Kniha verzus počítač?
Zo Slovenska|
PREDSLOV Už dlho sa zamýšľam nad tým, čo bude s knihou a knižnicami. Možno aj preto sa mi dosť často v predstavách objavuje takáto scéna: ľudia vystupujú z vlaku a do pripravených kontajnerov hádžu maličké zariadenia. Sú to elektronické knihy na jedno použitie, ktoré cestujúci prečítali počas cesty. Sú také miniatúrne a lacné, že sa ich neoplatí odkladať. Aj ich obsah slúži len na krátkodobé rozptýlenie. Žeby to bola vízia povedzme roku 2016? Odkedy v informačnej spoločnosti dominujú moderné technológie, nemôžem sa zbaviť pocitu, že klasická papierová kniha je vážne ohrozená. Možno ju nestihne osud dinosaurov, ale obávam sa toho, že jej využívanie sa stane iba privilégiom užšej skupiny záujemcov. Že sa bude uchovávať ako dobový dokument, ku ktorému treba prechovávať úctu, ale na čítanie sa bude využívať jej elektronická podoba. Viem, že my klasickí knihovníci nechceme takúto víziu pripustiť. A nechcú ju pripustiť ani naši dlhoroční čitatelia. Ale vyrastá nová generácia, ktorá je už od najútlejšieho veku odchovaná počítačmi. Je to generácia uprednostňujúca techniku, rýchlosť a zjednodušenie. A preto to, čo si my “starší” dnes nevieme predstaviť – čítanie z obrazoviek, pre nich pravdepodobne bude samozrejmosťou. Budú pribúdať elektronické knihy v sieti i romány písané na pokračovanie. Stačí si kliknúť – doma alebo v úrade…. Na čo kvôli tomu ísť až do knižnice… Našťastie sa objavil internet, a tak už nie sme odkázaní len na požičiavanie kníh. Stal sa nenahraditeľným spoločníkom a pomocníkom pri vyhľadávaní informácií. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že internet do knižnice patrí, ale koncepcia prepojenia klasického s moderným mi akosi stále chýba. A tak si občas kladiem otázku: aký je rozdiel medzi tými, ktorí surfujú po internete v kaviarni a u nás, v knižnici? Mnohí do knižnice chodia najmä preto, že je u nás príjemnejšie prostredie. A my márne čakáme nato, že si konečne vypožičajú aj nejaké knižky. Samozrejme, že pri vyhľadávaní konkrétnych informácií by bez knihovníka boli mnohí návštevníci stratení. Najmä pri sprostredkovaní informácií zo špeciálnych databáz máme ešte stále navrch. No nemôžem si odpustiť otázku: dokedy? Veľa sa hovorí o tom, aký vzdelaný má byť knihovník. Ale naozaj je to tak? Trochu sa obávam, že kým budeme tými vysnívanými odborníkmi, možno nás už ani nebude treba. Nuž, veru, občas premýšľam nad tým, či budú naše knižnice v budúcnosti technologicky i personálne vybavené tak, aby v spoločnosti obstáli. Či nás IT zachránia, alebo naopak, pripravia nám skazu. Na vyváženie týchto takmer pesimistických úvah vám ponúkam nasledujúci rozhovor. Rozhovor knihovníka s informatikom KK: Keď nedávno knihovníci diskutovali o kríze čítania, vstupovali ste veľmi intenzívne do tejto diskusie. Vaše premyslené postoje ku knihe a čítaniu ma prekvapili. O to viac, že som od vás ako odborníka na počítače očakávala skôr uprednostňovanie internetu ako moderného zdroja saturovania informačných aj kultúrnych potrieb človeka. Prečo vás trápi osud knihy a všeobecne vlažný vzťah ľudí k čítaniu? Veď aj keď sa nebude čítať, vy o svoj chlebíček neprídete… RM: Ak sa zbežne pozrieme na funkciu knihy v spoločnosti, môžeme identifikovať jej tri základné funkcie: informačná, výchovno-vzdelávacia a kultúrna. Informačnú a výchovno-vzdelávaciu funkciu knihy dnes už prevzali iné, zväčša elektronické médiá. Nie je žiadnou tragédiou, ak niektorú funkciu knihy plní lepšie iné médium. Taký je technologický vývoj. Čo lepšie plní danú funkciu, to vyhráva. Prirodzeným dôsledkom masového rozširovania informačných technológií je teda to, že kniha v spoločnosti stráca svoje pozície. So samotnou knihou, žiaľ, svoje pozície stráca aj jej tretia funkcia – kultúrna, ktorú chápem ako proces poľudšťovania človeka, zjemňovanie jeho povahy, získavanie (sprostredkovaných) skúseností, rozvoj fantázie, nachádzanie inšpirácie a pod. Čitateľ – ak ho kniha vtiahne do svojho deja – prežíva vo vlastnom vnútri cudzie príbehy ako svoje vlastné: pociťuje radosť, ľútosť, smútok, preciťuje opisovanú krásu atď. Kniha dokáže naplniť vnútro človeka citmi a pocitmi rôznej intenzity. To je z ľudského hľadiska veľmi dôležité. Osud knihy a všeobecne vlažný vzťah ľudí k čítaniu (krásnej literatúry) ma trápi práve v súvislosti s treťou spomenutou funkciou knihy. Kniha sa nám v súčasnosti stráca priamo pred očami a hoci máme dokonalejšie informačné a výchovno-vzdelávacie médiá, zatiaľ nemáme náhradu za knihu pre oblasť kultivovania, zjemňovania, poľudšťovania človeka… KK: Žijeme však v čase rýchlej a skratkovitej komunikácie. Posolstvo si odovzdávame krátkou SMS typu OK, Super, Fajn… Na vyhľadanie informácií stačí doslova niekoľko sekúnd a človek ich má aj s farebnými obrázkami. Svet je preplnený obrazmi. Dá sa ešte vyvarovať tomu, aby naša vnímavosť nedegradovala, aby sme boli ešte schopní vnímať klasické texty a hlavne mali trpezlivosť na ich čítanie? RM: Oceňujem každú technológiu, ktorá slúži človeku na to, aby mu uľahčila život, aby mal človek viac času venovať sa sebazdokonaľovaniu. Čo sa týka našich potrieb a technológií, ktoré ich majú pomôcť uspokojovať, žijeme vo svete paradoxov. Dnešný svet je na jednej strane plný úžasných moderných technológií, ktoré nám rôznymi spôsobmi pomáhajú šetriť náš životný čas a životnú energiu, my však – paradoxne – žijeme v čoraz väčších časových stresoch… Aby sme zjednodušili obsluhu komplikovaných strojov, nahradili sme písmo obrázkami, a v tom väzí ďalší problém. Obrázok, na rozdiel od textu, poskytuje informáciu zväčša komplexnejšiu, rýchlejšie zapamätateľnú a znižuje intelektuálnu náročnosť na jej pochopenie. Iste ste si všimli, že malé deti, hoci ešte nevedia čítať a písať, už dokážu pracovať s počítačom. To je práve vďaka spôsobu komunikácie so strojom – prostredníctvom jednoduchých grafických symbolov a obrázkov. Moderné technológie – na rozdiel od technológií minulosti – kladú výrazne nižšie nároky na intelektuálnu zdatnosť ich obsluhy. Všetko sa ovláda pomocou niekoľkých tlačidiel označených jednoduchými grafickými symbolmi. Komplexné pochopenie práce stroja alebo vykonávanej činnosti sa nevyžaduje. Dôležité sú iba tri parametre: vstupy, výstupy a spoľahlivosť obsluhy. Na to, aby sa človek uplatnil “na trhu práce”, nemusí disponovať encyklopedickými či špecializovanými vedomosťami, vyšším intelektom a výnimočnými osobnými kvalitami. Od moderného človeka sa očakáva, že bude spoľahlivou súčiastkou v spoločnosti existenčne závislej od techniky, ktorá spoločnosti nielenže udáva tempo, ale súčasne diktuje vlastné požiadavky na svoju obsluhu – na človeka (v činnostiach, kde ešte nebol nahradený ľudský intelekt). Technika vyžaduje iba presné a úplné plnenie konkrétnych, špecializovaných činností. Vlastný názor a tvorivosť sú nežiaduce, pretože sú v preddefinovanom mechanizme neaplikovateľné. Technika, aby mohla byť efektívna, odmieta tvorivého človeka a tvorivý človek, ak sa nemá stať biologickou súčasťou stroja, odmieta úlohu bezduchej súčiastky. Tento rozpor sa musí vyriešiť: buď si človek prispôsobí techniku svojim “ľudským” potrebám, alebo si technika prispôsobí človeka svojim “mechanickým” potrebám. V súčasnom období, ktoré môžeme nazvať obdobím síce postindustriálnym, ale ešte nie obdobím informačnej spoločnosti, sa človek zatiaľ podriaďuje technike. A tak môžeme sledovať úpadok hodnoty človeka napríklad v tom, že dnešný človek je schopný “zhltnúť” neuveriteľné množstvo grafických informácií a stráviť more času pri pozeraní TV, videa, videohier a PC hier, súbežne s tým však nie je schopný prečítať naraz viac ako 10 riadkov textu. Kto si zmyslí, že opäť začne čítať, zistí, že to nie je až také jednoduché, že čítanie predstavuje istú námahu. Čítanie si žiada sústredenie, predstavivosť a abstraktné myslenie, ktorého dnes už mnohí ľudia nie sú, žiaľ, ani schopní. Pre ľudí odchovaných obrázkami moderných informačných technológií je ťažké čítať, pri knihe zaspávajú a keďže im chýba vôľa prekonávať samých seba, prekonávať vlastnú pohodlnosť, únavu a pod., radšej nečítajú. Dovolím si tvrdiť, že informačné či vzdelávacie médium, ktoré pri svojej komunikácii s divákom nepredpokladá a neprovokuje zapojenie jeho predstavivosti, intelektu, abstraktného myslenia a citovej stránky, neprispieva ku skvalitňovaniu človeka. KK: Znamená to teda, že práci s informačnými technológiami ľudský rozmer chýba? Nezdá sa vám to paradoxné, veď boli vynájdené pre ľudí, aby im uľahčili život… RM: Moderné technológie sú projektované na rýchle uspokojenie niektorej z potrieb človeka. Tieto stroje sú vyjadrením chladných kalkulácií ich návrhárov na okamžité alebo čo najrýchlejšie splnenie cieľa, pre ktorý boli vyrobené. Určený cieľ je potrebné dosiahnuť čo najjednoduchšie, čo najlacnejšie, čo najskôr a bez zbytočných komplikácií. Len takýto stroj má opodstatnenie… V prípade strojov sú úspornosť, rýchlosť a účinnosť opodstatnenými kritériami hodnotenia. Problémom nás ľudí je, že sme si vytvorili spoločnosť, v ktorej aj my ľudia sme posudzovaní podľa tých istých kritérií, podľa ktorých sú posudzované stroje: cieľ je potrebné dosiahnuť čo najjednoduchšie, čo najlacnejšie a čo najskôr. Len takto si víťaz… Výsledok je zrejmý už dnes: všetci (ako stroje) naháňame akúsi abstraktnú efektivitu, plán a neviem čo ešte. Všetci sa naháňame za zbytočnými vecami a ani si neuvedomujeme, ako veľmi napodobňujeme stroje. Skúste si úprimne odpovedať na otázku: čo je pre život človeka, pre môj život dôležité? Možno si odpoviete: som neustále v kolotoči povinností, na takéto veci nemám čas. Myslíme rýchlo, konáme rýchlo, komunikujeme rýchlo. Presne ako stroje. Zastaviť sa uprostred tohto zhonu sme ochotní až vtedy, keď nás k tomu niečo donúti – choroba, havária… Až keď sa stane niečo vážne, niečo zásadné pre náš život, až vtedy sme ochotní položiť si otázku: čo je vlastne dôležité? Mnohí chorí ľudia to už vedia. Takisto tí, ktorí sa neustále niekam náhlia, a keď sa stane nešťastie, napr. keď havarujú, zrazu zistia, že majú neuveriteľne veľa času… Komunikácia v skratkách, neschopnosť čítať dlhšie texty, úpadok abstraktného myslenia, to všetko sú znaky úpadku ľudskosti človeka, vzniku a prehlbovania intelektuálneho barbarstva, do ktorého sme dostali sami seba tým, že sme do svojho pracovného i súkromného života prevzali filozofiu strojov. Sami seba sme degradovali na úroveň biologických strojov. Ak budeme takto pokračovať, stanú sa z nás biosúčiastky nami vytvoreného priemyslu. Krutý paradox zámerov človeka a dôsledkov ich uskutočnenia. To, či ľudská spoločnosť degraduje na biomasu pracujúcich bez akejkoľvek ľudskej hodnoty, nezávisí od strojov, ale od nás, od ľudí. Od toho, či budeme ochotní hľadať odpoveď na otázky: Aký zmysel má život a čo je v živote človeka dôležité? Otázka vôbec nie nová…
RM: Chladnokrvná úvaha, pri ktorej ľudia hľadajú riešenia aktuálnych ľudských problémov bez ohľadu na dosah týchto riešení na ľudí, môže byť z riešiteľského hľadiska síce skvelá vec, ale ak vezmeme človeka ako prioritu riešenia problému, čistá racionalita môže neraz vyznievať hlúpo a môže viac poškodiť ako vyriešiť. Nie som prívržencom toho, aby sme sa zaklínali racionalitou. Racionalita nemôže byť samoúčelnou, je to len jeden z prístupov pri hľadaní riešenia daného problému. Do tejto pasce sa už mnohí z nás chytili. Ako príklad pochybnej racionality by som uviedol tzv. racionálnu výživu, ktorá je postavená na racionálnych úvahách o tom, ako a prečo práve tak by sme sa mali stravovať, ale to vôbec neznamená, že súčasne ide o výživu zdravú. Je naozaj to, čo je racionálne, z perspektívneho hľadiska pre život človeka aj prospešné? Racionalita nahovorila svojho času poľnohospodárov na rozsiahle meliorácie, na používanie DDT a pod. Dnes už vieme, že to všetko boli nešťastné vývody “racia”, ktoré zasiali veľa problémov do budúcnosti… Podľa môjho názoru je možné, aby knihovníci pomohli mladým ľuďom pri objavovaní ich vlastného vnútorného sveta, a to aj prostredníctvom tzv. krásnej literatúry. Knihovníci však budú musieť hľadať a nachádzať vhodné programy na oživenie záujmu o ľudské vnútro. Povzbudením do tejto práce môže byť poznanie, že deti a mladí ľudia sú ešte stále vďační za každé milé, pekné slovo, za láskavý prístup dospelých. Isto neodmietnu spoločné čítanie peknej, ich veku primeranej knihy v príjemnom prostredí. Keď človek zažije pri nejakej činnosti pozitívne pocity, potom zvyčajne vyhľadáva príležitosti tieto činnosti opakovať. O to by sme sa mali usilovať. Nedostatok emocionality je problémom celej tzv. modernej spoločnosti, preto si nemyslím, že knihovníci spasia spoločnosť, najmä ak ostanú osamotení. Môžu však do mladých ľudí zasiať semienka, z ktorých časom, prirodzene, vzídu hodnotné plody.
RM: Ktosi, kto vedel, o čom hovorí, svojho času povedal: “Ak nemôžeš ľudí presvedčiť, tak ich popleť.” Mám dojem, že žijeme vo svete, v ktorom sú informácie produkované predovšetkým preto, aby bola ľuďom čo najviac sťažená orientácia vo svete informácií. Dnes sa už takmer každý môže dostať k takmer každej informácii, no dostať sa k práve potrebnej, konkrétnej, žiadanej informácii často znamená vynaložiť priam sizyfovské úsilie. Pozrime sa na vec takto: Mladí ľudia sú produktom starších ľudí. Ak si položíme otázku, akú intelektuálnu a duchovnú (ľudskú) kvalitu pre súčasný život predstavuje generácia ľudí starších oproti súčasným mladým ľuďom, potom sa núka odpoveď: mladí ľudia sú osamotení vo svete, ktorému nerozumejú ani ich rodičia, ani ich starí rodičia. Ako mohli byť mladí ľudia pripravení na život zo strany starších, keď sa nachádzajú vo svete, o ktorom im ich predchodcovia nevedia nič povedať? Je prirodzené, že mladí ľudia sú osamotení. Okrem toho sú zaplavení množstvom školských povinností, ktoré im nie veľmi dovoľujú venovať sa mimoškolskému čítaniu a rozjímaniu o tom, v akom svete žijú, ako tento svet funguje, čo by mali robiť, aby v tomto svete vôbec dôstojne prežili a ako sa správať, aby sa pri svojej snahe dôstojne žiť nedostali do fatálnych konfrontácií s bytosťami s podobným osudom. Otázka vyhľadávania dôveryhodných informácií, otázka odlišovania dôveryhodnej reči od nedôveryhodnej je dnes zásadnou otázkou nielen pre mladých ľudí, ale pre všetkých, ktorí ešte nerezignovali na svoj vlastný život.
RM: A prečo nie? Dôležité je len uvedomiť si, čo dáva človeku kniha a čo počítač, a potom už len využívať to, čo je pre človeka z dlhodobého hľadiska prospešnejšie, čo je z hľadiska jeho momentálneho prežitia výhodnejšie. Využívať výhody toho, čo máme práve k dispozícii. Človek “len” potrebuje nájsť a pestovať vlastnú schopnosť žiť svoj vlastný život. Žiť svoj vlastný príbeh, nepodriaďovať sa virtuálnej realite, ktorú nám ponúka počítač, TV, video alebo aj kniha. Nenarodili sme sa predsa na to, aby smežili v iluzórnych svetoch. Tieto svety ilúzií nám len – ako každý ľudský produkt – majú pomôcť skvalitniť náš život, nie nás zo života vyradiť! Buď budú ľudské vynálezy slúžiť ľuďom, alebo sa im ľudia podriadia. Preváženie druhej možnosti bude znamenať, že sme nepochopili ani tieto vynálezy, ani zmysel svojho života.
RM: Ak je človek vnímavý k vlastným pocitom, potom vie, že čítanie zaujímavej, pútavej knihy v príjemnom prostredí, v prítmí so zažatou lampičkou, v tichu alebo pri nežne znejúcej hudbe nenahradí taký vtieravý elektrický spotrebič, akým je počítač. Zapnite si počítač a pozorujte sa, čo všetko vám pri čítaní textu na obrazovke vadí: šum ventilátora, drnčanie diskov, zápach elektrických častí, umelej hmoty… a predovšetkým nesmieme zabúdať na žiarenie. Používanie počítača je sprevádzané mnohými faktormi, ktoré narúšajú našu pohodu a naše pocity z čítania. S týmito rušivými vplyvmi sa pri knihe nestretneme. Keď si chcem oddýchnuť, vypnem počítač a zoberiem do ruky klasickú knihu. Nikdy nie naopak.
RM Podľa môjho názoru knižnica ako inštitúcia zaoberajúca sa (stručne povedané) organizovaním, uchovávaním a požičiavaním tlačených materiálov bude musieť nájsť svoj vlastný spôsob prežitia, a to poskytovaním spoločnosťou žiadaných služieb. Už dnes sú viditeľné dve spoločenské potreby, ktoré by knižnica mala podchytiť, a to sú: profesionálna práca s elektronickými informačnými zdrojmi a vytvorenie podmienok – prostredia na kultiváciu človeka… Za optimistický rozhovor Ing. Romanovi Miliánovi (informatikovi) ďakuje Klára Kernerová (knihovníčka). P. S.: Aj ja verím, že kniha, čítanie a knižnice nevyhynú. Lebo tento svet nepotrebuje iba informovaných a vzdelaných ľudí. Rovnako potrebuje aj ľudí emocionálne rozvinutých. A tak si skúsme udržať aj v čase moderných informačných technológií svoje jedinečné miesto v spoločnosti. “…veď nebyť kníh, ani tie počítače tu nie sú,” hovorí ďalší informatik. |