naše opatrné snaženie zamerané na skvalitnenie služieb
dôchodcom si vôbec netrúfam predvídať. Jednoducho to chceme vyskúšať!
Sú miesta a situácie, kde ľudia radi čítajú – lebo si tým krátia čas. Napríklad u holiča, kaderníčky či
lekára. Prastaré, tisíckrát ohmatané časopisy sem-tam vidieť na stolíku u holiča. U lekára v čakárni boli kedysi
osvetové zdravotnícke letáčiky, teraz sa tam vyskytuje nanajvýš nejaká reklama na lieky. Lekári, holiči, kaderníčky
a im podobní by zrejme ostali riadne zaskočení, keby sme prišli za nimi s ponukou, či nemajú záujem stať sa
kolektívnymi čitateľmi knižnice a požičiavať pre svojich zákazníkov a pacientov staršie čísla časopisov z knižnice.
Asi ani oni by nemali chuť brať na seba zodpovednosť za cudzí majetok tak ako naši kolegovia z obecných knižníc. No
čo, keď sú pružnejší a progresívnejší? A možno by ani nedochádzalo k veľkým stratám, keby boli časopisy na
viacerých miestach opečiatkované vlastníckou značkou knižnice. Nepochybujem o tom, že aj tu zaúraduje mnohonásobné
“ale”. No nestalo by to predsa len za úvahu?
Multiplicitné nakupovanie beletrie si dnes môže dovoliť už asi len máloktorá verejná knižnica. A bolo by to
veru potrebné najmä pri tituloch, ktoré sú forsírované občanom do hláv masívnou reklamnou kampaňou, a tak všetci by
si chceli dielo požičať hneď a zaraz. Neuspokojených však zostáva veľa… No aj solventnejší čitatelia, ktorí si
takéto dielo môžu dovoliť kúpiť, nemusia mať dôvod na úplnú spokojnosť. Po prečítaní majú často problém, čo ďalej s
touto knihou.
Tu by sa uplatnilo hybridné
kníhkupectvo –
požičovňa –
antikvariát (knipan), ktoré by bralo knihy od vydavateľov do komisionálneho predaja spojeného s akciou
PREČÍTAJ A VRÁŤ! Tá by spočívala v nasledujúcom: knipan by ich najskôr požičiaval najväčším nedočkavcom na krátky
čas, povedzme na tri dni za 20 Sk, prípadne na týždeň za 40 Sk. Neznámi zákazníci by nechávali finančnú zálohu,
stálym zákazníkom by sa mohlo dôverovať. Už ohmataná kniha by sa potom predala za akciovú cenu alebo ako antikvárna
jednotka za zvyšok hodnoty.
Nechcem už ďalej provokovať, ale ešte jeden návrh by som si dovolil nesmelo vysloviť: Čo, keby sa to dialo
pod strechou knižnice?
Na záver sa vráťme opäť do reality. V prvom rade treba konštatovať, že verejné knižnice sú do značnej miery
konzervatívne. Ale pozor!!! Toto netreba považovať za pejoratívne hodnotenie. Určite nie! Je to vlastne programová
konzervatívnosť, ktorá im umožňuje byť univerzálnou inštitúciou tak, ako to majú uvedené vo svojej zriaďovacej
listine a ako sa to od nich všeobecne očakáva. Do akej miery môžu ustúpiť z tejto pozície, aby nestratili svoju
vážnosť? Položenú otázku knihovníci určite citlivo zvažujú a len veľmi opatrne sa púšťajú do experimentov, ktoré by
mohli uškodiť ich vybudovanému renomé v očiach verejnosti. Ako sa vraví: lepší vrabec v hrsti ako holub na
streche.
Škoda!
|