Mŕtve knihy

Kedysi dávno, keď zomrel náš prvý sused, pricestovala zo vzdialeného mesta jeho dcéra a vypratávala po ňom garsónku. Videl som ju, ako do smetí vynáša šatstvo, obuv, riady a kadejaké drobnosti. Aj ja som bol vyniesť odpad. Nadvihol som veko a navrchu všetkých vyhodených teraz už harabúrd ležali knihy a zaberali priestor po celej šírke kontajnera. Sused mal celkom dobrý vkus. Minimálne dosť podobný môjmu. No vyberať si z nich mi ani nenapadlo, veď knihy boli v tom čase pomerne lacné a niektoré tituly sme mali i my v našej domácej knižnici. Vtedy som si však prvýkrát uvedomil, že aj knihy umierajú, keď ich už nikto nechce. Chvíľu som tam bezradne stál s vedrom plným odpadkov a nakoniec som ich vysypal na knihy.

V súvislosti s touto príhodou vo mne asi po prvý raz slabučko zarezonovala myšlienka-otázka, čo s knihami, ktoré už skončili. Kniha je totiž zvláštny fenomén. Predáva sa, slúži nám, a pritom nie je otrokom, ale čímsi svojbytným. Možno preto – dovolím si tvrdiť! – ani v budúcnosti neprestane existovať, hoci mnoho jej funkcií budú efektívnejšie vykonávať iné média. Je čímsi ľudským, čo mnohých z nás (škoda, že toto konštatovanie je už klišé) sprevádza životom ako priateľ. Dá sa až personifikovať. Nedávno som zažil, že jedna známa, keď som jej ukazoval novú knihu, ju roztvorila a nadýchla sa jej vône. Akou omamnou je známa vôňa milovanej bytosti! V každom prípade kniha nie je obyčajným predmetom, hoci sa naň podobá a môže budiť taký dojem! Veď porovnajme si ju s inými obľúbenými predmetmi-tovarmi “každodennej” potreby, napr. hrnčekom alebo hoci takými topánkami. No čo, dáte mi za pravdu? Kniha si určite zasluhuje náš osobitný prístup.

Všetko sa raz skončí. Aj potrebnosť (= život) nejakej knihy. Svojím spôsobom je potešiteľné, že mnohí ponúkajú staré knihy do antikvariátov alebo do knižníc, aby im takto dali možnosť znovu ožiť. No keď to už s oživením nejde, tak to nejde. Potom musí nastať koniec. Ale mal by byť dôstojný. Hoci si, pravdupovediac – neviem predstaviť aký. Aspoň knihovníci by si mali dať tú námahu vymyslieť a dodržiavať v súvislosti s tým nejaký rituál.

Iné to môže byť s prežívaním konca knihy pre jej autora. Zhodou okolností aj to som už zažil. V istej etape svojho “kariérneho vývoja”som napísal útlu odbornú publikáciu. No dávno som ja už na to zabudol “jak na svoj dáždnik v café Union”, povedané slovami básnika. Likvidovali sme v práci písomnosti, ktoré archív neprebral, a multiplikáty nepotrebných príručiek. Hádzali sme ich do škatúľ a pripravovali na odvoz do zberu. Zrazu sa mi pred očami mihol kúsok známej obálky, ktorý odtiaľ vytŕčal. Rýchlo som ju veru ťahal odtiaľ ako zemiak z horúcej pahreby. Teraz si u mňa na polici (hoci nepotrebná) spokojne driemka.

Nie všetky majú takéto šťastie. V inej svojej životnej etape som sa stretol s čímsi podobným, no vo väčšom rozmere. Pracoval som v istej firme, ktorá sa vo veľkom zaoberala knižnou distribúciou. Bolo krátko po “nežnej” a svet sa nám prevratne menil pred očami. Končili dovtedajšie kníhkupectvá, ich predajných priestorov sa dožadovali obchody s iným sortimentom. Zo zaniknutých predajní zásoby preberal spomínaný knižný distributér. Knihy preceňoval a pokúšal sa ich znovu dostať do predaja. S malým úspechom. Nadrozmerná sloboda nám prinášala čítanie, o ktorom sme kedysi nemohli, ba ani nesmeli snívať tak načo siahať po “starine”.

Plné palety týchto kníh, s veľkým množstvom pôvodnej slovenskej tvorby, sa postupne stali príťažou. Ktovie, čo by povedali ich autori nádeje slovenskej literatúry, keby vedeli o ich smutnom osude. Našťastie boli od toho ušetrení a mohli pokojne pokračovať v písaní. Trhový mechanizmus je neúprosný, skladové priestory bolo treba uvoľniť pre žiadanejší tovar. V zberných surovinách po veľkom prosení súhlasili, že knihy prevezmú bez poodtŕhaných tvrdých obálok ako menej hodnotný zberový papier.

Prišiel čas ich odvozu. Celé sa to podobalo scéne z filmovej drámy českého režiséra Vláčila. Bol ponurý marcový deň. Pršal drobný, vytrvalý, dotieravý dážď. Z brány skladu sa vynoril vysokozdvižný vozík s paletou kníh. Namieril si to k čakajúcemu nákladnému autu. Keď nakladal paletu na jeho plošinu, jedna kniha sa zošmykla z hŕby a padla do mláky. Vozík na ňu vyšiel kolesom a pri otáčaní sa ju rozorval v špinavej vode. Vôbec si to nevšimol a rozbehol sa po ďalšiu paletu.