Interoperabilita a knižnica či skôr knižnično-informačný systém
Zo Slovenska|
Interoperabilita – ide len o nový moderný pojem v oblasti informačných technológií (ďalej len IT)? Má význam zaoberať sa s ňou aj v knižniciach? Potrebujeme ju? Na čo má slúžiť? Kde ju môžeme využiť a čo nám môže priniesť? Kde ju môžeme vidieť? Ako vyzerá? Na tieto a podobné otázky sa pokúsime odpovedať v našom príspevku. V posledných rokoch čím ďalej, tým väčšmi využívame pri našich každodenných činnostiach IT. Nastupujúca mladá generácia berie všetky tie elektronické “hračky” ako samozrejmosť a nepremýšľa nad tým, ako sa pod ich vplyvom svet okolo nás zo dňa na deň mení. Menia sa aj knižnice, a to oveľa viac, ako sa nám na prvý pohľad môže zdať. Aj príprava na zmenu potrebuje určitý čas, najmä ak ide o zmeny vnútorné, teda tie, ktoré navonok nevidieť, no v mnohých prípadoch sú oveľa dôležitejšie, lebo rozhodujú o budúcej existencii knižníc. Pretože platí, že v meniacom sa prostredí zotrvá len ten, kto sa prispôsobí, to znamená, že sa tiež zmení. Nové technológie v knižniciach nepredstavujú len počítače, ktoré nahradili vyhľadávanie na kartičkách. Technológie ovplyvnili v prvom rade nosič informácií či formu dokumentu, ak chcete. Vďaka webu a súvisiacim informačným a komunikačným technológiam (ďalej IKT) už nie je knižnica pri poskytovaní svojich služieb odkázaná len na fyzické dokumenty, ktoré starostlivo uchováva vo svojich regáloch. Ťažisko používateľských potrieb sa čoraz viac posúva smerom k elektronickej forme dokumentov aj služieb. To knižnicu núti k tomu, aby čoraz viac spolupracovala nielen s inými knižnicami, ale aj s inými inštitúciami, aby hľadala nové formy služieb, ktoré by uspokojili súčasného používateľa, a zabezpečila si tak svoju ďalšiu existenciu. Veľa zmien priniesli nové technológie aj do pohľadu na sekundárne informačné zdroje. Hoci sa môže zdať, že v oblasti sekundárnych zdrojov máme tú najväčšiu zmenu (prechod od “papierových” katalógov a bibliografií k elektronickým katalógom a databázam) už za sebou, nie je to celkom pravda. Metodiky a pravidlá sa v elektronickom prostredí menia oveľa rýchlejšie a intenzívnejšie, ako sa menili v “prostredí” lístkových katalógov. Dnešné knižnice sa tiež nazývajú “hybridné knižnice”, teda knižnice, ktoré na uspokojovanie potrieb svojich používateľov musia budovať a zabezpečovať prístup nielen k fondom v klasickej podobe, ale tiež k fondom a službám v elektronickej podobe. Na tento účel spracovávajú vlastný fond do lokálneho informačného systému, ale zároveň vyhľadávajú zaujímavé digitálne knižnice, ktoré by mohli sprístupňovať svojim používateľom, a uzatvárajú dohody s inými inštitúciami o využívaní časti alebo celých databáz z ich informačných systémov. Na druhej strane rôznorodosť jednotlivých informačných zdrojov (ďalej IZ), a tým aj informačných systémov pre ich správu a sprístupňovanie, prináša so sebou nový problém – ako integrovať jednotlivé IZ do jednotného používateľského rozhrania s príjemným a jednoduchým grafickým rozhraním, ktoré poskytne používateľovi prístup k týmto dátam spolu s príslušnými službami. Technológie však výrazne ovplyvnili aj ďalšie oblasti samotnej prevádzky knižnice. Zasiahli do všetkých činností od akvizície cez uchovávanie a ochranu až po azda najdôležitejšiu oblasť – sprístupňovanie zdrojov a poskytovanie služieb. Tu nemáme na mysli zmeny priamo súvisiace s už spomenutou problematikou elektronických zdrojov, ale zmeny súvisiace s využívaním rôznych ďalších systémov a nových technológií. Najčastejšie ide o systémy na kontrolu prístupu či o dochádzkový systém pre zamestnancov, ekonomický informačný systém, systém na riadenie prístupnosti k internetu, systém riadiaci samoobslužné kopírovanie či skenovanie dokumentov, prípadne systém obsluhujúci elektronické zámky skriniek na odkladanie vecí atď. Jednoducho informačných systémov v knižnici stále pribúda a z hľadiska kvalitného a efektívneho fungovania knižnice je nevyhnutné dáta z jednotlivých systémov navzájom vytvárať a využívať bez zbytočných exportov, importov, redundancie dát a podobne. Keď to stručne zhrnieme, knižnice v súvislosti s novými technológiami hľadajú odpovede na dve otázky:
Odpoveď na obe otázky môžeme nájsť pod pojmom “interoperabilita”. “Cieľom interoperability je väčšinou vybudovať jednotné rozhranie služieb pre používateľov z technicky odlišných komponentov, ktoré spravujú rozličné organizácie” [1]. Dôležitým prvkom interoperability v oblasti informačných zdrojov sú štandardy. Knihovníci venujú spracovaniu metadát veľkú pozornosť. Práve primárna potreba vymieňať si navzájom dáta a pri súčasných IKT potreba navzájom ich vytvárať a využívať priviedla knihovníkov k tomu, aby sa dohodli na tom, aké údaje budú v rámci spracovania svojich fondov vypĺňať, ale aj na tom, ako ich budú vypĺňať a ako si ich budú navzájom vymieňať. Teda dohodli si určité štandardy, ktorých dodržiavanie im môže do značnej miery uľahčiť prácu, ale tiež rozšíriť a skvalitniť služby, ktoré ponúkajú svojim používateľom. Samotný štandard však nie je zárukou interoperability. Slovíčko štandard v našom knihovníctve nie je ničím novým. Odporúčania smerujúce k orientácii na medzinárodné štandardy sa u nás datujú okolo roku 1993, keď vyšiel prvýkrát preklad medzinárodného formátu na spracovanie dokumentov s názvom UNIMARC. Tento formát patrí do rodiny MARC formátov (bližšie o formátoch MARC na www.loc.gov/marc/), od ktorých sú odvodené viaceré ďalšie formáty, z ktorých je dnes veľmi rozšírený a u nás dobre známy MARC21. Spolu s MARC formátom k nám prichádzajú aj príslušné MARC formáty pre autority, ktoré prinášajú do spracovania fondov nový rozmer a zohrávajú, ale čo je hlavné, pri určitom rozšírení budú zohrávať hlavne v budúcnosti veľmi dôležitú úlohu v procese spracovania a sprístupňovania zdrojov, pretože práve rozšírené autority (autority s pridanou hodnotou) môžu byť výborným základom pre budúce ontológie. Ďalšou novinkou v súvislosti so začiatkami aplikácie formátu UNIMARC boli katalogizačné pravidlá AACR2. Všetky tieto spomenuté štandardy sú nesmierne dôležité pre to, aby úsilie a čas, ktorý venujeme spracovaniu vlastných fondov, bolo využiteľné nielen v rámci konkrétneho lokálneho knižnično-informačného systému, ale aby bibliografické záznamy vytvárané v rámci KIS mohli byť využité v plnom rozsahu aj inými informačnými systémami bez ohľadu na to, či už ide o KIS alebo iný informačný systém. Dodržiavanie týchto štandardov je základným predpokladom aj pre budovanie napr. súborného katalógu. Súborný katalóg je jedným z najdôležitejších informačných zdrojov nielen pre používateľov, ale i pre knihovníkov. Na vybudovanie kvalitného súborného katalógu však nestačí len povedať, že ak všetci budeme dodržiavať MARC formát, či už MARC21 alebo UNIMARC, a pravidlá AACR2, budeme mať kvalitný súborný katalóg. Také jednoduché to zas nie je. Samotný MARC formát (a to bez ohľadu na to, či ide o UNIMARC alebo MARC21) a pravidlá AACR2 sú síce medzinárodnými štandardmi, ale je nutné zabezpečiť, aby si všetci pod tou istou definíciou, ktorú si prečítajú z uvedených štandardov, predstavili to isté. Na to sú dôležité podrobné metodické pokyny, ktoré budú tiež definovať ďalšie súvisiace záležitosti, ako je napr. minimálny rozsah záznamu, pravidlá pre tvorbu a modifikáciu záznamov a celý rad dohovorov a jasne definovaných pravidiel na všetkých úrovniach – organizačnej, obsahovej i technickej úrovni. Hoci u nás povedomie o týchto veľmi dôležitých štandardoch existuje už viac ako 10 rokov, v praxi nájdeme len malé percento knižníc, ktoré naozaj majú tieto štandardy “zvládnuté” a pri svojej práci ich aj dodržiavajú. To je jeden z dôvodov, prečo nie je možné súčasné technológie využívať v plnom rozsahu tak, aby viac slúžili ony nám ako my im. Ak hovoríme o budovaní digitálnych knižníc a o tvorbe elektronických dokumentov, tak už spomenuté štandardy potrebujeme doplniť o celý rad štandardov patriacich do rodiny, či určitým spôsobom odvodených z rodiny Resource description framework (RDF, bližšie pozri www.w3.org/RDF/) spolu s jazykom XML (www.xml.com). XML je eXtensible Markup Language, to znamená “značkovací jazyk”, takže v žiadnom prípade nejde a nemôže ísť o formát dát, ale len o formu, v akej môžu byť dáta medzi informačnými systémami prenášané tak, aby boli aj ľudskému oku čitateľné. Tí, ktorí začali s novými technológiami pracovať skôr, si dobre pamätajú Hypertext Markup Language (HTML – http://www.w3.org/MarkUp/). HTML prešiel komplexným vývojom, takže sa dnes môže ľahko stať, že niektoré prehliadače nepodporujú v plnej miere konkrétnu verziu HTML, a preto ak ho používame na tvorbu dokumentov, ktoré chceme sprístupniť používateľom, ktorí používajú rôzne webové prehliadače, mali by sme si overiť, či bude takto vytvorený dokument čitateľný z rôznych prehliadačov. Z hľadiska formátov používaných na popis elektronických zdrojov (tu nemáme na mysli následný popis do systému, ale popis, ktorý vzniká priamo pri vzniku elektronického dokumentu a slúži na to, aby bol elektronický dokument vyhľadateľný a mal možnosť rozšíriť sa medzi používateľmi) je azda najznámejší Dublin Core – ISO 15836: 2003 (viac na www.dublincore.org). Oveľa jednoduchší prostriedok na popis a spoločné vytváranie a využívanie elektronických dokumentov využívajú predovšetkým spravodajské servery. Je označovaný skratkou RSS, ktorá je v jednotlivých definíciách vysvetľovaná najčastejšie Rich Site Summary, Really Simple Syndication alebo RDF Site Summary. Ide o formát využívajúci XML, ktorý slúži na združovanie obsahu na webe z rôznych zdrojov. Tvorcovia správ na webe pridávajú k svojim správam RSS tagy preto, aby ich mohli nachádzať a čítať RSS čítačky. Ďalším štandardom, ktorý sa často uvádza v súvislosti s budovaním a predovšetkým so sprístupňovaním digitálnych knižníc, je Open Archives Initiative Protocol for Metadata Harvesting – OAI-PMH (www.openar-chives.org/). Vďaka tomuto protokolu je možné metadáta z digitálnych knižníc zbierať, ukladať si ich do vlastného IS a poskytovať nad nimi služby. Podobným technologickým štandardom je tiež u nás dobre známy tzv. protokol Z39.50. Tento pojem sa u nás už veľakrát skloňoval v rôznych pádoch na rôznych miestnych i medzinárodných konferenciách, no zatiaľ sa nepodarilo ustanoviť žiadnu pracovnú skupinu, ktorá by metodicky riadila implementáciu tohto protokolu u nás tak, aby sme mohli jeho funkcionalitu využívať v čo najširšej miere pre svoj prospech a tým aj pre prospech používateľov našich knižníc. Novší variant tohto štandardu je známy ako SRU/SRW a jazyk CQL, ktoré umožňujú spoluprácu s informačnými systémami podporujúcimi protokol SOAP. SOAP je jednoduchý protokol na výmenu informácií v decentralizovanom distribuovanom prostredí, využívajúci tiež XML. Protokol Z39.50 je jedným z veľmi významných nástrojov aj pre budovanie súborných databáz v heterogénnom prostredí. V Českej republike sa veľmi úspešne využíva už takmer 6 rokov aj pre online kooperatívnu tvorbu súbornej databázy autorít z rôznych systémov. Vďaka riešeniu, ktoré je založené na tomto protokole, sa podarilo vybudovať pomerne rozsiahlu databázu, ktorá každodenne pomáha knihovníkom pri ich práci, ale tiež používateľom pri vyhľadávaní požadovaných informácií v katalógoch rôznych knižníc. Súborná databáza autorít je vynikajúcim pomocníkom pri preberaní záznamov či už z národnej knižnice alebo z iných knižníc. Je tiež ukážkou toho, ako správna práca so štandardmi môže prispieť k interoperabilite. V súvislosti so zavádzaním technologických noviniek do ďalšej prevádzky knižnice je nevyhnutné, aby si rôzne informačné systémy – či už v rámci jednej knižnice, ale i medzi knižnicami a inštitúciami – navzájom porozumeli. S porozumením je to podobne ako u ľudí. Aby si porozumeli, musia hovoriť rovnakým jazykom. Dohováranie sa medzi informačnými systémami sa musí dohodnúť na viacerých úrovniach. V prvom rade na úrovni organizačnej – kto bude za čo zodpovedný, ďalej na úrovni obsahovej, teda čo, aké informácie si budú systémy medzi sebou vymieňať a využívať, a v konečnom dôsledku je to technická stránka, teda ako sa to celé bude realizovať, ktoré protokoly sa budú využívať a podobne. Jednou z noviniek v technológiách, ktoré majú používatelia možnosť využívať, sú tzv. samoobslužné systémy. Systémy, kde si používateľ môže sám vyhľadať informácie o tom, v ktorých dokumentoch by mohol nájsť to, čo potrebuje. Vzápätí si používateľ môže sám tieto dokumenty vyhľadať na regáloch, prípadne, ak ide o elektronické dokumenty, si ich priamo otvoriť či stiahnuť do svojho počítača, alebo si ich vyžiadať elektronickou formou. Z tlačených dokumentov si sám môže vyhotoviť kópiu, prípadne oskenovať požadované strany. Dokument si môže sám vypožičať, vrátiť atď. Ak by sme išli ešte ďalej, tak pri návšteve knižnice si môže sám prostredníctvom svojej identifikačnej karty, ktorá ho oprávňuje k vstupu do priestorov knižnice určených len jej oprávneným používateľom, otvoriť dvere, vybrať si skrinku na odloženie vecí podľa jeho požiadaviek, vybrať si počítač, na ktorom chce pracovať, atď. Takéto systémy využívajú niektorý z identifikačných systémov. Najčastejšie sa môžeme stretnúť s identifikáciou využívajúcou čiarový kód. Pri zavádzaní tohto identifikačného média do našich knižníc sa pamätalo aj na to, aby bol využiteľný napr. aj na také služby, kde by používateľ mohol knihu požičanú z knižnice A v danom meste vrátiť v úplne inej knižnici a v inom meste a systém by podľa prefixu čiarového kódu presne vedel, že táto kniha patrí do knižnice A, kde ju mal požičanú čitateľ XY. K realizácii tejto myšlienky však zatiaľ nedošlo. A to je jasný príklad toho, že samotný štandard ešte nezaručuje interoperabilitu. Všetky knižnice by mali používať na označovanie exemplárov čiarový kód s prefixom, všetky knižnice a ich informačné systémy by mali pracovať vo formáte MARC (UNIMARC alebo MARC21) a s pravidlami AACR2, tiež by mali používať Z39.50 atď. Skutočnosť je však trocha iná. No popravde to nefunguje ani tam, kde sú tieto základné predpoklady splnené. Prečo? Preto, že neboli dohodnuté následné organizačné aj niektoré technické otázky, ktoré sú pre realizáciu tejto myšlienky, a teda i interoperability, v tomto smere nevyhnutné. V oblasti identifikácie sa v posledných rokoch čoraz častejšie stretávame i so systémami tzv. bezkontaktnej identifikácie, ktorá využíva rádiofrekvenčné vlny. Táto technológia sa nazýva RFID (www.rfid.com) a prináša so sebou nielen zmenu v zaužívaných pracovných činnostiach, ale aj nové možnosti v oblasti poskytovania služieb používateľom. Implementácia RFID technológií so sebou prináša tiež nové informačné systémy, ktoré však nemôžu stáť izolovane od toho či tých, ktoré už v knižnici prevádzkujeme. Preto si integrácia takýchto riešení vyžaduje ďalšie dohovory medzi ich tvorcami a ich následnú implementáciu na každej strane. Pýtate sa, či sa môžeme neustálej komunikácii s dodávateľmi informačných systémov a následnej ďalšej a ďalšej práci nejako vyhnúť alebo ju aspoň minimalizovať a zefektívniť. Odpoveď závisí od toho, akí dôslední sme pri výbere jednotlivých informačných systémov. Teda inak povedané, ako sú IS, ktoré si vyberáme na prevádzku v našej knižnici, pripravené na integráciu do iných IS či na komunikáciu s inými IS. To znamená, do akej miery dodržiavajú tieto IS štandardy a odporúčania, a to nielen na národnej, ale aj medznárodnej úrovni. Knižnice sú v tomto smere vždy v popredí a snažia sa všetky procesy štandardizovať tak, aby bola možná bezproblémová komunikácia rôznych informačných systémov bez ohľadu na to, kto a na akej platforme ten či onen systém vytvoril. Pri komunikácii knižnično-informačného systému so systémom RFID pre samoobslužné výpožičky či vrátenie dokumentov sa využíva ďalší protokol, označovaný ako NCIP alebo Z39.83. Ide o protokol, ktorý umožňuje vymieňať si medzi systémami aj informácie o čitateľoch a transakciách, čo je pre implementáciu tejto technológie, s cieľom využívať ju pre samoobslužný systém, nevyhnutné. Skoršie riešenia RFID komunikovali, a ešte aj dnes komunikujú, prostredníctvom tzv. proprietárneho štandardu, označovaného ako SIP2. Samozrejme, samotná technológia RFID prináša so sebou celý rad noriem a štandardov, ktoré by mal dodávateľ tejto technológie spĺňať, ak sa knižnica nechce “upísať” len tomu konkrétnemu riešeniu. Ide predovšetkým o čipy použité v tagoch (tagom sa označuje v prostredí RFID v knižniciach nálepka, obsahujúca v sebe čip a anténu, pretože ide o tzv. pasívne čipy, t. j. bez vlastného zdroja energie). Tieto čipy by mali spĺňať normu ISO 18000, aby bola zabezpečená ich interoperabilita a aby knižnica nebola odkázaná v budúcnosti len na daný konkrétny typ čipu. Taktiež samotné riešenie – SW RFID alebo RFID server, ako sa to zvykne označovať, by mal spĺňať ďalšie štandardy okrem spomínaného NCIP protokolu. Máme na mysli predovšetkým štandardný model a možnosť jeho konfigurácie na stanovenie obsahu údajov v čipe. V súčasnosti má technická komisia pre štandardizáciu ISO k dispozícii návrh takéhoto dátového modelu, ktorý vychádza z tzv. dánskeho štandardu. Čo sa týka ostatných systémov, prevažná väčšina IS budovaná s akceptáciou nových technológií umožňuje vzájomnú komunikáciu prostredníctvom SOAP a tzv. webových služieb (web services). V prostredí akademických knižníc alebo väčších inštitúcií dôležitú úlohu pri implementácii a zabezpečení interoperability zohrávajú štandardy pre riadenie prístupu k jednotlivým informačným zdrojom a službám, myslíme tým autorizáciu a predovšetkým autentifikáciu používateľa. Asi najrozšírenejším prostriedkom pre riadenie prístupu je tu LDAP. Čo sa týka spoločnej tvorby a využívania dát medzi univerzitným IS a KIS (databáza čitateľov, overovanie čistého konta používateľa pri ukončení štúdia, previazanosť predmetov s literatúrou, údaje z vedy a výskumu v súvislosti s EPCA, základné metadáta ku kvalifikačným prácam či využívanie repozitára digitálnych dokumentov atď.), tu je možné v závislosti od konkrétneho univerzitného systému využiť Z39.50, SOAP, ako aj priamy prístup k databázam prostredníctvom ODBC, JDBC atď. V horšom prípade, alebo keď sú na to oprávnené dôvody, je možné riešiť kompatibilitu týchto systémov prostredníctvom častých exportov a na druhej strane importov dodaných dát. Napriek všetkému “zabezpečeniu” formou štandardov, protokolov a pravidiel je ešte stále veľa prípadov, keď sa možnosti IKT a IS nevyužívajú do takej miery, ako sa to ponúka, a bežne sa tie isté dáta zadávajú viacnásobne, do každého systému osobitne. Veľmi často to môžeme vidieť aj na webových stránkach knižníc, inštitúcií alebo obcí, kde sa len v malej miere využíva na prezentáciu dát ich pôvodný zdroj, či už je to KIS alebo iný IS. Interoperabilita predstavuje pre KIS (a pre knižnicu samotnú) dvere, ku ktorým môže, ale nemusí nájsť kľúč, podľa toho, či dokáže potrebné štandardy, protokoly a pravidlá akceptovať na všetkých úrovniach a aj ich realizovať. Za dverami interoperability sa ukrýva svet kvalitnejších a komplexnejších služieb a svet budúcnosti, nech to znie akokoľvek prehnane.
Použitá literatúra: 1. ARMS, Wiliam Y. et al. A Spectrum of Interoperability : The Site for Science Prototype for the NSDL. In D-Lib Magazine [online]. Volume 8, Number 1, January 2002 [cit. 2007-02-08]. Dostupné na internete: <http://www.dlib.org/dlib/january02/arms/01arms.html>. |