Tatranské listy v edičnej činnosti Podtatranskej knižnice v Poprade

Na prvý pohľad sa môže zdať, že regionálna knižnica nemá v súčasnosti k dispozícii príliš široké pole pre vlastnú publikačnú činnosť, najmä ak má záujem prísť s niečím novým a prínosným. Svojím základným zameraním pôsobí a aj zo strany verejnosti je vnímaná predovšetkým ako sprostredkovateľská inštitúcia medzi informačným univerzom a okruhom používateľov v regióne, minulé osvedčené formy (rôzne bibliografické súpisy) už v danej etape multimediálneho rozvoja strácajú svoju relevantnosť, akúkoľvek informáciu si dnes možno vyhľadať v rôznych informačných systémoch na internete, takže čo… Napriek tomu existuje jedna rozsiahla oblasť, v ktorej majú regionalisti veľký kultúrny deficit. Príklad Tatier je v tomto smere príznačný.

Edičná činnosť Podtatranskej knižnice v Poprade sa rozvíjala v súlade s aktuálnymi dobovými tendenciami v odbore aj v spoločnosti, v takom spektre štandardných foriem, ktoré pre knižnice v danom čase prichádzali do úvahy. Od polovice 60. rokov vydala niekoľko bibliografií, ktoré boli prínosom do celoslovenského bibliografického fondu, ako Vojtech Alexander (1967), Starý Kežmarok v literatúre (1969), Literatúra o Spišskej Belej (1972) a ďalšie. Pri jednotlivých okrúhlych výročiach založenia knižnice vychádzali informačné bulletiny a skladačky (1968-2002), intenzívnu pozornosť venovali bibliografi aj regionálnej biografistike, tlačou vyšli Významné osobnosti okresu Poprad jubilujúce 1983-1985 (1983), Biografický slovník okresu Poprad (1996). Okrem toho to boli dva zborníky pôvodných prác mladých autorov – zborník literárnych prác zo súťaže Potomkovia povstalcov píšu – pri príležitosti 30. výročia SNP pod názvom Život (1974) a zborník začínajúcich autorov Podtatranského literárneho klubu Zlodejka spánku (1998).

Cesta k Tatranským listom mala svoj začiatok v Prahe, pretože prvým autorom tejto edície bol Karel Čapek (1890 – 1938). Koncom 80. rokov požiadala Společnost bratří Čapků (keďže jej členovia vedeli, že pravidelne a rád navštevoval Vysoké Tatry) predstaviteľov popradskej kultúry o príspevok k celoštátnym oslavám približujúcej sa Čapkovej storočnice (1990). Podtatranská (vtedy Okresná) knižnica zareagovala na túto výzvu usporiadaním veľkej čitateľskej konferencie o živote a diele Karla Čapka za účasti významných literárnych vedcov (medzi inými prof. Miloša Tomčíka) a vydaním drobnej publikácie, výberom Čapkovej tatranskej korešpondencie zo širšieho celku, pod názvom Tatranské listy (analogicky s jeho Anglickými, Italskými a inými listami). Listy živo, spontánne, vtipne, ale aj hĺbavo reflektovali tatranské prostredie krátko po vzniku prvej Československej republiky: “Teď právě štíty hor se zatahují v oblacích, a dole celá Spišská rovina je nadechnuta v tak jemných barvách, že by se člověk chtěl rozplynout. Kdyby tak zemřít znamenalo rozplynout se, prostě se vypařit! To bych dopsal tohle psaní a adresu a šel na balkón a na věky se vypařil.” V druhom vydaní (1998) bola korešpondencia doplnená o tatranské texty (Tatry letos, Jednou nohou na Tatrách, Formy), ktoré tiež zarezonovali.

Tatranské listy vydané tlačou 1990 – 2004

Editori vtedy vôbec netušili, že práve vstúpili do nedostatočne prebádanej zóny, ktorá ešte len čaká na spracovanie. Pretože pokiaľ ide o umeleckú reflexiu Tatier v literatúre, o prehľad pôvodných tatranských umeleckých textov, situácia na slovenskej strane zďaleka nebola a nie je optimálna (na rozdiel od jej zvládnutia na poľskej strane Tatier, kde sa tejto problematike dlhodobo venujú také osobnosti, ako univ. profesor J. Kolbuszevski, horský vodca, záchranár, spisovateľ a publicista, v súčasnosti riaditeľ poľskej Národnej knižnice M. Jagiełło či známy horolezec a publicista W. Krygowski a mnohí ďalší). Autorom jedinej rozsiahlejšej slovenskej štúdie venovanej tejto problematike v minulosti Tatry v slovenskej a poľskej poézii (1932) je Stanislav Mečiar (pokusov o jej zvládnutie v posledných desaťročiach bolo viac).

Všeobecný tatranský výskum (najmä prírodovedný) na slovenskej strane sa realizoval už od 16. st., od čias priekopníkov tatranskej turistiky (vtedy to boli najmä profesori a študenti kežmarského lýcea, neskôr zahraniční aj slovenskí bádatelia), zintenzívnil sa po vzniku Uhorského karpatského spolku (1873 – 1918), ktorý vydával obsažné a informačne bohaté ročenky (v maďarčine), ale spolok zanikol po vzniku Československej republiky. Niektoré jeho úlohy prebral Klub československých turistů (1918 – 1938), neskôr Klub slovenských turistov a lyžiarov (1938 – 1949), ale kontinuita činnosti už bola narušená. Poľské tatranské tovarišstvo vzniklo takmer súčasne s Uhorským karpatským spolkom, ale vyvíjalo sa omnoho plynulejšie, aj keď tiež malo svoje problémy. Podnecovalo a iniciovalo tatranský výskum, po čase disponovalo vlastným vydavateľstvom (Wydawnictwo PTTK Kraj). Po vojne sa o podobný vývoj na Slovensku nevídanou mierou zaslúžil historik a bibliograf Ivan Bohuš, prvý riaditeľ Tatranského múzea v rámci TANAP-u. Bola to nadľudská, syzifovská práca (ktorá nie vždy nachádzala u kompetentných orgánov adekvátnu podporu), ale stál pri zrode Múzea a knižnice TANAP-u, spracoval kompletnú tatranskú bibliografiu, publikoval množstvo textov k dejinám Tatier, dlhé roky zachytával tatranskú literatúru (aj umeleckú) v rubrike Ľudia – hory – literatúra v časopise Vysoké Tatry/Tatry. Vydával a stále vydáva knihy o Tatrách (v rôznych vydavateľstvách). Viac ako jednotlivec nemohol zvládnuť. Zanechal však výraznú stopu, po ktorej by mali kráčať nasledovníci a zamerať sa na kultúrny výskum.

Približne takáto bola situácia, keď Podtatranská knižnica v Poprade začala vydávať svoje Tatranské listy. Nepostupovala cieľavedome a systematicky, skôr sa usilovala iba intuitívne, krok za krokom predstaviť aspoň to, čo práve bolo zachytiteľné v rámci jej možností.

Druhým autorom Tatranských listov bol pražský nemecký spisovateľ Franz Kafka (1883 – 1924). Aj o ňom bolo z dostupných prameňov známe, že istý čas strávil v Tatranských Matliaroch, ale to bolo všetko. Kafka nebol pre totalitný režim prijateľnou osobnosťou prinajmenšom od Liblickej konferencie roku 1963, nebolo možné dostať sa k jeho materiálom. Až keď sa po roku 1989 otvorili aj pre nás zahraničné archívy a knižnice, Podtatranská knižnica prostredníctvom MMVS získala kompletné vydanie jeho korešpondencie vo francúzskom preklade, a tak sa jej podarilo vydať aspoň tatranské torzo, a to listy dvom, resp. trom ženám (Ottle Davidovej, Minze Eisnerovej a sprostredkovane Milene Jesenskej, pretože ten posledný list je známy len v odraze, cez vnem adresátky). Kafka strávil v Tatranských Matliaroch osem mesiacov. Zásluhou košického lekára prof. Miroslava Mydlíka má dnes neďaleko miesta svojho pobytu pamätník.

Slovenský básnik Vladimír Roy (1885 – 1936), vedúca osobnosť druhej vlny slovenskej literárnej moderny, sa liečil a zomrel v Novom Smokovci. Šťastnou zhodou okolností Archív literatúry a umenia v Martine ukončil spracovanie jeho korešpondencie, ktorú mu zverila básnikova dcéra Zorka Belanová-Royová krátko predtým, ako Podtatranská knižnica začala so svojím výskumom. Sám svojej tatranskej korešpondencii prikladal veľký význam, prosil manželku, aby mu ju odkladala. Je to nesmierne cenné svedectvo o utrpení človeka, ktorý do poslednej chvíle myslel viac na iných ako na seba.

Janko Silan (1914 – 1984), čelný predstaviteľ katolíckej moderny, pochádzal zo Sily pri Nitre, ale väčšinu svojho života prežil pod Tatrami. Tatranské listy zaostrujú na štyri roky v Ždiari, Javorine a Jurgove v bezprostrednej blízkosti Belianskych Tatier. Tu vznikali jeho vrcholné zbierky poézie Piesne z Javoriny a Piesne zo Ždiaru. Publikácia obsahuje okrem korešpondencie aj jeho prozaické texty o Tatrách (básne v próze, úvahy, rozhlasové príhovory aj denníkový záznam procesu oslobodzovania Ždiaru Červenou armádou v januári 1945).

Pobyt mladého Jiřího Wolkra (1900 – 1924) v Tatranskej Polianke bol všeobecne známy, a predsa nie dostatočne. Málokto detailne poznal celú hĺbku jeho utrpenia od júna do decembra 1923. Jeho tatranská korešpondencia je ľudsky precíteným, úprimným, dojímavým svedectvom postupného vyrovnávania sa s nevyhnutným. Súčasťou vydania sú aj spomienky matky a spolupacientov z liečebného ústavu.

Poetka Maša Haľamová (1908 – 1995) prišla do Nového Smokovca ako osemnásťročná s tým, že sa tu zamestná iba na jednu letnú sezónu, aby si v zdravej horskej klíme upevnila krehké zdravie. Ostala tu tridsať rokov. Ako manželka známeho tatranského lekára Jána Pullmana prežila s ním vo vile Marína na Štrbskom Plese značnú časť svojho plodného života. Mnohé z jej veršov a vyznaní reflektujú krásu horskej prírody, ktorú nesmierne milovala. Jej tatranská korešpondencia nie je príliš bohatá. Publikácia obsahuje aj jej vyznania, rozhovory, spomienky (napríklad na veľký požiar Važca roku 1931). Po manželovej smrti (1956) odišla z Tatier, ale ustavične, kým jej len sily stačili, sa tu vracala. Pred vilou Marína na Štrbskom Plese je na jej počesť inštalovaný pamätník.

Siedmym, predposledným zväzkom Tatranských listov je výber z cestopisných pamätí Gustáva Kazimíra Zechentera Laskomerského (1824 – 1908). Laskomerský ako jeden z prvých slovenských literátov navštívil Tatry a podal o nich vecnú, presnú správu. Pri prvej ceste prišiel roku 1858 do Smokovca, vtedy jedinej tatranskej osady v správe slávnych manželov Rainerovcov, pri druhej sa dostal až k Zelenému plesu v čase, keď tam ešte v širokom ďalekom okolí nebolo ani jednej horskej chaty. Aj dnešného turistu zaujme jeho rozprávanie.

Posledným zväzkom je výber z korešpondencie českého maliara Otakara Štáfla (1884 – 1945), spolunájomcu Chaty na Popradskom plese a jedného z hlavných iniciátorov Symbolického cintorína pod Ostrvou. Korešpondencia veľmi detailne mapuje etapy zrodu tohto diela. Jeho manželka Vlasta Štáflová (1907 – 1945) bola vynikajúca horolezkyňa (Ihla v Patrii sa istý čas nazývala Veža Vlasty) a známa publicistka a spisovateľka. Je autorkou niekoľkých kníh s tatranskou tematikou. Zvlášť pôsobivá je knižka Zrcadlení na hladině, poeticky zachytávajúca premeny Popradského plesa v každom mesiaci roka. Zborník obsahuje výber z jej románovej a publicistickej tatranskej tvorby aj spomienky súčasníkov. Štáflovci zahynuli spolu pri poslednom spojeneckom nálete na Prahu 14. februára 1945.

Osem zväzkov Tatranských listov, osem či deväť individuálnych ľudských osudov. Veľa utrpenia, ale aj radosti, úžasu a opojenia krásou. Pretože o to nám išlo. Každý z autorov, ktorý prišiel do kontaktu s daným prostredím, zachytil cez prizmu vlastnej osobnosti niečo iné a inak. V súlade so svojím vnútorným založením a citovým rozpoložením nám to sprostredkovane podáva. V ich textoch z pozadia aktuálnej osobnej situácie prebleskuje magická sila miesta – Tatier. Genius loci.

Hovorili sme síce o tatranskom kultúrnom deficite (pretože osem zväzkov Tatranských listov je len náhodnou kvapkou v mori), nie je to však deficit výlučne tatranský. Týka sa všetkých slovenských regiónov. Sústredili sme sa na regionálnych autorov, máme ich dobre zmapovaných, spracovávali sme ich personálne bibliografie aj súbežnú regionálnu bibliografiu, participujeme na KIS3G (čo je dobré a chvályhodné), ale akoby sme boli pozabudli na priame umelecké texty o regióne. Nestačí len ukázať na ne bibliografickým záznamom, či zmieniť sa o nich vo vlastivedných monografiách. Treba ich nájsť, povyťahovať zo starých novín či almanachov a sprístupniť akoukoľvek formou (od vydania tlačenej regionálnej antológie po vystavenie na webe). Nepochybujme o tom, že nájdeme medzi nimi mnoho skvostných vecí a že bude o ne zo strany verejnosti záujem. Okrem nás to v regiónoch nemá kto urobiť. Začať môžeme hneď tým, že sa zahĺbime do Riznerovej Bibliografie písomníctva slovenského, a hneď nám bude ľúto, koľko toho o sebe nevieme, na čo všetko sme už zabudli. Tento článok chcel byť tak trochu výzvou k hľadaniu. Možno znovu nájdeme aj naše strácajúce sa národné povedomie a hrdosť.

Obsah všetkých zväzkov Tatranských listov (tatranskú korešpondenciu aj tatranské texty) sprístupňujeme v digitálnej podobe na www.kniznicapp.sk.